Hletko z iniciatívy My sme les: Vymlátili sme už pätinu medveďov. Odstrel však nič nevyriešil, práve naopak

Upozorňuje na to bývalý koordinátor Zásahového tímu pre medveďa hnedého a ekológ Marián Hletko z iniciatívy My sme les. Analýzu o tom, že sa na Slovensku strieľajú aj medvede, ktoré vôbec neboli problematické, a že odstrel útokom na človeka vôbec nezabránil, prinieslo pred pár dňami aj Investigatívne centrum Jána Kuciaka.

Koľko medveďov sa zastrelilo v uplynulom roku?

Posledné číslo, ktoré bolo zverejnené, je 86 medveďov. Zastrelili ich poľovníci po dohode so Štátnou ochranou prírody (ŠOP) alebo zásahový tím.

Koľko medveďov sa na Slovensku upytliačilo?

Predpokladá sa, že sa každý rok nelegálne uloví zhruba 100 medveďov. Čiže, ak by sme zrátali počet „legálne“ ulovených medveďov s počtom upytliačených a k tomu by sme prirátali ešte 37 medveďov, ktoré boli usmrtené pri dopravných nehodách, tak môžeme povedať, že sme tento rok prišli možno už o 20 percent populácie medveďov. Teda o jednu pätinu.

Uvoľnili sa pravidlá pre lov medveďa, sám minister Taraba aj jeho tajomník Kuffa vyzývajú obce, poľovníkov, aby sa hlásili o odstrel. Nemalo by to znamenať menej pytliactva?

Rovnaké tvrdenie nedávno použil Tomáš Taraba v súvislosti s novelu vyhlášky, ktorou sa snažia znížiť ochranu vlka na Slovensku. Uviedli v nej doslova, že povolenie legálneho lovu zníži mieru pytliactva. Takéto tvrdenia používajú aj štátni ochranári s tým, že legálny odstrel medveďov podľa nich povedie aj k tomu, že verejnosť začne medvede viac tolerovať. Inými slovami – ľudia sa budú menej báť. Lenže všetko je to presne naopak. Zahraničné vedecké štúdie jednoznačne dokazujú, že už len politické signály, ktoré by mohli viesť k oslabeniu ochrany veľkých šeliem, majú za následok zvýšenie ich pytliactva!

Čítajte viac Aký je počet medveďov? Zlá otázka

O čo sa opierate?

Napríklad v roku 2007 vládna agentúra v USA Správa Spojených štátov pre ryby, divo rastúce rastliny a voľne žijúce živočíchy (U. S. Fish and Wildlife Service) dala návrh na zníženie ochrany medveďa grizzly v Národnom parku Yellowstone. Tvrdila, že to povedie k zníženiu pytliactva a zvýšeniu tolerancie ľudí voči medveďom. Avšak už v samotnom predpise tá istá agentúra priznáva, že neexistuje odborná literatúra, ktorá by potvrdzovala, že legálny lov znižuje mieru pytliactva a zvyšuje toleranciu verejnosti k veľkým šelmám. V štúdii z amerického štátu Wisconsin zasa skúmali, aký malo vplyv to, že štát umožnil legálne loviť vlky. Zistili, že v rokoch 1979 až 2012, keď federálna vláda uvoľnila alebo zrušila ochranu vlkov vo Wisconsine, vlky s telemetrickými obojkami mizli rýchlejšie ako v období prísnej ochrany. Podľa autorov štúdie to súviselo práve s tým, že sa zvýšilo pytliactvo. Za krv sa jednoducho dobrá vôľa „kúpiť“ nedá.

Kto na Slovensku strieľa medvede?

Strieľajú ich pracovníci zásahového tímu, ktorí by však mali byť v prvom rade ochranármi. Strieľajú ich poľovníci, ktorým to umožní ŠOP na základe dohody. No a strieľajú, samozrejme, pytliaci. Síce sa o tom veľa nehovorí, no na Slovensku existujú aj organizované skupiny, ktoré sprostredkúvajú nelegálny lov medveďov, často aj pre zahraničných hostí.

Aký je dnes postup členov zásahového tímu? Skúšajú medvede najprv odplašiť alebo ich rovno strieľajú?

