Hana Repová – Slovenka vo Frankfurte vie, ako pohnúť vesmírom

Hane Repovej by mnohí spisovatelia mohli závidieť – počty predaných výtlačkov aj verné čitateľky. Niektoré fanúšičky jej 13. knihu o psychologičke Nore, ktorá je dcérou úspešného politika, zhltli už pred Vianocami. A staršie „repovky“ už vychádzajú dokonca v reedícii. Znie to priam idylicky, dievča z Hornej Súče, dediny 16 km od Trenčína a 14 km od hraníc s Českom, odíde do Nemecka a stane sa bestsellerovou autorkou. Naozaj bolo všetko hneď také ružové?

„Tráva u suseda sa nám vždy zdá zelenšia a je to presne tak. Uvedomujem si to, keď sa vraciam na Slovensko. Občas sú tu ľudia frustrovaní, hovoria, že sa zbalia a odídu, lebo sa tu dejú veci, čo sa im nepáčia. Lenže v podobnej kríze je celá Európa, aj v Nemecku je to tak. Keď som naposledy cestovala vlakom do Bratislavy, mala som neskutočné zážitky. Vlak bol preplnený, dva dni predtým mi zrušili iný vlak. Z ôsmich toaliet fungovali tri, neboli teplé nápoje, potom nefungovala reštaurácia už vôbec. Vo vlaku bolo veľa Slovákov, ktorí sa čudovali, že je v Nemecku niečo také možné. Keď sme vo Viedni prestúpili do vlaku na Slovensko, bol to úplne iný komfort. Povedala som si, že občas je dobré to zažiť, aby si človek uvedomil, že nie všetko je na Slovensku zlé, máme aj veľa vecí, čo v Nemecku chýbajú,“ vraví Hana Repová.

Najskôr žila vo východnom Nemecku, kde to bolo občas naozaj komplikované. „Pamätám si na chvíľu, keď som vošla do malej pekárne a predavačka mi povedala, že ma neobslúži, lebo mám akcent a vidí moje slovanské črty.“

Inokedy zažila nebezpečnú situáciu, keď ju s priateľom obkľúčila skupinka skinhedov: „Bavili sa tým, že sa snažili rozhojdať auto, v ktorom sme sedeli a chceli nám nahnať strach. Aj také chvíle boli, no vždy sa snažím sústrediť na to pozitívne, hlúpi ľudia sú všade, môže sa to stať kdekoľvek. V Nemecku i na Slovensku je veľa pozitívneho. No stále vidím veľký rozdiel vo vnímaní vo východnom a v západnom Nemecku. Ak sa to vôbec niekedy zmení, bude to asi trvať niekoľko generácií,“ hovorí.

Písanie proti stresu

Do Nemecka odišla hneď po maturite, ako čerstvá absolventka nemala veľa ponúk práce. Chcela sa zdokonaliť v nemčine, najskôr bola ako au pair rok vo východnom Nemecku. Rodina, v ktorej pomáhala s deťmi, bola veľmi vyťažená, často sa sťahovala, a tak chvíľu žili v Sasku, neskôr v Durínsku. Potom sa Hana rozhodla študovať.

„Mám mladšiu sestru aj mladšieho brata a vravela som si, že keď všetci budeme chcieť študovať, bude to pre našich rodičov ťažšie. Vedela som však, že v Nemecku to zvládnem ak si nájdem prácu, zaplatím si školu i ubytovanie,“ začína rozprávať svoj vlastný príbeh. Štúdium geografie si vybrala preto, lebo ju zaujala problematika osídľovania miest a hľadala odbor, kde nebude veľa matematiky.

„U nás vo Frankfurte je veľa mrakodrapov a po covide a zavedení práce z domu firmy zistili, že im stačí aj polovica priestorov. Dnes je tam veľa hluchých miest, odchádzajú veľké obchody aj firmy a momentálne je veľkou výzvou aj pre geografov urobiť mesto zaujímavým pre ľudí,“ urobí skratku do súčasnosti Hana.

