Jiří Langmajer: Do kina ľudia chodia skoro už len na romantické komédie. On okrem zvodcu zvládne hrať aj národného buditeľa

Posledných 15 rokov vraj máte šťastie na veci, ktoré vás bavia. Bolo to tak aj s romanticko-dobrodružným filmom Poklad?

No jasné, bol som pri vzniku myšlienky, že pôjdeme na Bali a budeme tam hľadať poklad.

Ste nadšený potápač, chceli ste si tam urobiť výlet?

Rudo Havlík vravel, že by sme mohli natočiť zasa niečo iné než doteraz. (Už spolu natáčali napríklad v Thajsku komédiu Ostrov či predtým na Islande film Minúta večnosti – pozn. red.) Tak prečo nejsť na Bali, keďže tam máme kamaráta, čo nám poskytol svoj súkromný dom, kde sme mohli pracovať. On tam má potápačský rezort, kde sme mali celé zázemie. Aj preto sme šli tam – obaja s Rudom to tam dobre poznáme a navyše sme mali skvelú podporu od koproducenta filmu Petra Barana.

Takto to znie veľmi jednoducho. Bolo to naozaj také jednoduché?

Napísať zaujímavý príbeh pre človeka, ako je Rudo, je jednoduché, lebo on má dobrodružnú povahu. Ale potom z toho urobiť film, to také jednoduché, samozrejme, nie je. Na Bali sme strávili mesiac, a ten bol skutočne dobrodružný so všetkým.

Veronika Khek Kubařová hrá vo filme vašu dcéru Juliu. Podľa režiséra mala byť herečka vaším obstojným partnerom, aby dokázala s vaším skvelým hereckým prejavom a egom bojovať. Máte veľké ego, že ho mala zvládať?

Na to neviem odpovedať – či mám veľké ego?

Režisér Havlík tvrdí, že to zvládla na sto percent a Veronika vás chválila, ako ste všetko s nadhľadom, trpezlivosťou a obrovskou profesionalitou zvládali. Vraj to pre ňu bolo veľmi inšpirujúce a prekvapilo ju, že ste si nesťažovali, neboli ste žiadny „bručoun“, ale „držák“.

Potom je všetko v poriadku.

Vraj nakrúcanie nebola žiadna dovolenka, ale dvanásťhodinové šichty vo veľmi náročných podmienkach. Prezradíte viac? Aké tam boli nástrahy?

Málokto bude veriť, že sme sa tam mesiac len nekúpali a neužívali si slniečko. Keď vám poviem, že sme si každý deň siahli na dno, nebudete mi veriť. Ale pravda je, že práca v tej horúčave a vlhkosti je veľmi náročná. Nepracovali sme len na pevnine, ale päť dní 12 hodín na mori, to tiež nie je pre každého jednoduché vydržať. Štyri dni sme nakrúcali v kaňone, desať hodín denne namočení po pás vo vode.

Pracovali sme aj pod vodou, čo je veľmi ťažké aj nebezpečné. Pracovali sme na miestach, kde sa nedala ani položiť ruka, aké to bolo rozpálené. Čiernu pláž, ktorú vidíte vo filme, prejdete bosou nohou najneskôr o ôsmej ráno, potom už „ani prd“, nejde to. Je tam šialená horúčava, hocikedy sme mali točiť, ako prichádzame z mora na pevninu. Mnohokrát nám vlna vzala herečku a spláchla ju do mora, tých nástrah bol kopec. Navyše každé zranenie v tej horúčave, ktoré by ste si tu rýchlo vyliečili, sa tam hojí tri týždne…

Prečo?

Lebo mokvá a ťažko sa hojí. Každá choroba tam trvá aspoň tri týždne. Tentokrát sa celému štábu nevyhli zdravotné problémy, ale boli sme dobrý tím, vedeli sme sa podporiť a všetku prácu sme zvládli v danom termíne. Mali sme asi 30 dní a ak by sme to nestihli, museli by sme zostať dlhšie a náklady na nakrúcanie by exponenciálne rástli. Museli by sa znova riešiť povolenia, kde môžeme byť. Natáčať v zahraničí nie je také jednoduché ako filmovať v Petržalke. Všetci žiadajú povolenia, za ktoré sa musí platiť, je to ťažké pre všetkých – pre hercov, štáb aj produkciu. Bolo tiež komplikované dostať nás na niektoré miesta oficiálne.

Film vznikol aj na váš popud. Tušili ste, že takéto niečo môže nastať, alebo to prekvapilo aj vás?

Počítal som s tým, že to bude ťažšie ako točiť film Ostrov v Thajsku. Vtedy sme boli s Janičkou Plodkovou celý čas len na pláži, kde krásne pofukoval vetrík. Musím povedať, že aj mňa prekvapilo, aká je práca v tej horúčave pre človeka zničujúca. Aj pre kostymérov. Mal som na sebe modrú košeľu a keď sme točili niekde, kde nebolo more a nefúkal vetrík, za päť minút som mal košeľu prepotenú. Už vzápätí bola suchá, takže si predstavte, čo sa tam občas dialo, aby fľaky na košeli či mejkap na tvári v jednotlivých záberoch na seba nadväzovali. Užili sme si.

