Krvavá Dukla. Len boje na hranici trvali päťdesiat dní. Stalo sa to naozaj 6. októbra

Túto otázku si pred časom položil aj Jindřich Marek z Vojenského historického ústavu. Žeby 1. čs. armádny zbor nepoužil svoj hĺbkový prieskum a neposlal ho cez hranicu skôr?

Čo je to hĺbkový prieskum? Menšie ozbrojené skupiny, ktoré sú predvojom úderných jednotiek a tajne operujú v bezprostrednej blízkosti nepriateľa či dokonca v jeho tyle? To predsa nie je možné.

Takéto skupiny sa vysielajú v predstihu pred útokom hlavných síl a vyhýbajú sa bojovej činnosti. Ich prvoradou úlohou je informovať velenie o aktivitách protivníka a o situácii “na druhej strane“.

Historik začal pátrať v archívoch a nájdené dokumenty mu dali za pravdu. Ukázalo sa, že ešte v noci zo 4. na 5. októbra 1944 skupina pod velením rotného Jána Rosinu tajne prešla vtedajšiu poľsko-slovenskú hranicu. Čiže o deň skôr ako iné jednotky.

Skupinu tvorili dvaja radisti a štyria prieskumníci, všetci z roty ZU (zvláštnych úloh). „V tyle nepriateľa vydržali 55 dní do 28. novembra 1944, keď sa pri pohybe frontu spojili so svojimi jednotkami,“ zistil Marek. „Dovtedy odoslali spravodajskému oddeleniu 1. čs. armádneho zboru prostredníctvom svojej rádiostanice okolo 80 dôležitých správ.“

Podľa historika mali prieskumníci šťastie nielen pri prechode frontu, ale aj pri výbere informátorov medzi civilistami a partizánmi. Za kľúčovú postavu skupiny označuje jej veliteľa, ktorý bol zároveň skúseným radistom. „Práve tento muž bol veľkou zárukou úspechu celej skupiny,“ tvrdí Marek.

Kto bol Ján Rosina?

V čase bojov na Dukle mal iba 22 rokov. Narodil sa v obci Velčice (okres Zlaté Moravce) v rodine roľníka. Po skončení obecnej školy pomáhal otcovi pri hospodárstve. Na vojenčinu narukoval do spojovacieho práporu v Novom Meste nad Váhom v roku 1942.

O rok neskôr jednotku odvelili na východný front. Cestou mal Rosina incident s nemeckým desiatnikom, ktorého zastrelil. Dostal sa pred poľný súd slovenskej armády, ktorý ho odsúdil na šesť rokov ťažkého žalára. Pri prevážaní do väznice sa Rosinovi podarilo ujsť. Prebehol k červenoarmejcom, od nich putoval do internačného tábora v Usmani pri Lipecku. Tam sa prihlásil do vznikajúcej československej jednotky v ZSSR a s ňou sa dostal až na Duklu.

„Pri prechode frontu nám pomohol dážď a hmla,“ spomínal Rosina po vojne. „Plazili sme sa územím nikoho a vtom počujeme nemecký hlas. Pýtal sa, kto je tam? Odpovedal mu slobodník Josef Dvořák z našej skupiny, ktorý vedel po nemecky. Mohli sme pokračovať.“

Rosina sa po bojoch na Dukle zúčastnil ešte na dvoch hĺbkových prieskumoch – pri Liptovskom Mikuláši a koncom apríla 1945 v priestore Považskej Bystrice. Krátko po vojne sa oženil s bývalou partizánkou Etou Vašinovou. O ich ďalších osudoch nie sú žiadne informácie.

Čítajte viac Veľký návrat k vojenčine. Čo nám dávala a čo brala?

Patálie so štátnou vlajkou

Kým prechod Rosinovej skupiny bol dlho utajovaný, ďalšia prieskumná hliadka mala demonštrovať pred celým svetom, že zahraničné československé vojsko sa po boku Červenej armády vrátilo na územie okupovanej vlasti. Nie náhodou sa na slávnosti na hraničnej čiare, keď už bolo všetkom, zúčastnili aj sovietsky fotoreportér, ktorú ju zvečnil.

Hliadku zostavili z vojakov 2. pešieho práporu 1. brigády armádneho zboru. Práve ona dosiahla v piatok 6. októbra 1944 na svitaní štátnu hranicu na poľsko-slovenskom pomedzí. Dalo sa to zistiť podľa hraničného kameňa, ktorý však už päť rokov bol označený písmenom “S“. Vymedzoval totiž Slovenský štát, vytvorený 14. marca 1939 pod kuratelou hitlerovského Nemecka. Teraz mali kameň nahradiť znovu stĺpom so štátnym znakom ČSR.

