Britský spisovateľ Matthew James Arlidge: Vidím do hlavy ženám aj vrahom

Akú hudbu ste počúvali, keď ste písali Oko za oko? Vraj máte rád temnú klasickú hudbu, najmä náboženské chorály.

Áno, rád počúvam rôznu hudbu, napríklad ruská mi pripadá zvláštnym spôsobom temná. Podnecuje ma k zaujímavým temným myšlienkam, keď píšem. Pri Oku za oko som počúval Rachmaninove klavírne koncerty.

Povedali ste, že kým ľudia budú kupovať knihy o vyšetrovateľke Helen Graceovej, budete ich písať. Oko za oko však nie je z tejto série, je to samostatná kniha. Prečo? Mali ste už dosť Helen Graceovej?

Nie, odvtedy som už dokončil ďalšie dve knihy s Helen Graceovou, takže čoskoro sa k vám na Slovensko vráti. Občas je však pekné odskočiť si kreatívne k niečomu inému, na čo využijem inú časť mozgu a táto kniha je viac skutočná, pretože je inšpirovaná skutočnými prípadmi. Je v nej teda viac skutočného zločinu, je pre mňa osviežujúce vyskúšať si aj niečo iné.

Kde ste prišli na námet svojej najnovšej knihy?

V Británii je deväť kriminálnikov, ktorých zločiny boli také strašné (spáchali ich ešte v detskom veku), že keď ich prepustili z väzenia, dostali novú totožnosť a presťahovali ich na nové, tajné miesto. Predstavoval som si, čo by sa stalo, ak by ich nové falošné identity boli odhalené – nie na internete či v tlači, ale dozvedeli by sa o nich rodiny obetí. Aká by bola odpoveď príbuzných – bola by to pomsta či spravodlivosť?

Ako pri takejto knihe postupujete? Robíte si rešerše?

Áno, robil som veľa rešerší, v Británii je niekoľko slávnych zločinov, ktoré som skúmal. Jeden z najznámejších spáchala v 60. rokoch žena menom Mary Bell, ktorá ako desaťročná zabila dve malé deti. Keď ju prepustili z väzenia, žila riadnym, usporiadaným životom. Pred časom ju však bulvár našiel a odhalil jej novú identitu. Ona však o svojej minulosti nepovedala dcére. Kvôli tomuto incidentu sa však musela s dcérou porozprávať a vysvetliť jej, kto skutočne je, čo sa stalo. Takto vznikla kniha Oko za oko.

Aj ste sa stretli so skutočnými kriminálnikmi?

Nie, to by som musel vedieť, kde sú. To je aj pointa celej knihy: keďže ich nové bydlisko je tajné, ich totožnosť je tajná, dnes vyzerajú inak ako pred rokmi, možno bývajú hneď vedľa vás a vy o tom ani neviete.

Existuje nejaký bezodný zdroj inšpirácie pre krimi romány? Ako dokážete vymýšľať stále nové nápady na nové vraždy, nové prípady?

Ľudia sa ma pýtajú, kde hľadám inšpiráciu – či čítam novinové články, pozerám televízne skutočné zločiny, ale v skutočnosti inšpirácia prichádza z tých najčudnejších miest a vždy vtedy, keď to nečakáte. Napríklad v supermarkete alebo v sprche. Niečo vám napadne a poviete si: ó, to je naozaj nepríjemné, fakt temné. Mám pocit, že nápady si vás nájdu samy. V počítači mám dlhý zoznam nápadov, ktoré by sa ešte dali použiť.

Britský denník Guardian vašu knihu Oko za oko vlani zmienil medzi najlepšími nedávnymi krimi románmi. Tešia vás takéto hodnotenia?

Samozrejme. Každý autor je šťastný, keď mu vyjde prvá kniha. O tom totiž celý čas snívate. Poviete si: ó, teraz som spisovateľ, to je veľký moment. Ale potom, teda ak ste úspešný, musíte v tom pokračovať, stane sa z toho práca. Je trošku strašidelné, že nesmiete poľaviť. Je milé, keď o vás píšu pekné články a ľudia o vašich knihách vedia, možno získate ceny, cestujete do zahraničia, na Slovensko, do Grécka, Holandska a na podobné miesta.

