Herci Jakub Švec, Tadeáš Bolo a Makar Tikhomirov: Nechceme byť terminátori. Muži môžu byť aj citliví

Cítite sa ako zombíci?

Jakub Švec: Nie, mám dosť odvahy a chuti na hocičo. Cítim, že sú okolo mňa zombíci, ale statočne tomu odolávam. Zombies sú pre mňa bytosti, ktorým sa zdá všetko jasné, potrebujú iba žrať iným mozog a o nič sa nezaujímajú.

Tadeáš Bolo: Myslím, že k zombíkom môžu mať blízko všetci muži, ktorí cítia tlak spoločnosti či inštitúcií. Občas teda mám pokušenie cítiť sa zombíkom, keď som unavený zo všetkých otázok, čo si kladiem. Väčšinou tomu však vďaka dobrým ľuďom, ako sú títo chalani a režisér Jano Šimko, úspešne odolávam.

Najnovšia inscenácia Zombies má byť pendantom k prvej hre z cyklu Generácia Z Krása nevídaná, ktorú režírovala Zuzana Fialová. Videli ste toto predstavenie? Chceli ste urobiť niečo podobné či úplne iné?

Jakub Švec: V dobrom slova zmysle som Krásu nevídanú nezohľadnil. Ak by som sa chcel odlíšiť či priblížiť, tak moje hľadanie by sa skončilo. Takže som Krásu odstrihol a šiel som od nuly, odznova.

Tadeáš Bolo: Cítil som to podobne. Mnohé veci sa mi páčili. Baby to predstavenie robia skvelo, veľmi bolo cítiť aj to, že Zuzka Fialová im chcela poskytnúť bezpečný priestor, čo sa mi zdá veľmi dôležité. Akurát by som tú tému chcel vidieť aj z opačnej strany, preto sme sa my v mužskom svete zamerali aj na obrátenú stranu mince.

Čítajte viac Zombies v DPOH ponúkajú emócie bez servítky. Ako sa cítia dnešní mladí muži, ukážu Jakub Švec, Tadeáš Bolo a Makar Tikhomirov

Niekto z vás na tlačovke povedal, že ste sa počas skúšania snažili nájsť konsenzus, no Jakub povedal, že doteraz ste sa nezhodli na tom, čo je toxická maskulinita.

Jakub Švec: Zaoberal som sa pojmom maskulinita, podľa mňa je to akýsi stereotypný názov, niečo, čo sme si my ľudia vymysleli, aby sme mali pocit, že to vieme pomenovať. Lenže mám pocit, že sme to akosi zúžili. Keď totiž poviete, že je niečo „maskulínne“, ide z toho esencia, čiže nie je to fakt, že to je čosi terminátorovské. Predstavíte si silného, svalnatého muža. Lenže v skutočnosti muži môžu vyzerať celkom inak. Myslím, že je v poriadku, ak nevyzeráte ako Terminátor.

Málokto asi vyzerá ako Terminátor, nie?

Jakub Švec: Ak však bude obrovský tlak politiky, umenia, školy či rodiny, že muži majú byť ako Terminátor a ženy ako Barbie, tak už nikto nebude skutočný, sám sebou. Preto si myslím, že koncept maskulinity je hlúposť. A toxická maskulinita je pre mňa extrémny typ Terminátora. Keď je niečo toxické, vnímam to ako nebezpečné, prehnané a zlé. A ešte sa vrátim k vašej otázke o zombíkoch. Teraz sa tak necítim, ale kedysi som sa cítil ako zombík, keď som nerešpektoval svoje reálne emócie. Žil som pod tlakom rôznych predstáv a snažil som sa zapadnúť. Aj v monológu v predstavení som naznačil, že ako malý som mal vysoký hlas a dlhšie vlasy a splietli si ma občas s dievčatkom.

Takže to bol váš skutočný príbeh?

Jakub Švec: Hej, občas ma za to trošku aj šikanovali. Uvedomil som si, že takto by som nemal fungovať. Začal som hlbšie posadzovať hlas, ostrihal som sa, robil som takéto somariny, nerešpektoval som svoju autentickosť. Časom ma to zničilo, prežil som si temné obdobie a cítil som sa ako zombík. Musel som sa zvláštne naštvať a túto patológiu zmeniť. Ľahko a citlivo.

Čítajte viac Krása nevídaná: Dievčenstvo vie byť pekne desivé

A čo vy dvaja?

Makar Tikhomirov: Ja som z Krásy nevídanej dosť vychádzal, veľmi mi záležalo na tom, aby sme boli iní a dali tam zvrátenú stranu mince. Toto je môj text: Muži od začiatku musia vyzerať ako idioti. Lebo v Kráse nevídanej sú muži zlí a robia problémy ženám. Na začiatku nášho predstavenia sú muži zlí, ale kedy budú muži dobrí?

Jakub Švec: Makar nevedel, že to je len začiatok, myslel si, že to bude celé také.

Makar Tikhomirov: Ja som chcel, aby sa povedalo niečo aj o zdravej maskulinite. Budú muži v niečom aj dobrí?

Makar, na tlačovke ste povedali, že Zombies je vaše prvé predstavenie v slovenčine. Klobúk dolu, hovoríte výborne.

Jakub Švec: Však? Ani ja som nevedel, že si z Kyjeva. Užasol som, keď mi to niekto povedal.

Makar, urobili ste len jednu krásnu chybičku – z obrátenej strany mince ste urobili zvrátenú.

Makar Tikhomirov: Nech sa páči, darujem tento slovný zvrat slovenčine.

Vraj vám chalani predsa len museli niektoré slovné hračky vysvetľovať. Čo napríklad?

