Choďte do sveta. Aj po roku v zahraničí sa vám otvoria oči. Z najlepšieho tímu na Slovensku som sa vykúpil za päťmiestnu sumu

Trojnásobný najlepší hádzanár Slovenska Tomáš Urban (34) sa v nedeľu rozlúčil s bohatou reprezentačnou kariérou v zápase kvalifikácie ME 2026 proti Čiernej Hore v košickej Steel Aréne.

Za najdôležitejšie rozhodnutie v kariére považuje práve špecifický odchod z Tatrana Prešov do Nemecka.

„V Tatrane som bol šťastný, ale vždy som túžil ísť do Nemecka a zahrať si Bundesligu. Bol to môj cieľ, pre ktorý som robil všetko. Keď prišla ponuka, vrhol som sa po nej všetkými desiatimi,“ vraví.

Je pravda, že ste sa spod zmluvy v Prešove museli vykúpiť z vlastného vrecka?

Najskôr som sa skúšal s vedením dohodnúť. V zmluve bola opcia, ktorá však bola obojstranná. Znamenalo to, že ma buď vykúpi klub, alebo sa vykúpim sám. Klub v danom momente nechcel zobrať ťarchu opcie na seba.

Ja som si povedal, že sa mi otvorili dvere a rozhodujúci krok musím urobiť sám. Vďaka tomu som mohol odísť. Musím povedať, že v Tatrane som sa cítil veľmi dobre. Bola tam však obrovská zápasová záťaž. Už som tam nevidel svoju budúcnosť a chcel som sa zároveň v kariére posunúť ďalej.

Vyplatili ste opciu zo svojich úspor alebo ste si museli peniaze požičať?

Našťastie som mal našetrené, takže som si nemusel nič požičiavať. Otvorene môžem povedať, že som išiel platovo dole. V Prešove som mal lepšie podmienky. Išiel som do horšieho len preto, aby som si splnil sen. Vôbec to však neľutujem. Pokojne by som to podpísal znova, ak by som bol v rovnakej situácii.

Išli ste do veľkého rizika?

Bolo to náročné najmä z toho hľadiska, že som išiel do novej krajiny, kde som sa musel učiť cudzí jazyk. Zároveň som potreboval niekomu dokazovať, čo je vo mne. Cieľ som mal jasný. Chcel som sa presadiť a udržať sa tam čo najdlhšie.

Zaujímavé bolo, že klub, s ktorým som podpísal zmluvu, postúpil pred posledným kolom do prvej ligy. Veľmi som sa tešil, že si hneď zahrám v Nemecku Bundesligu. Bol som v obrovskej eufórii.

Snažili ste sa viac si ušetriť alebo ste v mladom veku míňali peniaze bez uváženia?

Na začiatku som si viac dovolil. Zažil som však aj kluby, kde finančná stránka nebola vôbec dobrá. Meškali nám výplaty. Človek sa s tým musel naučiť fungovať. Bola to temnejšia stránka kariéry, ale napriek tomu bol odchod do zahraničia to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Určite by som to nemenil.

Spomínate si, čo ste si kúpili za prvú veľkú výplatu?

Viem to úplne presne. Bolo to auto Renault Laguna a môžem povedať, že to bolo najhoršie auto, aké som kedy vlastnil. Teraz by som si kúpil byt za peniaze, ktoré som vrazil do jeho opráv (smiech).

Čítajte viac Smútok v slovenskej hádzanej. Niekdajší kouč Tatrana Prešov zomrel po dlhej a ťažkej chorobe

Neskôr som si kúpil motorku. Bola to Honda CBR 900. Mala 150 koní, takže sa na nej dalo skvele prevetrať. Veľmi ma to chytilo a na motorkách jazdím doteraz.

V Nemecku ste si privodili vážne zranenie, ktoré vás na dlhšiu dobu vyradilo z hry. Zvažovali ste aj koniec kariéry?

Bolo to jednoznačne najnáročnejšie obdobie. Prestúpil som z druholigového Eisenachu do Göppingenu, kde som odohral iba osem zápasov a roztrhol som si achilovku. Je pravda, že som reálne uvažoval nad tým, že s hádzanou seknem.

Bolo to v roku 2017 a hrám doteraz. S odstupom času mi to príde až neuveriteľné, že som pri hádzanej zostal. Veľkú zásluhu na tom má moja manželka a malý syn, ktorí ma presvedčili, aby som sa nevzdával.

