Hanba na celú Európu. “Zabudli“ sme sa odkanalizovať

Kanalizácia počká. Asi takto by sa dala stručne vyjadriť hlavná príčina meškajúceho odkanalizovania Slovenska. Problém si podávali ako horúci zemiak nielen vlády, ale aj vedenia žúp a krajov, „otcovia“ miest i obecné zastupiteľstvá. Nielen po nežnej revolúcií. Odnepamäti.

Vždy sa našlo niečo dôležitejšie, do čoho bolo treba vložiť verejné financie, a teda i peniaze daňových poplatníkov. A keď sa aj vložili do výstavby kanalizácie, často išlo o takzvané historické stavby. Napríklad v Kolárove sa s výstavbou mestskej kanalizácie začalo ešte za bývalého režimu.

Do roku 1990 sa odkanalizovala asi tretina tohto 10-tisícového mesta. Potom sa práce prerušovali a neskôr sa vliekli slimačím tempom dlhých 33 rokov. Zmena nastala až vlani. V Kolárove práve prebieha výrazné rozširovanie kanalizácie a rekonštrukcia čistiarne odpadových vôd, ktorú chcú dokončiť o rok.

Čítajte aj Ústava je síce nadčasová, ale aj veľmi krehká vec. Ktorá krajina má najdlhšiu a ktorá najkratšiu ústavu na svete?

Ale Kolárovo je len jedno zo sídiel Komárňanského okresu. Nuž a v tomto okrese je z 35 590 domácností pripojených na verejnú kanalizáciu len každá šiesta, necelých 6-tisíc. Napríklad v obci Pribeta (2 800 obyvateľov) nemajú doteraz ani meter kanalizácie.

A tak by sme mohli pokračovať. A nielen na juhu krajiny. Situácia je rovnako zlá v severných okresoch stredného Slovenska a prakticky na celom východe.

Pozor na epidémiu cholery!

Pritom na území Slovenska sa začalo s výstavbou prvých kanalizačných sietí už v prvých rokoch minulého storočia. Konkrétne v Bratislave, vo vtedajšom Prešporku (Pressburgu, Pozsonyu) v roku 1903. Do prvej svetovej vojny tam vybudovali 53 kilometrov kanálov. Mesto vtedy nemalo ešte ani 80-tisíc obyvateľov.

Mnohé kanály boli otvorené, napríklad ten, čo meral 700 metrov a viedol od mestských bitúnkov.

Sťažnosťami občanov na neznesiteľný smrad sa magistrát začal vážnejšie zaoberať až v roku 1924 a o ďalšie dva roky kanál konečne zakryli.

Do roku 1938 sa obyvateľstvo slovenského hlavného mesta znásobilo, ale dĺžka kanalizačnej siete sa rozšírila iba na 120 km. V tom čase magistrát ešte len rokoval o kanalizačných projektoch Patrónky, Jaskového radu a východných častí mesta po Dynamitku (chemický závod Istrochem). K ich realizácii sa prikročilo až po druhej svetovej vojne.

Pritom Bratislava patrila aj v tomto ohľade medzi priority. Ministerstvá nachádzajúce sa v Budapešti alebo po roku 1918 v Prahe rady „zabúdali“ dokonca na najbližšie okolie Pozsonyu/Prešporka a neskôr i Bratislavy.

Napríklad Bazin (po maďarsky), čiže Pezinok, nemal kanalizáciu ani v roku 1911, keď o tom písal v Slovenských pohľadoch známy botanik a etnograf Jozef Ľudovít Holuby. Mestská i vzdialenejšia vrchnosť sa rozhýbali až v čase, keď sa rozchýrili zvesti o možnej epidémii cholery.