Tadeáš Bolo: V kuse niečo. Krik – krík, Makar nerozumel dĺžňom a nechápal rozdiel medzi zastávkou a zástavkou. Alebo výraz krížom-krážom.

Makar Tikhomirov: Taký výraz my nemáme.

Tadeáš Bolo: Alebo sme sa rozprávali a vravíme Makarovi: Malo by to byť také sofistikované. Pýtal sa, čo je sofistikované. No také rafinované. A to je čo? No prešpekulované. A to je čo?

Makar Tikhomirov: Môžeš mi to aj normálne povedať, nie? (smeje sa)

Páčili sa mi tie poetické časti textu, napríklad pasáž Chcel by som sa spýtať.

Tadeáš Bolo: Chcel by som sa spýtať som napísal ja – na dovolenke v Albánsku.

Jakub Švec: Aj ja som bol v Albánsku.

Makar Tikhomirov: A ja som bol v Ružinove.

Tadeáš Bolo: Jakub bol v Albánsku, tak som si povedal, o čo ja som horší, idem tiež do Albánska a napísal som tam báseň Chcel by som sa spýtať.

Ako dlho vlastne vznikal text celej inscenácie?

Všetci traja: Asi mesiac a pol, začali sme sa o tom rozprávať koncom mája, ale potom boli divadelné prázdniny.

Jakub Švec: Nemohol som byť celý čas prítomný, mal som asi sedemtisíc ďalších projektov, takže som nemohol písať spolu s chlapcami, ale písal som sám po nociach.

Tadeáš Bolo: Mali sme zadania od režiséra Jana, na ktoré sme väčšinou aj tak napísali monológ a s tým sa pracovalo, upravovalo sa to niekedy na dialógy. Jano s dramaturgičkou Terezou Hladkou škrtali a my sme sa na to len so zaslzenými očami pozerali, že pol dňa sme písali zbytočne…

Ale režiséra Jána Šimka ste si na tlačovke chválili ako veľmi citlivého.

Jakub Švec: Je citlivý, aj keď som mu už po piatykrát hovoril, že niečomu nerozumiem, nikdy sa nenaštval a vysvetľoval ďalej.

Makar, robia sa aj na Ukrajine takéto autorské predstavenia alebo je to slovenský unikát?

Makar Tikhomirov: Jasné, robíme to aj my. Ale témy sú skôr sociálne, o šikanovaní, o vojne, skôr všeobecnejšie, nie o mužoch a ženách ako tu v DPOH. Povedal by som, že Ukrajina sa skôr začala hýbať smerom k európskemu divadlu. Neviem, či je to dobre, mne sa páči, že na Slovensku ste zachovali to dramatické divadlo, kde sa na javisku riešia ľudia, nie symboly a metafory.

Jakub Švec: Mne sa to až tak nepáči, radšej by som sa priblížil k Nemecku či k Poľsku. Preto som aj svoj monológ písal inak, než sme zvyknutí. Divadlá sú vždy o ľuďoch, ale fungujú na iných princípoch. V slovenskom divadle sú svetlé výnimky, ale ostali sme v našich hraniciach. A to najväčší problém kultúry, keď si robíme len to naše. Dopadneme ako Briti, ktorí si robia svoje strašné činoherné divadlo. Na to sa nedá pozerať. To je pre mňa mŕtve. Briti skúšajú inscenáciu ani nie mesiac, sú to len texty na javisku, zahrané, ani nie performované. Isteže aj tam sú výnimky. Ale nedá sa uzavrieť len v hraniciach toho svojho. Mňa to už nudí, chcem ísť hlbšie, vidieť niečo bohatšie. Keď naše divadlo bude vychádzať do sveta, bude sa to navzájom obohacovať.

Tadeáš Bolo: Skvelé je, že do našej inscenácie Zombies každý z nás prichádzal s nejakým vkusom, naše vkusy sa prepojili a bolo to funkčné. Občas sme si poradili, ale rešpektovali sme sa. Páčila sa nám rôznorodosť našich kontextov a svetonázorov, to je strašne vzácne a obohacujúce.

Jakub a Tadeáš, ste Bratislavčania?

Tadeáš Bolo: Ani jeden, ja som z Tepličky nad Váhom, to je prvá dedina od Žiliny smerom na Terchovú, neďaleko je Malá Fatra, čiže som zo stredného Slovenska.

Makar Tikhomirov: Ja som študoval v Kyjeve, ale narodil som sa vo Vinnycji, to je stredná Ukrajina, ale v roku a pol sme sa presťahovali do Kyjeva.

Jakub Švec: Ja som roztrojený. Narodil som sa v Banskej Bystrici, kde je môj domov, ale polovica rodiny je z Bratislavy a druhá polovica z Banskej Štiavnice, takže celý život som medzi týmito tromi miestami.

Kto by mal vidieť túto inscenáciu?

Tadeáš Bolo: Feministky, len treba skontrolovať, či nemajú zbraň.

Jakub Švec: Čo si? Ja to zachránim.

Tadeáš Bolo: Jasné, ty silný, maskulínny muž.

Jakub Švec: Hocikto môže prísť. Možno by som to neodporúčal veľmi mladým divákom, ale od 16 rokov už to bude fajn. Len tam je dosť veľa nadávok, lebo tie sú súčasťou šikanovania.

Tadeáš Bolo: Odporúčam to mladým ľuďom v našom veku, ktorí riešia podobné otázky, pre nich to bude azda až čosi bytostné. Ale odporúčam to aj starším ľuďom, ktorí chcú nazrieť do nášho sveta a chcú ho pochopiť.

Jakub Švec: Odporúčame to otcom, matkám, slobodným, feministkám aj postfeministkám.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….