Kto zradil generálov? Ako, kde a kedy zomreli Viest a Golian

„Velitelia vzbury čechoboľševických bánd Vest a Golian padli do nemeckého zajatia“, oznamovali ľudácke médiá. Stalo sa to vo štvrtok 3. novembra 1944. Na druhý deň informoval prezidenta Jozefa Tisa o „úspešnom záťahu“ Hermann Höfle, veliteľ nemeckých okupačných vojsk. Noviny vtedy vychádzali aj v nedeľu, a tak denník Slovák už 5. novembra udalosť komentoval slovami:

„Slovenská verejnosť prijíma správu o zajatí Viesta a Goliana s najväčším uspokojením. Spravodlivému trestu neuniknú práve tí, ktorí nesú za zákerný útok na slovenský štát a národ najväčšiu zodpovednosť.“

„Kto čím hriešni, tým trestaný býva,“ citoval Gardista, denník HG, známe slovenské porekadlo.

Zatiaľ čo Slovenský rozhlas priniesol životopisy „zradcovských generálov“ a opakoval, že „zrada sa im vypomstila“, obaja vysokopostavení zajatci už museli vedieť alebo aspoň tušiť, kto ich zradil. Najskôr niekto z najbližšieho okolia. Napokon Golian i Viest o tom vypovedali na jednom z výsluchov. Podozrievali zraneného vojenského lekára, ktorý sa k ním pripojil na ceste do hôr a padol medzi prvými do zajatia.

A ako to bolo v skutočnosti?

Kto zradil generálov. Nadporučík Tordai?

Pred dvadsiatimi rokmi sme sa o tom zhovárali s Jánom Beharkom, vtedy jedným z dvoch ešte žijúcich členov povstaleckej Národnej rady. Hoci už mal 92 rokov, dobre si pamätal na poludnie 26. októbra 1944 v hlavnom štábe povstalcov.

Nemci sa nebezpečne priblížili k Banskej Bystrici. Vrcholili prípravy na ústup velenia na Donovaly, v štábe sa práve balili. Vtom zazvonil telefón, zdvihol ho prednosta 3. operačného oddelenia povstaleckej armády Karol Pekník.

„Zo Zvolena volal generál Höfle,“ spomínal Beharka, „a chcel k telefónu generála Viesta. Čo mu mám povedať? Spýtal sa Pekník. Nič, odpovedal Viest. Höfle mu teda odkázal: Vzdajte sa!“

Presunuli sa na Donovaly, kde zriadili štáb v budove obecnej školy. Pôvodne sa plánovalo, že generáli sa letecky dostanú do poľského Przemyslu, vtedy už obsadeného Červenou armádou. Už 28. októbra však museli z Donovál utekať – s menšími skupinami sa pokúšali preraziť nepriateľské obkľúčenie. Pekníka zajali 1. novembra príslušníci eštebáckeho komanda a ešte v ten deň ho pri pokuse o útek zastrelili. Beharkovi sa podarilo nemeckým pasciam uniknúť.

Generáli s desiatimi nižšími dôstojníkmi sa 2. novembra dostali až nad dedinku Pohronský Bukovec, asi šesť kilometrov od Brusna. Čo sa stalo potom, názorne ukázala rekonštrukcia udalostí počas oficiálneho vyšetrovania v novembri 1946.

Podrobné svedectvo podal horár Ján Babiak, ktorý poskytol obom generálom a jednému chorému vojenskému lekárovi úkryt. Išiel po nich až po zotmení v sprievode troch povstalcov.

„Generáli boli oblečení v civile a Viest bol taký vyčerpaný, že ho museli asi štyristo metrov niesť dvaja ľudia do dediny,“ rozprával horár. „Lekára som zaviedol k sebe domov na dolnom konci dediny, Viesta a Goliana do susedných dvoch domov.“

Všetkých ukryl v šopách na seno, ráno však do Bukovca vpadli esesáci a hneď išli ako naisto za Babiakom. V dome mu urobili prehliadku, šopu vynechali, a tak nič nenašli. Ale pri odchode začuli ston. Ako sa o chvíľu ukázalo, stenal chorý lekár, ktorého hneď brali so sebou. Predpokladalo sa, že práve on pri mučení prezradil Nemcom, kde majú hľadať generálov. Potom ho zastrelili a o hodinu sa vrátili do dediny.

Obsadili posledné tri domy na dolnom konci, vyzvali obyvateľov, aby vyšli von, a potom začali do ich príbytkov strieľať z automatov. Keď nik ďalší z domov nevychádzal, nemecký veliteľ nariadil ich zapáliť. Ale z požiaru nakoniec zišlo.

