Legendárny režisér Eduard Grečner (93): S Milošom Formanom som sedel v jednej lavici

Urobili ste vo svojej filmárskej profesii všetko, čo ste chceli? Máte ešte nejakú túžbu?

Mám jeden veľký scenár, ktorý som pred siedmimi rokmi dopísal, aj som sa pokúsil ho realizovať. A aj som dostal z fondu prvú časť podpory, no ďalej ma nepustili. Vraj je to príliš drahý projekt a ja som nemal a ani nemám takú vlastnosť – zháňať nejakého produkčného, pretože som vyrástol v úplne inej atmosfére: Keď som napísal scenár a ten bol schválený, tak som automaticky dostal peniaze od Štátneho filmu.

Všetky moje scenáre a filmy takto vznikli. No a zrazu, keď kapitalizmus začal vytláčať umenie, ja som v tom nevedel plávať. Je mi to proti mysli a zdá sa mi to proti poslaniu filmu. Ten by mal mať – v malom štáte, ako je Slovensko – zaručenú štátnu podporu. A mali by sa vyberať kvalitné príbehy, aby mohol vzniknúť dobrý film. Teraz sa to úplne zvrtlo.

Kvalitu vášho scenára aspoň ocenili? O čom vlastne je?

V komisii bola aj členka významnej zahraničnej inštitúcie, ktorá vyslovene vychválila môj scenár. Dokonca, čo som prijal s úsmevom, povedala, že by sa mal publikovať, aby na ňom na Vysokej škole múzických umení ukazovali, ako sa píše scenár. Takto ma pochválila, ale to nestačilo. Film sa mal volať Božia muka. Karel Čapek mal celú knihu venovanú božím mukám, čiže kaplnkám. V každej božej muke sa totiž skrýva príbeh. A to príbeh ťažký a zaujímavý, keďže po jeho odznení postavili na jeho pamiatku pomník. Myslel som si, že práve námet prekáža, ale bolo to preto, lebo o tom rozhodoval predseda komisie, môj celoživotný protihráč. A kvôli nemu som peniaze nedostal.

Dotklo sa vás to? Ako ste si počínali?

Nemal som dôvod to dramatizovať. Len som sa pýtal, či bude o tom rozhodovať a on povedal, že má na to komisiu. Pravda je taká, že keď na zasadanie komisie prišiel, oznámil, že televízia odmieta spoluprácu na tomto scenári a ak si nezoženiem podporu, on nemôže pustiť všetky peniaze na jeden film. Takto to teda „zhorelo“. Nebola to celá pravda, lebo predtým dal svojmu kamarátovi milión. Dokonca som potom v televízii zistil, že oni ten scenár ešte ani nečítali a on už vedel, že ho odmietnu.

Čítajte viac Film o režisérovi Eduardovi Grečnerovi má premiéru v Karlových Varoch

Nepomohla ani vaša autorita?

Oni všetci tú autoritu potvrdili, hovorilo sa o tom, že mám dobrý štart, ale že peniaze teraz hrajú veľkú rolu. Mal som vtedy 85 rokov a argumentovali aj tým, že nemusím to nakrúcanie vydržať. Teraz mám 93 a keby som mal poruke nejakého mladého režiséra, ktorý by sa do toho pustil, tak idem s ním.

Vy o tomto všetkom rozprávate s úsmevom, skôr pobavene než zatrpknuto. Však aj ten dabing, kam vás „upratali“, vás vraj bavil. Čo ste to za šťastnú povahu?

Dabing, pravdupovediac, ma nebavil, ale vydržal som s ním 15 rokov. Poslali ma tam za trest, lebo dabing mal vtedy povesť, že to je náhrada umenia. Že to je len preklad. Dabing je však veľmi ťažké a zložité umenie.

Za čo vás vlastne potrestali dabingom?

Urobil som vec, ktorú považujem za rozhodujúcu vo svojom živote: Dodržal som vnútorné pokyny, ktoré mi nedovoľujú klamať. Keď prišli sovietske vojská v roku 1968 a obsadili Československo, tak všetci umelci museli podať vyhlásenie, že s tým súhlasia. Ja som na protest napísal do mládežníckych novín, že vyzývam obyvateľstvo, aby nespolupracovalo s vojskom, ktoré obsadilo Československo. Žiadali odo mňa, aby som toto vyhlásenie odvolal. To som odmietol. Opakoval som, že okupácia je okupácia a ja neurobím zo seba Gašparka, aby som hovoril, že to je bratská pomoc. To nie je žiadna bratská pomoc! Držal som túto líniu, hoci ma prehovárali aj kamaráti.

