Fotografoval DiCapria, nahé krásky pre Pirelli aj utečencov z Haiti: Najlepšia prísada dobrej fotky je realita, hovorí exkluzívne pre Pravdu Bruce Weber

Foto: GHMP & Little Bear Inc.

Herec Leonardo DiCaprio objektívom Brucea Webera. Herec Leonardo DiCaprio objektívom Brucea Webera.

Nie všetci o vás vedia, že v Prahe nie ste prvýkrát. Kedysi ste tu fotili herca Heatha Ledgera pre magazín Vanity Fair a do českej metropoly sa vrátili po 24 rokoch. Ako sa podľa vás zmenila?

Uvedomil som si, že je tu dnes omnoho viac ľudí – či už v uliciach, v reštauráciách alebo v obchodoch. Pre mňa ako fotografa je to oveľa zábavnejšie, pretože fotím v prvom rade ľudí. Je to veľká zmena. Stretávate celé rodiny, absolútne rozdielne typy osobností. Cítim, že zo seba niečo zhodili, uvoľnili sa a to je skvelé. Keď sme tu boli v roku 2000 na pár dní, bolo to odlišné. Šli sme večer von, vyrazili sme do reštaurácie a okrem nás tam bol možno ešte jeden obsadený stôl, niekedy dva. Cítili sme sa osamelo, ale dnes je taký pocit preč.

Čítajte viac Fotil najslávnejšie modelky, DiCapria aj Nelsona Mandelu, slávny Weber ozdobí fotkami Prahu

Domáci by možno nesúhlasili, mnohí sa sťažujú, že mesto je preplnené. Ale vás asi baví byť obklopený ľuďmi? Máte rád ich spoločnosť?

Veľmi. Naozaj sa mi páči, keď vidím okolo seba veľa ľudí. Americký magazín Sports Illustrated mal kedysi rubriku, ktorú volali „tvár v dave“. Bola o mladých športovcoch, chlapcoch a dievčatách, ktoré sa snažili stať lepšími atlétmi. Miloval som sledovať, koho si vyberú. Takže keď som začal robiť fotografie, chodil som do davov, stretával som dievčatá a chlapcov, ženy, mužov a týmto spôsobom som sa zoznamoval s novými ľuďmi. Niektorých z nich som si tak obľúbil, že sa stali mojimi priateľmi. S niektorými som dodnes v kontakte, aj keď sme sa stretli na nečakaných miestach. Napríklad som fotil v Nórsku a tam sú ľudia dosť plachí. Vycestovali sme tam s jednou mladou ženou, ktorá pracovala pre W Magazine a šli sme na koncert. Prišli naň stovky ľudí, oblečené v rôznych farebných bundách a parkách – malo to nesmierne radostnú náladu. Postavil som ju uprostred davu a začal fotografovať. Má nádherné ryšavé vlasy, je Nórka, ale mnohí si mysleli, že práve prebieha fotenie nejakej celebrity. Reakcia všetkých okolo dala fotkám omnoho viac života. Ľudia dávajú fotkám život.

Ak chcete dostať z človeka to najlepšie pred objektívom, je nutné sa s ním spriateliť? Ako ďaleko treba zájsť v rámci umeleckého procesu?

