Keď ste doma všade a zároveň nikde. Suzanne Gregor píše o dospievaní v socialistickom Československu a ťažkých začiatkoch na Západe

Ste Slovenka, žijete už dlho v Rakúsku a napísali ste knihu o emigrácii. Aké to je, keď sa človek ocitne medzi dvoma svetmi?

Podľa mňa je to to najlepšie, čo sa môže stať. Rozšíri sa vám horizont, pribudne nový jazyk, nové hodnoty a perspektívy. To, že som akoby vyrastala s dvoma krajinami, ktoré boli obidve rovnako „moje“, som vždy cítila ako obohatenie, nemala som pocit, že sa musím rozhodnúť alebo že som niečo stratila. Aj keď tie začiatky sú, samozrejme, vždy ťažké. V roku 1990 sme boli v hornom Rakúsku na vidieku prví cudzinci a v novej škole som určite bola outsider. Nevedela som sa zapojiť do hier, nerozumela som ani slovo, ostatné deti nevedeli, kam ma majú zaradiť, bola som im podozrivá. Mňa zase na nich prekvapilo, čo všetko mali a aké im to bolo samozrejmé. Ale po roku som sa naučila po nemecky a zvykla som si na nové prostredie, a potom som niekedy aj zabúdala, že stade vlastne nie som.

Foto: Literárna bašta

kniha volnym padom Susanne Gregor: Voľným pádom

Do akej miery je román Voľným pádom autobiografický a v čom je to autorská fikcia?

Postavy sú vymyslené, aj dej. Ale pri písaní sa mi určite do toho miešali aj vlastné zážitky, pocity ktoré súrodenci prežívajú, poznám veľmi dobre. Pocit „chcieť zapadnúť“ do spoločnosti, striasť sa nálepky „immigrant“, byť akceptovaný za výkony, ako to cíti moja postava Alan. Ale aj Mišine pocity poznám, keď slovíčko „domov“ stráca význam a cítite sa všade doma a zároveň nikde, keď sa možno chcete vrátiť na Slovensko, ale už to celkom váš domov nie je, niečo sa zmenilo. Jediná postava, ktorú som písala na základe reálnej osoby, je stará mama. Myslela som pri nej na moju prastarkú Betku, jej život, jej byt, jej ulicu. Rozmýšľala som, aké to pre ňu asi muselo byť, keď sme zrazu odišli do Rakúska. Odchod je ťažký nielen pre tých, čo odídu, ale aj pre blízkych, ktorých opustíte.

Vaša kniha je zároveň aj príbeh o dospievaní a hraniciach, aké si nesieme sami v sebe. Môžu byť tie vnútorné hranice podobné bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzame?

Určite sú vnútorné procesy podobné, bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzame. Súrodenci v knihe sú v období rozhodovania sa, ktorou cestou sa pustia a čo je pre nich to správne. Ale životné rozhodnutia sú často ovplyvnené tým, ako sme vyrastali, ovplyvnené hodnotami našej rodiny a aj našej kultúry. Súrodenci v knihe vyrastali v socialistickom režime a to v nich naďalej pracuje: Alan sa riadi prácou ako najvyššou hodnotou a Miša je trochu stratená, keď má „na západe“ deväťdesiatych rokov zrazu toľko veľa možností.

Čítajte viac Kniha týždňa: Na Zemi sme na chvíľku nádherní – – alebo žltý chlapec na ružovom bicykli

Rozvíjate príbeh brata a sestry, ktorí si boli v detstve blízki, ale ich cesty sa rozišli. Je podľa vás prirodzené, že sa súrodenci odcudzia?

Súrodenecky vzťah ma fascinuje. Vraví sa, že je to najdlhší vzťah, ktorý v živote máte a môže byť aj takým priestorom pre ilúzie. Predstavujeme si, že súrodenci by mali byť naši najlepší kamaráti, ale realita je často iná. Napriek tomu, že spolu vyrastali, môžu byť súrodenci povahovo veľmi rozliční, mať medzi sebou spory a úplne odlišné spomienky na spoločné detstvo. Nie vždy sa podarí, aby sa zo súrodencov stali aj najlepší kamaráti, a keď to tak nie je, často ostane doživotná túžba po tom, aby to tak bolo.

