Komunisti ich chceli zlikvidovať, napokon sa museli porúčať oni

Aj štátna moc však musela občas cúvnuť. Niežeby zmenila názor alebo sa pokúšala o reformu, dôvodom ústupkov boli praktické okolnosti. Platilo to aj o povolení prijímať dievčatá do noviciátov. Rastúci počet starších sestier v charitných domovoch si vyžadoval viac personálu. Komunisti najprv zvažovali, že si vypomôžu civilnými zamestnankyňami. Napokon zvolili inú cestu – 1. septembra 1988 vydal ÚV KSČ i ÚV KSS realizačný pokyn, že rehole môžu prijímať nový dorast, ktorý bude pracovať nielen v charitných domovoch, ale aj sociálnych ústavoch a nemocniciach. Rehoľníčky tak mali doplniť chýbajúce kapacity v štátnych zariadeniach.

Nový slovenský minister kultúry Pavel Koyš však na prelome rokov 1988 až 1989 stopol nábory do nemocníc. Ženy v habitoch mohli pracovať iba v ústavoch a charitných domovoch. Aj tam bol však ich počet regulovaný a komunisti povolili často menej sestier, ako zariadenia žiadali.

Kým svet za hranicami Československa sa menil, vedenie štátu zotrvávalo až na pár výnimiek na svojich pozíciách. Väčšina sa nechcela vzdať postov ani korýt. V auguste 1989 vykonala ŠtB na Slovensku domové prehliadky u piatich odporcov režimu, členov takzvanej bratislavskej päťky pre výzvu na uctenie si obetí invázie vojsk v roku 1968. Jána Čarnogurského a Miroslava Kusého zatkli, Hanu Ponickú, Antona Seleckého a Vladimíra Maňáka stíhali na slobode.

Ani to však nepomohlo. Komunistická diktatúra v Československu písala poslednú kapitolu a čakal ju zamatový pád. „Vedeli sme, že komunizmus padne. V Rusku vládol už niekoľko rokov Gorbačov, takzvaná perestrojka uvoľňovala okovy,“ priblížila sestra Viannea nálady panujúce v uršulínskej komunite bezprostredne pred novembrovými udalosťami.

Sestra Svorada bola v tom čase na ceste z Kostolnej-Záriečia do Ríma na svätorečenie českej sestry Agnežky. „Keď sme boli v Assisi, dozvedeli sme sa, že padol Berlínsky múr. Všetci sme sa tešili, medzi sestrami panovala povznesená nálada,“ pripomenula si udalosti 9. novembra 1989, keď sa desiatky tisíc obyvateľov Východného Berlína vydali po oficiálnom oznámení o otvorení hraníc na druhú stranu železnej opony a začali búrať jej symbol.

Osem dní nato sa začala rúcať aj komunistická diktatúra v Československu.

Sestra Natália mala rok do šesťdesiatky, keď v uliciach českých a slovenských miest štrngali kľúčmi zástupy, vyburcované tvrdým zásahom bezpečnostných zložiek proti účastníkom študentského pochodu v Prahe. „Už skôr sme šípili, že režim nevydrží. Nevedeli sme, kedy presne padne, no ten pocit hraničil s istotou,“ zhrnula. S dodatkom, že demonštrácii, ktorá sa konala 17. novembra pri príležitosti Medzinárodného dňa študentstva v Prahe, predchádzalo nepovolené stretnutie študentov v centre Bratislavy.

Predposledný novembrový deň roku 1989 priniesol zrušenie ústavného článku 4 o vedúcej úlohe komunistickej strany. Nasledovalo krátke intermezzo premiéra Ladislava Adamca, ktorý síce začal rokovať so zástupcami Občianskeho fóra, no v skutočnosti sa iba pokúsil zrekonštruovať väčšinový komunistický kabinet a uchmatnúť prezidentský post.

Dosluhujúci prezident Husák následne vymenoval vládu národného porozumenia na čele s komunistom Mariánom Čalfom, ktorá mala pripraviť slobodné voľby. A bez emócií či ospravedlnenia rezignoval: „Oznamujem vám, že som sa rozhodol odstúpiť z funkcie prezidenta Československej socialistickej republiky.“ Prezidentom sa stal disident a dramatik Václav Havel.

Trinásť dní po 17. novembri, ktorý odštartoval cestu komunistickej diktatúry do minulosti a ukončil 40-ročné vyhnanstvo (nielen) sestier, oslávila sestra Viannea 67. narodeniny. Dátum narodenia ju radil medzi najpočetnejšiu skupinu sestier. Komunistické ťaženie proti ženským reholiam prežili zhruba tri tisícky rehoľníčok. Väčšina z nich bola vo veku od 60 do 70 rokov, porovnateľne veľká bola skupina sestier nad 71 rokov.