Mal som možnosť analyzovať dokumenty, ktoré mi sprístupnila ŠOP na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Som presvedčený, že ak aj zásahový tím v záznamoch uvádza, že jeho členovia medvede plašili, alebo že sa snažili použiť nejaké preventívne opatrenia, tak ide skôr len o povinné konštatovanie, ktoré vôbec nezodpovedá realite.

Prečo?

Vyplýva to z dokumentácie, v ktorej ŠOP priznáva, že nevedie dokumentáciu, ktorá by preukazovala ako, kedy a na akých miestach medveďa plašili. Vraj takúto dokumentáciu nevedie preto, lebo nemá takú povinnosť. Ale čo je najabsurdnejšie, keď som sa štátnych ochranárov pýtal na konkrétne škody, ktoré spôsobovali medvede, ktoré zastrelil zásahový tím, tak ŠOP v oficiálnom rozhodnutí potvrdila, že takéto škody vôbec neeviduje. Zamestnanci ŠOP nezaznamenávajú, komu medveď škodu spôsobil, kedy, v akej výške! Opäť, tvrdia, že nemajú povinnosť viesť takúto evidenciu. Zákon o ochrane prírody a krajiny im pritom jasne ukladá povinnosť viesť evidenciu škôd spôsobenú určenými živočíchmi, medzi ktoré patrí aj medveď hnedý. Svedčí to o tom, že nepoznajú ani povinnosti, ktoré im zákon ukladá.

Takže štátni ochranári aj poľovníci strieľajú medvede bez váhania?

Som o tom presvedčený. Potvrdzujú to aj nedávne vyhlásenia Tarabu alebo Filipa Kuffu, ktorí verejne deklarujú, že dajú zastreliť každého medveďa, ktorý prekročí nimi stanovenú hranicu (buffer zónu). Nikto sa na nič nepýta, nič sa neskúma, medvede sa rovno strieľajú.

Už sa vôbec nezisťuje, či ide o problémové jedince?

Určite nie. Keď som od ŠOP žiadal informácie koho, kedy a kde zastrelený medveď ohrozoval, dostal som odpoveď, že to zamestnanci ŠOP nevedia, pretože nemajú povinnosť takúto evidenciu viesť. Pritom práve bezprostredné ohrozenie je podľa zákona jediný legálny dôvod, kedy môže ŠOP dať usmrtiť chráneného živočícha. Konštatovanie, že medveď svojím správaním ohrozoval ľudí, by malo byť potvrdené dôkazmi, záznamami, fotografiami, videami. Lenže títo ľudia nevedia, koho daný medveď ohrozoval, nevedia, či spôsobil nejaké škody. Ale zastrelia ho.

Funguje plošný odstrel? Darí sa vďaka nemu znižovať počet konfliktov s medveďmi?

Evidentne nie. Útok, pri ktorom medveď poranil človeka pri obci Kanianka v okrese Prievidza, sa stal aj napriek tomu, že zásahový tím v tomto okrese zastrelil už prinajmenšom sedem medveďov. Rovnako to bolo aj pri tragickej udalosti pri obci Hybe, keď medveď nešťastne usmrtil hubára. Len dva týždne predtým tam zásahový tím zastrelil medveďa, a to iba dva kilometre od miesta útoku. Ani toto tragickej udalosti nezabránilo. To, že odstrel medveďov neznižuje počet konfliktov, dokazujú aj zahraničné vedecké štúdie.

Aj napriek tomu Filip Kuffa oznámil, že sa zastrelí ďalších 100 medveďov do konca tohto roka. Kuffa aj Taraba v obyvateľoch stále povzbudzujú naratív, že zvieratá treba strieľať, aby znovu získali strach, aby znovu pochopili, kto je tu pán. Aby znovu získali plachosť. A potom už nebudú otravovať človeka. Ako sa na to pozeráte? A ako sa na to pozerá veda?