Ako ste to riešili? Mali ste niekoľko košieľ?

Nie, mali sme fén.

Veronika Khek Kubařová si robila potápačský kurz tesne pred nakrúcaním. Nemali ste o ňu strach, ako to zvládne?

Mal som o ňu strach pod vodou, lebo sa potápam už niekoľko rokov a viem, čo by sa pod vodou stať mohlo. Nám sa, zaplať pánboh, nikomu nič nestalo. Veronika je šikovná a prvý ponor sme zámerne absolvovali spolu, aby som videl, ako sa pod vodou správa. Je začiatočníčka, takže sa pozerá všade možne, len nie tam, kde by mala – teda okolo seba na niečo, čo nikdy nevidela. Ale ona pod vodou musela pracovať, nie pozerať sa, no bola veľmi šikovná. Aj profesionálni potápači tú prácu zvládali len tak-tak. Viacerí sme mali skúsenosť, hoci aj dvadsaťročnú, s rekreačným potápaním, ale nikto nemal skúsenosť s natáčaním pod vodou. To je celkom iný level.

Brali by ste dcéru, ako je Veronika?

Ja mám dve dcérky. Veroniku by som bral.

Zachytila som vaše vyjadrenie, že romantické filmy sú skoro jediné, na čo ešte ľudia do kina prídu. Naozaj sa už ľuďom nechce chodiť do kina?

Pýtate sa ma na niečo, čo sa dá ľahko zistiť. Keď sa pozriete na päť posledných filmov v kinách, je jedno, či ide o komédie, drámy či sci-fi, a pozriete si počty platiacich divákov, je celkom jasné, ako na tom v Čechách i na Slovensku sme.

Mrzí vás to, alebo to beriete tak, že no čo, tak budeme robiť dobré romantické komédie?

Myslím, že je to len dobou. Každá doba má svoje, teraz sa viac chodí na takéto filmy. Ale vznikla aj kopa filmov, ktoré nie sú romantické, a aj tak na ne ľudia prišli, tak sa možno blýska na lepšie časy.

Na aké filmy chodíte vy do kina? Máte vôbec čas ísť si pozrieť film ako divák?

Úplne minimálne. Ale keď už idem, tak so svojou ženou (Adélou Gondíkovou – pozn. red.) a veľmi starostlivo si vyberáme.

Čo vás naposledy zaujalo?

Už ani neviem, pre mňa je dôležitejšie, že som tam s ňou, než na čo sa pozerám. Naposledy sme boli asi na Oppenheimerovi, nemám veľa času chodiť do kina. Keď už máme chvíľku, vyzobneme si niečo z Netflixu alebo iných streamovacích služieb.

Vraj už počas nakrúcania Pokladu na Bali ste museli premýšľať nad projektom Dcéra národa (o Zdeňke Havlíčkovej, dcére Karla Havlíčka Borovského), kde hráte národného buditeľa Františka Ladislava Riegera. Naozaj sa pri potápaní a nakrúcaní dobrodružného filmu na Bali dá rozmýšľať aj nad takýmto odlišným českým projektom?

Nielen to. Nemôžete natáčať a myslieť len na to. Vedel som, že hneď dva dni po príjazde ma čaká veľmi ťažká práca na inom projekte, tak som niektoré voľné chvíle musel venovať príprave novej roly, namiesto toho, aby som pil Bintang, miestne pivo.

Ale počula som, že ani vám nebolo obdobie českého národného obrodenia celkom blízke. Čím vás presvedčili tvorcovia, že ste do seriálu chceli ísť?

Po prvé, sú to veľmi nadaní mladí ľudia, s veľkým entuziazmom. Dali mi prečítať fantastický scenár, čo dnes nie je úplne bežné. Po dlhej dobe ma obsadili do celkom inej roly, ako ma obsadzujú všetci ostatní.

Čiže nie romantická rola zvodcu?

Presne tak.

Zaujalo ma vaše vyjadrenie, že na plytšie scenáre sa zoženú prachy ľahšie a sú aj divácky úspešnejšie ako náročné filmy.

To ste niekde čítali?

To je váš výrok z interview s Monikou Zavřelovou pre reláciu Rozstřel na idnes.cz z 10. októbra tohto roku. Dokážete po toľkých rokoch skúseností poznať dobrý scenár, z ktorého vznikne naozaj dobrý film alebo seriál?

Dopredu sa to dá ťažko predikovať. Môžete si prečítať výborný scenár, a aj tak sa nakoniec natočí niečo, čo nebude dosahovať kvality toho scenára. Alebo si nad niektorým scenárom poviete, ježišmária, toto už bolo stokrát, ale aj tak to niekto natočí tak zaujímavo, že sa na to ľudia budú radi dívať. Je navyše veľký rozdiel, či sa film páči ľuďom, čo chodia do kina a platia, alebo sa páči tým, čo neplatia a chodia len kritizovať. To sú dve celkom iné veci.