V roku 2006 ešte žil v Bukovci Ján Rybár, ktorý to zažil, videl a v rozhovore nám dosvedčil: „Najprv vyšiel zo senníka Viest a po ňom aj Golian. Asi zistili, že všetko je márne, a nechceli, aby chudobní ľudia utrpeli škodu. Preto Nemci tie domy nezapálili.“

Vyšetrovatelia v novembri 1946 zaznamenali aj svedectvo farára z obce Svätý Ondrej nad Hronom (dnes súčasť Brusna). Ten tvrdil, že uňho býval nemecký dôstojník, ktorý sa zmienil o nemenovanom nadporučíkovi zo sprievodu Viesta a Goliana. Deň pred ich zajatím mal upozorniť Nemcov, že dvaja povstaleckí generáli sa blížia k Bukovcu.

Spravodajské orgány Československej armády sa po vojne zamerali na zistenie totožnosti toho nadporučíka. Išlo o istého Tordaia, muža rumunského pôvodu, ktorý v Banskej Bystrici pôsobil na propagačnom oddelení povstaleckej armády. Nemcom sa ho podarilo zverbovať do svojich služieb. Ako agent poskytoval jednotke Schill cenné informácie o sile obrany povstalcov v meste aj o smere ich ústupu do hôr. Zomrel za nejasných okolnosti začiatkom roku 1945.

Čítajte viac Tichý hrdina slovenských hôr: Príbeh partizánskeho veliteľa Ján Reptu

„Jedného obesiť v Prahe, druhého v Bratislave“

Čo nasledovalo po zajatí generálov? Eskortovali ich do Banskej Bystrice a odtiaľ do Bratislavy. Tam ich 9. novembra vypočúval SS-Sturmbannführer Josef Goltz, dôstojník v hodnosti, ktorú možno voľne preložiť ako „vodca útočnej jednotky“. Prítomní boli Höfle a Josef Witiska, veliteľ nemeckých policajných a bezpečnostných síl na Slovensku.

Na výsluchu sa však zúčastnil aj Karl H. Frank, nemecký štátny minister v protektoráte Čechy a Morava. Česi ho nazvali mäsiarom z Lidíc, lebo to bol Frank, kto nariadil po atentáte na Reinharda Heydricha vyhladenie tejto obce a popravu všetkých jej mužov. Hovorilo sa, že jediné ľudské na tomto fašistickom netvorovi je jeho sklené oko.

Frank pricestoval do Bratislavy špeciálne kvôli tomuto vypočutiu. „Frank mal panický strach z toho, že sa ozbrojené povstanie prenesie zo Slovenska, ktoré považoval za podbrušie protektorátu, na Moravu, preto robil všetko možné, aby sa potlačilo už v zárodku,“ približuje historik Stanislav Mičev. „Trest smrti čakal každého, kto sa pokúsil o prekročenie protektorátnej hranice. Frank vtedy nariadil nechávať verejne popravených visieť na šibenici 48 hodín.“

Hneď po vypočutí generálov Frank poslal správu ríšskemu vodcovi SS a šéfovi gestapa Heinrichovi Himmlerovi. Za „významný úlovok“ v nej označil najmä generála Viesta, pretože niekoľko rokov pôsobil v exilovej londýnskej vláde po boku prezidenta Edvarda Beneša. Môže o tom poskytnúť cenné informácie. Zároveň navrhol Himmlerovi, ako zajatie generálov využiť politicky čo najlepšie:

„Pokladám eventuálne za vhodné, aby jeden z nich bol obesený v Prahe a druhý v Bratislave, avšak tie veci je potrebné čo najstriktnejšie uvážiť,“ napísal Frank.

Ďalšieho vypočutia generálov sa v Höfleho pracovní zúčastnil aj vtedajší predseda vlády Štefan Tiso (bratranec prezidenta Tisa z tretieho kolena) a šéf Úradu propagandy Tido Gašpar. Höfleho zaujalo – vypovedal o tom pred Národným súdom v Bratislave – že vládni činitelia sa ho nepýtali na možnosť vydania generálov slovenskej strane. „Zrejme už vedeli, že ich odsunieme do Berlína na ďalšie vypočutie,“ povedal.

A naozaj, na druhý deň, 10. novembra, oboch generálov dopravili autobusom do Viedne a odtiaľ vo zvláštnom vagóne rýchlikom do Berlína.

Čítajte viac Tiso a Hitler podcenili odhodlanie Slovákov povstať proti neslobode

V Berlíne väzňov brutálne mučili

V Berlíne ich zrejme umiestnili najprv vo väznici Moabit, druhej najväčšej po Sing Singu pri New Yorku. Takmer nič nevieme o tom, akou tortúrou tam Viest a Golian prešli. Niečo si možno domyslieť zo spomienok Imricha Karvaša, bývalého guvernéra Slovenskej Národnej banky a financmajstra Povstania. Karvaša však väznilo a vypočúvalo gestapo najprv v Brne a do Berlína ho previezli až začiatkom januára 1945. To už povstaleckí generáli mali v hlavnom meste nacistického Nemecka za sebou takmer dva mesiace výsluchov.