Z môjho pohľadu ide o ničím nepotvrdenú domnienku. Veď sa pozrite na počet zastrelených diviakov. Každoročne sa na Slovensku odstrelí viac ako 50-tisíc diviakov, a pritom stále behajú po mestách, napríklad po Žiline. Nemali by sa teda tiež ľudí báť? Hypotézou, podľa ktorej by mali byť medvede viac plaché, respektíve by sa mali viac báť človeka tam, kde ich lovia, sa zaoberal Jon Swenson už v roku 1999. Zistil, že medvede v niektorých rastúcich populáciách na svete sa stali menej plaché aj napriek ich lovu. Dospel tiež k záveru, že na to, aby si medvede zachovali prirodzenú plachosť, musí byť obmedzený ich prístup k potrave ľudského pôvodu. Absolútne teda vyvrátil to, čím argumentujú Taraba, Kuffa, Huliak aj štátni ochranári.

Aké výsledky priniesli ďalšie zahraničné štúdie, ktoré skúmali, ako lov vplýva na počet konfliktov?

Začal by som najprv na Slovensku. V rokoch 1985 až 1987 bolo zastrelených priemerne 43 medveďov za rok. Medvede vtedy zranili priemerne deväť ľudí ročne… Ani podľa štúdie z Britskej Kolumbie nemožno lov považovať za účinný nástroj na znižovanie konfliktov medzi medveďmi a ľuďmi. Autori analyzovali údaje z rokov 1960 až 2014 a dospeli k zisteniu, že frekvencia konfliktov sa vďaka lovu nijako neznížila. Ďalšia štúdia sa zamerala na analýzu 664 útokov medveďov na ľudí vo svete, ktoré sa odohrali v rokoch 2000 až 2015. Vedci zistili, že neexistuje významný rozdiel v počte útokov medveďa na človeka medzi krajinami, kde medvede legálne lovia, a krajinami, kde je medveď chránený. Najnovší výskum sa zrealizoval vlani v kanadskej provincii Ontário. Zistilo sa, že v niektorých oblastiach, kde medvede lovia, počet konfliktov medzi medveďmi a ľuďmi dokonca stúpa!

Zrejme narážate na štúdiu, na ktorej sa podieľalo ontárijské ministerstvo prírodných zdrojov a lesníctva, niečo ako naše ministerstvo životného prostredia a ministerstvo pôdohospodárstva dokopy…

…áno, myslím si, že nikto nemôže povedať, že išlo o zmanipulovanú štúdiu.

Kde končia telá medveďov, ktoré sa na Slovensku v uplynulom roku zastrelili? Kuffa dokonca hovoril o komerčnom využití. O čo ide?

Zo záznamov o usmrtení, ktoré som mal možnosť analyzovať, vyplýva, že väčšina medveďov, ktoré usmrtil zásahový tím, bola odovzdaná poľovníckym združeniam. A teda – je z nich trofej. Poľovníci ako Huliak si z nich varia guláš. Kože skončia zrejme na stenách poľovníckych chát. Aj penisová kostička je pre poľovníkov vzácnou medveďou trofejou. Niektorí „fajnšmekri“ si ňou dokonca miešajú kávu. S takýmito trofejami môžu prípadne aj obchodovať, ak splnia zákonné podmienky. Niektoré medvede, ktoré usmrtil zásahový tím, skončili v kafilérii, zopár darovali do múzeí alebo ich uskladnili v budove ŠOP.

Čo sa vlastne zapisuje do záznamov o usmrtení?

Toto je zaujímavé. Mali by totiž obsahovať jeden špeciálny záznam. Zásahový tím by mal zisťovať obsah žalúdka usmrteného medveďa. Čo je veľmi dôležité, aby sme vedeli povedať, čím sa daný medveď živil a čo ho mohlo do obce prilákať. Či šiel za kukuricou, alebo ho prilákalo poľovnícke vnadisko. Lenže zásahový tím to často nerobí. Namiesto toho v každom hlásení vypisuje, akú kvalitnú srsť mal daný medveď. Čo je pre zásahový tím absolútne nepodstatná informácia. Kvalita osrstenia však zaujíma poľovníkov.

Môžu teda aj takto záznamy o usmrtení naznačovať, že sa vôbec neriešia problémy s medveďmi, ale jednoducho sa ide po „pekných kusoch“? S peknou srsťou, dobre stavaných?