Často filmy, ktoré u kritiky celkom prepadnú, sú veľmi navštevované „obyčajnými“ ľuďmi. Naopak, filmy vyzdvihované kritikou, zostanú celkom zabudnuté, lebo na ne nikto nepríde. Myslím, že je to dobou po covide a tým, že ľudia toho majú momentálne k dispozícii toľko doma, čiže nemusia vytiahnuť päty z domu. Preto je dnes ťažké dostať ich do kina.

A mrzí vás, že chodí menej ľudí do kina? Predsa len je iný zážitok vidieť film v kine a doma.

To je rovnaké, ako chodiť na pivo do krčmy alebo ho chľastať doma. Samozrejme, že je vždy dobré vypiť si studené pivo v krčme, ale 95 percent ľudí dnes chľastá doma. A rovnaké je to s filmami, hoci všetci vedia, že v kine je to veľký zážitok, je tam ohromné plátno, fantastický zvuk, zostanú doma a čumia na televíziu.

Čo je pre vás dôležitejšie? Uznanie obyčajných divákov alebo kritikov? Robíte si ešte niečo z kritík, keď vyhlásia film za plytkú komédiu?

Ide o to, akí sú to kritici, či skutoční alebo tí, ktorí si tak len hovoria. Aj niektorí herci sa označujú za hercov, a nedá sa na nich pozerať, rovnako niektorí kritici kritizujú niečo, čomu vôbec nerozumejú. Keď je kritika fundovaná, potom má zmysel si z nej niečo brať. Je samozrejme dôležitejšie, aby sme natočili film, na ktorý budú chodiť ľudia, a nie aby naň chodili kritici, to je logické. Ideálne je, keď sa to pretne a film sa páči všetkým. Ale ako na Slovensku, tak v Čechách sa to veľmi nedeje. Ľudia si skôr závidia, než by niečo pochválili, to na film radšej ani nejdú.

Ktorý z vašich filmov dosiahol oboje – úspech u kritiky aj divákov?

Tak to vôbec nevnímam.

Ktorý film teda najviac potešil vás?

Budete sa diviť, ale najväčšiu radosť mi priniesla absurdná komédia, kde som hral ženu. Po prvé to bolo jedno z najťažších nakrúcaní vôbec, aby som stelesnil postavu tak, aby to nebolo plytké či oplzlé. Po druhé, mám na to od stoviek žien krásne ohlasy. Čudovali sa, ako je možné, že som tú ženskú tak zahral. To je absurdita života, že chlap, o ktorom napísali toľko zlého, je nakoniec najviac pyšný na to, ako zahral ženskú.

A vy viete, ako sa vám to podarilo?

Intenzívnou prípravou a vďaka dievčaťu, ktoré som mal pri sebe. Tanečnica so mnou pracovala, aby som si osvojil ženské pohyby.

Hovoríte zasa o filme Ruda Havlíka Po čom muži túžia z roku 2018. Platí, že mu teraz už teda nič neodmietnete?

To určite nie.

Ale zatiaľ vám nedal zlú ponuku na nakrúcanie?

Uňho je to trochu inak. Viem o tých veciach dosť dopredu. Ešte skôr, než sa začne písať scenár, ja viem, že sa do toho pustíme. Takže s ponukami rolí to je u Ruda inak.

Často vám píše roly na telo?

Dá sa to tak povedať.

Blížite sa k šesťdesiatke (nar. sa 3. júna 1966) a vraj máte toľko práce ako nikdy predtým. Je to náhoda či tvrdá práca, ako sa vám to podarilo?

Asi preto, že som pred 15 či 12 rokmi na sebe začal pracovať nielen po stránke hereckej, ale aj psychickej, ľudskej ako takej. Začal som pracovať na tom, aby život a práca so mnou boli oveľa znesiteľnejšie.

Bývali neznesiteľné?

Áno.

Čo robíte preto, aby ste teda boli znesiteľný?

Dnes už nemusím robiť nič, už sa mi uľavilo, ale musel som na sebe zapracovať v rámci psychoterapie, nechať si pomôcť od pána doktora.

Vraj chystáte filmovanie aj v Nepále?

Áno, už o pár dní ideme s partiou úžasných ľudí, profesionálnych horolezcov, polárnikov, miestnych biznismenov a podobne ideme do Nepálu nájsť sami seba. Natočíme tam dokument. Zatiaľ je to predpripravené, kamera, nosiči, celá expedícia, ale nič nie je pevne dané.

Tešíte sa na výpravu alebo máte trochu aj obavy?

Oboje. Hlavne aby nám vydržalo zdravie a nikomu sa nestalo nič nepríjemné, aby nikto nikam nespadol a nemal problémy s výškovou chorobou, že by sa musel vrátiť do základného tábora.

Keď takúto ponuku prijmete, zvažujete, že v prípade problémov by ste mohli ohroziť ďalšie nakrúcanie v Čechách?

Keby som tak premýšľal, nemohol by som ísť ani na bicykel. Takže riskovať určite nebudeme, máme tam profesionálnych horolezcov, my nebudeme robiť nič, čo by nebolo niekoľkokrát istené, ale môže sa stať, že si niekde vyvrtnete nohu, zlomíte si ruku, pošmyknete sa, niečo vás pichne alebo dostanete výškovú chorobu…

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….