Nás však zaujíma, ako sa vlastne vo Frankfurte ocitla. Vraj do piateho najväčšieho nemeckého mesta s trištvrte miliónom obyvateľov (po Berlíne, Hamburgu, Mníchove a Kolíne nad Rýnom) prišla s priateľom, ktorý si tam našiel prácu. Išli okolo Goetheho univerzity a Hana, ktorá mala vtedy 20 rokov, mu povedala: tu budem študovať. To sa jej aj podarilo, no v odbore, ktorý vyštudovala, nikdy nepracovala – dostala totiž nečakanú pracovnú ponuku z poisťovne. Jej úlohou bolo starať sa o ľudí, ktorí sa zranili v zahraničí a potrebovali pomoc.

Foto: Ikar

Hana Repová Hana Repová sa teší, že má na Slovensku toľko verných čitateliek. Hovorí im “moje baby”.

„Bolo to veľmi zaujímavé. Keď zazvonil telefón, nikdy som nevedela, čo ma čaká. Veľmi ma to bavilo, no prácu som si nosila domov, nevedela som vypnúť a aj po službe som premýšľala nad prípadmi. Napríklad pár osemdesiatnikov vyrazil na okružnú plavbu, žena počas nej utrpela mozgovú príhodu a v Rusku ich vylodili. Úbohí starčekovia netušili, ako sa dostanú domov. Prežívala som to s nimi, ako keby to boli moji rodičia. Podobné prípady ma emocionálne veľmi vyčerpávali. Relaxom pre mňa bolo písanie, protipól k práci. Písanie som si dala ako darček po skončení štúdia, lebo dovedy bola prvoradá škola – musela som sa sústrediť na jazyk. K písaniu ma to už predtým ťahalo, hovorila som si, že čas naň príde po skončení univerzity.“

Tri práce a škola

Hana opisuje, že škola bola príliš náročná aj pre mnohých nemeckých spolužiakov. „Ja som si chcela dokázať, že to zvládnem. Nemala som problém dohovoriť sa po nemecky, čítať či pozerať televíziu, no akademická nemčina je celkom iná. Hlavne odborné texty boli tvrdý oriešok. Mala som aj tri práce súčasne, aby som si mohla zaplatiť školu aj bývanie. Počas štúdia som ráno pracovala v pekárni, budíček som mala o trištvrte na štyri, lebo o 4.45 otvárala pekáreň. Bola som tam do pol ôsmej až ôsmej, potom som šla na univerzitu. Po škole som šla opatrovať deti a večer o ôsmej domov, učiť sa do školy. Spala som asi päť hodín. Cez víkendy som pracovala na výstavisku vo Frankfurte alebo v obchode.“

Hana spomína, že veľa jej spolužiakov dostalo pôžičku na štúdium, no podmienkou bolo, aby aspoň jeden z rodičov pracoval v Nemecku. Hana na ňu teda nemala nárok. Na Goetheho univerzite študovala sedem rokov, a keď sa mi to zdá veľa, vysvetlí: „Pretože niektoré skúšky som musela opakovať – napríklad fyzickú geografiu, mali sme veľa povinných exkurzií napríklad do veľkých elektrární. Z nich sme písali práce a referáty, napríklad o podzemných vrtoch.“

Foto: archív Hany Repovej

Hana Repová Hana Repová a jej knihy

Keď sa čudujem, ako to všetko zvládala, len sa usmeje, že bola mladšia ako dnes a mala dosť energie. Vraj to bola pre ňu dobrá škola. Po univerzite nastúpila do spomínanej poisťovne, pôvodne to malo byť iba na chvíľu. Dostala však dobrú ponuku na prestup v rámci firmy a vydržala tam 12 rokov. Pýtam sa, či boli príbehy nešťastných poistencov dobrou inšpiráciou. Dali sa zužitkovať?

“Nie, zamestnávateľovi som totiž oznámila, že chcem písať a vydávať knihy. Na to mi musel dať súhlas, no s podmienkou, že nič z toho, čo v práci počujem či vidím, nesmiem dať do knihy. Toho sa striktne držím aj v terajšej práci. V Nemecku je to bežné. Jediné, čo som z práce využila, bolo meno pre jednu z postáv mojej knihy. Píšem totiž príbehy z nemeckého prostredia, no vkladám do nich slovenské srdce, aby čitateľom boli postavy bližšie, dávam im mená čiastočne nemecké, ale vyhýbam sa ťažko vysloviteľným typu Björn, a také, ktoré sú bežné na Slovensku.