To je pre mňa to najvzrušujúcejšie a najväčšie privilégium: stretávať ľudí, ktorí majú radi vaše knihy, postavu Helen Graceovej. Pre moje deti je nepochopiteľne zábavné, že niekto ma túži stretnúť. Považujú ma za idiota, prečo by ma niekto chcel stretnúť? Hlavne moja sedemnásťročná dcéra sa čuduje, keď ma vidí na fotkách s fanúšikmi. Vravím jej: dokonca boli zo stretnutia nervózni! Nechápe to.

Takže ste snívali o písaní kníh?

Áno, pri sťahovaní maminho domu sme našli certifikát z jedného veľkého britského kníhkupectva. Keď som mal sedem rokov, poslal som im jeden svoj sedemročný príbeh. Túžil som písať odmalička. Lenže je trošku desivé vydať knihu a deliť sa o svoje písanie s verejnosťou, takže som dlho pracoval v televízii, robil som rôzne kreatívne veci, ale väčšinou som nebol ten hlavný, ale plnil som vedľajšie úlohy – editoval som scenáre.

Keď som sa blížil k štyridsiatke, zažíval som akúsi krízu stredného veku: musím napísať svoj román teraz alebo nikdy! Napísal som teda tajne prvý román, nepovedal som o tom ani vlastnej žene. V práci som bol od deviatej do piatej, ale mal som asi hodinu času, keď sa deti kúpali. Tú som využil na písanie. Mal som šťastie, že knihu si vybralo vydavateľstvo Penguin. Je slávne, takže aj moja mama bola veľmi šťastná, povedala o tom všetkým priateľom. Takže o písaní som vždy sníval, ale dlho som zbieral odvahu.

Pomohlo vám písanie zahnať krízu stredného veku?

Áno, bolo to super. Myslím, že väčšina spisovateľov má dve povolania, píšu popri inom hlavnom zamestnaní. Mohol som prestať pracovať ako televízny producent a písať na plný úväzok. Bolo požehnaním, že som nemusel vstávať v pondelok skoro ráno do práce, ale mohol som sa pustiť do vymýšľania príbehov. Niekto mi platil za moje príbehy, to bolo skvelé.

Pred niekoľkými rokmi som robila rozhovor so švédskym spisovateľom a televíznym scenáristom Hansom Rosenfeldtom, autorom celkového konceptu slávneho severského krimiseriálu Most. Povedal mi, že televízia vás naučí napísať dobrý príbeh. Súhlasíte?

Áno, určite. V televízii vás naučia štruktúrovanému písaniu, ako vytvarovať príbeh. Moja prvá práca v televízii bola na seriáli EastEnders, ktorý vysielala BBC1. Máte polhodinové epizódy, šesť rôznych rodín, ktorých príbehy sa prelínajú a na konci príde vyvrcholenie. Pri písaní románu je to trochu inak, píšete si ho pomaly sám doma. Ani editori vo vydavateľstve nemajú vzdelanie na to, ako presne by sa taký román mal písať. Zatiaľ čo scenáristi seriálov musia napísať tri epizódy týždenne a naučia sa robiť to rýchlo. Takže som šťastný, že som začínal v televízii, lebo som sa naučil písať dej a zvraty v ňom, a bum, už je tu prekvapivý záver. Tak sa to robí v televízii.

Čítajte viac Prečo švédsky spisovateľ Michael Hjorth nebude písať o vojne na Ukrajine?

Čo je teda recept na úspech? Krátke kapitoly, veľa dobrých dialógov?

Každá kniha je iná a moje knihy sú asi na Brita netypické, skôr sa podobajú americkým – napríklad knihám Jamesa Pattersona či Harlana Cobena, krátke kapitoly a prekvapenie v poslednom riadku. To vás núti čítať ďalej. Tradične je to v britských knihách, napríklad u Agathy Christie či iných autorov, kde sa hľadá vrah, inak: popis prostredia, atmosféry. Ja chcem, aby moje knihy boli ako jazda na horskej dráhe.