Pohŕdali ste preto nimi? Čo ste im povedali?

Povedal som im, že ak si myslia, že konajú správne, tak nech to podpíšu. Ja sa nebudem na nich hnevať. Každý máme určité životné postoje, ktoré sú neprelomiteľné. U mňa je to hovoriť pravdu. Je to moje životné heslo od puberty.

Nikdy ste to neoľutovali? Cítili ste sa ukrivdený?

Vzhľadom na to, že som mal dobré meno v profesii, chceli ma najprv dať do dokumentárneho filmu, čo je akože nižší stupeň po hranom filme. Odmietol som to s tým, že neviem robiť dokument, na to treba aj novinárske nadanie. Ja sa zaoberám príbehmi, vnútorným svetom svojich hrdinov a to je iné. Riaditeľ Gejdoš sa ma opýtal: „Tak čo s tebou? Ja som dostal príkaz, že ťa máme potrestať. Hľadám takú cestu, s ktorou by si aj ty súhlasil.“

Odpovedal som, že som dlhoročný spolupracovník dabingu, robím tam dialógy od študentských čias. Tak ma vtedy dali do dabingu. Ako som už spomenul, pre mňa to nebolo podradné. Bola to ťažká práca, strašne veľa ma naučila. A na posmech a hnev komunistov najviac som tam zarobil. Oveľa viac ako v hranom filme. Skamarátil som sa s mnohými hercami, ktorých by som pri hranom filme nemohol spoznať. Skrátka, cítil som sa tam dobre, ale tú krivdu som mal stále v mysli, hoci som ju nijakým spôsobom nepestoval.

Básne ste písali aj vtedy? Zarecitujte niečo.

Píšem básne od šestnástich rokov doteraz. Rád si tak posedím, je to moja obľúbená meditácia. Naspamäť vám ich však hovoriť nebudem, ale ani keby som ich mal čítať tak nie, lebo to treba vedieť.

Mne pripadal aj váš film Nylonový mesiac poetický. Prečo ste si vybrali tento námet?

Nylonový mesiac je najobľúbenejší z mojich filmov doteraz. Jaroslava Blažková, autorka rovnomennej knihy, bola moja kamarátka. Mal som medzi spisovateľmi kamarátov, napríklad Petra Jaroša. Prečo som si ale vybral Nylonový mesiac, to je iná historka. Môj prvý film Každý týždeň sedem dní vtedy prepadol u diváka. Bol som skormútený. Bol to film o študentoch, mal ťažkú tému. Vtedy boli napäté medzinárodné vzťahy a svetový incident visel vo vzduchu ako teraz. Reagoval som na to. Sochári z filmu robili sochu proti vojne, ale zistili, že umenie na to nestačí. Takže film bol o tomto probléme, divákov neoslovil. Hľadal som teda niečo celkom iné a to bol Nylonový mesiac.

Dnes je uznávaný aj film Každý týždeň sedem dní, aj Nylonový mesiac. Patria do tzv. novej vlny alebo sa tak označujú iba české filmy?

Je to spoločná vec, lebo novú vlnu vyvolali mladí filmári, ktorí skončili pražskú akadémiu. A tam sme študovali aj my. Päť rokov sme boli v Prahe, v kontakte s českou kultúrou. Tam som si vytvoril názor najmä na to, čo sa volá socialistický realizmus. Ja som sa svojho profesora opýtal, ako si mám predstavovať socialistický realizmus, že tomu celkom nerozumiem.

Realizmus vyžaduje od autora, aby podával pozitívne, príjemné veci, ale ja zo skúsenosti a z doterajšieho čítania kníh viem, že najlepšie romány vznikli z nedorozumení, z nešťastia, zo zlomenej lásky a podobne. Je to tak od ruskej literatúry až po americkú. Permanentná téma je o tom, čo sa nepodarí, nie o tom, čo sa podarí. Nerozumiem teda tomu, že mám písať o pozitívnych veciach – kde je konflikt? Vzhľadom na to, že boli 50. roky, keď som položil takúto otázku, išlo o podpichovanie profesora. On pochopil a zasmial sa: To máte tak, konflikt bude medzi dobrým a ešte lepším.

Nedávno sme mali povodne a ja som si spomenula na slovenský film, ktorý sa volal Priehrada. Ako ste sa dívali na generáciu pred vami, na vznik budovateľských filmov? Bolo vám to ako študentom FAMU aj smiešne?