Povedal by som, že nie je až také dôležité byť jeho priateľom. Skôr ide o to, aby som sa dozvedel, kde chodili do školy, čo robili, zaujímavé detaily z ich života. Robil som aj určité projekty, keď som mal pred objektívom postupne päťdesiat ľudí a musel som poznať mená všetkých. Bolo to náročné, ale nakoniec som to zvládol. Bol som na seba naozaj hrdý – vedel som, kde každý z nich žil, aké má vzdelanie, v akom meste vyrástol. Ale na konci týždňa som bol taký vyčerpaný, že som sa nemohol s nikým rozprávať a na nikoho pozrieť… Preto mám rád, keď som v dave; necítim tlak poznať každé meno a vedieť o tých ľuďoch všetko. Masa ľudí vám dokáže odhaliť nečakanú krásu. Raz som navštívil Rio de Janeiro. Mali sme so sebou chlapíka, ktorý robil jiu-jitsu, fakt skvelý bojovník. Dali mi ho ako bodyguarda. Žiadneho som nechcel, nikdy predtým som žiadneho nemal. Ale v agentúre mi povedali, že Rio je nebezpečné a mali by sme mať nejakú ochranu. Fotili sme len kúsok od volejbalového zápasu na pláži. V jednom momente moja asistentka nastavovala svetlá a chytila loptu, ktorá odletela z ihriska. Neviete si predstaviť, ako nadšene reagoval dav a veľmi rýchlo si na nás zvykli, boli sme fakt pár centimetrov od piesku, kde sa už začínalo ihrisko. Ja som fotil pláž, budovy okolo, potom jednotlivých hráčov a zrazu som sa pozrel do davu a videl dievča s nádhernou tvárou. Hovorím Georgovi, môjmu bodyguardovi: „George, nie je to dievča krásne?“ A on mi odpovedal: „To je moja priateľka.“ Do toho momentu som to netušil! Nasledujúce dni strávila s nami, ja som ju fotografoval a George sa staral o to, aby mi neukradli techniku.

Čítajte viac Pár hodín pred smrťou fotila nahého Lennona, tehotnú Demi Moore vyzliekla tiež a za fotky Zelenskej utŕžila tvrdú kritiku: Legendárna fotografka oslavuje

Keď nastanú takéto situácie, asi to odhalí absolútnu ľudskú prirodzenosť. Ale na druhej strane, vy ste mali pred objektívom stovky celebrít, známe osobnosti. Je nejaký rozdiel v ich správaní? Beriete ako poslanie dostať zo svetoznámych tvárí niečo prirodzené a autentické?

Vždy sa snažíte nájsť, kým naozaj sú. Obzvlášť herci, ktorí stále hrajú niekoho iného. Niekedy je dobré dať si s nimi jedlo. Trebárs raňajky. Najmä herečky majú neustále starosť o to, ako vyzerá ich oblečenie. Zvykol som povedať: Dajte si do košele obrúsok. Viete, ako sa to robievalo kedysi, trošku staromódne. A keď tak urobia, niečo to o nich prezradí. Potom si možno všimnete, že je trochu skoro, ale chcú si dať drink. Možno sú trochu nervózni z toho, že ich fotíte. Premýšľajú, či vyzerajú tak dobre, ako pôsobia. Pre mňa je to zábavné sledovať. Niekedy sa vám ľudia otvoria a povedia niečo, čo nikdy nikomu nepovedali. Nie som novinár v tom zmysle, že by som si to zapisoval, ale pre mňa znamená veľa, ak mi povedia niečo súkromné. Znamená to, že mi dôverovali. Ukázali sa takí, akí naozaj sú. A niekedy sa to vôbec nestane a necítite žiadne spojenie. To je vždy najťažšie, pretože musíte odfotiť niekoho, aj keď tam nie je žiadna „chémia“. Je to akoby ste mali robiť rozhovor s niekým, kto vám nebol sympatický. Jasné, nemusíte to cítiť ku každému, koho fotografujete. Ale pre mňa to znamená veľa a aj výsledok je úplne iný.

Čo môže fotograf urobiť, ak nastane taká situácia? Najmä v 80-tych a 90-tych rokov sa v módnych magazínoch robilo aj veľa re-shootov. Nedávno som videl nový dokument o magazíne Vogue a období 90-tych rokov, v ktorom Gwyneth Paltrow spomína, že v časopise neboli spokojní s fotením. Musela ho absolvovať štyrikrát. Stalo sa vám niekedy niečo podobné?