„To čistenie kloák a stôk bolo veru potrebné,“ priblížil Holuby, „lebo v niektorých domoch – keďže mesto nemá kanalizáciu – bolo toho človečieho guána od nepamäti nakopeného, že bol už zvrchovaný čas dať to pod brázdu.“

Autor sa vyjadroval obrazne a korektne. Guáno je výraz pre vtáčí trus, kloaka označuje vylučovaciu časť tráviaceho systému. Ale v tomto prípade išlo, prirodzene, o ľudské fekálie a ich uloženie. Vtedy bolo zvykom prirodzene ich ukladať do jám vykopaných v záhradách, odkiaľ ich obsah smeroval spravidla do najbližšieho potoka a z neho do Dunaja.

Pezinok mal v roku 1911 bezmála 5-tisíc obyvateľov. Dnes ich má štyrikrát viac a je okresným mestom, ale jeho historická časť zvaná Grinava nemá doposiaľ kanalizáciu. Vodovod si Grinavčania postavili ešte pred 53 rokmi, keď boli samostatnou obcou. Vzápätí ich pripojili k Pezinku a – mesto zabudlo, že majú aj ďalšie potreby.

Ale vráťme sa na začiatok minulého storočia. Čím ďalej od Prešporka, tým sa príbeh Pezinčanov s vlastnými výkalmi buď opakoval, alebo vyznieval ešte horšie. Napríklad historik a publicista Július Bodnár napísal v tom istom roku 1911 o stave rieky Myjava v rovnomennom meste na Záhorí tieto riadky:

„Voda je znečisťovaná rôznymi splaškami, výkalmi, hnojovkou z dvorov sem vytekajúcou… a menovite v letných horúcich mesiacoch, kedy málo vody tečie, rožné nepríjemné výpary znepokojujú okolné obyvateľstvo.“

Ľudia si odjakživa stavali svoje sídla pri riekach alebo aspoň pri potokoch, aby mali blízko k vode. S rozvojom urbanizácie a s rastom miest sa však táto výhoda stávala prekliatím.

Temža páchla ako smrť

V celej Európe sa začalo s odkanalizovaním miest až v druhej polovici 19. storočia. Predtým sa v najväčších metropolách už nedalo ani dýchať. Londýn bol v roku 1858 druhým najľudnatejším mestom na svete (po New Yorku), mal vyše milióna obyvateľov, ktorým už dlhšie prekážal hrozný smrad v meste.

Rieka Temža sa zmenila na zapáchajúcu stoku. Špina a smrad sa nevyhli ani centru Londýna. V uliciach sa rozkladali zvyšky jedla, uhynuté zvieratá a ďalší odpad.

V obytných častiach ľudia vylievali obsah nočníkov priamo na chodníky z okien. Ak ste si nedali pozor – tak na vašu hlavu. Dámy v dlhých krinolínach kráčali po členky v ľudských výkaloch a máčali si lem sukní v močovke.

Splachovacie záchody už boli dávno na svete, ale bez kanalizácie za veľa nestáli. Verejné WC dal magistrát Londýna umiestniť na mosty, aby exkrementy mohli skončiť priamo v rieke.

Ako tak sa to dalo strpieť do rozbehu industrializácie, ktorá zaťažila Temžu ešte aj priemyselnými splaškami. Začalo sa hovoriť: „Tá rieka páchne ako smrť.“

„Priemyselná revolúcia vyvolala ďalší rast miest, ich preľudnenie, ktoré prispievalo k šíreniu nákazlivých ochorení, ako sú týfus alebo cholera,“ ozrejmuje Javier Abellan, expert na kanalizačné systémy z Oxfordskej univerzity. „Znečistené rieky či potoky sa stali jedným zo zdrojov choroboplodných zárodkov a nebezpečných infekcií.“

Čítajte aj Tichý hrdina slovenských hôr: Príbeh partizánskeho veliteľa Ján Reptu

„Otcovia“ Londýna, ale napríklad aj Liverpoolu zistili, že nestačí vybudovať zložité podzemné kanalizačné systémy. Bolo treba vyriešiť, kde a do čoho budú ústiť. Tak vznikli v druhej polovici 19. storočia londýnske „stratené rieky“, záchytné stoky a postupne aj prvé čistiarne odpadových vôd. V boji proti cholere i ďalším nákazám začali najväčšie britské mestá pitnú vodu filtrovať a chlórovať. Podľa zistení Davida Cutlera a Granta Millera z Harvardovej univerzity sa vďaka týmto a ďalším technológiám podarilo v priebehu polstoročia zvrátiť nepriaznivý vývoj v oblasti verejného zdravia: „Už okolo roku 1900 sa drasticky znížil výskyt ochorení prenášaných vodou v mestskej populácii, čo významne prispelo k predĺženiu priemernej dĺžky života v tých časoch.“

