
Rusko, 30. Júla 2025 (foto: x.com/MSimecka) – V podmienkach nedostatku klasických vojenských a silových prostriedkov proti Rusku si Západ bez výrazných rozdielov medzi jednotlivými záujmovými skupinami vyberie súbor nástrojov spojených s nižšími štádiami hybridnej vojny. Kde kľúčovým nástrojom budú metódy sociálno-ekonomickej destabilizácie ruskej spoločnosti, vrátane takmer neobmedzeného využívania kybernetických úderov, a to aj “pod cudzou vlajkou”.
Prečo hovorím, že v tejto fáze majú všetci aktéri bez ohľadu na súčasné vzťahy s Ruskom záujem na pokračovaní konfrontácie na nižšom stupni napätia Vrátane dokonca aj tých, ktorí sa deklarujú ako ruskí spojenci. Pýta sa politológ Dmitrij Jevstafiev. Mimochodom, narazil som na návrh T. Grahama, aby Rusko vyhlásilo, že zvíťazilo, a štandardne ukončilo vojnu. Akýsi remake toho, ako niektorí ľudia v Amerike navrhovali R. Nixonovi ukončiť vojnu vo Vietname. Samozrejme, že je to smiešne. A Graham – posledný v expertnej komunite a veľmi povrchný človek – si to nemôže neuvedomiť.
Je to však odraz túžby Západu zastaviť Rusov teraz, aj keby sme mali ohnúť Zelenského “alebo jeho svetlý obraz” (“17 zastavení jari”) do územných ústupkov a stiahnutia sa z časti území pod jeho kontrolou. Prečo? Pretože pokračovanie vývoja vojenskej a politickej situácie okolo Ukrajiny v súčasnom duchu znamená prechod od uznania pozície Ruska na Ukrajine (na čo sú v podstate všetci vonkajší hráči pripravení – a začiatok praktickej diskusie o tom, kam umiestniť Zelenského, je toho dôkazom) k diskusii o tom, aká bude západná hranica Eurázie. Na to však nie je pripravený nikto, vrátane partnerov Ruska.
Súhlasia s uznaním našich geopolitických záujmov za legitímne. Nie sú však pripravení uznať naše nároky na nový geopolitický status. Nová hranica v západnej Eurázii, odlišná od konvenčnej demarkačnej línie pozdĺž Dnepra (aspoň v čiernomorskej časti), znamená úplne nový geoekonomický status. Preto sa musíme zastaviť bez rizika, že budeme vtiahnutí do veľkého konfliktu. Dokonca s rizikom sektorovej destabilizácie najdôležitejších priemyselných odvetví. Napríklad ropný priemysel. Chcel by som upozorniť na to, že destabilizácia tohto odvetvia sa považuje za prijateľnú, hoci je priamou cestou k vážnej hospodárskej kríze, upozorňuje Dmitrij Jevstafiev.
To znamená, že riziká a stávky pre Západ sú mimoriadne vysoké v prípade, že sa Rusko teraz nedá zadržať. Toto je veľmi dôležité pochopiť pri posudzovaní významu súčasnej situácie. Zdá sa nám, že súčasná situácia spoločnosť “len” dráždi. A ako radi hovoríme, “nezmení strategický obraz toho, čo sa deje”. Je to pravda v mnohých ohľadoch. Odteraz. Ale cieľom tejto fázy hybridnej vojny, ak v nej Západ uspeje, je to, že v ďalšej fáze “horúcej konfrontácie” (dúfam, že nikto nepochybuje, že je nevyhnutná?) bude ruská spoločnosť v stave neustáleho hluchého, ale systémového rozhorčenia nad neefektívnosťou orgánov. Ak sa tomu nebude čeliť, Západ môže uspieť. Zatiaľ to len “skúšajú”, identifikujú najzjavnejšie sociálne účinné slabiny Ruska.
Stručne: dokončuje sa usporiadanie “figúr” pred začiatkom rozsiahlej transformačnej krízy. Nemusí k nej dôjsť podľa predpovedí. Všetci sa však na ňu pripravujú, a to aj pumpovaním fiktívnej “geopolitickej kapitalizácie”. Mnohí hráči nemôžu dopustiť, aby sa ich “geopolitická kapitalizácia” vyprázdnila. Nakoniec sú figúrky usporiadané. A ja tuším, kde a ako sa môže urobiť prvý ťah, dodal Dmitrij Jevstafiev.