S Gwyneth som fotil aj ja a poviem to úprimne – bol som ohromený tým, ako tvrdo pracovala. Skutočne sa snažila, aby fotky vyšli čo najlepšie. Ale ľudia, pre ktorých sme v tých časoch pracovali, boli veľmi prísni a mali konkrétnu predstavu o tom, čo chcú. Nie vždy to túžite urobiť. A možno naozaj musela prefotiť zábery, lebo to nevyšlo najlepšie, ako mohlo. Lebo bola v tom čase mladá a nervózna. Keď som začínal ja, jedna z mojich prvých prác pre magazín bolo fotenie známej filmovej strihačky Dede Allenovej (pracovala napríklad na snímke Bonnie and Clyde). Bolo to stresujúce, chcel som odviesť fakt dobrú prácu, zapáčiť sa. Keď som potom prišiel ukázať moje fotky, dostal som otázku: „Čo si o tom myslíš?“ Úprimne povedané, v tom momente som o fotke až tak nepremýšľal, skôr som sa zameriaval na to, či sa bude páčiť, a dočkal som sa odpovede: „Vráť sa a urob to znova.“ Vrátil som sa so zábermi, na ktorých Dede bola trochu unavená, okuliare jej padali z tváre, topánky ležali pohodené vedľa strihačského stola. Doslova si utierala tvár a bolo vidieť, ako tvrdo pracuje. Ale výsledná fotografia bola oveľa lepšia. V jej centre ste videli úžasnú dámu, inteligentnú, excentrickú a krásnu.

Čítajte viac Trúfla si spochybniť domov, pýtala sa na status ženy: Modrá strecha bola únikom, dnes odráža zlomy v živote legendárnej Havránkovej

Bola to tá najlepšia rada, akú ste počas svojej kariéry dostali? Nerobiť fotky len preto, aby sa páčili niekomu inému, ale aby sa najprv páčili vám?

Je to dôležité, pretože na fotení alebo pri podobnej udalosti nie ste len pre peniaze. Ste tam preto, lebo máte cieľ. Túžite vytvoriť niečo hodnotné, priniesť svetu niečo dobré. A to je podstata.

Prejdime k výstave My Education, ktorú ste prišli osobne otvoriť do Prahy. Ako vlastne vznikla myšlienka vrátiť sa práve sem aj s celou výstavou?

Priznám sa, spočiatku som si nebol istý, či je Praha to správne miesto. Ale potom som spoznal Miloša (poznámka: kreatívny producent Milosh Harajda) a jeho osobnosť. Rozprával mi nádherné príbehy o živote v Česku, počul som veľa o ľuďoch z tohto mesta. Ale čo ma definitívne presvedčilo prísť, bolo, keď som začal čítať o histórii Prahy. O ľuďoch a všetkom, čím si prešli – od okupácie počas vojny, keď tu boli nacisti, potom Rusi a komunizmus. Napriek toľkým úskaliam dokázali uchovať v tomto meste nádherné veci. Zatúžil som spoznať lepšie pražských ľudí, pretože majú v sebe vnútornú silu, ktorú obdivujem. Dúfam, že podobná sprevádza aj mňa v rôznych obdobiach môjho života.

Kurátorky výstavy Heleny Musilovej, ktorá mala na starosti výber jednotlivých záberov na výstavu My Education, som sa pýtal, či objavila aj zábery, ktoré ju prekvapili. Ale to je vlastne otázka aj na vás. Priniesol návrat do archívov nejaké zabudnuté alebo skryté poklady minulosti?

Áno, pretože som musel prejsť množstvo fotografií, na ktoré som dlhý čas ani nepomyslel. Vidím v tej výstave rôzne časti môjho života, čo je zvláštny pocit. Je to naozaj čudné, najmä keď ste starší.

Trochu ako vidieť svoj život ako film priamo pred očami?

Presne tak. Akoby som ho znovu prežíval. A vidím, koľko šťastia, koľko lásky ma kariérou sprevádzalo. Ale zároveň mi celý projekt pomohol pokračovať ďalej a robiť ďalšie fotografie – a aspoň dúfam, že lepšie fotografie.

