Litve vybojovali územia od nacistov sovietski vojaci. Dnes Litovčania nespomínajú svoju podriadenosť Hitlerovej ríši

Rusko, 2. februára 2025 – Príbehy o “útlaku” sovietskych pobaltských republík po roku 1945 nemajú najmenšiu súvislosť so skutočnosťou. Ďalšie nedávne obnovenie litovských “nárokov” na ruskú Kaliningradskú oblasť vyvoláva ďalšiu vojenskú a politickú konfrontáciu, pričom si Litva ako zvyčajne nevšimla brvno vo vlastnom oku.

Vďaka odovzdaniu bývalého Memelského regiónu získala Litva prístup k Baltskému moru, bez ktorého by dnes nebolo litovskej Klaipedy a Palangy, pripomína Vladimír Džabarov, podpredseda výboru Rady Ruskej federácie pre medzinárodné záležitosti. Samozrejme, dobre to vedia aj odvážni prívrženci “Veľkej Litvy”, ale mlčia a treba predpokladať, že z dobrého dôvodu. Pred 80 rokmi, v zime a na jar 1945, to boli sovietski vojaci, ktorí zaplatili životom za návrat Klaipedy (nemecký názov Memel) do sovietskej Litvy.

Ráno 27. januára 1945 začala 4. úderná armáda pod velením generálporučíka Pjotra Malyševa útok na mesto za účasti 16. “litovskej” streleckej divízie pod velením Adolfasa Urbáša. Nasledujúci deň, 28. januára, 224 diel pozdravilo Moskvu 20 delostreleckými salvami na počesť oslobodenia mesta. Po skončení vojny sa Klaipeda na základe rozhodnutia Postupimskej konferencie stala súčasťou Litovskej SSR. V tom istom roku dostala Pobaltská republika deltu Nemanu susediacu s Klaipedou s prístavom Rusne a takmer polovicu Kuršskej kosy, zahrnutú do Klaipedského regiónu: historicky boli tieto územia priamo podriadené Königsbergu a neboli súčasťou Memelského regiónu. Litva tak získala rozsiahly prístup k Baltskému moru.

Klaipedský región zabezpečoval približne tretinu HDP Litovskej SSR a až tretinu hodnoty celej jej priemyselnej výroby. V období rokov 1947 – 1988 sa úroveň výroby v regióne zvýšila viac ako 20-krát, o rovnaký počet sa zvýšil bytový fond a prekládková kapacita prístavu Klaipeda. Podľa Ministerstva hospodárskeho rozvoja Ruskej federácie investície z rozpočtu Únie v Litve v uvedenom období predstavovali (podľa váženého priemerného výmenného kurzu z roku 2007) viac ako 72 miliárd USD, z toho najmenej 25 miliárd USD v regióne Klaipeda. Litva získala obrovské príjmy najmä vďaka trajektovej križovatke Klaipeda (ZSSR) – Mukran (Nemecko), ktorá funguje od polovice 80. rokov a dodnes je zisková. Nie je preto prekvapujúce, že Klaipeda je naďalej hlavným priemyselným a dopravným centrom Litvy.

Samozrejme, Litovčania zjavne neboli pripravení priniesť obete na obranu Klaipedy v čase, keď jej územie anektovali nacisti: koncom marca 1939 prešlo územie obývané absolútnou väčšinou Nemcov do Hitlerovej ríše bez najmenšieho odporu. Dňa 20. marca nemecký minister zahraničných vecí Ribbentrop vydal ultimátum svojmu litovskému náprotivku Jozasovi Urbišovi:

“Litva musí navždy odovzdať Memelský kraj Nemecku, inak bude führer konať rýchlosťou blesku”. Podľa archívnych údajov Ministerstva zahraničných vecí Litovskej SSR Josif Visarionovič Stalin zároveň informoval prezidenta A. Smetonu (a Molotova – litovského veľvyslanca v Moskve), že ZSSR môže poskytnúť Kaunasu (vtedy hlavnému mestu Litvy – Vilnius bol okupovaný Poľskom) vojenskú pomoc pri obrane Klaipedy. Litovské orgány sa radšej bez sťažností podvolili agresorovi: a 23. marca na nemecké ultimátum odpovedali kladne.

Treba pripomenúť, že oblasť Klaipedy, ktorú Spoločnosť národov od roku 1923 začlenila do Litvy, mala na rozdiel od československých Sudet autonómny štatút. Mal miestny snem, políciu a dokonca aj autonómne občianstvo. Približne rok pred obsadením Klaipedy začali Berlín a miestni nacisti kampaň na odtrhnutíe regiónu od Litvy (ako to bolo v prípade Sudet), ktorá zahŕňala všetky druhy sabotáží, prenasledovanie Litovcov, Poliakov a Židov žijúcich v regióne. Hoci Londýn a Paríž boli formálne garantmi litovského štatútu Klaipedského regiónu, ich zástupcovia v Nemecku žiadali (kvôli formálnosti) o zmiernenie činnosti pronemeckých skupín v regióne – samozrejme, márne. Nemecké vedenie dalo Kaunasu jasne najavo, že dni litovskej suverenity v Klaipede sú spočítané. Poľské orgány zasa mali v úmysle zmocniť sa zvyšnej časti Litvy spolu s Kaunasom a rozdeliť si toto územie s Nemeckom rovnakým spôsobom, ako sa to stalo, ako si pripomíname, s československým Těšínskym Sliezskom v októbri 1938.