V románe silno rezonuje téma domova – mení sa podľa vás s vekom? Potrebujú mladí ľudia pocit ukotvenia menej?

Generácia mladých ľudí určite potrebuje pocit ukotvenia dnes oveľa menej. To je niečo, čo som chcela v knihe odzrkadliť, obraz generácie, ktorá je na cestách a nezaujíma sa veľmi o to, „kam patrí“. Vždy som mala pocit, že je problematické sa príliš viazať na svoje korene, na svoju krajinu alebo vôbec na nejaké geografické miesto alebo sa cez to identifikovať. Nie som fanúšik patriotizmu, myslím, že je príliš často základom myslenia v kategóriách „my“ a „oni“. Keď sa identifikujeme príliš silno cez našu krajinu, automaticky stanovíme hranice k ostatným a možno prehliadneme podobnosti. Hlavne v dnešnom čase sa svet zmenšuje a žijeme v dobe istého pluralizmu, veľa ľudí má viac než jeden pas, nemusia sa rozhodnúť iba pre jednu štátnu príslušnosť, nemusíme sa rozhodovať iba pre jeden jazyk ako hlavný alebo pre jednu kultúru, náboženstvo, a tak ďalej. Myslím si, že nás tento pluralizmus veľmi obohacuje, lebo my ľudia sme komplexné bytosti a čím viac si to pripustíme, tým lepšie budeme ako spoločnosť spolunažívať a celkovo fungovať vo svete.

Niektoré vaše postavy sa cítia doma všade, v celej Európe aj v celom svete, iné sa necítia doma nikde. Ako ste svoj domov našli vy?

Dospievať pre mňa znamenalo aj nájsť si domov vo vnútri a pochopiť, že možno netreba patriť sem alebo tam. Vytvoriť si a pestovať kruh blízkych, nájsť si cestu prispievať spoločnosti prácou, ktorá je zmysluplná. Momentálne bývam vo Viedni, vyhovuje mi to, ale určite to nemusí byť navždy.

Máte skúsenosť s emigráciou z mladosti. Čo vás vtedy, na začiatku 90. rokov za hranicami asi najviac prekvapilo?

Bolo to rok 1990 a bola som prvýkrát „na západe“ takže ma ako dieťa určite najprv prekvapilo, čo tam ľudia všetko mali, veľké domy, viacero áut, obchody plné tovaru, značkové oblečenie. Ale to sa dá stráviť dosť rýchlo. Najviac ma prekvapilo, a to som prežúvala dlhšie, ako sa tam rozmýšľa – najväčšie kultúrne rozdiely sú vždy v hlavách ľudí. Že tam ľudia rozmýšľajú nad tým, čo v živote chcú, a potom sa podľa toho riadia, nezastavia sa nad myšlienkou, že by niečo nebolo možné. V osemdesiatych rokoch sme na Slovensku rozmýšľali inak, najprv sme sa pýtali, čo je v rámci možností a potom, čo si teda vyberieme, ale aj čo je najlepšie pre rodinu, mysleli sme aj na ostatných, na susedov, a tak ďalej. Rakúsko je oveľa individualistic­kejšia spoločnosť ako Slovensko, to platí dodnes.

Hrdinovia vášho príbehu hľadajú svoju identitu, svoje miesto o svete – cez nové vzťahy, prácu, bydlisko… Čo podľa vás tvorí našu identitu?

Koncept identity ma znepokojuje, myslím, že je problematické sa nad tým príliš veľa zamýšľať. Život je predsa dynamický, plynulý – časy, podmienky a vzťahy sa menia a s tým aj my. Všetci máme v sebe určitú mnohonásobnosť, nepoznám jediného človeka, ktorý nie je plný protikladov. Literatúra sa venuje ľuďom v ich komplexnosti, v žiadnej dobrej knihe alebo filme nenájdeme jedinú postavu, ktorá je iba dobrá alebo iba zlá, alebo iba taká alebo onaká. Prečítať si román je vždy ako dať sa na cestu, v literatúre neexistuje statika a myslím si, že v identite ľudí je to tak isto. Možno preto radi čítame.