Hliadku tvorili samopalníci a prieskumníci, všetci sa prihlásili dobrovoľne. Prevelili k nim ešte dvoch ženistov – hraničné pásmo bolo totiž zamínované.

Samopalníkov zobudili okolo druhej v noci z 5. na 6. októbra. Spali na smrť unavení v gréckokatolíckom kostolíku v dedine Zyndranowa na poľskej strane Východných Karpát, asi dva kilometre od Duklianskeho priesmyku.

Vyrazili za ranného šera. „Čatár Chmelík nám ukázal smer: prejdete kopec a potom popri ceste pôjdete k lesu, ten les už bude Československo,“ spomínal poddôstojník Vladimír Týrek, volynský Čech od ukrajinského Rovna. „Cestou sa k nám pridal veliteľ našej hliadky, čatár Vasil Nebiljak, podkarpatský Rusín.“ Tak už boli kompletní, bolo ich deväť.

Hlavná úloha hliadky znela: umiestniť pri hraničnom kameni československú vlajku. „V našej jednotke sme to všetci vnímali ako obrovskú česť,“ zdôraznil Týrek.

Stala sa však nepríjemná vec. Keď sa už blížili k lesu, nepriateľ ich odhalil a spustil streľbu. Guľky nezasiahli nikoho, ale rozdrvili žrď vlajky a jej látku roztrhali na franforce.

Hliadka sa plazením dostala až k hraničnému kameňu, ale nemala tam čo vztýčiť. Čo s tým?

Desiatnika Týreka napadla spásonosná myšlienka. Prieskumníci mali pri sebe červeno-modré ceruzky, ktorými kreslili do máp a s ich pomocou zanechávali na domoch v obsadených miestach rôzne dohodnuté znamenia.

Sám Týrek mal v plášti frontové noviny Za slobodné Československo. Do nich farebnou ceruzkou nakreslil československú vlajku. Stránku vytrhol z novín a zastrčil za pliešok telegrafného stĺpa neďaleko hraničného kameňa.

Podľa niektorých svedectiev si túto „vlajku“ vzal o niekoľko hodín neskôr ako suvenír veliteľ 1. brigády generál Jaroslav Vedral-Sázavský, ktorý prechádzal okolo v štábnom džípe zn. Willys. Priniesla mu však smolu. Asi po sto metroch od hranice narazil automobil na protitankovú mínu, ktorú tam nastražili Nemci. Pri výbuchu generál zomrel a papierová vlajočka sa už nikdy nenašla.

V ten istý deň zomrel blízko hranice pri prestrelke s nepriateľom aj veliteľ prieskumnej hliadky, 24-ročný čatár Nebiljak.

Ale vráťme sa k hraničnému kameňu. V rovnaký deň vztýčili ďalší vojaci zboru vedľa kameňa československú vlajku a osadili hraničný stĺp so štátnym znakom ČSR. Podľa rozprávania jedného z týchto vojakov Rudolfa Belavého z Pružiny (okres Považská Bystrica) štátny erb zhotovil Poliak, istý Karwacziecky z Krosna, povolaním zlievač. Mal odliať do pieskovej formy tri takéto znaky z plechu havarovaného lietadla. Zo zvyšného materiálu vraj odlial štyri kastróliky, jeden z podaroval Belavému na pamiatku.

„Po osadení hraničného stĺpa nastúpil celý náš oddiel a čakal na príchod veliteľa zboru generála Ludvíka Svobodu s jeho sprievodom,“ približoval Belavý po tridsiatich rokoch v rozhovore pre armádny časopis Zápisník. „Generál pristúpil najprv k zástave a obradne ju pobozkal. My stojíme v pozore. Potom sa obrátil k nám – vidíte, chlapci, zbytočne sme nebojovali. Opäť sme v Československu, povedal.“

Čítajte viac Tiso a Hitler podcenili odhodlanie Slovákov povstať proti neslobode

Skutočne bozkávali zem?

Po vojne sa 6. október slávil ako Deň Československej ľudovej armády a časom obrástol rôznymi legendami. Najrozšírenejšia bola o tom, ako vojaci pri prekročení štátnej hranice bozkávali zem, rodnú hrudu.

Pred dvadsiatimi rokmi sme sa o tom zhovárali s generálom Oldřichom Kvapilom (1918 – 2011). Na Dukle mal hodnosť nadporučíka a bol náčelníkom štábu jedného z práporov. Štátnu hranicu prekročil medzi prvými ešte 6. októbra 1944.