Je však doložené spoľahlivými svedectvami, že ich vypočúvali na Hlavnom úrade ríšskej bezpečnosti (RSHA), konkrétne na oddelení IV. B 2c, ktorému šéfoval SS-Obersturmbannführer Kurt Lischka.

Vypočúvali tam aj ďalších uväznených Slovákov, napríklad generála Augustína Malára a pravdepodobne aj „Železného kapitána“ Jána Staňka, bývalého šéfa spravodajstva na Ministerstve národnej obrany, neskôr veliteľa časti povstaleckých vojsk. Po vojne to potvrdil sám Lischka počas výsluchu na Povereníctve vnútra v Bratislave 14. mája 1947.

Karvaš opísal drastické metódy gestapákov, ktoré použili počas výsluchov aj na ňom. Napríklad pichali mu ihly pod nechty na ruke, zrazili ho na zem a kopali do hlavy čižmami. „Omdlel som, vodou ma síce prebrali, ale pre silnú bolesť som opäť omdlel,“ spomínal.

Výsluchy prebiehali v čase, keď Spojenci podnikali pravidelné denné a nočné nálety na Berlín. Často išlo o tzv. kobercové nálety, ktoré trvali aj dve hodiny. Väzňov nechávali na samotkách, nepremiestňovali ich do protileteckého úkrytu. Počas jedného takéhoto náletu dostal Karvaš prvý záchvat, ktorý sa neskôr opakoval a väzenskí lekári ho diagnostikovali ako epileptický.

Pritom Karvaš mal postavenie zvláštneho politického väzňa, ktorých označovali skratkou PSH (Politischer Sonderhäftling), ktorých mali čo najdlhšie držať pri živote. O ich usmrtení rozhodoval buď Himmler, alebo sám Hitler.

Ako potom asi zaobchádzali s Viestom a Golianom? Karvaš sa s nimi v Moabite nestretol, zato so Staňkom na chvíľu áno. Bolo to 26. februára 1945 a „Železný kapitán“ mu povedal, že tam mali byť väznení aj obaja generáli. Dokedy, to nevedel. Lischka po vojne vypovedal, že obaja boli popravení, ale do konca januára 1945 vraj určite žili. Viac by mohol vedieť Heinrich Müller, prednosta 4. oddelenia RSHA, ktoré vyšetrovalo oboch generálov. Müller však pád Berlína s najväčšou pravdepodobnosťou neprežil.

Čítajte viac Atentát na Hitlera. Čo by sa dialo, keby ho zabili?

Armand Mottet: Videl som ich popravu

Z bombardovania Berlína Spojencami na sklonku vojny vychádza aj jedna z viacerých verzií tragickej smrti Viesta a Goliana. Tido Gašpar v liste Ferdinandovi Čatlošovi v roku 1967 tvrdil, že obaja generáli mohli zomrieť pri jednom z anglo-amerických náletov, keď väznicu, v ktorej ich držali, zasiahla bomba.

Gašpar bol hneď po vojne internovaný s ďalšími členmi slovenskej vlády na úteku v jednom americkom koncentračnom tábore. A tam sa o tom vraj dozvedel od troch zajatých Nemcov, ktorí ho vyhľadali. „Bomba zasiahla práve ten trakt väznice, v ktorom boli slovenskí generáli,“ oznámili mu. „Trakt bol zničený. Generáli zahynuli.“

Ale čo ak si to Nemci vymysleli. Alebo Tido Gašpar, ten predsa vedel fabulovať!

Podľa ďalšej verzie povstaleckí generáli zomreli v nemeckom koncentračnom tábore Flossenbürg neďaleko českej hranice (len 27 km od Rozvadova). Mali ich tam previezť z berlínskej väznice niekedy v polovici februára 1945.

Do Flossenbürgu presunuli o čosi neskôr, presne 17. apríla 1945, aj Karvaša, ktorý však medzitým pobudol nejaký čas aj v koncentráku Dachau. Tam sa zoznámil s jedným plukovníkom francúzskeho pôvodu zo Švajčiarska.

Nuž a tento plukovník, Armand Mottet, väznený predtým v Berlíne, tvrdil, že ho vo Flossenbürgu držali v cele, ktorá susedila s inou, v ktorej sa koncom februára a začiatkom marca 1945 nachádzali slovenskí generáli. S jedným generálom, Štefanom Jurechom (zúčastnil sa na príprave Povstania) si dokonca vymenili niekoľko viet morzeovkou. Plukovník si s určitosťou pamätal, že 7. marca bola susedná cela č. 36 už prázdna. Slovákov z nej odviedli.

