Blbosť, ktorú som odkázal Kozákovi, ma stála priveľa. Kariéru som štartoval kúpou 20-tisícového auta – za peniaze, ktoré som nemal

V českej metropole mu to síce nevyšlo, ale na iných adresách áno – a tých veruže bolo. Na dvoch si dokonca zahral aj pod Vladimírom Weissom, ktorého v sobotu v drese rodnej a dnes treťoligovej Spišskej Novej Vsi vyzve na pohárový súboj.

Zo Slovnaft cupu sa tak pokúsi „vyliať“ Slovan Bratislava. Mužstvo, za ktoré kedysi tento útočník hrával.

Rozhovory s vami majú väčšinou šťavu… Sú futbalové témy, o ktorých by ste sa s nami v žiadnom prípade nerozprávali?

Konkrétne s vami? Ako s novinárom? Nemám problém sa baviť s kýmkoľvek o čomkoľvek, niektoré veci však cítim inak. Aj minule som bol pred kamerou, dostával som rôzne otázky, ale nie na každú som odpovedal, lebo veď „čo je ma do toho“? Mám vlastný názor, nestarám sa však do iných.

Povedali ste si niekedy, že „toto som hovoriť nemusel“?

Ajéj, našlo by sa. Dokonca som aj porobil veci, na ktoré možno nie som zrovna pyšný. Na konci tunela by som však nič z toho nezmenil, pretože mnohé sa stalo už dávno, súviselo to s vekom, mal som devätnásť či dvadsať, odvtedy prečítal pár kníh a „bla-bla“.

Človek sa vyvíja a život ho naučí. No opakujem, všetko dobré aj zlé ma niekam dostalo, nie je dôvod nad tým lamentovať, nebodaj ľutovať.

Spomeňte niečo…

Na pováženie boli možno moje výroky, ktoré mi zatvorili dvere do seniorskej reprezentácie. Môžem si za to sám. Mohol som mať úplne inú kariéru, keby som si dával pozor a nerozprával somariny. Viete, ako som to cítil? Chcel som rozosmiať svet, povedať niečo nevšedné.

Nerád som vravel veci, ktoré rozpráva každý, vždy som túžil byť iný. Keď dav šiel doľava, ja som just musel otočiť vpravo. Tom som ja, Miloš Lačný, možno mám pocit, že tým viem zmeniť svet.

Takže áno, nie všetko z mojich úst bolo namieste, dokonca by som povedal, že samému sa mi to dnes nepáči. Priznám otvorene, aj s pánom Kozákom sa niečo vyskytlo.

Čo?

Raz mi jeden tréner povedal, že ak si chcem obliekať národný dres, musím sa vrátiť domov na Slovensko a nastrieľať tu veľa gólov. Trikrát som sa tu stal najlepším strelcom a stále som v reprezentácii nebol. Chytili sa toho médiá a začali klásť otázky.

Kozák ma síce sledoval, no po jednom zápase zo mňa vyliezlo, že ak ma „tréner chce, vie kde ma nájde. Bývam v Spišskom Štvrtku“. Opäť z mojej strany blbosť. Určite sa to Kozákovi nepáčilo a po čase som sa dozvedel, že nechcel pracovať s problémovým hráčom. Nevedel však o mne nič, lebo ja problémový naozaj nie som.

Čiže vaša žoviálnosť vám napokon priniesla problém…

Som až príliš úprimný. Niekedy aj bez toho, aby sa ma druhí pýtali. Poviem, čo si myslím. A občas aj rozprávam viac ako si myslím. Dnes som už iný.

Podľa futbalového registra ste počas kariéry dvadsaťkrát menili dres. Nebolo to aj preto, lebo „čo má Miloš Lačný na srdci, to na jazyku?“

Väčšinou som z klubu odchádzal práve preto. Keď som dospel do štádia, že som sa s niečím nedokázal stotožniť a tušil, že sa to uberie neželaným smerom, tak som to radšej zmenil.