Čítajte viac Za manželku mal pornostar, s ktorou bojoval o syna: Dnes je najdrahším umelcom na svete, dielo tohto muža vydražili za 91 miliónov

Myslíte si, že láska je najdôležitejšou ingredienciou dobrých fotografií?

Nie, skôr realita.

To ma vedie k inej otázke, pretože realita môže byť niekedy temná, občas podivná a pokrútená. Na vašich fotografiách sa objavuje často jej romantická, krásna verziu. Nasmerovali ste niekedy objektív aj k veciam, ktoré nemusia byť len krásne?

Uvidíte to a aj všetci návštevníci na mojej pražskej výstave. Obsahuje mnoho záberov priamo z ulice, reportážne zábery z niekoľkých miest, obrazy do nášho výročného žurnálu. Fotografoval som napríklad väzňov, ktorí sa mohli stretnúť so svojimi dcérami v rámci tanečného večera organizovaného väznicou. To sú možno fotografie, ktoré široká verejnosť nepozná. Sú veľmi silné. Súčasťou výstavy sú aj dve fotografie. Vznikli ešte v časoch, keď som študoval u fotografky Lisette Model (pozn. redakcie: ide o záber z roku 1970). Počul som o jednom mužovi, ktorý chodil do baru vo štvrti Village v New Yorku. Jeho mama bola závislá od drog, narodil sa s postihnutím. Nemal ruky, ani jednu nohu. V rámci štúdia som ho oslovil na fotenie, Lisette nás vždy učila hľadať krásu a silné momenty v uliciach, medzi obyčajnými ľuďmi. Keď som ho stretol, súhlasil a pozval ma k sebe domov. Tak som vyrazil do ulice West Street – tam býval – a keď som prišiel, otvoril mi dvere svojho malého bytu. Stál na jednej nohe, bol takmer nahý a okolo kýpťov ramien mal obtočeného hada a na jednom ramene mačiatko. Prvá vec, čo mi vtedy bežala hlavou, bola: Bože, čo tu robím. Ja som bol strašne hanblivý a išlo pre mňa o jeden z prvých takýchto projektov. Ale on mal v sebe takú jemnosť a krásu, napriek všetkým okolnostiam. Strávili sme spolu niekoľko hodín, rozprávali sa… počúval som jeho príbehy a fotografoval. A keď som odchádzal, zaplnil ma pocit vďačnosti. Lisette ma vždy učila, aby som sa na veci nepozeral cez nejakú sebacenzúru. Môj svet nie je plný romantických fotografií. Niekedy zachytávam veci, ktoré sú naozaj smutné a temné. Ale na konci je vždy svetlo. Nádej.

Foto: GHMP & Little Bear Inc.

Speváčka Tina Turner. Speváčka Tina Turner.

Je to aj vaše životné nastavenie? Nechcem povedať, že ste optimista, ale človek, ktorý naozaj verí, že na konci všetkého je nádej?

