Baťa nebol iba priemyselník. Jeho firma sa o vás postarala od kolísky až po hrob. Za vernosť a lojalitu

V roku 1924 existovala Baťova firma už tri desaťročia. Vznikla zo šusterskej živnosti v trojtisícovom mestečku a stala sa fabrikou s 3 000 zames­tnancami a výrobou 14 000 párov obuvi denne v 15-tisícovom meste. Práve v tom čase sa tam začínali veľké premeny.

„Bez odvahy niečo zmeniť nie je možné dosiahnuť zlepšenie ani blahobyt,“ tvrdil vtedy 48-ročný Baťa. Už nebol iba majiteľom podniku, ale nedávno ho zvolili za starostu Zlína. „Vznikla personálna únia továrne a mesta a úplné prepojenie vzájomného rozvoja,“ zovšeobecnil Eduard Staša, jeden z letopiscov zlínskych premien.

Významný český architekt F. L. Gahura mohol odvtedy projektovať podľa Baťovho zadania „Továreň v záhradách“.

V prvom rade išlo o bývanie jej zamestnancov, z ktorých mnohí dovtedy dochádzali z okolitých i zo vzdialenejších valašských dedín, kde žili vo veľmi skromných pomeroch. Baťa bol proti výstavbe činžiakov, preferoval byty v nájomných domčekoch obklopených zeleňou, nie však zeleninou a kurníkmi či chlievmi.

Jeho zamestnanci sa už nemali po práci hrabať v zemi či vyvážať hnoj, ale jednoducho oddychovať. Tým skôr, že všetko potrebné si mohli nakúpiť v Baťových predajniach s potravinami.

Pre lepšiu predstavu – Baťov jednodomček so záhradou bol kompromisom medzi rodinným domom a bytom. Podľa odborných výpočtov má dnes v Zlíne hodnotu vyše troch miliónov českých korún (asi 120-tisíc eur). Ale pred sto rokmi na tamojšom vidieku to bol obrovský luxus – domček s kúpeľnou a vaňou, so splachovacím WC, obývacia izba, z ktorej viedli schody na poschodie so spálňami.

Podobné domčeky neskôr vyrástli v Baťovanoch (dnes Partizánske) a vo Svite, kde zlínsky podnik budoval svoje slovenské filiálky.

Baťa sa zaujímal aj o plánovanie mesta, jeho priestorové usporiadanie. Išlo mu o to, aby závod a mesto žili v symbióze, aby výrobou netrpelo životné prostredie, aby továreň pracovala pre mesto a naopak. Tak vznikol koncept Baťovho priemyselného mesta. Dodnes možno spoločné črty rozoznať v Zlíne, Partizánskom, vo Svite či vo viacerých mestách v Amerike či v Ázii.

Keď v roku 1935 navštívil Zlín francúzsky architekt, spoluzakladateľ funkcionalizmu Le Corbusier, bol ním po šiestich týždňoch pobytu doslova uchvátený. Nazval ho „žiarivým fenoménom“, „jedným z ohnísk nového sveta“.

„Kým Zlín je mesto, plné života, Paríž nám umiera,“ povedal slávny architekt.

Čítajte viac Zabudnuté denníky Slováka Makovického, ktorý zatlačil oči Tolstému

Chcem formovať ľudí

V roku 1924 vrcholili v zlínskom obuvníckom podniku prípravy na zriadenie vlastnej učňovskej školy – Baťovej školy práce.

Baťa nebol iba priemyselník. „Úlohou, ktorú som si vytýčil, nebolo budovať podnik, ale formovať ľudí,“ povedal v rozhovore pre francúzsky odborný časopis L’Economie.

Do učňovky prijímali absolventov meštianskych škôl vo veku medzi 14. a 15. rokom. Súčasťou prijímačiek bola psychotechnická skúška a lekárska prehliadka.

Ako prízvukuje znalkyňa Baťovho systému vzdelávania Romana Lešingerová, prednosť mali uchádzači zo sociálne slabšieho rodinného prostredia a tiež z obuvníckych rodín. Baťa u nich predpokladal skromnosť a pracovitosť.

Napokon, on sám nemal ľahké detstvo. Ako sedemročnému mu zomrela matka, otec šuster sa znovu oženil. Syn dokončil iba štyri triedy základnej školy, ale v desiatich rokoch už dokázal ušiť svoje prvé topánky. Po nezhodách s otcom sa odsťahoval k sestre do Viedne. Od štrnástich rokov už pracoval v obuvníckej dielni.

„Pracovalo sa od brieždenia do 10. hodiny v noci a v sobotu a pred jarmokom až do rána,“ spomínal. V nedeľu ráno sa išlo spať alebo predávať vyrobený tovar na jarmok.