Nicolas Anelka, bývalý francúzsky útočník, mal podobný problém. Keď som videl dokumentárny film o ňom na Netflixe, mal som pocit, že sa nám spojili cesty, lebo som z rovnakého cesta.

Nebudem v šatni prikyvovať hlavou, keď som presvedčený, že je to presne naopak. Mnohokrát mi to však pokazilo renomé, kariéru, vzťahy s trénerom a potom sa to so mnou už len nabaľovalo.

Nikdy sa nestalo, že ste si radšej zahryzli do jazyka?

Iste, bolo aj to. Ale až neskôr v kariére. Život ma naučil, že hovoriť majú viac moje nohy ako ústa. Neviem však posúdiť, či to prinieslo aj želaný efekt. (úsmev)

Čítajte viac Pred rokmi žiaril v LM, v petržalskom byte pritom pestoval priesady pre rodičov z východu. Čobej o Weissovi: Krásna povaha, ale jedno si zapamätajte

Aj vám niekedy niekto povedal, „Miloš, hneď by som ťa bral, ale si príliš temperamentný“?

Nie do očí, viem však, že viacerí si to mysleli. Mám rád trénerov, ktorí hovoria veci na rovinu. Napríklad taký Vladimír Weiss, on vie pracovať s ľuďmi ako som ja. Prípadne José Mourinho. Potom sú však typy ako Pep Guardiola, ktoré hráčov ako ja neznesú. Napríklad Ibrahimoviča nemusel.

Sú tréneri, ktorí sa celý život držia pravidla, „krátky dvor a dlhý bič“. Strpeli by ste takého?

Viete, že áno? Vidím to na mojich mladších spoluhráčoch, ktorí sú trošku rozjarení. Dôležité je pre nich všetko, len nie futbal. Náušničky, nagelovaná hlava, lopta až niekde na záver. Ja ich chápem, ale profesionálny hráč musí byť trpezlivý a niečo zniesť. Podriadil by som sa aj krátkemu dvoru s dlhým bičom.

Aj Weiss je taký tréner?

Ani náhodou. On je temperamentná duša, ktorá dá šancu všetkým a je na každom, čo ukáže. Dobrý tréner musí byť najprv skvelým človekom a až potom futbalovým odborníkom, lebo ak s niekým nevyjdete ako s človekom, ako vás má potom viesť? To jednoducho nejde.

Sú tréneri, ktorí si vás hneď zaškatuľkujú a môžete sa aj postaviť na hlavu, Weiss je v tomto iný. Príležitosť dostane každý.

Nejaká rada, ako si ho získať na svoju stranu?

V prvom rade musíte mať futbalovú kvalitu. A keď mu ukážete, že máte „gule“ a guráž, potom ste jeho človek. Na sto percent.

Ako ukázať Weissovi, že máte „gule“?

Že vezmete zodpovednosť na seba, rozhodnete zápas a ste najlepší na ihrisku. A po ľudskej stránke, že rozjasníte šatňu, že v nej odovzdáte viac ako len to, že si sadnete na miesto a budete čakať na tréning.

Weiss má jednoducho rád lídrov, ak by dostal mužstvo bez nich, bez emócií, bez kvality, tak už dnes nemá žiadne vlasy. To by futbalovo „neprežil“.

Čítajte viac Mal pätnásť, keď ho život zranil najviac, odvtedy vie, čo nikdy nesmie urobiť. “Bláznivému tatkovi” Weissovi by sa mali hriechy odpúšťať

A keby ste mali povedať budúcemu zverencovi, „toto pri Weissovi určite nerob“?

Poradil by som mu, aby Vlada hlavne nenaštval. Keď Weissa niekto nebude počúvať, skončil. Pokojne aj hneď v prvý deň. Boris Kitka sa mu stará o tréningy a on s hráčmi pracuje ako s ľuďmi.

