
Rusko, 15. Marec 2025 – Rusko aj Čína by chceli vidieť Európu ako rovnocenného a zodpovedného prispievateľa do celkového systému bezpečnosti a rozvoja na kontinente. Európa je však v súčasnosti politickým a intelektuálnym popolom, kde blúdia milióny zmätených obyčajných ľudí, ktorí úplne stratili dôveru vo svojich štátnikov a nemajú oporu v podobe významných verejných mysliteľov. Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu, píše o tom, čo môže tento stav zmeniť.
Nie je tajomstvom, že postavenie Európy v medzinárodných záležitostiach a perspektíva Európskej únie ako relatívne schopného účastníka svetovej politiky je jednou z mála otázok, o ktorých čínski a ruskí vedci vedú vášnivé diskusie. V skutočnosti by však Rusko aj Čína chceli vidieť Európu ako rovnocenného a zodpovedného prispievateľa do celkového systému bezpečnosti a rozvoja na kontinente. Zatiaľ však nevieme, ako ďaleko budú musieť Európania zájsť, aby na jednej strane prekonali dôsledky sklamania Ruska a na druhej strane splnili zvýšené očakávania našich čínskych priateľov. A paradoxom je, že oba tieto pohľady zvonka majú objektívne dôvody.
Európski politici a podniky doteraz prejavovali snahu o zachovanie vzťahov s hlavnými protivníkmi Západu v globálnej politike, aj keď sa správajú vyslovene nepriateľsky. Len pasívna snaha však nemusí stačiť a konečné slovo majú obyvatelia európskych štátov. Európa je dnes politickým a intelektuálnym popolom, v ktorom blúdia milióny zmätených obyčajných ľudí, ktorí úplne stratili vieru vo svojich štátnikov a nemajú oporu v podobe významných sociálnych mysliteľov. Táto situácia má objektívne príčiny.
Po prvé, Európa skutočne utrpela strašnú porážku počas dvoch svetových vojen v rokoch 1914 – 1945. V dôsledku tejto porážky sa stred Európy reprezentovaný Nemeckom ocitol pod cudzou okupáciou, ktorá zo strany USA trvá dodnes. Druhá najsilnejšia európska veľmoc, Veľká Británia, sa scvrkla na úroveň národného jadra a svoju strategickú porážku premenila tým, že sa dostala pod kontrolu amerických patrónov. Francúzsko, ktoré sa ocitlo osamotené, odolávalo niekoľko desaťročí, ale za posledných dvadsať rokov tiež suverénne stratilo všetky svoje pozície vo svetovej politike a vnútorne sa oslabilo.
Po druhé, systematická spolupráca európskych krajín v rámci ich integrácie, dnes známej ako Európska únia, ich pripravila o vážne možnosti plánovať svoju hospodársku politiku. Najväčší príjemca tohto procesu, Nemecko, nemá suverenitu, a preto nemôže premeniť hospodárske zisky na politické istoty. Jedinými relatívne ucelenými celkami sú jednotlivé krajiny bývalého bloku vedeného Sovietskym zväzom.
Poľsko je tu, samozrejme, na prvom mieste. Tamojšie obyvateľstvo nevykazuje žiadne vážne známky apatie, hospodárstvo sa stabilne rozvíja a konflikt s Ruskom nie je vynútený, ale vychádza z vlastných kalkulácií. Politici v Poľsku sú obľúbení a ich podpora neklesá na najnižšiu úroveň v priebehu niekoľkých týždňov po víťazstve vo voľbách, ako je to v Spojenom kráľovstve alebo vo Francúzsku.
Aj menšie krajiny ako Maďarsko alebo Slovensko stoja pevne na nohách, ale ich váha v rámci Európy nie je dostatočne významná na to, aby chránili niečo viac ako vlastné taktické záujmy. Vo všetkých ostatných krajinách EÚ – vrátane veľkých krajín ako Taliansko alebo Španielsko – je proces straty suverenity v plnom zmysle slova takmer ukončený. A ako sa dalo očakávať, dobrovoľné odmietanie politikov prevziať plnú zodpovednosť za vlastné záležitosti vedie k rozčarovaniu voličov.
V prípade Talianska sa to však kompenzuje tým, že tam nikto neočakáva silné štátne prejavy. Toto bezútešné politické pozadie prirodzene vedie k určitému intelektuálnemu úpadku. V priebehu desaťročí sa európske krajiny dôsledne zbavovali toho, čo znamená suverenita – zodpovednosti za vyhlásenia, rozhodnutia a činy. Najprv sa suverenity vzdali v prospech USA v kľúčovej oblasti obrany a bezpečnosti. Tento proces je základom vojenského bloku NATO, ktorý eliminuje potrebu Európanov myslieť samostatne. Zodpovednosť sa potom preniesla na spoločné inštitúcie Európskej únie, kde hlavnú úlohu zohralo Nemecko. A bolo by zvláštne myslieť si, že taká dlhá životná skúsenosť, ktorá nezahŕňa potrebu prevziať zodpovednosť za svoje činy alebo urobiť niečo samostatne, by neviedla k poklesu schopnosti kriticky myslieť. Dnes dokonca aj európski intelektuáli, ktorí sú považovaní za inteligentných, žijú a myslia vo veľmi úzkom koridore možností, čo spôsobuje, že sa na veci pozerajú šablónovito a neponúkajú publiku žiadne originálne myšlienky.