Karvaš po návrate na Slovensko túto príhodu porozprával spravodajským orgánom ČSR, ktoré pátrali po povstaleckých generáloch. Motte im potvrdil to, čo už povedal Karvašovi, a niektoré informácie doplnil. Zo svojej cely mal vraj výhľad na popravisko. Jedného dňa videl – bolo to niekedy v polovici marca 1945 – ako Jurecha a ďalších troch vysokých československých dôstojníkov, zrejme generálov, Nemci popravili. Ani po 80 rokoch sa však nepodarilo nájsť dokumenty, ktoré by to potvrdzovali.

Treba dodať, že Flossenbürg považovali za likvidačný tábor. Od apríla 1945 tam vykonali 1 500 rozsudkov smrti. Intenzita poprav rástla zároveň s tým, ako sa ku koncentráku približovali americké vojská. Napríklad 9. apríla 1945 popravili generála Hansa Ostera a admirála Wilhelma Canarisa. Obaja boli zapletení do pokusu o atentát na Adolfa Hitlera. Tábor oslobodili Američania 23. apríla. To si zapamätajme, lebo sa dostávame k tretej verzii tragického konca povstaleckých generálov.

Čítajte viac Veľká vojna prichádza, keď ju nikto nečaká. A nechce

O falošnej sovietskej stope

Po roku 1989 sa v tlači a neskôr aj na internete začalo špekulovať o tzv. sovietskej stope v prípade Viesta a Goliana. Niektorí historizujúci autori sa chytili tvrdenia Dušana Viesta ml., generálovho synovca, podľa ktorého jeho strýka i Goliana odvliekli vojská NKVD po oslobodení tábora Flossenbürg do Sovietskeho zväzu. Tam ich držali najprv v neslávne známej moskovskej väznici Butyrka a potom v jednom z gulagov, kde aj zahynuli.

Dušan Viest ml. sa odvolával na anonymný list od nejakého „pplk. XY“, ktorý ho informoval o pracovno-nápravnom tábore v Piťme, kde sa mali obaja generáli sa po vojne nachádzať spolu s ďalšími vojenskými osobami z bývalého Československa. Túto skutočnosť mal Dušanovi Viestovi ml. potvrdiť plk. František Urban, ktorého Sovieti v roku 1951 vrátili po siedmich rokoch väzenia a vyhnanstva na Slovensko.

Už pred piatimi rokmi označil tento príbeh za legendu docent Jozef Bystrický z Vojenského historického ústavu v Bratislave. Jeho hlavné argumenty:

Predovšetkým Flossenbürg oslobodili nie sovietske, ale americké vojská. Ďalej: v Butyrke väznili od konca septembra 1944 do konca januára 1947 ďalších dvoch slovenských generálov Ferdinanda Čatloša, bývalého ministra obrany slovenského vojnového štátu, a Jozefa Turanca, prívrženca Tisovej vlády aj po vypuknutí Povstania. Potom ich odovzdali čs. súdom. Nikdy sa nezmienili o tom, žeby s nimi v Moskve sedeli aj Viest s Golianom.

Plukovník Urban tiež prešiel Butyrkou, bol tam za mrežami od septembra 1944 do augusta 1945. Po odsúdení na päť rokov straty slobody putoval do tábora NKVD v Piťme. Pred dvanástimi rokmi sa nám dostala do rúk čerstvo vydaná kniha Urbanových spomienok, ktorú lektoroval vojenský historik Petr Švanda. Ukazuje sa, že Urbana skutočne väznili najprv v hlavnom tábore v Piťme a potom striedavo v jeho filiálkach na okolí. Ale bol jediným Slovákom a nikde nepočul, žeby tam predtým väznili Viesta alebo Goliana.

Napriek tomu legenda si žije ďalej svojím životom. V roku 2013 vyšla z pera troch profesionálnych slovenských historikov objemná kniha medailónov Slovenskí generáli 1939 – 1945. Uvedenú legendu v nej ponúkajú ako najviac akceptovateľnú verziu tragického konca Viesta a Goliana. Obaja vraj neprežili „útrapy sovietskych koncentrákov, a tak sa ich stopy končia v nekonečných sibírskych priestoroch“.

Nedávno knižne vydané spomienky Dušana Viesta ml. už túto verziu smrti strýka neobsahujú. Spomienky opatril odbornou štúdiou historik ÚPN Martin Gabčo. V poznámke pod čiarou konštatuje:

“Od konca decembra 1944 sa seriózne informácie o ďalšom osude gen. Rudolfa Viesta strácajú. Predpokladá sa, že zahynul v koncentračnom tábore Flossenbürg.“

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….