Vďaka nim som našiel v sebe silu. Po pár mesiacoch som sa vrátil a uvedomil som si, že hádzanú nedokážem zo svojho života len tak odstrihnúť.

Vráťme sa k vašim začiatkom v hádzanej. Kto vás k nej priviedol?

Mal som k nej vzťah, keďže môj brat ju hrával tiež. Priviedol ma k nej spoluhráč Maroš Baláž. Môj prvý tréner bol Róbert Müller, ktorého prezývali „Žiletka.“

Mám tú česť, že si s viacerými chlapcami, s ktorými som pri hádzanej začínal, môžem zahrať aj teraz v Košiciach. Sú to chlapci ako Patrik Hruščák, Vlado Guzy či spomínaný Maroš Baláž. Sme skvelá partia.

Čítajte viac Slováci boli v hre až do konca, no na favorita to nestačilo. Hádzanári nezachytili úvod

Mali ste na začiatku kariéry obdobie, kedy ste si vraveli, že to nemá zmysel?

Veľakrát to bolo o odriekaní. Najmä v tínedžerskom veku, kedy prichádza viacero faktorov, ktoré vás dokážu ovplyvniť. Decká v tom veku vymýšľajú všetko možné. Chodili po večeroch von a my sme nemali čas ani na výlety a dovolenky s rodičmi.

Mali sme rôzne sústredenia, prípravy a tréningy. Museli sme do hádzanej investovať veľa času a energie. Tí, ktorí sme vydržali, sme sa prebojovali až do reprezentácie a okúsili aj zahraničie. Myslím si, že to nikto z nás neľutuje.

Aká najkrajšia spomienka sa vám spája so začiatkami pri hádzanej?

Najradšej spomínam na to, ako sme chodili na turnaje a spávali v školských telocvičniach na matracoch. Skvelé boli aj dlhé cesty autobusom či vlakom do Švédska, Maďarska či iných krajín. Neskutočne to utužovalo kolektív. Práve tam sa tvorili partie a kamarátsta, ktoré trvajú dodnes.

Vzorom vám bol neskorší spoluhráč i tréner Radoslav Antl. Čo to pre vás znamenalo zahrať si so svojim idolom v jednom tíme?

Rado ma upútal svojimi výkonmi v reprezentácii. Jeho kariéra bola úžasná. Bol som nesmierne šťastný, že sa mi podarilo zahrať si s ním nielen na klubovej úrovni v Prešove či neskôr v Košiciach, ale najmä v slovenskom drese. Nie každý má šťastie, že si môže zahrať so svojím vzorom.

V zahraničí ste si pôsobili v Maďarsku i Nemecku. Čo vám to dalo?

Strašne veľa. Keď idete do zahraničia musíte sa naučiť samostatnosti a osvojiť si cudzí jazyk. Musel som dospieť a naučiť sa narábať s financiami, ktoré som mal.

Bola to veľká škola života. Každému odporúčam, aby išiel do sveta. Niekedy vám stačí aj jeden rok v zahraničí, aby sa vám otvorili oči. Nie je to jednoduché, ale stojí to za to.

V Nemecku je hádzaná druhý najpopulárnejší šport po futbale. Na Slovensku mnohé kluby v najvyššej súťaži fungujú na poloprofesionálnej báze. Sú to dva odlišné svety?

Je to tak. Nemci neustále robia všetko pre to, aby hádzaná u nich išla úrovňou hore. Snažia sa robiť z každého zápasu obrovskú šou a dokážu prilákať davy ľudí. Dokonca aj v druhej lige je neskutočné šialenstvo.

Hala tam buráca už pred zápasom. Máte pocit, ako keď gladiátori vstupujú do arény. Je to neuveriteľný pocit, keď nastupujete na zápas a v hale je vyše desaťtisíc ľudí. Nemci jednoducho do hádzanej investujú čas a peniaze.

Je to neporovnateľné s tým, ako to funguje u nás. Veľký rozdiel je v tom, že v Nemecku majú sponzori, ktorí podporujú športové odvetvia, rôzne daňové úľavy. To u nás nefunguje. Preto nemáme vytvorené podmienky, aby u nás šport prosperoval.

Čítajte viac Obrovská hanba, krútil hlavou tréner. Slovenskí mladíci miesto postupu spadli do hádzanárskeho suterénu

V Nemecku ste hrali v piatich kluboch. Kde ste zažili najvášnivejších fanúšikov?

Je pravda, že som zažil rôzne kultúry aj to, že nám vlastní fanúšikovia po zápase ukazovali prostredník.