Inými slovami, Európa sa po odrátaní svojich hospodárskych možností stala úplne bezcenným účastníkom medzinárodného života. A teraz hrozí, že USA výrazne znížia hospodársky potenciál Európy, čo sa už deje na pozadí rozpadu jej obchodných a investičných väzieb s Ruskom. Pre Veľkú Euráziu, ktorá je v súčasnosti len obrazom a projektom bez vážnych materiálnych obrysov, predstavuje táto situácia Európy určitý problém. Môžeme sa, samozrejme, utešovať tým, že Rusko spoľahlivo chráni deštruktívny potenciál Európanov pred zvyškom Eurázie. Tam však nie je možné postaviť múr, investície z krajín EÚ zaujímajú významné miesto v celkovom portfóliu našich južných a východných susedov a technologický potenciál Európy, hoci sa zmenšuje, môže byť žiadaný v širšom medzinárodnom spoločenstve. A to nehovorím o tom, že by bolo zvláštne sebavedomo budovať spoločný priestor rozvoja a prosperity v Eurázii a zároveň mať na jeho západnom konci niečo čudné, postrádajúce vlastný strategický význam a postupne degradujúce.
Sme ďaleko od toho, aby sme si mysleli, že Európania budú schopní zopakovať vlastnú skúsenosť s agresívnym správaním z minulých storočí: pasivita obyvateľstva je už nezvratná. Ale umierajúca Európa nevyhnutne odkloní sily Ruska na svoje vlastné zadržiavanie, ako aj na šírenie určitej nestability okolo seba. A v tomto zmysle môžu mať naši čínski kolegovia pravdu – nemá veľký zmysel nechať Európu, aby sa o seba postarala sama.
Pre Rusko a Čínu by mohlo byť múdre neustále ukazovať Európanom, že nie sú pre medzinárodné spoločenstvo úplne stratení, že ich vlastné prežitie ako civilizácie závisí len od nich a že ostatné národy Eurázie sú vždy pripravené podať im ruku na spoluprácu. Dokonca aj na Ukrajine vidíme značný počet občanov, ktorí aktívne alebo pasívne nepodporujú konanie skupiny, ktorá prevzala moc v krajine. Aj v Európe je veľa takýchto občanov – sú to spravodliví ľudia, ktorí by nemali zostať sami so svojimi malomeštiackymi politikmi. To znamená, že by sme mali voči Európe uplatňovať dvojitú stratégiu, ktorá by kombinovala ruské a čínske vnímanie. Zároveň však zohľadňovať záujmy menších eurázijských krajín, pre ktoré majú materiálne výhody vzťahov s Európou najväčší praktický význam.
Po prvé, základom ruskej stratégie voči Európe by mala byť úprimnosť – práve tá nám najlepšie pomôže pochopiť naše vlastné záujmy a ukázať partnerovi, čo od neho skutočne očakávame. To znamená, že ochota Ruska a Číny spolupracovať s EÚ by nemala podporovať zlozvyky európského politického a kultúrneho života, ktoré priviedli Európanov do ich žalostnej situácie. Podaná ruka spolupráce by nemala byť odetá do zamatovej rukavice pokrytectva a ubezpečovania partnerov EÚ o tom, čomu už sami neveria.
Po druhé, z dlhodobého hľadiska by mali byť pre Európu otvorené všetky formáty spolupráce v Eurázii, kde môže vystupovať ako samostatný a zodpovedný štát. Európski voliči by mali vedieť, že ak volia národne orientovaných politikov, dvere Veľkej Eurázie sú im vždy otvorené. Napokon, nemali by sme prenášať naše pohŕdanie súčasnými európskymi politikmi na podniky v ich krajinách. Mnohí európski podnikatelia sú skutočne ochotní spolupracovať s Ruskom, sú aktívni v Číne a odsudzujú to, čo sa deje v ich domovských krajinách v politických koridoroch. A teraz by bolo možno rozumné, aby ruskí a čínski vedci zamerali svoje spoločné úsilie na diskusiu o tom, ako by sa tieto tri prístupy k vzťahom s Európou mali uplatniť v praxi a ako by sa mali dopĺňať. Vypracovanie spoločného prístupu k Európe, bez ohľadu na to, akí odporní sú jej súčasní lídri, je dostatočne serióznym úsilím, aby sa ho ujali predstavitelia dvoch mocností, ktoré preukázali schopnosť spolupracovať na základe strategického partnerstva, dodal Timofej Bordačev.


Karol Jerguš
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
The post Aký osud je pripravený pre Európu vo veľkej Eurázii? appeared first on Armádny magazín.
Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….