Fedor Vico oslávil 80 a vystavuje v Košiciach. Čo spôsobilo karikaturistovi problémy?

Vaša jubilejná výstava bola uvedená slovami: Z málo známej tvorby známeho autora. Naozaj máte v tvorbe trinástu komnatu? Čo všetko vlastne robíte?

Robím, čo sa dá. A keď sa občas nedalo, tak som robil to, na čo som si trúfol, a vďaka okolnostiam aj mohol. Hovorím o období zákazu publikačnej činnosti.

Aj to ste zažili, ale kedy ste začali s vtipkovaním?

Myslím, že to bolo ešte pred mojím nástupom do prvého ročníka Školy umeleckého priemyslu. V tom čase sme bývali v Bratislave a ja som hral futbal v žiackom mužstve Slovana! No z nejakého dôvodu som začal kresliť humorné obrázky a otec ich odniesol do redakcie Roháča. Tie prvé kresby nepublikovali, ale v redakcii otcovi povedali, nech kreslím ďalej. Tak som kreslil. A už ako pätnásťročnému mi v Roháči vyšla prvá kresba a potom aj ďalšie.

Foto: archív Fedora Vica

Fedor Vico, Dereš Dereš

Preslávili ste sa Derešom Fedora Vica. Ako vznikol seriál?

Pred nástupom na základnú vojenskú službu do Českých Budějovíc mi napísali z redakcie Roháča, že sa im nahromadilo veľa mojich kresieb so zbojníckou tematikou – či by som ich stačil kresliť toľko, aby mohli vychádzať pravidelne každý týždeň. Odpovedal som súhlasne, a tak začal vychádzať môj seriál pod hlavičkou Dereš Fedora Vica.

Časopisy Roháč a Dikobraz boli vtedy známe v oboch častiach republiky. Honoráre mi chodili pravidelne poštou na veliteľskú rotu VÚ 7351 a bolo zvykom, že som staršinovi roty pri preberaní honoráru nejaké drobné nechal na pivo. Pri tejto príležitosti raz prorocky vyhlásil: „Vojíne, vy raz na té šibenici skončíte!“ Ako sa neskôr ukázalo, mal pravdu.

Čo spôsobuje humoristovi problémy? A aj tak vás smiech nikdy neprešiel?

V súvislosti s humorom nemusí byť všetko smiešne. Svedčí o tom text, ktorý som umiestnil do útlej knižky básní Vrásky v podobe snov môjho brata Mira. So synmi sme ju pripravili k jeho životnému jubileu. Písal som tam, že keď v roku 1972 vyšiel zborník prác z literárnej súťaže mládežníckeho vydavateľstva a ocenené básne môjho brata tam chýbali, cítil som voči nemu akýsi pocit viny.

Myslel som si, že to má súvislosť so zákazom mojej publikačnej činnosti v časopise Roháč (a inde). Môj brat totiž potom na vlastnú tvorbu zanevrel a trpel za mňa, ako už neraz predtým. Pravdaže, nijaký písomný zákaz publikačnej činnosti som nedostal a myslím, že taký dokument ani neexistoval.

Foto: Fedor Vico

Fedor Vico kresba z rusínskeho serálu Iľko Sova z Bajusova

Čo ste teda robili?

Pri jednom z mojich početných pokusov o vysvetlenie situácie ma prijal pracovník ideologického oddelenia ÚV KSS Vladimír Čerevka (neskorší námestník ministra kultúry) a ten mi sľúbil, že si vec preverí a dá do poriadku. Neskôr mi však povedal, že to zistiť nevie, ale vie, že je to určite nejaké svinstvo.

Nakoniec sa situácia vyriešila práve vďaka bratovi Mirovi: ako redaktor televízie na služobnej ceste do vtedajšej Juhoslávie využil prítomnosť iného ideológa, zveril sa mu, a ten sľúbil, že sa na môj prípad pozrie. Zistil, že mám problémy odvtedy, ako ma vylúčili zo strany (komunistickej). Keď mu však Miro povedal, že ja som v nijakej, teda ani komunistickej strane, nikdy nebol, mohol som asi po 17 rokoch publikovať.