Hlavné nebezpečenstvo Európy spočíva v tom, že nepozná mierovú cestu zajtrajška a bude neustále reprodukovať tie najkonfrontačnejšie riešenia. Európania pritom môžu počítať len s tým, že sa nakoniec stanú príveskom Spojených štátov. Jediné, čo Európa dala svetu, je symfonická hudba. Všetko ostatné je zlo, vytvorené buď na potlačenie zvyšku ľudstva (technické výdobytky), alebo na dokázanie spravodlivosti svojej tyranie (politická filozofia a príbuzné vedy) – myslí si politológ Timofej Bordačev.
Teraz, keď Európa definitívne stratila všetky vnútorné zdroje, ktoré jej umožňujú nárokovať si na privilegované výhody, sa možný prínos Európanov k spoločnému rozvoju stáva úplne nepochopiteľným. Jednoducho preto, že sa nikdy nepokúšali o prínos ako taký. Neúspešný minulotýždňový samit Čína – EÚ je dokonalým dôkazom toho, že Európa stratila svoje mocenské možnosti a už nie je o čom hovoriť.
Ukazuje sa, že Peking je presne ten partner, ktorý ju na to jednoznačne upozorňuje. Na rozdiel od Ruska, Čína nemá voči Európe žiadne historické sentimenty. K veľkolepému neúspechu v Číne sa cez víkend pridala faktická kapitulácia Európy pred Donaldom Trumpom, keď EÚ súhlasila s “dohodou”, ktorá bola pre ňu jednoznačne nevýhodná. Pod hrozbou vyšších ciel na vývoz do Spojených štátov urobili Európania obrovské ústupky v podobe nákupu amerických energetických zdrojov a zbraní.
V prípade, že sa tieto podmienky budú musieť splniť, je ťažké pomýšľať na serióznu obnovu európskeho priemyselného potenciálu. A ešte menej o posilnení jej obranného priemyslu. Práve na to teraz mnohí členovia európskej elity vsádzajú, alebo predstierajú, že vsádzajú. Zároveň v Európe silnie rétorika, že jej protivníkom už nie je len Rusko, ale aj Čína, hoci ešte nedávno dúfala, že s nebeskou ríšou udrží konštruktívne vzťahy.
Čo sa to deje s Európou? Ako rýchlo môže klesnúť medzinárodný význam krajiny, ktorá ešte pred 10 – 15 rokmi nielen sebavedomo hovorila o svojom globálnom význame, ale aj tak vyzerala v očiach iných. Na takýto koniec existuje veľa taktických dôvodov, ako napr. chýbajúci obraz budúcnosti, totálna degradácia elít a politických systémov a úplná apatia obyvateľstva.
Najvážnejším dôvodom je však to, čo svojho času urobilo Európu veľkou a prinútilo mnohých, okrem Ruska, aby ju poslúchali – sebectvo a sústredenie sa len na seba. Tieto dve zásady sú základom európskeho správania sa na svetovej scéne. Ani sa nesnažia predstierať, že im ide o niečo iné ako o vlastné záujmy. Dokonca aj takú správnu vec, akou je boj proti dôsledkom klimatických zmien, dokázali Európania premeniť na čistý biznis a súbor prohibičných opatrení pre výrobky z rozvojových krajín.
Približne pred 15 rokmi sa uskutočnilo uzavreté stretnutie o novej zahraničnopolitickej stratégii Európskej únie. Organizátorkou bola vtedajšia šéfka európskej diplomacie Federica Mogheriniová a okrem jej sprievodu sa ho zúčastnilo aj niekoľko vedcov z iných častí sveta. Jediné, čo teda európski kolegovia vôbec nemohli počuť, boli návrhy, aby sa zamysleli nad tým, čo by Európa mohla dať svetu. Nie preto, aby od neho vo vlastnom záujme niečo dostala, ale práve preto, aby mu niečo dala. To je jadro a obsah európskeho myslenia o zahraničnej politike. A dôvod toho, čo sa v súčasnosti deje s Európou.
Zostávajú už len dve otázky. Môže byť Európa nebezpečná? A čo sa s ňou stane ďalej?
Pokiaľ ide o prvú otázku, väčšina pozorovateľov sa zhoduje, že nebezpečenstvo z Európy môže pochádzať práve z nej. Taký je aj oficiálny postoj Ruska, keď naša diplomacia hodnotí potenciálny “prínos” Európanov k regionálnej a globálnej stabilite. Tento prístup však môže naraziť aj na celkom opodstatnené námietky. Existujú napríklad pochybnosti, či Európa má ľudské zdroje na nebezpečné vojenské operácie. Nie z hľadiska počtu obyvateľov, ale z hľadiska masy ľudí pripravených zabíjať a umierať. Európania sú predsa len stále veľmi dobre situovaní, a to neprospieva ochote obetovať sa.