V Baťovej škole práce sa „mladí muži“ a „mladé ženy“ – ako ich volali – učili obuvníckemu remeslu, účtovníctvu, cudzím jazykom. Výučba sa snúbila s výchovou k finančnej gramotnosti. Každý študent musel byť od svojich 15 rokov sebestačný a vedieť správne hospodáriť s peniazmi. Rodičia mali zakázané finančne podporovať deti, veď od nástupu do školy si zarábali.

Škola ich viedla k šetrnosti. „Nevydám viac, ako zarobím,“ tak znelo jedno z desatora mladého muža a mladej ženy. To, čo zarobili a neminuli, im firma ukladala na osobné účty.

O rozvrhu dňa v Baťovej škole nám kedysi porozprávala Margita Francistyová zo Svitu. „Pracovali sme osem hodín denne, potom nasledovala hodinová prestávka na obed a pokračovali sme výučbou, ktorá trvala tri až štyri hodiny.“

Baťa bol presvedčený, že mladých je najlepšie vzdelávať prácou. V jeho učilišti sa preto učilo nielen v triedach, ale najmä v školských dielňach a priamo vo výrobnej prevádzke. Najlepší pokračovali na vyššej priemyselnej škole s maturitou.

Bývali v internátoch, ale ráno mali budíček ako v kasárňach, nasledovala rozcvička, raňajky a pred siedmou sa už ponáhľali do práce.

Priveľa disciplíny, priveľká záťaž na mladistvý organizmus? Z dnešného pohľadu určite áno. Rytmus života Baťových učňov pred sto rokmi sa však musel prispôsobiť pásovej výrobe, ktorú Baťa odpozoroval na svojich skusoch v Amerike. Šetrila totiž čas a čas boli peniaze.

Čítajte viac Slovensko malo gastarbeiterov aj za socializmu. Dokonca z exotických krajín – a karibský temperament sa nezaprel

Rozmlátili kinosálu

Baťa bol na svojich ľudí veľmi náročný. Vládol vo firme železnou rukou. Mal na to morálne právo, lebo ani sám sebe nič nedaroval, ako zvykol hovoriť. Preto zďaleka nie každý pracovník vydržal uňho pracoval až do dôchodku. Ale tí, čo zostali, si nevedeli tvrdého šéfa vynachváliť.

Súčasní striktní ochrancovia individuálnych práv by mali v Baťovom prípade na čo poukazovať. Napríklad neuznával charitu a dobročinnosť. „Každý musí začať sám od seba a pomáhať si sám, až potom môže prísť pomoc od iných,“ tvrdil Baťa.

Alebo iný príklad: zamestnával ženy po vyučení, ale keď sa vydali a odišli na materskú, chcel, aby ostávali strážkyňami rodinného kozuba. Pritom obuvnícky priemysel bol doménou ženskej práce, napríklad pri zošívaní zvrškov. Ako však pripomína súčasný historik Baťovho koncernu Ondřej Ševeček, „kráľ obuvi“ rád komunikoval s manželkami svojich zamestnancov, lebo mu záležalo na tom, aby mali dobré rodinné zázemie. Preto ich „polovičky“ pozýval na podnikové oslavy, do prvomájového sprievodu a podobne.

Baťov štýl riadenia bol zjavne paternalistický. Myslel si, že on ako šéf najlepšie vie, čo podriadení potrebujú, čo je pre nich dobré a čo zlé, ako sa majú správať v práci i v súkromí. A že sám sa o nich najlepšie postará. Na to predsa nepotrebuje odborovú organizáciu.

Po polročnom pobyte v USA, kde sa Baťa zoznamoval s organizáciou práce vo Fordových a Taylorových závodoch, prepukol v jeho podniku štrajk. Nerozpakoval sa protestujúcich prepustiť a ďalšie pôsobenie odborov na svojich pracoviskách zakázal.

Poslanci ľavicových strán v československom parlamente opakovane vyvolávali diskusie o údajne neľudských podmienkach práce v Baťových závodoch. Kritici spravidla zamlčali, že „vykorisťovaní“ majú o polovicu vyššie platy, ako bol priemer vo vtedajšom priemysle, a že vďaka nízkym cenám v závodných predajniach spotrebujú dvojnásobne viac mäsa a mlieka na osobu ako bežný Čech.