Keď som písal prvú knihu Jeden musí z kola von (Eeny Meeny), naše deti boli ešte malé, mali 7 a 4 roky. Keď som šiel do postele, bol som taký unavený, že som bol rád, ak som zvládol prečítať dve strany. Vtedy sa mi zdali dlhé kapitoly rozčuľujúce. Takže keď som začal písať, chcel som krátke kapitoly, hoci na dve stránky. A naozaj to funguje, čítate potom rýchlejšie. A ukázalo sa, že tínedžerky a mladé ženy, ktoré rady čítajú o Helen Graceovej, majú tieto krátke kapitoly rady – aj ich pozornosť totiž vydrží krátko.

Čítate cudzie krimi romány alebo sa im vyhýbate, aby vás neovplyvnili?

Dosť si vyberám, nečítam každú novinku, ale mám obľúbencov. Zo Škandinávcov Stiega Larssona a Henninga Mankella, alebo mám rád psychologické thrillery Američanky Patricie Highsmithovej ako Talent pána Ripleyho. Skvelý je Thomas Harris (Mlčanie jahniat, Hannibal, Červný drak). Mám rád aj knihy o špiónoch, milujem Johna le Carrého, všetko je cynické, všade samá zrada, nič nefunguje – to sa podobá našej britskej skúsenosti. Kedysi sme boli skvelá, veľká krajina, no dnes je všetko v troskách (smeje sa). Mám rád taký cynizmus.

Viem, že zo severského krimi milujete postavu hackerky Lisbeth Salanderovej…

Jasné, keď som písal Jeden musí z kola von, bolo veľa tv seriálov ako Most, Killing. Aj mňa bavili, boli jemne gotické, telá sa tam rezali napoly, páčila sa mi tá teatrálnosť.

Aké krimi baví britských čitateľov?

Radi čítame britské knihy, ale aj Američanov. Nemáme veľmi dobrodružný vkus, nečítame francúzskych, nemeckých či slovenských autorov. Sme konzervatívni. Keď som bol nedávno na knižnom festivale v Nemecku, pýtali sa ma, akých nemeckých autorov mám rád. Zamyslel som sa, či som vôbec nejakého Nemca čítal. Určite nie súčasného, ale žeby ani v histórii – takého Goetheho? Bolo mi to trápne, lenže v Británii máme toľko autorov krimi. Thrillery síce vymysleli Američania, ale Briti sa špecializujú na knihy typu kto to spáchal?

Pri písaní knihy Jeden musí z kola von som sa zamyslel nad prostredím. Toľko britských miest už má svojho detektíva, že som si vravel: tam sa to nemôže odohrávať, ani tam. Potom som našiel Southampton: tam ešte nikto detektíva nemal. Keď prídete do kníhkupectva, sú tam stovky krimi – ako si vyberiete? To je rovnaké na Slovensku i v Británii. Dobre sa darí žánru fantasy aj romantike, ale ľudia milujú krimi, keď môžu opustiť svoj bezpečný svet a vrhnúť sa do niečoho nepredvídateľného. Nikoho nebaví len upratovať po psovi a variť deťom, to nie je vzrušujúca existencia. Preto radi unikáme do sveta krimi.

Čítajte viac Agatha Christie je ďalšia na odstrel. Jej knihy prepíšu

Čítajú Briti stále Agathu Christie?

Samozrejme, moja sedemnásťročná dcéra už, myslím, prečítala všetky jej knihy. Miluje ich. Predstava jej perfektných prázdnin je byť niekde v teple a čítať Agathu Christie. Keď som bol na najväčšom krimi festivale v Británii, na Harrogate, robili tam veľký kvíz o Agathe Christie. Akási Samantha sa tam prezliekla za Agathu Christie, všetci sme na ňu pyšní. Bola jednou z prvých žien píšucich krimi. My Briti nie sme dobrí v mnohých veciach, ale vynikáme v kreativite. Máme veľa dobrej hudby, skvelých kapiel, spisovateľov. Spomeňte si na speváčku Adele alebo spisovateľku J. K. Rowlingovú, to sú vplyvné ženy.

Čítala som, že vaším obľúbencom je aj Roald Dahl. Prečo ho máte rád?