Verím vo svetlo na konci tunela. Nie je to vždy o tom byť optimistom, ale skôr o pochopení, že aj v najtemnejších chvíľach môže prísť niečo lepšie. Keď sa spätne pozerám na fotografie pražskej výstavy, cítim sa neuveriteľne šťastný. Byť fotografom mi dalo jedinečnú možnosť spoznať ľudí, ktorých by som inak možno nikdy nestretol. Umožnilo mi to vstúpiť do svetov, ktoré by predo mnou zostali skryté, zatvorené. Podobne ako keď spisovateľ vytvára a objavuje nové svety prostredníctvom písania. Mám veľmi ochranársky inštinkt voči ľuďom, ktorých fotografujem, pretože si uvedomujem, akí rozmanití a jedineční sú. Sú momenty, ktoré mi navždy zostanú v pamäti, napríklad keď som fotografoval Michelle Obamovú počas jej prvého dňa v Bielom dome. Bola nesmierne milá, nielen ku mne, ale aj k mojim asistentom, venovala im svoj čas. Viete si predstaviť, ako veľa to pre nich znamenalo. Podobné interakcie mi pripomínajú, aký je osobný kontakt dôležitý a ako presahuje samotné zachytenie fotografie. Je vzácne, keď sa ľudia pýtajú, ako sa cíti fotograf alebo čo prežíva, tie momenty ľudského spojenia sú skutočne výnimočné. Musel som prekonať veľa vlastnej hanblivosti, aby som podobné spojenia vytvoril. Niektoré z mojich najemotívnejších prác boli s vojakmi, mladými mužmi, ktorí čelili životu a smrti, mnohí z nich nikdy predtým neboli ďaleko od domova. Tieto skúsenosti mi ukázali plný rozsah ľudských emócií – strach, odvahu, stratu – a aj v takých intenzívnych chvíľach som vždy cítil niečo hlbšie, niečo, čo ľudí posúvalo ďalej. Takže áno, verím vo svetlo na konci tunela, pretože som videl ľudí prežiť veľmi veľa a napriek tomu nájsť cestu k niečomu lepšiemu.

Bruce Weber

Americký fotograf a režisér sa narodil 29. marca 1946 v Greensburgu v Pensylvánii. Jeho kariéra sa začala v 70. rokoch, keď si fotografie získali pozornosť v módnych časopisoch ako GQ a Vogue. Prvý veľký úspech prišiel, keď začal pracovať pre značky Calvin Klein a Ralph Lauren, kde jeho estetika – zmyselné a často provokatívne čiernobiele snímky – získala obrovskú popularitu. Weberove fotografie sa vyznačujú silným vizuálnym štýlom a jeho schopnosťou zachytiť intímne momenty a autentickú krásu modelov. Popri módnej fotografii pre tituly ako Vogue, Vanity Fair či Interview sa venoval aj tvorbe portrétov renomovaných osobností, jeho večnou inšpiráciou sú tiež zlatí retrieveri a malebná americká krajina. Za dokument Let’s Get Lost, ktorý je portrétom jazzového trubkára Cheta Bakera, bol nominovaný na Oscara. Weberova kariéra sa nezaobišla ani bez kontroverzií. V rokoch 2017 a 2018 bol obvinený z nevhodného správania a sexuálneho obťažovania niekoľkých modelov, čo viedlo k niekoľkým žalobám a verejnému odsúdeniu. Obvinenia proti Weberovi zatiaľ neboli právne dokázané na súde a on sám všetky obvinenia z nevhodného správania vehementne popiera. Niekoľko žalôb sa vyriešilo mimosúdne, v jednom prípade dokonca museli vyplatiť súdne trovy samotnému Weberovi, keď model, ktorý ho obvinil, odmietol na niektoré otázky odpovedať na súde. Obvinenia zatienili časť jeho práce a kariéry, napriek tomu zostáva jedným z najvplyvnejších fotografov svojej generácie.

Foto: Milan Marenčák

13- X7A2453 Americký fotograf Bruce Weber na otvorení retrospektívnej výstavy Bruce Weber: My Education v priestoroch Domu u kamenného zvonu v Prahe. Pri vlastnom portréte Nelsona Mandelu.

Výstava Bruce Weber: My Education bola pripravená na mieru pre priestory Domu u Kamenného zvonu, ktorý patrí pod kuratelu Galérie hlavného mesta Prahy. Kurátorkou výstavy bola za českú stranu Helena Musilová a za americký tím Bruca Webera Nathaniel Kilcer, o architektúru výstavy sa postaral renomovaný Marek Cpin a produkciu, rovnako ako celú ideu výstavy, má pod palcom Milosh Harajda s Markétou Tomkovou. Výstava, ktorá obsahuje viac ako 300 fotografických diel či videí a krátkych filmov, sa koná od 20. septembra 2024 do 19. januára 2025.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….