V spomínanej knihe však máte ešte inú hypotézu. Vraj zákaz súvisel s rodinnou tragédiou?

Áno, ja si o dôvodoch zákazu myslím niečo iné. V roku 1969 sa v Bratislave pri mŕtvom ramene Dunaja upálil 17-ročný študent Vladimír Vico. Bol to náš synovec. Udalosť sa ututlávala a tento otrasný prípad nemal nijakú publicitu. Nemám to síce potvrdené, ale myslím si, že to bol skutočný dôvod, aby sa meno Vico nemohlo v tlači objaviť.

Foto: archív Fedora Vica

Fedor Vico Kresba Fedora Vica

A je tam dodnes! Od čoho závisí, koľko máte nápadov? Kedy ich prichádza najviac?

O tom by sa dalo hovoriť veľa, čitateľov však chcem ušetriť a radšej si pomôžem touto anekdotou: V rodine vyrastá chlapček bez toho, aby povedal jediné slovo a neprehovorí ani v čase, keď by už mal normálne komunikovať. Rodičia sa pomaly zmierovali s tým, že to už inak nebude a že teda syn bude celý život nemý. Jedného dňa sedeli spolu pri obede a keď synáčik ochutnal polievku, zrazu sa ozval a hovorí: Tá polievka je presolená!

Rodičia sú prekvapení, výskajú od nadšenia a keď eufória trochu opadne, mama sa ho pýta: Veď si doteraz ani slovo nepovedal, synáčik, čo sa stalo, že si konečne prehovoril? Doteraz bolo všetko v poriadku, odpovie synáčik. Ak by teda bolo (nedajbože) všetko v poriadku, autor, vnútorným založením skôr satirik ako humorista, by bol ticho a dojedol by polievku.

Spolupracujete s Pravdou. Máte reakcie čitateľov na vaše kresby? Majú čitatelia Pravdy zmysel pre humor?

Na to si netrúfam odpovedať, aj keď sa mi občas niekto ozve, niekedy aj neznámy človek, a priateľsky mi dá najavo, že o mne vie a že sa stotožňuje s mojimi kresbami. Je to vždy lepšie, ako keby si niekto predo mnou odpľul alebo by mi dal po papuli. Ja chodím často medzi ľudí a čím menšia je cenová skupina (myslím na pomaly zanikajúce krčmy), tým viac o skutočnom živote sa dozviem. Ja mám istú schopnosť, a často i možnosť, svojím spôsobom sa verejne vyjadriť k problémom, ktoré oni často utápajú v alkohole a následne drsne formulujú.

Nad mojimi kresbami sa nemusí čitateľ rehotať, pre mňa je dôležité, ak sa stotožní s tým, ako som ich problém preniesol do pointy. Samozrejme, aby som si vytvoril objektívny názor, prijímam informácie z rôznych strán. Preto sa nezatváram pred nijakými informáciami, čítam a počúvam rôzne noviny nielen doma, ale aj v krčme, v autobuse či na ulici. Nechcem menovať titul denníka, ale keď jeden, mne neznámy človek, videl, aké noviny čítam, pristúpil na chodníku ku mne a povedal: Pán Vico, vy čítate takéto noviny? Ja som vás považoval za seriózneho človeka!

Máte pocit, že pri svojej práci riskujete? Boli ste niekedy kvôli vtipu na koberci?

Na tom pomyselnom nie. V mojom prípade (po roku 1968) sa to dialo asi takto: šéfredaktor Roháča sa stretol, napríklad v jedálni na obede, čo bolo za rohom redakcie (na Hlbokej ulici, kde sídlil ÚV KSS – týždenník Roháč vydávala totiž Pravda, tlačový kombinát ústredného výboru strany) s nejakým povereným ideológom a ten mu povedal, že Vico nebude publikovať. A bolo vybavené.