Je to jedno z vysvetlení. V každom prípade je absurdné, že sa zásahový tím zaoberá kvalitou osrstenia a neskúma obsah žalúdkov zastrelených medveďov.

Čítajte aj Potrebujeme medvede strieľať, alebo spoznať?

Aký bol zatiaľ najväčší zastrelený medveď?

Podľa záznamov, ktoré mám k dispozícii, bola zatiaľ najťažším zastreleným medveďom 213-kilogramová 18-ročná medvedica. Dovolím si predpokladať, že lov veľkých medveďov sa už začína.

Čo to znamená?

Poľovníci povzbudení Tarabom začnú strieľať veľké jedince. A to práve preto, že je z nich žiadanejšia, vzácnejšia trofej. To však spôsobí ďalšie problémy. Pretože odstrel dominantných samcov môže minimalizovať autoregulačné mechanizmy, zapríčiniť prežívanie väčšieho počtu mláďat, a teda aj ďalší nárast populácie.

Čiže Taraba, Kuffa a Huliak dosiahnu úplne opačný výsledok, než o akom presviedčajú verejnosť?

Presne tak.

Treba sa báť medveďa, ktorý sa naučil chodiť do kukurice, na vnadiská, do kontajnerov?

Ja si myslím, že vo všeobecnosti sa medveďov báť netreba. Stačí mať zdravý rešpekt. Zbytočne sa k nim nepribližovať, neprovokovať ich. Ale tu by som si znova pomohol zahraničným výskumom. Zistilo sa, že medvede, ktoré sú habituované (teda pred človekom neutekajú), sa správajú menej agresívne, ak človek naruší ich osobný priestor. Tieto medvede si jednoducho človeka pustia k sebe bližšie bez toho, aby naňho zaútočili. Nie som si preto istý, či je pre bezpečnosť ľudí dobré, aby sa nás medvede báli. Pretože práve vtedy medvede útočia – keď majú strach z človeka, keď sa cítia ohrozené. A namiesto toho, aby sme rozmýšľali, ako medvede sami nelákať do svojej blízkosti, rozmýšľame, koľko medveďov treba zastreliť, aby sa nás báli. Absurdné.

Dá sa odhadnúť, koľko percent z celkovej populácie predstavujú problémové medvede?

Myslím si, že nie. Netrúfam si urobiť kvalifikovaný odhad. V každom prípade nesúhlasím s tvrdeniami štátnych ochranárov ani ministra Tarabu, že zvýšený počet hlásení o výskyte medveďa preukazuje, že počet problémových medveďov narastá. Pamätám si, ako sme s kolegom Michalom Haringom začali vo Vysokých Tatrách plašiť medvedicu so štyrmi mladými. Prichádzali rôzne hlásenia. Ľudia hlásili, že do Starého Smokovca chodí medvedica s tromi mláďatami, ďalší hlásili, že do Smokovca chodí medvedica s dvomi mláďatami. Boli hlásenia, že aj so štyrmi. Všetky tieto hlásenia však zachytávali iba túto jednu vodiacu medvedicu. Z jednej medvedice a zo štyroch medvieďat sme zrazu mali tri medvedice a deväť mláďat! Z toho je zrejmé, že hlásenia samy osebe nepreukážu, že problémových medveďov je viac. Dnes má zásahový tím veľa hlásení, že ľudia videli medveďa v lese. Kde majú tie zvieratá žiť, keď nie tam?!

Čo sa dá robiť s medveďom, ktorý sa vracia k ľuďom aj napriek plašeniu?