„Za grajciar piši-piši, za dva – frr-frr“

Britský príklad inšpiroval architektov a plánovačov rozvoja ďalších európskych metropol a veľkých miest. Revolúciu v osobnej hygiene a v „hygiene vylučovania“ zvlášť prinieslo aj na územie Slovenska zriaďovanie prvých mestských vodovodov a kanalizácie.

Podľa historika Bratislavy Štefana Holčíka sa vďaka tomu mohli suché záchody (ľudovo nazývané budáre) a prenosné „záchodové“ stoličky postupne nahrádzať splachovacími záchodmi. Pravda, na začiatku sa splachovalo len vylievaním vody z vedier.

Prvými skutočne splachovacími toaletami sa mohli pochváliť len „lepšie“ bratislavské rodiny. V ich domácnostiach sa už pravdepodobne používal aj toaletný papier.

Traduje sa však, že ešte aj okolo roku 1930 bolo možné vídať v širšom centre Bratislavy človeka s putňou a plachtou na chrbte, ktorý vykrikoval na celú ulicu: “Za grajciar piši-piši, za dva grajciare frr-frr!“ Grajciare už dávno neboli v obehu, ale myslel sa tým 20-haliernik alebo iná drobná minca.

Kto už nevládal vydržať, mohol si takto uľaviť niekde pod bránou alebo vo dvore za plachtou v tomto mobilnom záchode.

Medzitým na šírom slovenskom vidieku o hygienickej revolúcii mnohí ešte ani nechyrovali. Pravda, medzi regiónmi už bolo možné pozorovať určité rozdiely aj vo vytváraní a dodržiavaní hygienických podmienok.

Asi najhoršie na tom boli Kysuce, kde od začiatku minulého storočia pôsobil ako všeobecný lekár pražský rodák Ivan Hálek. V roku 1929 vydal už ako riaditeľ detskej nemocnice v Bytčici (dnes mestská časť Žiliny) populárnu brožúru Ako ozdraviť našu dedinu.

„Kúpajúci sa dedinčan je u nás vždy ešte výnimkou,“ písal Hálek. „Preto v toľkých našich dedinských domoch nenájdete umývadlá. Je to zbytočný riad. O kefke na zuby ani nehovorím.“

Približne v čase, keď Hálek šíril zdravotnícku osvetu v Hornotrenčianskej župe, slovenský dramatik Ivan Stodola ju masovo rozvinul v Liptove, kde pätnásť rokov pôsobil ako župný lekár.

Hneď po nástupe do tejto funkcie navštívil obce Žiar a Konská, ktoré predtým postihla epidémia brušného týfusu. Pri jeho ťažkých formách pacient zomieral už do troch dní.

Stodolu príjemne prekvapilo, že takmer v každom dvore našiel nový záchod, ibaže málokde toto jednoduché drevené zariadenie (aj keď nie práve amerického typu) používali.

Vystavať ho museli, lebo to nariadili okresné orgány, keď sa ich však župný lekár spýtal, prečo majú na WC pribité dvere, odpovedali: „Ktože by sa hnusil do takého nového?! Veď za chlievmi i v záhrade miesta dosť.“

Akcia Z – Akcia zadarmo

Na druhej strane, v niektorých lokalitách za výstavbu kanalizácie doslova bojovali radoví občania. Jeden takýto príklad sme našli, listujúc novinami Považské hlasy. Vychádzali pred storočím v Novom Meste nad Váhom, vtedy 8-tisícovom mestečku, dnes 20-tisícovom okresnom meste.