Kostrou príbehu sú vzťahy – rodinné aj partnerské, mohla z toho byť aj klasická love story, napríklad o vzťahu hlavnej hrdinky s večným milovníkom žien. Takto vám to nestačilo?

Príbeh knihy je zásadne príbeh o rodine a ich vzťahoch. Ide o súrodenecký vzťah, o vzťah medzi rodičmi a ich dospelými deťmi, ale aj o partnerské vzťahy. To bolo pre mňa pri písaní najdôležitejšie, zachytiť hĺbku túžob aj problémov tejto rodiny. No táto rodina zažila emigráciu, a tak má ešte aj svoje špecifické problémy, ktoré sú ale skôr kulisou ako hlavnou témou knihy. Je to príbeh o láske, o rodine, o kariére, ale v zákulisí sa odohráva všeličo: politika aj vývoj technológií a internetu boli horúce témy 90. rokov a tie som sa tiež snažila zachytiť.

Priniesli ste nový pohľad na tému domova – zvonka sa dívate na rodné Slovensko a zvonka sa dívate aj na nový domov v Rakúsku. Aký obraz Slovenska vidíte dnes, po 30 rokoch?

Slovensko sa odlišuje od Rakúska v tom, že je to mladučký štát s krehkou demokraciou, ktorá má ešte len 30 rokov. Ľudia si tu spomínajú veľmi dobre ešte aj na iný život, na diktatúru a utláčanie, na nedostatok a neslobodu. Politická diskusia na Slovensku je preto pomerne nový fenomén, že sa o politike dá vôbec diskutovať otvorene, tu nie je až taká samozrejmosť ako v Rakúsku. Demokracia je vlastne dosť komplikovaná vec: jej základom je, že nemusia myslieť všetci rovnako, že môžu existovať rôzne mienky aj rozdielne názory pokojne vedľa seba. To by som Slovensku veľmi priala, aby tu mohli žiť všetci v pokoji, aby nemusel nikto znášať šikanovanie, urážky, utláčanie, alebo náhle bezdôvodné výpovede. Aby tu aj mladí videli šancu na dobrú budúcnosť a aby chceli zostať tu a budovať svet, v ktorom chcú žiť. Ale vidím aj to, že veľa problémov, s ktorými Slovensko momentálne bojuje (politický posun doprava, xenofóbia, homofóbia, autokratické tendencie vlády), sú problémy, ktoré sú momentálne, bohužiaľ, rozšírené v celej Európe a vidíme ich aj v Amerike. Je to medzinárodný fenomén, proti ktorému musíme bojovať.

Román Voľným pádom nie je vaša prvá kniha, ale prvá, čo vychádza aj v slovenskom preklade. Aký je to pocit?

Veľmi pekný. Vždy som tu na Slovensku bola iba súkromne, navštíviť rodinu, stráviť tu prázdniny alebo sviatky. Prísť sem aj pracovne, s mojou knihou a spoznať tunajší literárny život je pre mňa veľmi zaujímavé a aj dojemné. Slovensko je mi trochu ako rodič, cítim sa tu vždy dobre a veľmi rada sa vraciam.

O čom sú vaše predchádzajúce knihy, ktoré vyšli v Rakúsku v nemčine?

Posledná kniha bola tiež o Slovensku, išlo o rok 1989 a pád režimu z perspektívy dieťaťa. Tri predošlé knihy mali však iné témy, išlo napríklad o vzťahy, kde sú partneri z rozličných kultúr, jedna kniha sa odohráva v Nikarague, iná v Budapešti. Miesta a vzťahy sú dve témy, ktoré ma literárne vždy najviac zaujímali.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….