Lebo píše fantastické knihy, kde je aj veľa krutosti. Často sa začnú tým, že niečích rodičov zabije nosorožec, ktorý utiekol zo ZOO. Opäť sa mi páči tá teatrálnosť, alebo Pani Byvolová v jeho knihe Matilda, to sú postavy! Alebo Jakub a obrovská broskyňa. Tá úžasná temnota. Miloval som aj Fantastického pána Lišiaka. Taký Charlie a továreň na čokoládu sa proste páči všetkým. Kto by nechcel zlatý lístok, s ktorým sa dostane do továrne na čokoládu? Ten prvok magickosti v jeho diele sa nedá prekonať.

Čítajte viac Múzeum Roalda Dahla potvrdilo: slávny spisovateľ bol rasista

Bavilo by vás tiež napísať knihu pre deti?

Áno, ale asi by bola dosť temná. Keď boli deti malé, čítal som im knižky, páčili sa mi rýmy v nich, rád by som to robil. A teraz vidím, že je aj málo kníh pre chlapcov v tínedžerskom veku. Pre dievčatá je toho veľa, ale pre chlapcov? Ešte tak knihy o detskom agentovi tajných služieb Alexovi Riderovi od Anthonyho Horowitza (napísal tv scenáre k Vraždám v Midsomeri či k Poirotovi – pozn. red.), ale keď im nedáme viac kníh, na rozdiel od dievčat sa v čítaní zaseknú.

Čítali vaše deti vaše knihy?

Štrnásťročný syn je na ne ešte primladý, ale moja dcéra Clairie čítala moju prvotinu Jeden musí z kola aj ďalšiu knihu Na koho to slovo padne. Rozčítala aj román Pekne spinkaj, bábika, lenže je tínedžerka a v tejto knihe ide o tínedžerku, tak z nej zvládla len pár kapitol. Musím ju presvedčiť, aby kúsok preskočila a pokračovala ďalej, ju totiž zločin zaujíma. V knihách Agathy Christie ju zaujíma prostredie – dej jednej sa odohráva na výletnej lodi na Níle, je to exotické a historické, má rada edwardovské domy…

Keď som pred piatimi rokmi robila rozhovor so švédskym autorom krimi Stefanom Ahnhemom, povedal, že príbehy Agathy Christie už nie sú preňho. Vraj miluje Vraždu v Orient exprese, no myslí si, že ak máte vo vlaku najlepšieho detektíva na svete, je zlý plán vraždiť práve tam. Zdá sa mu to staromódne. Ale ľudia ten príbeh aj tak milujú…

Iste, Agatha je šikovná, pretože jej postavy reprezentujú rôzne sociálne vrstvy – vojakov, ženy v domácnosti… Milujem jej tvorbu charakterov. Najradšej mám od nej Smrť na Níle, pretože tam od začiatku máte pred sebou vraha a neviete o tom. Ako krimiautor trochu manipulujete s čitateľom, obraciate jeho pozornosť rôznymi smermi, ako kúzelník, to je zábavné. Čitatelia o tom vedia, vedia, že im do konca knihy zostáva ešte 150 strán, takže je v tom nejaká hra.

Čítajte viac Švédsky spisovateľ Stefan Ahnhem: V Orient exprese by už nikto nevraždil

Na Agathe Christie je skvelé aj to, že jej príbehy nie sú priveľmi krvavé, brutálne, alebo to aspoň nie je vidieť.

Presne, ide skôr o napätie a záhady. Taká Slečna Marplová sa odohráva na anglickej dedine, kde máte pocit bezpečia a zločiny sa odohrávajú kdesi za zamknutými dverami či zatiahnutými závesmi. To je na tom pekné.

Naopak, severské krimi sú dosť brutálne…

Svet sa mení, dnes žijeme inak ako pred desiatimi rokmi, občas majú ľudia chuť na „príjemný“ zločin.

Ešte sa vrátim k Ahnhemovi, ktorý sa vyše dvadsať rokov živil ako televízny a filmový scenárista. Spomínal mi, že ho frustrovali rôzne televízne obmedzenia. Niektoré nápady musel škrtnúť, lebo natočiť ich by bolo príliš drahé. V knihách mal väčšiu voľnosť. Kde sa vy cítite slobodnejší?