Na škole sme sa stretli rôzni študenti. Môj spolužiak bol Miloš Forman, sedeli sme v jednej lavici. Tá česká škola moderného umenia vznikala tam. Z našich debát. Skrátka tá škola, vzhľadom na to, že sme mali takých profesorov, ako som vám povedal, ktorí sa smiali zo socialistického realizmu rovnako ako my, boli sme uvoľnení. Pochopiteľne Priehrada a podobné filmy nám boli vzdialené. Napríklad Rodná zem, v ktorej sa spievalo, že Kocúrisko starý…

To boli filmy poslušné, bola to stará škola. Oni ani nemohli byť iní, lebo taká bola doba a také ťažkopádne boli aj nástroje. Mali ťažké kamery, tými ste nepohli, nieže chodiť s kamerou a filmovať. To bolo prišraubované v ateliéroch a keď kamera išla, nesmelo letieť lietadlo, nesmel ísť vlak, nesmeli ani vtáci lietať. Skrátka, bolo to ťažké umenie. Doslova. A my sme prišli s ručnou kamerou, dostalo to dynamiku, a tým dostal dynamiku aj ten obsah, ktorý sme chceli spodobovať. Boli to kolegovia Jakubisko, Solan, Hanák, to všetko bola pražská škola.

A kontakt so zahraničím? Napríklad s francúzskym novým románom?

Na škole sme videli svetové filmy. Pretože FAMU bola škola, kde boli profesori poschovávaní pred komunistickým dozorom. Mali skúsenosti a rozhľad z prvej republiky. A. M. Brousil bol rektor, rozhľadený človek, ktorý cestoval po svete a doviezol neorealistické filmy z Talianska, z Francúzska a to všetko boli normálne filmy. Na nich sme sa naučili pozerať sa a nakrúcať filmy.

My sme si mohli dovoliť modernú štruktúru vyjadrovania, lebo sme mali k dispozícii už ručnú kameru. Jazdilo sa na detských kočíkoch, dostalo to dynamiku. Naše filmy sa veľmi odlišovali od predchádzajúcich, ale to neznamená, že my by sme boli viac nadaní než režiséri pred nami, ale mali sme inú školu, inú dobu, inú sociálnu situáciu. Takže či sme chceli, alebo nie, museli sme byť iní. V Čechách vychádzali časopisy ako Revue svetovej literatúry. To bola veľká dávka rozumu, to sme všetko hltali a to sa odrážalo v našej tvorbe.

Kam sa posunul náš film dnes?

O dnešnom filme nemôžem hovoriť, lebo už ho nevidím. Mám problém s očným pozadím, nedá sa operovať. Možno keď zapoja umelú inteligenciu, pôjde to, ale to mne to už nepomôže.

A s kým aspoň debatujete o filme? O tom, čo sa dnes deje v kultúre.

S nikým, lebo všetci moji kamaráti už sú na druhej strane, už sú to spomienky. Ešte dvaja ostali, navštívia ma občas.

Kto bol váš najlepší kamarát?

Môj najlepší kamarát bol Štefan Uher. On mi aj veľmi pomohol, odporučil ma na hraný film. Len dobre na neho spomínam, aj keď sme si nerozumeli vždy. Pre mňa bol napríklad dôležitý film Vlani v Marienbade (1961) francúzskeho filmára Alaina Resnaisa. Mal veľmi modernú konštrukciu deja, bol invenčný. Od Resnaisa som sa veľa naučil, lebo sa venoval ľudskému vnútru.

Film Vlani v Marienbade je napríklad založený na tom, že muž a žena si rôzne spomínajú na minulé leto v kúpeľoch. Ona sa na neho vôbec nepamätá, on tvrdí, že mali vzťah. Je to hľadanie, kde je pravda. Takéto vnútorné konflikty mi boli blízke. No a my sme so Štefanom Uhrom boli na tom v kine a keď som povedal: No, čo povieš? Vynikajúce však? On odvetil: Ale, prosím ťa… My sme boli síce kamaráti, ale každý sme mali inú poetiku. Mňa zaujímal vnútorný svet a Štefana zaujímal svet, ako sa javí.

Páčil sa vám napríklad Bergman?

Film Mlčanie (1963) ma veľmi ovplyvnil. Ingmar Bergman bol filozoficky nadaný režisér, ktorý robil filmy ako záhadné. Odkrýval vnútorný svet ľudí, históriu. Keď som videl film Mlčanie na festivale v Karlových Varoch, kde som uvádzal svoj prvý film, čo nemal úspech, ostal som sedieť a spamätávať sa. Tak silno na mňa pôsobil. Takže takýchto som mal učiteľov.

Z vašich filmov je najúspešnejší Drak sa vracia?