Nikdy nezabudnem, keď som sa v Kazachstane škaredo zranil, roztrhol som si krížny väz a on ma brutálne podržal. Iný by do mňa zapáral, opakoval, kedy už konečne budem hrať, ale Weiss sa miesto toho pýtal, ako sa cítim, čo moja žena, ako sa majú deti. V takej chvíli presne toto potrebujete počuť.

Prvýkrát ste na seba narazili v Slovane v roku 2011… Ihneď ste si sadli?

Za chvíľočku, hoci som ho nepoznal. Odporučil ma Kitka, hrával som pod ním v reprezentačnej 21-ke a videl, že mám v Sparte problémy.

Ako by som vám to povedal – keď som Weissa videl na obrazovke, ako sa baví, ako je so sebou vyrovnaný a má sebavedomie, lebo si ho môže dovoliť, keď som si pospájal všetky tieto súvislosti, cítil som, že to bude dobré. Jeho syn má v sebe presne to isté.

Boli aj takí, s ktorými mal problém?

Šatňa je živý organizmus, jeden príde, ďalší odíde, predpokladám, že ak ho niekto nahneval, dal si s ním pohovor medzi štyrmi očami, hráč sa následne zbalil a šiel preč. Viete, mal a má v Slovane špeciálne postavenie, má v sebe veľkosť a smie veci meniť podľa vlastného uváženia. Kmotríkovci ho počúvajú. Vravím vám, že takúto výsadu majú tréneri len ojedinele.

Pritom sezóna to nebola bohvieaká, veď v lige ste so Slovanom skončili až tretí…

Hrali sme v skupine Európskej ligy, doplatili sme zrejme na to. Ktovie, ako to Weiss predýchaval, veď vpredu mal Šeba, Halenára, Lačného i Žofčáka.

Hrali sme v Ružomberku, nemali žiadny predzápasový míting, len nám ukázal zostavu a povedal, aby sme vybehli na nich. Veril nám a my sme tam prehrali 0:1. Šlo ho roztrhnúť. Taxíkom odišiel domov.

Nikdy s tým nemal problém, ani v Kazachstane. Keď sme nemali výsledky, vstal s tým, že odchádza na letisko. Viete, ako ho presviedčali, aby zostal? (smiech) Neurobil to raz. On je skrátka taký.

Ako reagovali Kazachovia na jeho temperament?

Nebudem klamať, tentoraz to nemali hráči ťažké s ním, ale on s nimi. To je úplne iná mentalita, veľmi sa to tam miesi, Mongolsko s Ruskom a Čínou. Kazachovia si často robili, čo chceli, futbal nebrali až tak vážne. Weiss strácal nervy a majiteľ tiež, ten nám dokonca pohrozil, lebo neboli výsledky. Ale všetci ho tam milovali, to vám prisahám.

Weiss aj na náznak kritickej novinárskej otázky reaguje podráždene a preto konfrontačné otázky už viac-menej ani nedostáva. Dá sa s ním v kabíne viesť dialóg?

Ach, vy novinári. (smiech) Spomínam si na jeho tri reakcie, kedy sa neovládol. A nasrdený bol už pred samotnou otázkou, lebo vedel, kam bude smerovať. On to takto cíti, pár chvíľ po zápase je plný emócií a nedokáže riešiť veci s chladnou hlavou.

Často to nemyslí tak, ako to napokon vyzerá. Niekedy akoby mal pocit, že reportér ide po ňom, ale dialo sa to aj pri Kozákovi, či iných. Predstavte si, že prehráte 0:3 a tréner už vopred čaká otázku, či bude na lavičke aj v ďalšom zápase. Nasrdený je už vopred.

Dalo sa s ním aj nesúhlasiť?

Ja mám pravdu a basta? Nie, toto rozhodne nie je tréner Weiss. Vie aj počúvať, zažil som to.

Má veľmi nepredvídateľnú povahu, na tom sa zhodneme, však?

Keby som vám to vyvracal, čudne by to vyznelo.