NA PRVOM MIESTE ŠKOLY

Po desaťročiach prenasledovania, šikanovania a presúvania sa z miesta na miesto začali ženy v habitoch písať nový príbeh. Pre uršulínsku rehoľu bola jeho najdôležitejšou kapitolou obnova škôl, keďže vzdelávanie patrilo medzi základné poslania Rádu sv. Uršule.

Približne pol roka po Novembri ’89 sa uršulínkam podarilo obnoviť školu v priestoroch bratislavského kláštora. Základná škola sv. Uršule otvorila svoje brány 3. septembra 1990, na zápis prišlo podľa údajov v uršulínskej kronike vyše 700 detí a pre nedostatok miesta bolo prijatých 550. O štyri roky neskôr, v septembri 1994 začalo v Bratislave svoju činnosť štvorročné a osemročného Gymnázium sv. Uršule.

Uršulínky sa poponáhľali aj s obnovou vzdelávacích aktivít v Trnave. Trnavské Gymnázium Angely Merici, s ktorého rozbehom významne pomohla i sestra Natália, sa stalo prvým cirkevným gymnáziom zapísaným do školskej siete. Prvých študentov privítalo v septembri 1990.

Popritom bolo treba zachraňovať zväčša zdevastovaný majetok, ktorý štát postupne vracal mužským i ženským rádom. Sestru Vianneu poslali z Česka do Modry, kde dostala ako predstavená komunity na starosť obnovou kláštora. Nebolo to po prvý raz, čo musela dávať dohromady objekt v dezolátnom stave. „Kláštor sme museli opraviť kompletne celý – od podlahy až po strechu,“ priblížila.

Rád sv. Uršule, ktorý na území Slovenska fungoval od druhej polovice 17. storočia, mal pred sebou ešte jednu dôležitú úlohu. Nahradiť, v prípade uršulínok 20-ročnú medzeru v prijímaní dorastu. Hoci budúcnosť bola otvorená, jedno bolo isté už na konci roka 1989: likvidácia rádov komunistom nevyšla. Porúčať sa museli oni, a nie rehoľníci. Mnohí funkcionári, aparátnici, radoví držitelia straníckej knižky či prisluhovači režimu síce stihli vymeniť kabáty a zahniezdiť sa v nových pomeroch, no ich pokrivená chrbtica dostávala zabrať. Bolo treba zahladiť stopy, obrniť sa arogantne vysunutou bradou či úlisným úsmevom a vyraziť do boja o nové pozície.

Uršulínky, a nielen ony, ale aj ostatné rády, mohli s rovnou chrbticou a nezmenenými hodnotami pokračovať v stáročnom príbehu. A aj v 21. storočí byť rešpektovanou silou v spoločnosti.

Hoci čísla o nej povedia pramálo, podľa štatistík z roku 2020 žilo na Slovensku viac ako 1800 rehoľníčok a vyše 800 rehoľníkov. Viac ako tisícka z nich pôsobila v školách a rehole boli zriaďovateľmi vyše dvadsiatky škôl a školských zariadení. V nemocniciach pracovala vyše stovka mužov a žien v habitoch, v sociálnej sfére približne tri stovky. A hoci záujem o rehoľné rúcho nie je taký veľký ako pred rokom 1989, rehole ešte zďaleka nenapísali poslednú kapitolu.

Napokon, píšu ju i v smutných časoch roka 2022, keď mnohé kláštory a komunity poskytujú útočisko ukrajinským utečencom, ktorých vyhnal z vlastnej krajiny despota, označený za vojnového zločinca. V časoch, keď je „ľudstvo opäť ohrozené zvráteným zneužívaním moci a straníckymi záujmami, ktoré vystavujú bezbranných ľudí všetkým formám brutálneho násilia“.

V týchto kapitolách boli použité nasledujúce zdroje:

Denník N, 17.11.2016. Odchádzanie Gustáva Husáka bolo trpké a tiché

Šaradinová, Eva: Rímska únia Rádu svätej Uršule v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Bratislava 1999, Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave.

Aktuality.sk, 18.3.2022. Pápež v posolstve pre konferenciu v Bratislave odsúdil vojnu na Ukrajine.

Ďakujeme, že vám záleží na slobodnej žurnalistike

Snažíme sa o to, aby sa k relevantným informáciám dostal každý. Aj preto máte prístup k prémiovému obsahu na 3 hodiny zadarmo. Získajte prístup k dôveryhodným informáciám už od 5,99 € mesačne.