Na druhej strane bol aj opačný prípad, kedy po pár zápasoch skandovali vaše meno a s transparentmi na vás čakali, aby ste im dali autogram a odfotili sa s nimi. Od hráčov majú vysoké očakávania a najmä legionári sú pod veľkým tlakom.

V čom je z vášho pohľadu najväčší problém v hádzanej na Slovensku?

Je veľký rozdiel, keď má klub jedného mecenáša a keď hráte v tíme, ktorý má viacero sponzorov, je tam správna rada a má to hlavu aj pätu. V zahraničí robia kluby všetko pre to, aby sa posúvali dopredu a koncepčne pracujú.

Na Slovensku to takto nefunguje. Ja som sa vrátil najmä preto, že tu mám rodinu a priateľov. Vždy ma to ťahalo domov. Občas premýšľam o tom, že som mohol ešte rok či dva pobudnúť v zahraničí, ale nakoniec aj tak skončím pri tom, že by som žiadne z rozhodnutí nemenil.

Výnimočné miesto vo vašej kariére má reprezentácia, za ktorú ste odohrali 135 zápasov a zaradili sa medzi jej najvýraznejšie osobnosti.

Mal som šťastie a česť, že som si na začiatku zahral s takými skvelými hráčmi ako sú Daniel Valo, František Šulc, spomínaný Rado Antl, bratia Tomáš a Martin Stráňovskí či Richard Štochl.

Pri ňom musím vyzdvihnúť, že vyhral veľa titulov v rôznych krajinách. To je niečo neskutočné. Asi ani nepoznám hádzanára, ktorý by dokázal niečo podobné. Bolo skvelé, že som sa mohol učiť od takých velikánov.

Na MS v Chorvátsku 2009 sa Slovensko dostalo do osemfinále. Partiu ste vtedy utužovali aj tým, že ste sa navzájom oslovovali inými než skutočnými menami. Ako ten nápad vznikol?

Pár dní sme mali vylepený menoslov, kto sa bude ako volať a potom sme si to už museli všetci pamätať. Bola to pre nás zábava od rána do večera. Pridalo sa k nám aj vedenie. Úžasne to stmelilo kolektív. Starší hráči nás mladých prijali bez akýchkoľvek problémov.

Nebolo tam žiadne osočovanie či šikana. Vytvorili sme partiu, ktorej sa podarilo dosiahnuť neuveriteľné výsledky. Nad tým všetkým stál tréner Zoltán Heister, ktorý nás vedel nasmerovať. Navyše nás podporovali slovenskí fanúšikovia.

Bola tam početná skupina Slovákov, ktorí žili v Osijeku. Veľa ľudí za nami pricestovalo zo Slovenska, pretože nám verili. Mám na šampionát v Chorvátku nádherné spomienky.

Za jeden z najkrajších momentov reprezentačnej kariéry ste v minulosti označili aj domáce ME v roku 2022, ktoré však zatienila pandémia.

Aj pred tým sa nám darilo postupovať na veľké turnaje. Na domáce ME sme sa kvalifikovali len vďaka tomu, že sme boli jednou z usporiadateľských krajín. Je pravda, že návštevnosť ovplyvnil koronavírus. Vedenie aj fanúšikovia mali od nás veľké očakávania.

Teší ma, že sme vybojovali prvé víťazstvo na ME, čo bola veľká vec. Európsky šampionát je z môjho pohľadu náročnejší ako MS. Je tam viacero kvalitnejších tímov. Navyše som si zahral v rodnom meste, pred mojimi kamarátmi a rodinou.

Spomínate rodinu. Syn Tomáš má už osem rokov. Inklinuje k hádzanej alebo sa našiel v inom športe?

Vyskúšal si aj futbal a iné športy, ale hádzaná ho baví najviac. Teraz zažíva mierny útlm, pretože prechod z Nemecka na Slovensko nebol jednoduchý. Napriek tomu ostal pri hádzanej, ktorá ho veľmi baví a napĺňa. Na tréningy a zápasy chodí s radosťou.

Mne by nevadilo, ak by robil akýkoľvek šport alebo aj čokoľvek iné. Pokojne by mohol byť aj programátor. Ak by ho to bavilo, ja by som ho v tom podporoval.

Určite by som ho však viedol k športu aspoň ako ku koníčku, pretože hýbať sa je veľmi dôležité. K hádzanej mám prirodzene najbližšie, je to môj život a za nič by som to nevymenil.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….