Áno, to je film, kde sa mi podarilo niečo, čo sa podarí len šťastnému človeku. Zhromaždiť spolupracovníkov na najvyššej úrovni, čo bola na Slovensku k dispozícii. Skvelý kameraman Vincent Rosinec, skvelý hudobný skladateľ Ilja Zeljenka. Boli tam aj architekt Anton Krajčovič, predloha perfektná. Chrobákov román som poznal ešte z povinnej literatúry na gymnáziu.

Bola to kniha oceňovaná ako lyrizovaná próza, zvláštnosť slovenskej literatúry, ale vtedy som ešte nevedel, že budem filmár, len ma upútal spôsob Chrobákovho písania. Keď som potom prišiel na fakultu, začal som rozmýšľať o tom, že by som z toho rád urobil scenár. Bola to dlhá, komplikovaná cesta, niekoľko verzií som zahodil sám, niekoľko kamarát, ktorý to prečítal. Až kým to nedospelo do štádia, že sa scenár mohol stať základom filmu. Moja ctižiadosť bola jediná: aby sa ten dojem, ktorý som ako študent mal, dojem úchvatnej prózy, premenil na vizuálne dielo. Stalo sa. Stalo sa to preto, že som mal najlepších spolupracovníkov, akých som len mohol mať.

Čítajte viac V Bratislave pokrstia knihu o filmoch Eduarda Grečnera

Dnes sa všetko robí rýchlo. Stráca poctivý scenár v tom zhone význam?

Pre mňa bol scenár vždy veľmi dôležitý. Ním som skúmal, akým spôsobom by som mal látku zrežírovať. Na školu som nastúpil ako režisér, dokončil som ju ako scenárista. Pôvodne som chcel, aby Draka hral Ján Jamnický, on bol totiž svojou fyziognómiou celkom iný ako tie dedinské typy, ktoré sa v príbehu vyskytujú, a taká mala tá postava byť. Spočiatku bol aj rád, ale potom ma začal odhovárať, že on už je starý a má na starosti umierajúceho otca. Skrátka z toho zišlo a ja som našiel potom v Prahe Radovana Lukavského. Poznal som ho z recitovania poézie a povedal som si, toto by bol vynikajúci Drak, pretože tá tvár je na prvý pohľad iná ako dedinská, o to mi išlo. A to bol ďalší dobrý ťah, lebo aj hercov musíte mať. Druhú postavu hral Gustáv Valach a obsadil som tiež Milku Vášáryovú.

Už žiadne problémy neboli?

Valach nechcel byť druhá postava, on chcel robiť Draka. Vysvetľoval som mu, že jeho herectvo mám veľmi rád, ale že potrebujem postavu, ktorá sa nehodí do slovenského prostredia. On už bol oblečený ako postava, ktorú nechcel, bol prvý deň nakrúcania a hovorí mi: Pán režisér, ja to nebudem hrať. Prečo? Mne sa hnusí tá postava, ani toto oblečenie nemám rád. Povedal som mu, že som ho obsadil ako herca Národného divadla a či to azda nevie zahrať. On zostal ako obarený a už stíchol. Potom sme boli kamaráti.

Film vraj kúpili aj Angličania…

Angličania ho predávajú dodnes. Aj Francúzi. Aj mi písali, ale z toho nemám nič, pretože film bol vyrobený za štátne peniaze, a teda aj autorské práva patria Slovenskému filmovému ústavu. V Anglicku mal Drak veľký úspech a ja hovorievam: som šťastný človek, že sa ten film nakrútil ešte za komunistov. A ja som voči komunistom mal veľké výhrady, ale jednu vec nemôžem poprieť – mali kultúrnu politiku.

Chceli ukázať, že komunizmus je kultúrna inštitúcia. Mali továreň na filmy, tam boli profesionáli, dramaturgovia, ktorí dbali, aby boli dobré témy. Ani neviem, koľko Drak stál. Viete si predstaviť, koľko stálo tých 150 kráv, ktoré som hnal horiacim lesom? A to trvalo tri dni. Dnes by mi na to nikto nedal peniaze. Takisto by ma odpravili ako s Božími mukami.

Božie muky sú spracované v scenári, ktovie, čo ich ešte čaká, ale aké sú vaše božie radosti?

Som rád, že môžem vo svojom veku súvislo hovoriť, že sa ráno môžem zobudiť, že môžem chodiť. Som milovník života. Neviem, koľko sa mi ešte podarí tu byť, možno v septembri bola moja posledná oslava narodenín, ale to ma netrápi. S tým nemôžem nič urobiť, ale tešiť sa zo života môžem stále. A obdivovať génia, čo ho stvoril. Einstein povedal, že to musela byť bytosť najvyššej inteligencie, o ktorej nemáme ani potuchy.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….