Môžem opísať, ako sme to robili my. Snažili sme sa v prvom rade zistiť, čo medveďa priťahuje, snažili sme sa tú príčinu odstrániť a medveďa sme systematicky plašili. Nebolo to jeden deň a hotovo. Plašili sme ho niekoľko nocí. V niektorých prípadoch to fungovalo, v niektorých sa medvede vracali. Ak plašenie nezaberá a ak sa nedá v dohľadnej dobe odstrániť ani zdroj, ktorý medveďa láka, tak sa ani ja nebránim tomu, aby bol medveď usmrtený. Ale malo by to byť urobené tak, aby to nevzbudzovalo podozrenie, že bol odstrelený medveď, ktorý nemusel byť zabitý. My sme medvede nestrieľali. Ak nebola iná možnosť, odchytili sme ich priamo v intraviláne do špeciálneho zariadenia a takto izolovaného medveďa sme uspali a v spánku bezbolestne utratili. Bolo to bezpečnejšie pre nás aj pre verejnosť. Neriskovali sme postrelenie medveďa, ktorý by následne mohol niekoho zraniť. Dnes je situácia úplne iná, všetky medvede, ktoré usmrtil tento rok zásahový tím, boli zastrelené. Nedôveru v opodstatnenosť týchto odstrelov spôsobuje aj to, že ŠOP o nich pravidelne neinformuje, čo bol v minulosti absolútny štandard.

V niektorých krajinách vybudovali medvedie útočiská. Ako to funguje?

V Rumunsku v meste Zărnești som navštívil v účastnosti asi najväčšiu záchrannú stanicu pre medveďa hnedého. Ale boli tam väčšinou medvede, ktoré boli odobraté z cirkusov alebo od súkromných chovateľov. Prípadne medvede, ktoré doviezli z ukrajinských zoologických záhrad tesne po začatí vojny. Ide však o medvede, ktoré boli naučené na ľudskú prítomnosť. Podporujem vznik akéhosi medvedieho centra, kde by mohli dožiť napríklad medvieďatá po medvedici, ktorú zastrelí zásahový tím. Aj prax zo zahraničia však ukazuje, že staré medvede, ktoré boli naučené na život vo voľnej prírode, si ťažko zvykajú na podmienky života v zajatí. Môže to pre nich predstavovať doživotné trápenie.

Je možné, že v posledných dvoch dekádach medvede naozaj chodia častejšie k ľudským sídlam na Slovensku? Respektíve, prečo sa tým vedecky nikto nezaoberal?

Zatiaľ som nevidel relevantné dáta, ktoré by potvrdzovali, že medvede chodia častejšie k ľuďom ako v minulosti. Je pravda, že doteraz sa tým asi nikto nezaoberal v nejakej štúdii. My sme chceli realizovať výskum problémových medveďov pomocou satelitnej telemetrie. Plánovali sme niektorým medveďom nasadiť telemetrické obojky. Pretože potrebujeme vedieť, čo ich láka do blízkosti ľudí a ako reagujú na plašenie. Dáta by nám ukázali, či medveď po zásahu gumeným projektilom iba odbehol 200 metrov a potom niekde zaľahol, alebo či to malo dlhodobý odstrašujúci efekt. Určite by nám dáta pomohli odhaľovať nelegálne vnadiská, nelegálne skládky odpadu. Lenže dnes je situácia taká, akoby sme vôbec nechceli zisťovať, prečo sa to deje. Akoby nás nezaujímalo, prečo sa problémové medvede objavujú. Súčasnej garnitúre stačí, že sa medvede môžu strieľať. Všetky, bez rozdielu.

Kde je koreň problému aj riešenia?

Za najväčší problém považujem to, že štát dlhodobo zlyhával v problematike medveďa. Jediné, čo robil, bolo to, že povoľoval odstrel medveďov. Nič iné neriešil. Nesnažil sa vzdelávať ľudí, ako majú zabezpečovať odpad. Nesnažil sa učiť turistov, hubárov, ako sa majú správať v prírode, aby sa vyhli stretnutiu s medveďom. Neinštruoval občanov, čo majú robiť, ak na nich medveď zaútočí. Medvede sa vždy iba strieľali. A dnešná situácia je toho výsledkom. Poľovníci sami priznávajú, že prikrmovali medvede tonami potravy už v minulosti. Ale druhým dychom dodávajú, že oni neprispeli k zvýšeniu populácie a k zmene správania medveďov. Naša krajina sa zamerala iba na jedno riešenie – odstrel, pričom sa jasne ukazuje, že takéto riešenie je nefunkčné a zlyháva.

Čítajte aj Stopa šelmy vedie k snu aj k dráme

Prispeli poľovnícke vnadiská k problému?