To je na knihách skvelé. V televízii je množstvo ťažkostí – musíte získať peniaze, hlavný herec má maniere, ťažko sa filmuje za šera, ale práve vtedy sa páchajú zločiny, musíte riešiť rôzne praktické problémy. Občas sa ma pýtajú, koho by som obsadil do roly Helen Graceovej, ak by sme jej príbehy sfilmovali, mám nejaké nápady, ale v skutočnosti by rozhodlo to, kto je v danej chvíli práve dostupný. Takže v televízii rôzne praktické otázky často celkom zmenia váš pohľad na vec. Zatiaľ čo v knihe sa necháte viesť čiste svojou predstavivosťou, to je skvelá sloboda. V televízii musíte brať do úvahy názory hercov, režiséra či producentov, ale pri knihe ste len vy a váš redaktor, ak dobre vychádzate, je to veľmi príjemná práca. V televízii vám do hrnca pozerá priveľa kuchárov, pri písaní kníh je to oveľa čistejšie.

Keď už hovoríme o rôznych zásahoch, kdesi som čítala, ako vám radili vydávať knihy ako M. J. Ardlidge, nie pod celým menom Matthew. Prečo to malo byť lepšie?

Moja agentka navrhla, že bude lepšie písať pod rodovo neutrálnym menom, takže ľudia nebudú vedieť, či je M. J. muž alebo žena. Pretože postava Helen Graceová je očividne žena, jej partnerka Charlie je tiež žena, aj vrahmi sú u mňa často ženy. Keď sme totiž plánovali poslať knihu do vydavateľstva, myslela si, že bude lepšie, keď si redaktori len prečítajú knihu a nebudú si klásť otázku, či muž dokáže presvedčivo písať o ženách. Dnes často na stránkach Amazonu alebo inde v recenziách čítam, ó, M. J. Arlidge je skvelá spisovateľka.

Nie je to zábavné?

Je, ale beriem to tak, že robím dobrú prácu, keď na to neprišli.

Nikdy si nevyberám knihu podľa pohlavia autora, to pre mňa nie je podstatné.

Chápem, ale ľudia majú dnes často zvláštne predsudky. Často sa ma napríklad pýtajú, prečo píšem toľko ženských postáv. Vraj ako sa viem dostať do hlavy ženy? Ale nikdy sa ma nepýtajú, ako sa viem dostať do hlavy sériového vraha. To sa mi zdá čudnejšie.

Pretože žena je komplikovanejšia ako sériový vrah!

Presne (smeje sa). Ale ak máte predstavivosť, naozaj to nie je ťažké, mám matku, dve sestry, ženu, dcéru. Viem si predstaviť ich uvažovanie. Ale ľudia si myslia, že je ľahšie predstaviť si, ako vrah niekomu odreže hlavu a dá ju do mrazničky. Zvláštne.

Chcete, aby ľudia v knihe Oko za oko cítili súcit s napravenými vrahmi?

Áno, pokiaľ necítite s ľuďmi sympatie, nebudete čítať ďalej. V knihách o Helen Graceovej sa vždy snažím poľudštiť zlé postavy a vysvetliť ich psychológiu a rovnako je to aj tu. V Oku za oko sa veľa zločinu opiera o skutočné zločiny a žiadny z nich sa nestal z ničoho nič. Predchádzali mu rôzne okolnosti, zanedbávanie či zneužívanie detí, čiastočne za to môže príležitosť a čiastočne kontext. Keď sa do toho ponoríte, je to zaujímavé.

Napríklad keď sa stretnete s postavou Jacka, ktorý sa po prepustení na slobodu snaží usadiť, neviete, čo spáchal, len to tušíte, pretože probačná pracovníčka mu vraví, že má zakázané priblížiť sa k detským ihriskám. Hrám sa trochu s publikom, ktoré háda, čo urobil. Postupne sa o ňom a jeho rodine dozviete viac, zistíte, že aj pre vrahov je ťažké žiť s novou identitou mimo svojej rodiny aj rodného mesta. Rozmýšľate, ako by ste sa vy cítili, keby vás celkom vytrhli z koreňov. Nech sú páchatelia akokoľvek poškodení, stále sú to ľudia, ktorí môžu mať strach. Neverím v koncept zla. Keď máte dieťa, je ťažké predstaviť si, že sa narodí zlé. Väčšina správania je výsledkom toho, že niekoho napodobňuje. Takže viac závisí od prostredia než od génov.