V akej situácii by ste sa mu určite neprihovárali?

Po prehratom zápase. Vtedy ho nechcete vidieť. Hľadáte miesto v autobuse, ktoré je najďalej od neho.

Skúste naznačiť, čo z jeho úst odznelo v tradičnom predzápasovom príhovore…

Weiss miluje veľkých hráčov i veľké zápasy. Viem si predstaviť, v akom je živle, keď je so Slovanom v hlavnej fáze Ligy majstrov. On je klasik, ktorý vie naburcovať. Nerobí to monotónne, ale pred každým stretnutím inak.

Taký Adrian Guľa bol veľmi svojský, vedel doslova roztancovať celú šatňu, my sme pred rozcvičkou normálne tlieskali a hopsali. Kričalo sa. Weiss toto napríklad nerobí.

Čítajte viac Keď v Slovane neboli peniaze, tréner nás poslal kradnúť paštéty. Vojin Prole spomína, ako v hneve zavesil spoluhráča na vešiak

Sir Alex Ferguson v minulosti hodil v kabíne kopačku a nešťastne trafil Davida Beckhama nad ľavým okom. Za Weissa v šatni nikdy nič nelietalo?

Ale lietalo. (úsmev) A nielen zaňho. Za celú kariéru som nezažil trénera, ktorý by sa po prehre 0:4 vyškieral a všetko bolo „good“. Futbal je živočíšny.

Prezraďte aspoň, aké predmety sa v kabíne po prehratom zápase „hýbali“…

Nie konkrétne pod Weissom, ale spomínam si aj na gauč. Alebo vytrhané zásuvky zo stola. Beckham dobre dopadol. (smiech)

Slovensko, Česko, Škótsko, Bielorusko, Kazachstan, Poľsko, Gruzínsko, Južná Afrika, Malajzia. – to všetko ste s futbalom pochodili… Takto ste si to vždy predstavovali?

Nikdy som si nič nepredstavoval. Mal som len sen niečo dokázať. Že budem mať peknú futbalovú kariéru. Že budem ten, ktorý vyjde zo Spišskej Novej Vsi a niečo dosiahne.

Mohol to byť Real Madrid, ale mohlo to byť aj zranenie, po ktorom by som si už nikdy viac neobul kopačky. Toto je realita, som spokojný a nič neľutujem.

V ktorej z týchto krajín si dokážete predstaviť zvyšok života?

Jednoznačne v Juhoafrickej republike. Úžasná mentalita. Iste, sú tam kadejaké gangy, nie je to najbezpečnejšia krajina, no keď vidíte tých ľudí, ako sa prebúdzajú s úsmevom na tvári, to vás musí dostať. Krása. Časť populácie je veľmi chudobná, nemá poriadne jedlo ani pitnú vodu, ale vyžaruje z nej niečo veľmi pozitívne.

Postavte sa v Bratislave do radu na hamburger, čo myslíte, koľko ľudí sa pekne usmeje? Jeden? Najskôr ani to, že? Každý sa niekam ponáhľa, totálne vás to zomelie, vysaje energiu, tiež ste potom zachmúrený. Černošská mentalita mi vošla pod kožu – v tom najlepšom zmysle slova.

A kde by ste za žiadnych okolností nezostali?

Zvykol som si aj na sychravé počasie v Škótsku alebo chrobáky v Malajzii. Možno len to Bielorusko mi nebolo po chuti, akési to tam bolo šedé. Všetko mínus dvadsať rokov. Ani som tam nechcel ísť, bol som tam akoby za trest.

Francesco Totti strávil celú kariéru v jednom klube… Pre vás nepredstaviteľné?

Nikde som necítil, že by si ma tam tak veľmi vážili, aby som tam dlhodobo zotrval. Možno keby mi preukázal na začiatku väčšiu náklonnosť Ružomberok, nemal by som s tým problém.

Ak mám však vybrať jeden klub z tých, za ktoré som hrával, pre ktorý mi bije srdce, potom je to určite „Ruža“. Môj druhý futbalový domov.