V roku 1927 prijalo obecné zastupiteľstvo pod tlakom verejnosti rozhodnutie začať s výstavbou. Vo verejnom obstarávaní však stavilo na drahšiu z ponúkajúcich sa firiem, čím sa dostalo pod paľbu kritiky.

Jej autori zrejme vytušili za tým nejaké provízie alebo známosti. Niekto sa „nabalil“, ale peniaze potom chýbali na novú budovu školy i na opravu cesty.

Po dlhých diskusiách a korekciách pôvodného zámeru sa s výstavbou kanalizačnej siete začalo až v roku 1930. Išlo o tzv. stokovú kanalizáciu, ktorá sa spočiatku budovala z tehál, prípadne z kameniny. Tá na mnohých miestach slúži dodnes, ale je v takom stave, že nevyhnutne potrebuje rekonštrukciu.

V tom čase prešli u nás na stokové odkanalizovanie aj väčšie mestá, napríklad Trnava, Martin, Banská Bystrica či Prešov. Odpadové vody však boli odvádzané – až na výnimky – do riek a potokov.

Čistota slovenských vodných tokov sa sústavne sledovala až od roku 1948. O päť rokov neskôr sa ukázalo, že na neprijateľnú mieru sa znečistilo 860 km, čiže takmer 20 percent tokov.

Preto sa začalo s výstavbou mestských čistiarní odpadových vôd, ale ako uvádza v staršej odbornej publikácii Alexius Martinček, do roku 1965 ich bolo v prevádzke iba 55. O desať rokov neskôr malo z takmer 3-tisíc obcí na Slovensku len 97 aj čistiareň odpadových vôd.

Čítajte aj Dni a noci povstaleckej republiky. Život v rytme kanonád a cukor na prídel

V tom čase bol na verejnú kanalizáciu pripojený každý tretí obyvateľ Slovenska. Bolo to výrazne menej ako v Čechách a na Morave, nehovoriac o priemyselne vyspelých štátoch. Tam mali už pred polstoročím odkanalizovaných viac ako 60 percent domácností.

Rozdiely vysvetľoval v SNR poslanec Vojtech Choleva. Kým v Čechách bol vodovod už viac-menej samozrejmosťou, na Slovensku používala vodu z vodovodov v 70. rokoch ani nie tretina obyvateľstva. Preto vraj štát zameral prvoradú pozornosť na výstavbu vodovodných systémov a odkladal na neskôr odkanalizovani­e obcí.

Situácia by bola ešte horšia, nebyť Zetky, ako ľudovo nazývali „Akciu Z“ (Zet v tomto prípade znamenalo „zveľaďovanie“). Mnohí si ju vykladali aj ako “Akciu zadarmo“, lebo išlo o prácu obyvateľov vo voľnom čase v prospech obce bez nároku na odmenu.

Inými slovami – o skrášľovanie jej vzhľadu, upratovanie jej ciest, výstavbu chodníkov či dokonca kanalizácie. Skrátka, o svojpomoc.

Iba na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia sa v Zetke každoročne postavilo 100 školských a predškolských zariadení, takmer 200 kultúrnych domov alebo osvetových stredísk. A do roku 1980 aj 2 670 km vodovodov a kanalizácií.

Pravda, najmä pri investične náročnejších stavbách, ako boli kanalizácie, sa dalo hovoriť o svojpomocnej výstavbe len podmienečne alebo v obmedzenej miere. V parlamentnej rozprave na to začiatkom jesene 1985 poukázal poslanec Jozef Hudec.

„O finančné prostriedky, materiál, stavebné mechanizmy sa musí postarať štát, firmy a družstvá,“ upozornil. „Občania obce sa podieľajú len svojou prácou vo voľnom čase.“

Ale ruku na srdce – kto by dnes obetoval voľnú sobotu na „oltár“ obce pri výkope kanálov len tak grátis? Hoci vieme, že v odľahlejších kútoch Slovenska sa stále nájdu aj takí…

S hygienou na minime

Po roku 1990 sa vodovody a kanalizácie transformovali z majetku štátu do akciových spoločností. Ale uvažovalo sa aj o ich privatizácii. Tento proces trval takmer desaťročie. Až v roku 2001 vláda rozhodla o bezodplatnom prevode tohto majetku do vlastníctva obcí. Vznikali vodárenské akciové spoločnosti s výrazným podielom obcí.