Určite prispeli k nárastu populácie. No ešte dôležitejšie je to, že krmoviská a vnadiská dokážu významne zmeniť správanie medveďov. V Slovinsku robili výskum medveďov pomocou satelitnej telemetrie a zistili, že až 27 percent všetkých GPS pozícií sledovaných medveďov bolo zaznamenaných vo vzdialenosti menšej ako 500 metrov od poľovníckych krmovísk alebo vnadísk.

Čo to prezrádza?

Že medvede sa skoncentrovali tam, kde im človek vytvoril dodatočné zdroje potravy.

Keď poľovníci udržiavajú vnadiská, udržiavajú tým medvede v danej oblasti?

Presne tak. Niektoré medvede sa už od vnadísk ani nevzďaľujú. Prídu na vnadisko, nažerú sa, odídu 300 metrov, zaľahnú do húštiny a šetria energiu. Na druhý deň sa znova nažerú a znova sa iba trochu vzdialia. Aj telemetria realizovaná v Tatranskom národnom parku preukázala, že niektoré medvede pravidelne navštevovali desiatky krmovísk alebo vnadísk v rámci svojho domovského okrsku.

Kde sa na Slovensku koncentrujú vnadiská a krmoviská?

Za ten čas, čo sa venujem medveďom, som videl množstvo vnadísk, ktoré boli umiestnené v blízkosti turistickej značky alebo cyklotrasy. Existujú vnadiská, ktoré sú iba 300 metrov od intravilánu obce, niektoré sú dokonca ešte bližšie. Takže vnadiská doslova priťahujú medvede k ľuďom.

Mohlo by pomôcť, ak by sme sa zamerali okrem osvety aj na to, čo priťahuje medvede?

Preventívne opatrenia sú nevyhnutným nástrojom na znižovanie výskytu medveďov. Potvrdzujú to naše výsledky z Vysokých Tatier. Predtým, než sme v tejto oblasti začali zabezpečovať odpad, bolo vyše 200 hlásení o výskyte medveďa. O dva roky neskôr, keď sme zabezpečili podstatnú časť kontajnerov, bol počet hlásení – 18. A na takýto rapídny pokles hlásení nebolo potrebné odstreliť desiatky medveďov.

Ako je to v zahraničí?

Susedia Poliaci k tomu pristupujú úplne inak. Posledným medveďom, ktorého vyradili z populácie na poľskej strane Vysokých Tatier, bola pravdepodobne medvedica Magda. Bolo to hádam v 90. rokoch 20. storočia! Magda bola medvedica, ktorá mala mladé a zvykla si na potravu, ktorú dostávala priamo od ľudí. Neskôr sa tej potravy dožadovala, dokonca sa vlámala do nejakej budovy. Poliaci sa rozhodli Magdu aj s mláďatami odchytiť a umiestniť do zoo. Magda to nezvládala, niekoľkokrát sa pokúsila o útek a pri poslednom pokuse sa jej to skoro podarilo, zneškodnili ju však uspávacou šípkou, čo nakoniec neprežila. Poliaci sa skutočne namiesto odstrelu medveďov snažia situáciu do posledného momentu riešiť nesmrtiacimi opatreniami. Zabezpečujú odpady, odstraňujú lákadlá. Robia presný opak toho, čo sa robilo dlhé roky na Slovensku a čo teraz presadzuje aj minister Taraba.

Prečo ministerstvo pod vedením Tarabu vôbec nerieši niečo podobné ako Poliaci? Osvetu, vnadiská, kukuricu…

Keby som to mal povedať slovami Rudolfa Huliaka – Taraba sa do toho vyzná asi ako hus do piva. Presne toto Huliak nedávno povedal… Taraba asi cíti z ľudí, zo svojich voličov, že odstrel považujú za vhodný nástroj. Tak sa im to snaží splniť. Ide o tému, ktorá prináša strach a politici so strachom radi narábajú. Tak ako ľudia reagovali na to, že môžu byť ohrození migrantmi, tak dnes reagujú na slová Tarabu, že ich medvede začnú žrať. Viac ľudí pritom za posledných 20 rokov zabili na Slovensku psy, jelene a aj poľovníci.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….