Foto: archív Fedora Vica

Vico Vsupna hala Mestskeho uradu v Giraltovciach 1980 Drevený polychromovaný reléf vo vstupnej hale MsÚ v Giraltovciach. Ten je stále na svojom mieste. Ale niekoľko mojich ďalších výtvarných diel na rôznych miestach záhadne zmizlo….

Už išlo všetko hladko?

Keď som už mohol pred rokom 1989 publikovať a atmosféra bola spoločensky uvoľnená, mal som výstavu v prešovskej galérii pod provokatívnym názvom Dovoľte sa mi zasmiať. Zašiel som za vtedajším okresným tajomníkom KSS súdruhom Paradom (tiež Rusnákom), aby som ho pozval na výstavu a doniesol som mu pripravený katalóg. Ten si ho prelistoval a potom sa ma spýtal: Súdruh Vico, a tota satira, čo kreslite, to neni proti socializmu? Ja som mu odpovedal adekvátnym slovníkom: Súdruh tajomník, satira nie je proti socializmu, naopak, satira poukazuje na nedostatky, ktoré napriek všetkým úspechom ešte pretrvávajú. Súdruh tajomník ma nadšene potľapkal po pleci a povedal: Dobre hovoríš!

Pomáha humoru internet?

Neviem, či môže humoru nejako pomôcť, ale keď som náhodou o niečo humoristické zavadil, tak som v duchu aktérov pozdravil Pánboh pomáhaj. Ale internet ako taký je aj pre mňa dôležitým pomocníkom. Kým nie tak dávno som kreslil tušom a obrázky som posielal poštou do redakcií, neskôr mi kresby naskenovali a posielali internetom do redakcií moji chlapci z druhého manželstva. Ale keď odišli z domu na vysokú školu, zrazu som mal problém. Manželka mi povedala, že mi syn nechal papierik s inštrukciami a podľa toho ťaháku som sa musel aspoň to najzákladnejšie naučiť.

Foto: archív Fedora Vica

Fedor Vico Sabinov Plastika v átriu obchodného domu v Sabinove ( šalovaný betón + glazovaná keramika ). Iba nedávno som tam našiel len urezané roxory, trčiace zo statického betónového základu…

Ľudia si vás pamätajú tiež zo známeho dokumentárneho filmu Marka Škopa Osadné (2009), v ktorom ste putovali – aj so starostom obce – až do Bruselu, aby ste priamo na mieste vybavili požiadavky pre Osadné. Zrealizovalo sa niečo z toho, čo ste chceli? Pomohol film obci? Čo všetko robíte pre východ a rusínsku kultúru?

Bol to síce dokument (mimochodom, získal hlavnú cenu za dokument na Filmovom festivale v Karlových Varoch ), ale bolo treba vymyslieť nejakú konštrukciu, ako sa starosta a pravoslávny pop z Osadného dostanú do Bruselu. A tak ma tí dvaja pred kamerou po jednom podujatí v Medzilaborciach oslovili ako rusínskeho aktivistu. Porozprával som teda o nich a ich problémoch môjmu priateľovi, lekárovi a europoslancovi Milanovi Gaľovi.

Ten ich potom pozval na návštevu europarlamentu. Vtedy v Bruseli v podstate nevybavili nič a neviem, čo sa tam udialo odvtedy. V každom prípade film zviditeľnil Osadné široko-ďaleko, a tak tam aspoň pritiahol množstvo turistov. Ja som sa tam bol pozrieť už dávnejšie aj s rodinou. Neďaleko na úpätí kopca za dedinou je hranica a po poľskej strane jazdí úzkokoľajový výletný vláčik. Ako v rozprávke. Osadné je rusínska dedina, takže aj to je sčasti odpoveď na záverečnú časť tejto otázky. Lebo komplexnejšie odpovedať na tému Rusínov by bolo na samostatný rozhovor.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….