Historické výskumy potvrdzujú, že u Baťu vládla nadmerná intenzita práce, preto zlínsky podnikateľ rád zamestnával mladých ľudí. Priemerný vek robotníkov sa vtedy pohyboval okolo 26 rokov, tých nad 50 rokov bolo vtedy podstatne menej. “Len mladí ľudia unesú veľkosť našich cieľov,“ vyhlasoval ich šéf. Vysoká bola fluktuácia, mnohí nevydržali všadeprítomnú kontrolu, postihy za nízku kvalitu a radšej po roku či dvoch dávali Baťovi zbohom. Ako český prozaik Svatopluk Turek, ktorý pracoval na propagačnom oddelení firmy.

V roku 1933 sa bývalému zamestnávateľovi pomstil vydaním knihy Botostroj, ktorú napísal pod pseudonymom T. Svatopluk. Tomáša Baťu v nej opísal ako tyrana. O dvadsať rokov neskôr vznikol podľa tejto knihy v barandovských ateliéroch rovnomenný film, ktorý zapadol do prúdu vtedajšej komunistickej propagandy o kapitalistoch – neľútostných vykorisťovateľoch.

Keď film prvýkrát premietali v Zlíne premenovanom na Gottwaldov, pobúrení diváci zdemolovali kinosálu.

Čítajte viac Študenti si voľno odmakali výpomocou na vidieku, alebo žobraním pre školy

Účasť na zisku i na strate

Po prepuknutí najväčšej hospodárskej krízy v 30. rokoch musel aj Baťa na jej začiatku prepúšťať. Po dvoch rokoch však počet zamestnancov zdvojnásobil a výrobu obuvi zvýšil o polovicu. To už aj vďaka expanzii do sveta. Medzitým totiž otvoril filiálky – výrobné alebo obchodné – v 37 krajinách sve­ta.

Ale hospodársky úspech Baťovho systému – batizmu – spočíval v čomsi inom. Ekonóm František Šantavý, ktorý u Baťu pracoval od roku 1931, ho charakterizoval takto: „Išlo o systém samosprávneho riadenia podniku na všetkých jeho úsekoch, zavŕšený úplným a presným strediskovým účtovníctvom.“

Na otázku, ako to vyzeralo v praxi, odpovedal: „Každé stredisko fungovalo ako samostatná hospodárska jednotka, dalo by sa povedať, že bolo samostatným podnikateľom. Na základe rozpísaného plánu vnútropodnikových cien nakupovalo materiál, polotovary, platilo režijné náklady, spotrebovalo energiu, zabezpečovalo služby a vynaložené mzdy. Na druhej strane svoje výrobky či polotovary predávalo – opäť za vnútropodnikové ceny – ďalším strediskám. To všetko podľa polročného plánu rozvrhnutého na jednotlivé týždne.“

Francúzsky expert Paul Devinat v správe pre Medzinárodný úrad práce roku 1930 napísal: „Hlavná je v Baťovom systéme samostatnosť dielní, účasť pracovníkov na zisku aj strate, kolektívne mzdy, prémie a odmeny. To vytvára účinné záujmové spoločenstvo medzi podnikom a zamestnancami.“

Rok 1924 odštartoval expanziu Baťovej firmy do ďalších výrobných odborov a služieb – do výroby gumárenskej, chemickej a poľnohospodárskej, do stavebníctva, do dopravy železničnej i leteckej. Pričom vo všetkých týchto i ďalších odvetviach podnik budoval vlastné výskumné pracoviská.

V tom istom roku sa začala výstavba baťovskej nemocnice s dvomi pôrodníckymi oddeleniami. „Svojím moderným vybavením budú presviedčať širšiu verejnosť, že bezpečnosť života rodičiek i novorodencov je pri pôrode v nemocnici nepomerne väčšia ako v domácnosti,“ napísal ešte pred otvorením nemocnice jej prvý riaditeľ Bohuslav Albert.

Valašské ženy vtedy privádzali potomkov na svet spravidla doma. V roku 1936 mala nemocnica 300 lôžok a 41 lekárov a sedem oddelení, z ktorých detské a pôrodnícke boli najväčšie. Medzitým sa počet obyvateľov Zlína zdvojnásobil.

Pri nemocnici postupne vyrástli dve poschodové budovy Domova pre prestarnutých bývalých zamestnancov továrne. Väčšinou tam strávili zvyšok života bezdetné vdovy a vdovci. Starali sa o nich ošetrovateľky.

Nuž a ešte v roku 1924 sa Baťa zamýšľal aj nad umiestnením „firemného“ cintorína. „Nemalo by to byť miesto, kam sa nevyhnutne chodí nariekať,“ zdôveroval sa spolupracovníkom. „Aj cintorín by mal, ako všetko na svete, slúžiť životu. Preto by nemal strašiť, aby ho živí mohli navštevovať v pokoji a radosti.“

Nariadil nájsť takéto miesto v blízkom lese na okraji Zlína. Po čase ho našli a nazvali Lesným cintorínom. Večný sen tam sníva aj Tomáš Baťa obklopený svojimi blízkymi a mnohými zamestnancami. Po leteckej tragédii staršieho brata v lete 1932 viedol potom obuvnícke impérium Baťa mladší Jan.