V recenziách o vašej knihe píšu ako o znepokojivej a provokujúcej k zamysleniu. Na čo ste pri písaní Oka za oko mysleli vy?

Snažil som sa dostať do hlavy ľudí, ktorí spáchali v detskom veku zločin. Znamená to, že váš život sa už skončil alebo sa môžete zmeniť? To je kľúčová otázka: môžete sa stať lepším človekom? V knihe sa raz zdá, že áno, inokedy že nie. Skutočnou inšpiráciou pre knihu bol prípad Mary Bellovej, ktorá ako deväťročná zabila dve trojročné deti. Keď vyšla z väzenia, žila usporiadaný život, dodržiavala zákony, vydala sa, mala dieťa. Až keď mala 50 či 60 rokov, bulvár prezradil, kto naozaj je a vyvolalo to veľký škandál. Musela sa presťahovať a vysvetliť svojej tínedžerskej dcére svoju minulosť. Zaujímalo ma, ako sa také niečo dá oznámiť tínedžerovi a ako na to deti budú reagovať: budú vás nenávidieť alebo ľutovať? Budú zmätené? Potom pribudli ďalšie postavy.

Nedostali ste nejaké nahnevané ohlasy, trebárs od príbuzných obetí?

Ešte nie, moja kniha vznikla na základe asi troch veľmi známych prípadov v Británii. Zaujal ma aj šokujúci prípad vraždy trojročného Jamieho Bulgera, ktorého v Liverpoole zabili dvaja desaťroční chlapci. V Liverpoole ten prípad stále rezonuje, tak neviem, ako sa tam predáva moja kniha, ale všade inde sa predáva dobre.

Rozprávali ste sa aj s probačnými pracovníkmi?

Áno, stretol som sa s niekoľkými. Musia robiť rozhovory napríklad s matkami, čo zabili svoje deti, je to ťažká práca. Prekvapilo ma, keď jeden z takýchto pracovníkov povedal, že sa rozprával s ľuďmi, ktorých považuje za zlo. Veď jeho práca je pracovať s nimi a prevychovať ich, zmeniť ich. Ale keď o nich hovoril, ako o mravne zlých, asi neverí, že sa ľudia môžu zmeniť. Nesúdil som ho, lenže ja som sa s vrahmi nebavil. Možno on videl veci, ktoré som ja nevidel a preto zmýšľa inak.

Vy si teda myslíte, že aj zločinci si zaslúžia druhú šancu?

Áno. Príbeh Jamieho Bulgera je zaujímavý – jeho mladiství vrahovia boli poslaní do polepšovne a potom ich prepustili, keď mali 18. Mnohým sa zdalo, že trest nebol dostatočne dlhý a prísny. O jednom z páchateľov už nikto viac nepočul, pravdepodobne žije slušný život. Ale druhého znova dvakrát zatkli za detskú pornografiu, takže je stále pre deti nebezpečný a jeho prevýchova nefungovala. Zrejme by sa teda nemal pohybovať po uliciach. Verím, že to tak ale nie je so všetkými mladistvými páchateľmi.

Pred mesiacom ste svojich fanúšikov na sociálnych sieťach požiadali, aby vám poradili, ako zvládnuť vašu blížiacu sa päťdesiatku. Dostali ste nejakú dobrú radu?

Niektorí písali, aby som predstieral, že ešte nemám 50, ale väčšina mi odporučila urobiť si party. To som aj urobil. Také veľké narodeniny môžu byť strašidelné, ale keď si urobíte party, ľudia musia prísť- už kvôli tomu veľkému číslu. Mám malú kapelu, s ktorou sme na oslave hrali, bolo to naše prvé vystúpenie. Hrám na gitare, nie veľmi dobre, ale bola to moja party, tak všetci museli tlieskať (smeje sa). Kapela sa teraz volá Volume 11, názov asi zmeníme, zatiaľ okolo toho panujú tvorivé nezhody. Neviem, či sa po prvom koncerte nerozpadneme a potom neurobíme turné, na ktorom sa znova dáme dokopy.

Mohli by ste o tom napísať aj román, nie?

Iste, ako som niekoho zabil gitarou.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….