„Môžem dosvedčiť, že niektorí vojaci, nebolo ich akiste veľa, si skutočne pokľakli a bozkali zem,“ povedal. „Zrejme ako ja si zároveň radostne vydýchli, že sú konečne doma,“ dodal. „Boli sme za hranicou šesť rokov, a teraz sme sa vracali. Nie všetci, iba každý tretí, lebo ostatní medzitým padli v bojoch.“

Sú však aj iné svedectvá. Napríklad veliteľ delostrelectva armádneho zboru Vilém Sacher (1907 – 1987) vo svojich pamätiach uvádza, že takúto scénu nikde nevidel. „Pokiaľ sa vôbec mohli zastaviť, tak si posadali a apaticky odpočívali,“ napísal. „Čakali ich ďalšie boje.“

Niečo podobné tvrdil generál Karel Klapálek (1893 – 1984), vtedy veliteľ 3. brigády zboru. Podľa neho máloktorý z vojakov si uvedomoval, že práve prešiel hranicu, tobôž, aby sa na nej zastavoval a priľnul k nej “v rachote streľby, dunení rán, v napätí nervov, keď každý chybný krok môže znamenať koniec“. Navyše, nebolo sa prečo veľmi dojímať ani oslavovať. Predsunuté jednotky síce ešte toho istého dňa oslobodili Vyšný Komárnik, ale Nemci sa vzápätí zachytili na ďalšom obrannom pásme len šesť kilometrov južne od priesmyku pri Nižnom Komárniku.

Klapálek v spomienkovej knihe Ozveny bojov tvrdí, že pomyselnú hraničnú čiaru v Duklianskom priesmyku prekračoval viackrát. A to oboma smermi. Prvýkrát 6. októbra na kóte 580, v jej blízkosti si aj pospal od vyčerpania. „Na hranici sme sa vyspali ešte veľakrát,“ pokračoval generál. „Posedeli sme si na nej a blízko nej ešte poriadne dlho, od 6. októbra do 26. novembra 1944, pretože sa náš postup čoskoro zastavil.“

Pre lepšiu predstavu: z hraničného priesmyku na Dukle do Svidníka je iba 19 kilometrov. Ale naše jednotky sa do tohto okresného mesta dostali až po vyše troch mesiacoch urputných bojov – 19. januára 1945!

Čítajte viac Veľká vojna prichádza, keď ju nikto nečaká. A nechce

Počasie na strane nepriateľa

Keď počúvame alebo čítame spomienky pamätníkov na bitku vo Východných Karpatoch – či už vojakov, alebo ich veliteľov – najviac im z nej utkvel v hlavách vtedajší nečas. Ustavičný dážď, pľušť, husté hmly, rozvodnené horské potoky, bezodné bahno.

Počasie bolo zjavne na strane nepriateľa, to priznával vo svojich každodenných „zvodkách“ z frontov aj Hitlerov hlavný stan. Preberala ich ľudácka tlač. “V lesných Karpatoch sa včera zmiernila prudkosť sovietskych útokov, podnikaných na početných miestach za silného dažďa a prvého sneženia,“ informoval Slovák 7. októbra 1944. Mimochodom, tento denník svojim čitateľom prekročenie štátnych hraníc Červenou armádou a čs. zborom zamlčal. Denník Gardista pripustil iba to, že “boľševickým vojskám sa na dvoch miestach podarilo preniknúť asi na 500 metrov do nemeckých hlavných pozícií“, ale ani on sa o hranici nezmienil.

Takýmto terénom sa útočiace vojská mohli iba brodiť. „Podmáčaná pôda takmer úplne paralyzovala pohyb techniky a celú dopravu,“ napísal v memoároch o situácii 38. armády jej veliteľ, generál ukrajinského pôvodu Kirill Moskalenko. “Na niektorých úsekoch museli vojaci svoje delá a mínomety doslova prenášať na pleciach.“ Na vysvetlenie: 1. čs. armádny zbor podliehal práve tomuto Moskalenkovmu zoskupeniu. Tankisti nemohli svoje stroje zoradiť v úzkych priechodoch do bojových zostáv, museli často zastavovať kvôli mínovým poliam alebo intenzívnej paľbe nepriateľských zbraní. Cestu im zatarasovali zničené alebo zhorené tanky – vlastné i protivníkove.