Vrátili ste sa do Spišskej Novej Vsi, na miesto, odkiaľ ste sa dostali do veľkého futbalu. Kruh sa uzatvára?

Ale kdeže. Čo môžete uzatvárať v mojom živote? Veď ja ani netuším, čo bude zajtra, ako dopadne sezóna. Nikomu som nepovedal, že končím kariéru, nikomu som nič nesľuboval. V Spišskej som šťastný, nastavili sme si plán a aj keby bol ten kruh uzavretý, ja si ho pokojne otvorím, keď to tak budem cítiť.

Jaroslav Mihálik skončil s veľkým futbalom ešte pred tridsiatkou. Na návrat by ho vraj presvedčilo minimálne päťtisíc eur mesačne. Toľko asi na Spiši nemáte…

Je vám nepoviem, koľko tu dostávam. Ale určite mám toľko, aby som bol spokojný.

Ale ak by takáto ponuka prišla?

Ničomu sa nebránim, nie som Jaro Mihálik. Dokonca som mal podobné možnosti, no otočil som sa iným smerom. Iste, peniaze vám dovolia množstvo vecí, ale momentálne to nehľadám. Riešil som aj Thajsko a poviem vám na rovinu, tam nejdete pod desať tisíc mesačne, ale tu sa teraz cítim najlepšie.

Doprial som si polročné voľno, zažil som rozvod, nejaké finančné problémy, ale to je jedno, to sú moje súkromné veci, potreboval som si to upratať v hlave. A to sa robí najlepšie doma. Pri najbližších. Nechcel by som za nimi kdesi ďaleko plakať len preto, že mi dobre platia.

Je pravda, že už ako mladý Ružomberčan, keď ste ešte nezarábali ani 500 eur, ste si dopriali Audi za 20-tisíc?

Je. Svoje prvé auto som si nekúpil za peniaze. Povedal som si, že by to mohla byť dobrá súčasť futbalovej motivácie. A tak som si jedného dňa požičal od rodiny na akontáciu a vzal auto na lízing. Aspoň som vedel, že musím makať, aby bolo za čo splácať.

Vrátim sa na začiatok rozhovoru, nič by som na tom nezmenil, hoci dnes už viem, že dobrá investícia to vôbec nebola. (smiech) Bol som mladý, vystrájal som, bavil sa. Nuž, doprial som si najprv staršie TT a vzápätí, keď som prišiel do Sparty, už aj A8. To auto malo všetko. Mal som možno 21 rokov a vravel si, že ho mám na celý život, že iné už nechcem.

Čítajte viac „Stratený muž” Babnič v úprimnej spovedi: To, čo som si zarobil, zhltli automaty. Nič iné by som nechcel, len naspäť svoju rodinu

Ale nevydržalo, že?

Sotva pol roka.

Viete, čo by vám na to povedal váš bývalý spoluhráč, stále aktívny ligista, ale zároveň aj finančný poradca, Igor Žofčák?

No dajte…

Asi by vám dal vtedy poza uši…

(smiech) Jasné, čo iné môžete čakať od finančného poradcu. Igor je skvelý chalan, mám ho veľmi rád, niečo sme spolu odohrali, ale rozmýšľame inak.

Musel to byť obrovský šok, keď ani vaša A8 pri Řepkovom vozovom parku nevyzerala tak luxusne, čo?

Ale bola moja, Tomáš Řepka mal autá, ktoré nevlastnil.

Ako ste s ním vychádzali?

On bol tvrďas. Na ihrisku, ale aj v živote. Rešpektoval som ho, veď bol ikonou Sparty Praha, v šatni mal veľké slovo. Ale mali sme aj my nejaké veci, ktoré sa museli riešiť. Ja som bol Slovák, on Čech. Napokon, aj Žofčák s ním mal problém.

Báli ste sa ho?