Hľadala som práve meno pre jednu mužskú postavu, keď mi v práci zavolal pán menom Everett. Mal také príjemné vystupovanie, hoci sme riešili nepríjemnú situáciu, že ma to hneď zaujalo. Vtedy som ešte netušila, že väčšina čitateliek ho premenuje na Everesta. Mne to neprekáža. Ale požičala som si len meno Everett, nič viac, ani priezvisko ani životné okolnosti,” popisuje Hana Repová.

Vraj jej často čitateľky píšu, že pre ňu majú perfektný námet. Hana si však zatiaľ radšej vystačí s vlastnou fantáziou. „Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale nikdy nebudem používať cudzie námety o rozvodoch, krízach v manželstve či o tom, kto s kým ako vybabral. Nestaviam sa na žiadnu stranu a aj tak by som poznala iba jednu stranu mince. Nebudem používať svoje knihy na to, aby si niekto cez ne vybavoval svoje účty. Moje knihy, to je romantika, kde ide o Noru či Robertu. Pre mňa je najdôležitejšie, aby si čitateľka po dočítaní knihy povedala: Pekné to bolo,“ má v tom spisovateľka jasno.

Chce to iný koniec

Zaujíma ma, či Hana mala vždy vzťah k romantike, nelákali ju napríklad detektívky? „Asi som romantický typ, chcela som písať romantiku zo života, nie presladenú, nie veľa pikantných scén, chcem, aby mal príbeh zvraty a prekvapenia. Lákal by ma aj žáner historických románov, ale som asi príliš lenivá na to, aby som si robila podrobné historické rešerše ako Jana Pronská alebo nemecký autor Oliver Pötzsch.“

Kedy si povedala, že príbeh ponúkne vydavateľstvu? A slovenskému či nemeckému? „Píšem po slovensky, slovenčina je mi bližšia ako nemčina, síce som si dve knihy sama preložila do nemčiny, ale to bolo skôr pre kamarátov a známych. Tí sa ma roky pýtali, kedy si už konečne budú môcť niečo odo mňa prečítať. Zatiaľ písať po nemecky neplánujem,“ odpovedá.

Vysvetľuje, že spočiatku písala iba sama pre seba. Raz sa však s kamarátkou bavili o nejakej knihe a Hane sa nepáčil koniec, povedala, že toto by veru napísala lepšie. Keď ju kamarátka vyzvala, nech ho teda napíše, Hana sa zaťala: však uvidíš. Vtedy už mala asi 33 rokov. Keď si Hanin príbeh prečítali viacerí priatelia, presviedčali ju, že by ho mala poslať do nejakého vydavateľstva.

Hana ich poslúchla. Skúsila viaceré, no buď sa neozývali, alebo knihu zamietli. „Až napokon jedno košické vydavateľstvo rukopis zaujal – bola to moja prvotina Boh plače potichu. Tá naštartovala moju kariéru, vznikla silná skupina mojich fanúšičiek. Bolo príjemné vidieť, že ľudia sa tešia na moje príbehy,“ opisuje šťastný koniec – alebo skôr šťastný začiatok.

Apropo, pozná svojich čitateľov? Podľa Hany medzi nimi síce prevažujú ženy, ale nájdu sa aj muži. Dokonca jej píšu mamy s otázkou, od koľkých rokov by ich dcéram odporučila čítať svoje knižky. „Vo facebookovej skupine sa moje baby, ako ich volám, zhodli na veku 15–16 rokov. Jedna čitateľka mi povedala, že ma číta aj jej 81-ročná maminka. Najviac čitateliek mám v skupine od 30 do 50 rokov. V Prievidzi mi však vraveli, že moje knihy tam číta niekoľko mužov,“ teší sa.

Foto: archív Hany Repovej

Hana Repová Na typicky bielych obálkach svojich kníh si Hana Repová zakladá. V Ikare jej predošlé príbehy vychádzajú v reedícii.