A ešte si zapamätali neprístupné hory bičované studenými jesennými vetrami, husté lesy, rokliny a priepasti ukrývajúce nepriateľa. “V tých bojoch sme spoznali, čo znamenajú naše pohraničné hory a ako sa dajú brániť,“ spomínal Sacher. “A to dokonca aj bez betónových pevností a bunkrov, ktoré sme bez boja opustili v roku 1938.“

Mnohí z tých, čo prežili, hory tak znenávideli, že keď sa po vojne vybrali s rodinou niekam na dovolenku, výšinám sa zďaleka vyhýbali. “Nemci boli zakopaní v kopcovitom teréne, oni nás videli, keď sme vyrážali do útoku, mali nás ako na dlani,“ rozprával nám, kým ešte žil, plukovník Ján Minárik. V bojoch na Dukle mal iba 22 rokov a velil mínometnej čate.

„Mali schopných ostreľovačov,“ priznával Minárik, “no nielen to: priam fanaticky bojovali o každý kopec, ba o každý strom.“ Polovica vojakov Minárikovej jednotky padla na Dukle, tam sú aj pochovaní. Ostatní si odniesli na pamiatku rôzne zranenia.

Rozpamätávali sa ešte na nesmiernu únavu. Ak si niekde na chvíľu sadli, spravidla hneď zaspali. Napokon, únavou trpel aj protivník, čo dosvedčujú spomienky nemeckých “obrancov“ Karpát, rozmiestnené na internete. “Stiahli nás do dediny v tyle, jej obyvatelia sa na nás vystrašene dívali, takých špinavcov ešte asi nevideli,“ napísal Johannes Flemke, bývalý príslušník 1. lyžiarskej stíhacej divízie (bola na Dukle aj taká). “Uvarili sme si zemiakovú polievku a potom od únavy zaspali.“

Čítajte viac Atentát na Hitlera. Čo by sa dialo, keby ho zabili?

Najkrvavejšia horská bitka

Na záver si pripomeňme, prečo plánovači karpatsko-duklianskej operácie vybrali pre ňu takýto nemožný čas a terén. Velenie Červenej armády pôvodne nechcelo útočiť na karpatské vrchy. Hľadalo voľnejšiu cestu južným smerom cez Rumunsko, ktoré sa po palácovom prevrate pridalo k protihitlerovskej koalícii.

Medzitým však vypuklo Slovenské národné povstanie a bolo mu treba pomôcť. Už v noci zo 4. na 5. septembra Sovieti urobili letecký most medzi frontom a povstaleckým územím, po ktorom dopravovali zbrane a ľudí, ale to nestačilo.

„Na začiatku septembra preto sovietske hlavné velenie zmenilo dovtedajšie operačné plány a schválilo vojenskú operáciu s cieľom prebiť sa na Slovensko,“ ozrejmil nám v rozhovore český historik Vilém Prečan.

Moskva prijala toto rozhodnutie predovšetkým z politických, a nie z vojenských dôvodov. Ináč by neposlala do boja vojská nedostatočne odpočinuté po predchádzajúcej ofenzíve a jednotky, ktoré nemali skúsenosti z bojov v horskom teréne. Poukazuje na to aj ruský vojenský historik Timur Latypov.

Sovietske velenie vybralo do útoku na Karpaty vojská dvoch frontov: 1. ukrajinského (jeho súčasťou bola i 38. armáda) a 4. ukrajinského frontu (jeho 1. armádu). Proti ním stála na severovýchode Slovenska operačná skupina Heinrici, ktorá pozostávala z 1. nemeckej tankovej brigády a 1. kráľovskej maďarskej armády.

Sovietske zoskupenie malo miernu prevahu v živej sile a výraznú v ťažkej technike, najmä v tankoch a letectve. „Technická prevaha Červenej armády sa vynulovala v dôsledku mohutného systému opevnení protivníka a zložitostí terénu,“ tvrdí Latypov. Obrana skupiny Heinrici siahala do hĺbky 50 kilometrov. Sovietske vojská krátko predtým ukončili ľvovsko-sandomerskú operáciu a teraz mali na prípravu štyri dni. Útok za začal skoro ráno 8. septembra 1944. Úloha znela: prekročiť Karpaty, vstúpiť na územie bývalého Československa a do piatich dní sa spojiť s povstalcami.

Velenie oboch frontov malo prísľub, že z druhej strany hraníc im bránu Karpát pomôžu otvoriť dve východoslovenské divízie. Ich útok do tyla protivníka sa mal udiať na tretí deň ofenzívy. Nestalo sa tak, Nemci ich odzbrojili skôr a bez boja. Obe divízie sa fakticky rozpadli už 4. septembra, ale plánovači karpatsko-duklianskej operácie sa o tom dozvedeli len deň pred jej začiatkom. Výsledkom bola jedna z najkrvavejších horských bitiek druhej svetovej vojny.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….