Kdeže. Ani náhodou. Práveže ja som bol ten, ktorý sa z neho „nepototo“ a poriadne ho to štvalo. Tomáš Řepka bol taký, že si vždy niekoho vyhliadol a doslova ho bombardoval. Sú takí športovci, nechcem povedať, že nemajú chrbtovú kosť, ale keď si chcú niečo dokázať, nájdu si obeť.

A Řepka si našiel. Chorváta Pamiča a neskôr Bonnyho Wilfrieda, ten dostával od neho strašné „kvapky“. A to isté skúšal aj na nášho Žofu (Igora Žofčáka, pozn. red.). Šlo o reakciu – Pamič si to nechal, Bonny si to tiež nechal, ale Žofčák v žiadnom prípade. Potom si už k nemu nedovolil nič.

A k vám tiež nie…

Nemal ma ani kedy kopnúť. Na tréningu som mu vždy ušiel spod nôh.

Vedia futbalisti zodpovedne narábať s peniazmi?

Futbalisti? (smiech) Absolútne nie. My sme takí ťuťkovia, myslíme si, že ten nádherný futbal s nami bude navždy a dostane nás neviem kde. Realita je iná, hoci aj medzi nami sa občas nájdu tí zodpovednejší. Nakúpia si nehnuteľnosti, pozemky. A takí ako ja zasa míňajú na hlúposti. Peniaze som si užíval.

Na čo najviac?

Mám rád módu, dodnes mám doma asi 150 párov tenisiek. (úsmev) Ale určite autá, tam odtieklo najviac peňazí. Mal som ich osem. To najlepšie som si doprial doma v Ružomberku, kúpil som si krásne Lamborghini. Po roku šlo preč.

Prestalo vás baviť?

Naše cesty ma prestali baviť. (smiech) Fakt sa to nedalo. A k tomu aj to počasie, to aby ste rozmýšľali, kedy to auto vytiahnuť.

Kedy ste začali myslieť aj na život po kariére?

U mňa to bolo okolo tridsiatky. Keď sa začalo ozývať viac telo a menej telefón s ponukami na prestupy od manažérov. Ani dnes na to extra nemyslím, žijem tu a teraz. Je to dôležité, ale pod tlak sa dostať nechcem, peniaze pokazili život nejednému futbalistovi. Tých príbehov je veľa, taký Ďuro Halenár, „môj zlatý“, strašne mi to je ľúto.

Správne tipujeme, že z pohľadu výplatnej pásky vám bolo najlepšie v Kazachstane?

Trafili ste. Za to som Weissovi veľmi vďačný, lebo tam sa naozaj dali zarobiť peniažky. Škoda, že som sa zranil, potrebovali moje miesto obsadiť niekým iným. Dohodli sme sa tak na predčasnom ukončení zmluvy. Smola.

Bol by váš život iný, keby ste sa zo slovenskej ligy nedostali von?

Jednoznačne. Veľa som sa tam naučil, to je však na dlho.

Fantazírujte si… Čo by ste robili?

Môj život nie je len futbal, milujem napríklad tanec, začal som hrať na bicie, fakt netuším, kde by som zaparkoval svoj zadok.

Kdesi som obrazne povedal, že mnohí moji spoluhráči, ktorí nemali to šťastie hrať v zahraničí, dnes pracujú v Hornbachu. A je to tak, Ján Maslo na Slovensku odohral vyše 400 ligových stretnutí, ale nemohol sa zabezpečiť, po kariére bude musieť zvažovať čo a ako.

Sám neviem, kde sa ocitnem, mnohí mi vravia, že by som mohol byť tréner, no poviem vám, nechce sa mi „zabiť“ zvyšok života cez víkendy kdesi v teréne. No nevylučujem to, zatiaľ sa však nad tým nezamýšľam.

Aj Vlado Weiss ml. dnes hovorí, že ešte nevie, či chce trénovať, ale on jednoducho bude, lebo to odmalička mal doma na tanieri. A môže byť aspoň taký dobrý ako jeho otec.