Čítajte viac Baťa bral oslavy Prvého mája vážne. Jeho sprievody nemali chybu

Prežitok socializmu?

Dnes už málokto vie, že Baťovu školu práce absolvovali kedysi aj „mladí muži“, ktorí po prevrate vo februári 1948 urobili kariéru v komunistickej strane, v socialistických podnikoch a niektorí z nich sa dostali dokonca do politického vedenia štátu.

Napríklad Jozef Lenárt bol jeden čas „červeným“ riaditeľom v Závodoch 29. augusta Partizánske (pôvodne Baťove obuvnícke závody v Baťovanoch). V septembri 1963 sa stal v poradí tretím premiérom Československa v jeho histórii (do apríla 1968). Po nástupe normalizácie takmer dve desaťročia viedol Ústredný výbor KSS. Na svoje učňovské roky v škole práce (najprv v Zlíne, neskôr vo Svite) spomínal už ako člen politbyra často a rád.

Aj posledný generálny tajomník ÚV KSČ Miloš Jakeš bol absolventom Baťovej školy. Tvrdil, že z väčšiny dvanástich maturantov jeho triedy sa neskôr stali kapitáni socialistického priemyslu. Medzi nimi aj Jan Martinák, generálny riaditeľ Škody Plzeň, alebo šéf Elektrotechnického výskumného ústavu v Novej Dubnici Ján Šuriak.

Čo mali spoločné? Podľa českého ekonóma a publicistu Petra Korbela, ktorý sa na to spýtal pamätníkov, boli dosť tvrdohlaví, presvedčení o vlastnej pravde. Kládli dôraz na zachovanie makroekonomickej rovnováhy a neradi sa zadlžovali. Baťa predsa učil „nepodporovať bankrotujúcich, nerobiť dlhy, nevyhadzovať hodnoty za nič, tvrdo pracovať a šetriť“.

František Šantavý spomínal, že prvé tri roky po februárovom prevrate bol pri pokusoch uplatňovať viaceré prvky Baťovho systému vnútropodnikového riadenia. V niektorých odvetviach znárodneného priemyslu ich aj uplatňovali. Dialo sa tak pod skratkou SPH (socialistické podnikové hospodárstvo). Od roku 1953 s tým však museli prestať, lebo podľa sovietskeho vzoru sa všetko začalo plánovať a riadiť z centra.

Zato systém prevzali známe japonské firmy, napríklad Kyocera, nadnárodný výrobca keramiky a elektroniky. Japonské vysoké školy o Baťovi prednášajú v rámci predmetu „zahraničný manažment“. Viac pochopenia prejavilo politické vedenie ČSSR pre systém sociálnej starostlivosti v Baťových závodoch. Významnejšie štátne podniky mali aj za socializmu vlastné materské školy, odborné učilišťa, ubytovne, polikliniky, zotavovne, rekreačné strediská a podobne. Ich činnosť však spadala pod odborové organizácie a financovali sa z podnikových fondov. Tie sa tvorili z podielov zamestnancov na zisku. Ale najmä po roku 1970 štát prenášal svoje sociálne funkcie čoraz viac na štátne podniky. „Starostlivosť o pracujúcich“ sa započítavala do ich výrobných nákladov. Pritom zamestnávateľ sa musel postarať aj o vyslovených lajdákov.

„Sociálna infraštruktúra výrobných firiem časom nadobudla ekonomicky neúnosné rozmery.“ K tomuto záveru dospel Igor Tomeš, český odborník na sociálnu politiku.

Napríklad podniky z koncernu Hutníctvo železa mali v svojej réžii štyri nemocnice s vyše 500 lekármi, 36 rekreačných zariadení (z toho tri v zahraničí), viac ako 14-tisíc bytov. Do Východoslovenských železiarní patrila aj poľnohospodárska farma, ktorá produkovala zeleninu a chovala ošípané na mäso pre závodné jedálne košických hutníkov.

Po roku 1989 a po prechode na trhovú ekonomiku spolu s liberalizáciou cien a otvorením sa zahraničnej konkurencii sa domáce podniky urýchlene zbavovali všetkej tejto „sociálnej záťaže“. Pritom s vodou často vyliali aj dieťa. Sociálna práca vo firme sa dokonca na odborných fórach označovala za “prežitok socializmu“. Ako sme si však ukázali, začal s ňou už Baťa. So srdcom, ale aj s rozumom.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….