Už dva dni po odovzdaní rukopisu sa Hana púšťa do nového príbehu. „Po prvej knihe nasledovali romány Ak mi dovolíš a Ak mi odpustíš, z nich už vyšli reedície. Čitateľky si veľmi obľúbili prvú knihu, tak som napísala jej pokračovanie s názvom Pravda o nás dvoch, tú teraz tiež nanovo vydal Ikar s krásnou obálkou.“

Mimochodom, na obálkach sa podieľa aj sama Hana, zakladá si na tom, že jej knižky majú biele obálky. Práve pre ne si čitateľky vymysleli názov „repovky“. Hana Repová je svojim verným fanúšičkám vďačná: „Veď úspešná som vďaka nim. Teším sa, že ženy si moje knižky čítajú opakovane a stávajú sa súčasťou ich zbierky. Na krst najnovšej knihy v Bratislave prišla jedna fanúšička, ktorá si dala podpísať 13 kníh!“

Prečo má rada ginko

Akú časť úspechu pripisuje štyridsiatnička Hana tomu, že jej príbehy sa odohrávajú v Nemecku? „Občas mi niekto povie, aby som napísala niečo zo slovenského prostredia. Lenže ja už v Nemecku žijem dlhšie ako na Slovensku, už by mi to čitateľky neuverili. Chcela som písať o tom, čo poznám, takže o Frankfurte.“

Hneď dodá, že autom je človek vo Frankfurte zo Slovenska za pár hodín. Keby sa sem jej fanúšikovia vybrali, čo by im Hana ukázala? „Napríklad Goetheho rodný dom alebo knižný veľtrh, kde som aj kedysi pracovala, to sa určite oplatí vidieť. Frankfurt počas veľtrhu žije knihami, v meste sa konajú rôzne autogramiády, možno stretnúť veľa svetových spisovateľov. Pri rieke Mohan je množstvo zaujímavých múzeí, napríklad v múzeu Städel je umenie z celého sveta, ale pre veľa ľudí je lákadlom aj Európska centrálna banka. Frankfurt má zaujímavé zákutia.“

Sama Hana sa rada prechádza po Lerchesbergu vo štvrti Sachsenhausen, kde má obľúbený strom ginko. „Konzultujem s ním svoje knihy, radím sa s ginkom o postavách. Hovorím to žartom, ale práve na prechádzke neďaleko tohto stromu mi často napadne riešenie nejakej situácie v knihe. Preto som aj najnovšiu knihu krstila listami z ginka,“ prezrádza.

Ešte ma zaujíma, či Hana ponúkne svoje romány konečne aj nemeckým vydavateľstvám. Odpovedá, že nemecké vydavateľstvá sú po pandémii v ťažkej situácii, navyše konkurencia je obrovská. Nemci čítajú domácich aj amerických autorov, veľa čítajú aj po anglicky. Preraziť sa podľa nej asi dá, ale chce to veľké nasadenie a veľa energie a keď nad tým premýšľa, vždy napokon zvíťazí chuť radšej venovať čas a energiu novému rukopisu pre slovenské čitateľky, ktoré naň už čakajú. Zatiaľ si dve knihy do nemčiny preložila sama a premýšľa, či to skúsi v nemeckom vydavateľstve. Vraj verí, že vesmír to pre ňu zariadi, keď nastane ten správny čas. Tamojší priatelia by si vraj prečítali radi aj ďalšie príbehy.

Všetky latky na plote

Má na ne rovnaké reakcie ako od oddaných slovenských fanúšičiek? Hana si spomenie, že Nemkám sa jej knihy zdali čímsi iné. “Napríklad keď použijem doslovný preklad príslovia stojí ako svätý za dedinou. Pýtali sa ma, čo to znamená, vraj im to niekoľko dní vŕtalo hlavou. Ale stane sa mi to, aj keď nemecké príslovia doslovne preložím do slovenčiny. Nemčina má veľmi širokú slovnú zásobu. Zdá sa mi, že slovenčina je čoraz chudobnejšia, lebo niektoré výrazy sú zastaralé, a tak sa z nášho slovníka strácajú, mnohé slová nahrádzame anglicizmami či čechizmami.

Napríklad my povieme „nemá všetkých doma“. Nemci na to majú azda aj 50 výrazov a tá rozmanitosť sa mi páči. Preto som dala do knihy spojenie nemá všetky latky na plote. Jazyková redaktorka ma hneď upozornila, že u nás sa to tak nehovorí. S tým trochu bojujem a vravím si, prečo by sme nemohli takéto výrazy obmieňať?”

