Kniha týždňa: Na Zemi sme na chvíľku nádherní – – alebo žltý chlapec na ružovom bicykli

Foto: Lindeni

kniha na zemi Ocean Vuong: Na Zemi sme na chvíľu nádherní

Psíček, Ruža, Orchidea

Hrdinom príbehu je chlapec, ktorého volajú Psíček. Pretože v ich krajine tak starostliví príbuzní chránili malé deti pred zlými duchmi: ak im dali nepekné meno, duchovia ich obišli. Volať sa Psíček teda ešte nebolo to najhoršie. No a tento Psíček sa raz v dospelosti rozhodol, že napíše svojej mame dlhý list, v ktorom si povedia všetko. „Mám dvadsaťosem rokov, 163 centimetrov, 51 kíl. Vyzerám pekne presne z troch uhlov a príšerne zo všetkých ostatných. Píšem ti z tela, ktoré kedysi bolo tvojím. Čím chcem povedať, že píšem ako syn.“

Syn v rôznych verziách svojho listu odkrýva zložitý vzťah so svojou matku, ktorej sa, rovnako ako jeho starej mame, vojna vpísala do kože. A tá koža bola „žltá“, ako sa chlapec dozvedel na dvore a hneď pochopil, že farba je pre ľudí dôležitá. Aby to mal ešte ťažšie, keď mu detstve chlapci zoškrabali ružový lak na jeho novom bicykli, nepomohlo to. „Som žltý buzerant,“ vyhlásil o sebe ako dospelý muž.

Vyrástol v americkom Hartforde, ktorý už nebol mestom Marka Twaina ani múzea umenia, kde sa konala prvá retrospektívna výstava Picassových diel v Amerike, ani mestom, kde sa ľudia večer náhlili do divadla. V Psíčkovom Hartforde sa strieľalo o druhej nadránom aj o druhej poobede a pri pokladniciach v supermarketoch stáli manželky a priateľky s monoklami a rozrazenými perami.

„Tu niečo dobré znamená, keď človek nájde dolárovú bankovku zachytenú na poklope kanála, keď má mama dosť peňazí, aby dieťaťu na narodeniny požičala film a kúpila pizzu za päť dolárov.“ Ľudia sa tu zdravili otázkou: Čo máš dobré? a mali na mysli posun k niečomu radostnejšiemu. „Nič veľké, skvelé či úžasné, jednoducho niečo dobré. Pretože mať niečo dobré stačilo, bola to drahocenná iskrička, ktorú sme hľadali a zbierali jeden pre druhého.“ V tomto svete si ako-tak zariadili život traja ľudia: babička Lan, ktorá si dala meno podľa kvetu orchidey, jej dcéra Rose s menom po ruži a jej syn Psíček.

Čítajte viac Kniha týždňa: “Sloboda“ na kubánsky spôsob. Román čilského spisovateľa pripomína Doktora Živaga

Prepáčte

Babička Lan si dala meno sama, doma ju volali len Sedmička, pretože sa narodila ako siedme dieťa v poradí. Babička vie rozprávať príbehy a najradšej hovorí Psíčkovi tie skutočné, ako stála sama na prašnej ceste s dieťaťom v náručí oproti vojenskej puške. To dieťa bola Rose, Psíčkova mama. „V mojom Hartforde boli otcovia ako duchovia, zjavovali sa a mizli zo životov svojich detí tak ako môj otec.“ Mama Rose pracovala v nechtovom štúdiu, kde človek „nemá plat, zdravotné poistenie ani pracovnú zmluvu“. No zároveň je to aj kuchyňa, kde sa „ženy v zadných miestnostiach skláňajú nad wokmi a v hrncoch buble polievka pho, vzduch napĺňa vôňa klinčekov, škorice, zázvoru, mäty a kardamómu zmiešaná s pachom formaldehydu, toluénu, acetónu, odmasťovača a bielidla. Je to miesto, kde sa rozvíjajú príbehy, klebety a vtipy a odkiaľ počuť smiech.“

„Najčastejším anglickým slovom v nechtovom štúdiu bolo prepáčte. Znova a znova som pozoroval manikérky, niektoré sotva sedemročné, ako sklonené nad rukou zákazníčky opakujú: “Prepáčte. Prepáčte. Prepáčte,“ hoci sa ničoho nedopustili. Mnohé, a medzi nimi aj ty, mami, sa počas štridsaťpäťmi­nútovej manikúry nespočetne ráz ospravedlňovali v nádeji, že pokorou si vyslúžia tú najväčšiu odmenu – tringelt, a ak ho nedostali, slovo prepáčte zopakovali aj tak.” Psíček sa naučil hovoriť prepáčte, keď pracoval na tabakovej farme.

Čítajte viac Kniha, ktorá dokázala obsiahnuť celý život. Virginia Woolfová sa nezľakla nevšednej formy ani homosexuality

Divoký chlapec, čo neje teľacie

Psíček sa na farme zoznámil s americkým chlapcom Trevorom, ktorý aj napriek svojej divokosti odmietal jesť teľacie, odkedy sa dozvedel, že teľatá sú deti. Trevor má svoj vlastný príbeh, bol „produktom americkej maskulinity“, no zároveň vedel v sebe nájsť nehu, ktorú potrebuje každý Psíček. Ani ich vzťah nebol jednoduchý, Psíček prechádzal k radosti cez bolesť, od obete k objektu túžby. Aj tieto spomienky vie Ocean Vuong podať citlivo a pritom sa nevyhýba drsnosti.

Presne taký je aj celý jeho príbeh o drsnom živote, ktorý zjemňuje láska najbližších. Román Na Zemi sme na chvíľku nádherní je strhujúci svojou čistou úprimnosťou malého chlapca, ktorý ju ani v dospelosti nestratil. Svedčí o tom poetický jazyk, aký používa. Zároveň je to pohľad zrelého muža, ktorý pochopil, že keď sa dal do bláznivého behu cez pole, aby predbehol udalosti, ktoré iba mali nastať, nič tým nezmenil.

„Áno, bola vojna. Áno, prišli sme z jej epicentra. Uprostred tej vojny si jedna žena dala nové meno – Lan – a tým sa vyhlásila za krásnu, a potom z tej krásy vytvorila niečo, čo stálo za to. Z tej krásy sa zrodila dcéra a z tej dcéry syn.“

Čítajte viac Kniha týždňa: Čo o nás hovoria naše telá Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….