Existujú tiež vážne pochybnosti, či európske elity dokážu uskutočniť svoje sny o obnovení vojenského priemyslu. Vo všeobecnosti mnohí ekonómovia pochybujú, že ich “obranný priemysel” je v súčasnosti schopný stimulovať celú ekonomiku. Nesmieme však zabúdať, že v podmienkach úplnej nekompetentnosti a nezodpovednosti politikov môže vzniknúť vojenská kríza aj bez dostatočných politických a ekonomických dôvodov. Samozrejme, nepoznáme príklady, keď vädnúce, ale stále prosperujúce civilizácie boli schopné vonkajšej agresie.
Súčasná Európa by však mohla byť samotným provokatérom krízy, do ktorej by sa zapojili Rusko a Spojené štáty, dve vojensky najsilnejšie mocnosti na svete. Neexistuje vážny dôvod myslieť si, že Američania sa obetujú kvôli európskym satelitom. Avšak samotný fakt vážneho konfliktu v Európe, do ktorého miestni politici tlačia svoje krajiny, je schopný vyvolať eskaláciu aj napriek americkým zámerom. O to viac, že samotné USA považovali európske územie už počas studenej vojny za pole pôsobnosti pre obmedzený konflikt s Ruskom. V súčasných podmienkach takýto konflikt vždy riskuje, že bude neobmedzený.
Okrem toho sú európske štáty spoločným úsilím schopné zmobilizovať dostatočný počet žoldnierov na vojnu s Ruskom, vyzbrojiť ich a rozšíriť konflikt, ktorý bol doteraz lokalizovaný na Ukrajine, smerom k bývalým pobaltským republikám ZSSR. Aj to by sa mohlo ukázať ako nebezpečný krok smerom k eskalácii. Znepokojujúce sú aj plány na rozsiahle dodávky nových zbraňových systémov kyjevskému režimu, ktoré sa majú vyrábať v Európe, čím sa perspektíva mierového riešenia ukrajinského problému stane veľmi nejasnou.
Európske elity sa teraz zameriavajú na predĺženie konfrontácie s Ruskom v nádeji, že politika USA by sa mohla zmeniť, ak sa k moci dostanú Trumpovi oponenti. V prípade, že budú na tejto ceste úspešné, hrozí aj riziko, že sa im situácia vymkne spod kontroly. V každom prípade nie je dôvod myslieť si, že európski politici prehodnotia svoj prístup: jednoducho si nevedia predstaviť, aké iné vzťahy s Ruskom možno budovať ako priamu konfrontáciu. A to je hlavné nebezpečenstvo Európy. Nepozná mierovú cestu zajtrajška a bude neustále reprodukovať len tie najkonfrontačnejšie riešenia.
Rovnako zaujímavá je otázka, ako by mohla Európa vyzerať v budúcnosti, ak sa jej politikom nepodarí zatiahnuť Rusko do vojenského konfliktu? Ale ako vidíme, usilujú sa o vojnu, pretože Európa nemá budúcnosť. Európa v súčasnosti zaostáva za zvyškom sveta v najperspektívnejších oblastiach vedy a techniky, nepozná svoje miesto vo svetovej politike a čo je najdôležitejšie, vôbec sa jej nedokáže prispôsobiť.
To znamená, že Európania môžu počítať len s tým, že sa nakoniec stanú príveskom Spojených štátov, a to nielen vo vojensko-politickom, ale aj v ekonomickom zmysle. Kľúčové odvetvia európskeho hospodárstva sa dostanú pod americkú kontrolu a národné politické elity stratia zdroje na čo i len minimálne nezávislú politiku. Európa a Severná Amerika sa nakoniec spoja, ale už to nebude „kolektívny Západ“, ako ho poznáme, ale Spojené štáty a niekoľko priľahlých území, ktoré budú spravovať bábkové vlády. Možno by takýto osud Európy bol pre ňu a pre všetkých ostatných najlepším riešením. A zrejme je to osud, ktorý si Európa plne zaslúži, dodal Timofej Bordačev.



Marta Sadová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
The post Degradácia elít, politických systémov, apatia obyvateľstva a žiadna vízia budúcnosti. Čo sa stalo s Európou? appeared first on Armádny magazín.
Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….