Filmy o okupácií pašoval do Viedne, rok 1968 ho stál kariéru

Do filmového sveta ste vstúpili veľmi mladý. Chceli ste sa na začiatku dostať na Vysokú školu múzických umení?

Tam sa to vlastne začalo. Bol som veľmi dobrý žiak a mal som všetky predpoklady, že ma vezmú na Vysokú školu múzických umení. Urobil som skúšky na divadelnú dramaturgiu a v Bratislave to bola vtedy úplne nová škola. A hoci skúšky som spravil, neprijali ma z politických dôvodov, čo bolo vtedy celkom bežné – pre môjho jedného strýka. Pre mňa to znamenalo, že som musel ísť pracovať do výroby. A keďže som nikdy nebol silnej telesnej konštrukcie, tak som si nevedel predstaviť to zvládať. Prichádzali u mňa do úvahy profesie v divadle a druhá možnosť bola tlačiareň, kde sa vtedy ešte robilo s olovom, čo bolo, samozrejme, nezdravé. Dúfal som, že vari sa pre mňa nájde niečo vo filme. Prihlásil som sa teda do filmovej tvorby, vtedy sa tomu hovorilo Koliba. Mal som šťastie, na osobnom oddelení boli veľmi milé dámy, ktoré videli, že som mal výborné študijné výsledky a namiesto osvetľovača alebo rekvizitára mi ponúkli miesto redaktora spravodajského filmu, čo bola v podstate režisérska pozícia, ale v spravodajstve to nieslo tento názov.

A prijali ste to miesto?

Musel som prísť najprv na pohovor, ktorý som urobil a začal som v spravodajskom filme, zdôrazňujem, nie celkom dobrovoľne. Ale zaujalo ma to a bola to pomerne zaujímavá práca. Medzitým som absolvoval ako pracujúci človek dvojročnú vojenskú službu. V 60-tych rokoch som sa už ako skúsený spravodajský redaktor – filmár rozhodol prihlásiť na FAMU v Prahe, kde otvorili diaľkové štúdium, ktoré som dokončil v roku 1964 s vyzname­naním.

Otvorilo vám toto štúdium ďalšie pracovné možnosti?

Áno, už na konci štúdia to vyzeralo tak, že by som sa mohol stať šéfredaktorom spravodajského filmu a zhodou okolností to vyšlo v roku 1964. Film sa vtedy neustále reorganizoval, bolo štúdio – raz dokumentárne, raz spravodajské, raz spolu, potom to bol krátky film, aj populárno-vedecký. A keďže bol v tom období spravodajský film samostatný, ako som spomínal, v 64-tom som sa stal šéfredaktorom. Naša spoločnosť začala práve trochu prebúdzať. V roku 1967 udalosti nabrali rýchle tempo, nastúpil známy obrodný proces „Pražská jar“, ktorý vieme, ako skončil, okupáciou.

Dodnes sa zachovali významné dôkazy – záznamy z kamier. Boli ste jedným z filmárov, ktorí prispeli k zdokumentovaniu tohto dňa. Ako si na to spomínate?

Vari o piatej ráno mi zavolal sused Martin Hollý z Jelačičovej ulice, ktorý býval na piatom poschodí. Keďže ja som býval na prízemí, nevidel som, čo sa deje, ale on z vyššieho poschodia videl smerom na Trnavskú ulicu približujúce sa tanky. Keď mi to oznámil, tak som okamžite zmobilizoval kameramana Oskara Šághyho, ktorý ako jediný mal z celej redakcie auto – trabanta. Keďže býval na sídlisku pri Štrkovci, čo je neďaleko, prišiel hneď po mňa. Prišli sme do štúdia, vzali kameru a okamžite sme išli o šiestej ráno filmovať. Presne sa pamätám, ako sme lozili po strechách domov na Lisztovom námestí (dnešné Námestie Franza Liszta). Vtedy boli brány do domov otvorené, zo strechy sme nakrúcali sovietske vojská, ktoré boli v celom predstaničnom priestore.

Foto: Robert Huttner

režisér Milan Černák

Približne po hodine, medzi siedmou – ôsmou ráno, sme sa vrátili do štúdia na Štefánikovej ulici a štúdio už bolo plné ľudí – nielen zo spravodajského a dokumentárneho filmu, ale prišli aj filmári z Koliby z hraného filmu. Všetci chceli pomáhať. Medzi nimi bol aj Ladislav Kudelka, ktorý bol známy a skúsený dokumentarista, ktorý predtým pracoval niekoľkokrát ako šéfredaktor spravodajského filmu, a ujal sa réžie. Zostavili sme prvé štáby, rozdelili sme ich na spravodajský štáb, ktorý nakrúcal, potom pohotovostnú skupinu, polovicu ľudí som poslal domov, aby ich nikto nenašiel a keby sa náhodou nám niečo stalo, aby mohli pracovať ako záloh. Keďže išlo o prvé hodiny okupácie, museli sme rátať so všetkým, aj so streľbou.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….