Čoskoro však rôzne finančné a iné skupiny začali obmedzovať vplyv miest a obcí v tých spoločnostiach. Najvyšší kontrolný úrad ešte vlani upozornil na pokusy o skrytú privatizáciu. Možno sa potom čudovať, že predmet činnosti týchto „subjektov“, ktoré mali toľko problémov so sebou, mal ďaleko od dokonalosti? A že povezme odkanalizovanie mnohých miest a obci ustrnulo na mŕtvom bode?

Ak sa to náhodou podarí zmeniť k lepšiemu, kompetentní by mali dať prednosť obciam, kde kanalizácia úplne chýba. Dôsledkom je vznik a pretrvávanie ohnísk infekčných ochorení.

V prvom rade sú to rómske osady na východnom Slovensku. Zo štúdie Zuzany Paraličovej a jej výskumného tímu z Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach vyplýva, že práve v týchto osadách sa pravidelne vyskytuje vírusová hepatitída typu A (žltačka) a dyzentéria.

Epidémie žltačky typu A medzi rómskymi deťmi plnia každoročne – napokon aj v tomto lete – infekčné oddelenia východoslovenských nemocníc.

Mimochodom, podľa Svetovej zdravotníckej organizácie vírus hepatitídy typu A sa v súčasnosti vyskytuje takmer výlučne v krajinách s nízkym hygienickým štandardom. Čo k tomu asi možno dodať?

Nové – dobre zabudnuté staré

Moderná Európa „objavila Ameriku“, keď v 19. storočí začala budovať vodovodné a kanalizačné siete. To, čo zanedbala v stredoveku a ranom novoveku, už dávno vymysleli staré civilizácie, ktoré viac dbali na hygienu a snažili sa ju v každodennom živote aj dodržiavať.

Veď hlinené kanalizačné potrubie zaviedli už okolo roku 4000 pred naším letopočtom v Mezopotámii, starobylej ríši medzi riekami Eufrat a Tigris (približne územie dnešného Iraku). Slovenskému čitateľovi kedysi pútavo priblížil jej dejiny Vojtech Zamarovský.

Dôkazy o zásobovaní miest vodou a o verejnej kanalizácii našli archeológovia v údolí riek Indus v Ázii. V meste Lóthal (dnes na západe Indie) objavili zvyšky krytej tehlovej kanalizácie z obdobia rokov 2350 – 1810 pred n. l.).

Čítajte aj Nebezpečný Devín. Zatvárali ho za fašistov i za komunistov

Držala ju pohromade malta na báze sadry a ústila do vsakovacej jamy za hradbami mesta. Ešte starší dôkaz mestskej hygieny sa našiel iba nedávno v Rakhigarhi na severe Indie asi 150 kilometrov od Dillí.

Z miestnosti vyhradených na kúpanie smerovala odpadová voda do krytej kanalizácie, ktorá lemovala hlavné ulice.

Ale po príklady nemusíme chodiť až do starovekej Indie. Už minojská civilizácia v starom Grécku, konkrétne na Kréte, poznala okolo roku 2600 pred n. l. podzemné hlinené kanalizačné potrubia.

Ľudia tam mali dokonca už aj splachovacie záchody. Stojí za zmienku, že tento systém “obráteného sifónu“ spolu s hlinenými rúrkami je po toľkých tisícročiach stále v prevádzkyschop­nom stave.

Kto chce vedieť o minojskej kultúre viac, dozvie sa v knihách britského archeológa Arthura Evansa. Z viacerých jeho objavov je však zrejmé, že všetko nové je len dobre zabudnuté staré.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….