Ale Hana si napokon svoju verziu presadí. „Viete, keď si prečítate bežné nemá všetkých päť doma, o päť sekúnd na to zabudnete, mozog sa pri tom nezastaví. Teší ma, keď mi čitateľky napíšu, že nejaký výraz odo mňa prevzali a teraz ho používajú.“

Má Hana vo Frankfurte ľudí, s ktorými môže hovoriť po slovensky? „Veľmi málo, väčšinou hovorím po slovensky iba s rodinou a so zopár priateľmi. Alebo s kamarátkou, ale tá žije v Nemecku minimálne tak dlho ako ja a tak slovenská veta už často končí v nemčine.“ Aj preto Hana rada číta po slovensky – hlavne romantiku a historické romány z Anglicka, rada tiež počúva audioknihy, keď chodí na prechádzky alebo robí neobľúbené činnosti ako upratovanie kúpeľne či kuchyne. Vtedy si dá audioknihu za odmenu. Času na čítanie má málo.

Foto: Ikar

Hana Repová, Najnovšiu, 13. knihu krstila Hana Repová spolu s herečkou Katarínou Brychtovou ginkovými listami.

A kedy nastane moment, že už ju uživia len vlastné knihy a nebude musieť chodiť do práce? „To by som aj ja rada vedela, musím sa spýtať vo vydavateľstve,“ smeje sa Hana. No vraj nevie, či by to bolo celkom dobré. „Asi najlepšie píšem pod časovým tlakom. Keď viem, že teraz mám polhodinku na písanie, idem písať. Pustím si obľúbenú hudbu, aj na počítači si nastavím špeciálny program Papyrus, ktorý mi ukazuje, koľko percent svojho cieľa som už splnila. To ma motivuje. Keď si idem urobiť kávu, naskočí mi šetrič obrazovky so slovami: Už iba tristo slov, to dáš.“

Snaží sa písať pravidelne, každý deň, aby nestratila kontakt s textom. „Aj teraz, keď som pár dní na Slovensku, už sa teším, ako budem pokračovať v písaní. Možno už na spiatočnej ceste vo vlaku.“ Napísať knižku jej trvá pol až trištvrte roka. Už vydala aj dve knihy ročne, čo sa páčilo čitateľkám, no viac jej vyhovuje tempo jedna kniha ročne. „Ja knihu napíšem, čitateľky ju za dva dni prečítajú a už mi píšu: kedy bude ďalšia? Nechcem však skĺznuť do masovej výroby.“

Pri každej postave si Hana vytvorí celý jej životopis. „Raz som sa totiž v písaní zasekla a zistila som, že je to tým, že postavu dostatočne nepoznám a neviem, ako by reagovala. Aj na kurzoch písania radia, že spisovateľ má dobre poznať svoju postavu. takže teraz mám premyslené, kto sú rodičia postavy, aké má vzdelanie, aké farby má rada, čoho sa bojí, na čo sa teší, čo je jej najobľúbenejšie jedlo. Všetko si vymyslím sama, neopisujem skutočné osoby, možno mi to našepká ginko. Keď to neodfláknem a urobím celý životopis, celá kniha je kvalitnejšia,“ verí Repová.

A aká je hrdinka Nora z najnovšej knihy Ak bude treba, pohnem aj vesmírom? “Nora je predovšetkým silná. Je presvedčená, že má takmer perfektný život a okrem romantického partnera jej nič nechýba. Život ju však núti prijať výzvy osudu a ísť kľukatejšou cestičkou. Nora výzvu prijíma a uteká z domu, aby sa skryla na zasneženej chalupe spolu s mužom, ktorý jej bol doteraz skôr nepriateľ ako priateľ.

Pevne verím, že Norin príbeh mnohým čitateľkám ukáže, čo všetko život ponúka, ak nie sme fixované na našu predstavu o tom, ako má náš život vyzerať a že niekedy nás aj zlý vlak privezie do správnej stanice. O tom, že niektoré chyby v živote jednoducho musíme urobiť, lebo nás privedú na pre nás určené miesto Je to predvianočná kniha, kde nájdete biele Vianoce, ktoré mne osobne už niekoľko rokov tak veľmi chýbajú. Predvianočné obdobie mám ešte radšej ako samotné Vianoce, Nemci na to majú výraz „Vorfreude“ – akási predradosť, ktorá je tou najkrajšou radosťou,” uzatvára spokojne Hana.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….