„Do Slovana by som nikdy nešiel. Odmalička som vyrastal s tým, že dres belasých si nikdy neoblečiem. Niežeby sa mi hnusil, ale Slovan som nikdy nemal rád.“ Naozaj ste to takto kedysi cítili?

Nikdy. Prekrútili to. Realita bola taká, že sme v Ružomberku hrali proti Slovanu, bolo to vyhecované, na tribúne som mal celú rodinu – chápete, hral som za „Ružu“, tak bolo plno. (smiech)

Ale k veci… Hosťujúci fanúšikovia začali vytrhávať a rozhadzovať sedačky, lietali delobuchy, prežíval som to. Vyhrali sme 5:1 a dal som hetrik. Emócie boli veľké. Po zápase som povedal niečo v zmysle, že za Slovan by som hrať nechcel.

Ale život to zariadil inak…

Tak. Ozval sa mi Weiss. O pár dní sme riešili kontrakt a zastavil sa za mnou aj šéf Belasej Šľachty s výstrižkami akože môjho vyhlásenia. Musel som si to s nimi upratať. Dostával som výhražné správy, že mi zabijú psa a že nemám liezť ani do mesta.

Dokonca aj po Halenárovi, ktorý bol v Slovane už dlho, kričali. Ja som to nechcel a preto som musel bežať s klubovou vlajkou. Nemal som s tým problém.

Mali ste niekedy pocit, že je to protežovaný klub?

Vôbec. Je to najväčší slovenský klub a hrať zaň je česť. Bodka. Ukážte mi niekoho, kto by v Česku odmietol hrať za Spartu. Alebo že by si vybral radšej Olomouc.

V sobotu na vás čakajú belasí v pohári. Mesto je už hore nohami?

Je beznádejne vypredané. Dokonca stavajú aj multifunkčnú tribúnu pre 400 detí. Nezažil som, aby sa niekto v pohárovom zápase chcel takto vytiahnuť, ako sa to teraz deje na Spiši.

Aj so Spartou som hral pohár proti treťoligistovi, bol to pre nich sviatok, ale skončilo sa to maximálne kotlíkovým gulášom. Ježiši, keby ste len ten tušili, koľko lístkov po mne ľudia chceli, dodnes nemám prečítané všetky správy od nich.

Ľudia si možno vravia, že s exligistami Lačným, Janečkom, tromi Kolumbijčanmi a dvomi Brazílčanmi by to mohlo vyjsť…

So Spartou sme hrali už ani neviem v akej dedine, neskutočne sa na nás vytiahli. Zabetónovali sa, nevedeli sme dať gól a na pokutové kopy nakoniec vypadli. Vítali a vyprevadili nás kameňmi. No hrôza. Dostali sme veľké pokuty.

Chcem len povedať, že zázraky sa dejú na neobvyklých miestach a v neobvyklých situáciách. Toto by mohol byť ten správny moment, nie? Keď sa ma niekto na ulici spýta, odpoviem mu, že prehráme 0:8, ale to je len veta. Som športovec, chcem útočiť, dávať góly a vyhrávať.

Je dnešný Slovan lepší ako za vašich čias?

Myslím, že áno. Vtedy tam bol najvyšší plat 12-tisíc euro, dnes sedemdesiat. Je tam aj zahraničná kvalita, my sme boli najlepší slovenskí hráči z domácej ligy plus Milinkovič a Guedé. Dnes je pomer opačný.

Vy ste však pod Weissom vyradili slávny AS Rím…

Všetko je o stave vašej mysle. Záleží, ako sa nachystáte. Iste, nedokážem si dnes predstaviť, že by Slovan mohol zdolať Manchester City, to mi hlava neberie.

A že v sobotu Slovan vyprevadíte z pohára, vám hlava berie?

Áno. Vpredu hrá predsa Miloš Lačný. (smiech)

Šteklí vás už v bruchu?

Určite. A veľmi.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….