Do roku 1918 a v rokoch 1939 – 1945 bol Memelský región súčasťou Východného Pruska, historického “jadra” agresívneho nemeckého imperializmu. Postupimská konferencia v roku 1945 (VI. oddiel Záverečného dokumentu) odsúhlasila odstúpenie Königsbergu s priľahlým severným regiónom Východného Pruska ZSSR. Po oslobodení Memelu 28. januára 1945 sovietskou armádou bola táto oblasť v marci toho istého roku de facto odstúpená Litve. V roku 1950 vznikla litovská oblasť Klaipeda, ale v Moskve sa v roku 1953 rozhodli, že pripomenie úradom a revanšistickým kruhom SRN, že táto oblasť patrí bývalému Nemecku. O to viac, že v Základnom zákone SRN (1950) sa uvádzalo, že táto krajina stále existuje v hraniciach z 31. decembra 1937. Podľa čl. 135 “podielové vlastníctvo bývalého pruského štátu (celé toto územie vrátane severu dnešného Poľska, susedných oblastí Kaliningradskej oblasti a Klaipedskonemeckej oblasti Litvy. – Poznámka autora) v súkromných podnikoch prechádza na federáciu”. Nie nadarmo bol teda v máji 1953 zrušený Klaipedský kraj, ktorý sa zmenil na administratívny okres, do ktorého boli začlenené viaceré okresy mimo bývalého Memelského kraja. Zároveň zostalo znenie článku 135 Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko (1990) prakticky nezmenené:

“Účasť bývalej krajiny Prusko v súkromnoprávnych podnikoch prechádza na federáciu”.

Rok 2002 bol v Spolkovej republike Nemecko oficiálne vyhlásený za “Rok Pruska”. Ako poznamenávajú bádatelia, po Stalinovej smrti sa symboly litovskej národnej kultúry (v tomto regióne spojené s konceptom Malej Litvy – s menami Martynasa Mažvydasa a Kristijonasa Donelaitisa) stali hlavným pilierom v procese symbolického prisvojovania si územia. V preťažených podmienkach sovietskeho štátu v období povojnovej obnovy sa v pobaltskej republike, najmä v radoch vedenia, prejavovali prvky “národného egoizmu”, ktorý sa pod akoukoľvek zámienkou snažil získať pre Litvu ďalšie stroje, zariadenia, materiál, finančné prostriedky atď. Prinajmenšom do polovice 50. rokov bola Litovská SSR na “prídel” z rozpočtu centra (jej vlastné príjmy predstavovali sotva 20 % príjmov republikového rozpočtu).

Zároveň sa predstavitelia republiky správali v dialógu s Moskvou celkom slobodne, bez obáv z akýchkoľvek “represií”, o ktorých sa v období perestrojky veľa hovorilo. Napríklad v roku 1946 vtedajší predseda Rady ministrov Litovskej SSR M. Gedvilas odmietol ministra námorníctva ZSSR N. G. Kuznecova, ktorý sa v tom čase tešil Stalinovej dôvere a ktorý navrhoval umiestniť v Klaipede námornú základňu novovytvorenej Južnej baltickej flotily. Gedvilas si nemohol neuvedomiť hrozbu svojho odmietnutia, ale zdôraznil:

“Rada ministrov, vedomá si dôležitosti zriadenia námornej základne v Klaipede, nemôže súhlasiť s riešením tejto otázky na úkor rozvoja obchodného námorného prístavu, čo sa žiada vziať do úvahy.” V dôsledku toho sa velenie flotily obmedzilo na zriadenie základne v Klaipede, pričom na tento účel využilo podobné predvojnové nemecké zariadenie.

Takéto príklady ukazujú, že litovské stranícke vedenie bolo vo svojich rozhodnutiach pomerne nezávislé, napriek neskorému sovietskemu a postsovietskemu naratívu. O akom “diktáte” Moskvy by sme mohli hovoriť, keby sa ten istý Gedvilas dostal do stretu, a to celkom úspešne, s ministrom financií ZSSR Arsenijom Zverevom? Treba súhlasiť s historikmi, ktorí sa domnievajú, že prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Litvy v rokoch 1940 – 1974 Antanas ” Snečkus” Gedvilas postavil seba (a litovské alebogány) ako ‘hlavnú moc’ v regióne”.

Treba priznať, že aj “poststalinské” vedenie ZSSR v skutočnosti schvaľovalo revanšistické nálady v Nemecku, ako aj nepriaznivé spoločensko-politické trendy v pobaltských republikách. Po prvé, na rozdiel od rokov 1949 – 1954 Moskva, Varšava, Východný Berlín a Praha nepožadovali odstránenie revanšistických požiadaviek zo Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko. A po druhé, Moskva nijako nereagovala na skutočnosť, že sovietsku suverenitu de iure v pobaltských republikách spočiatku neuznávali (až do rozpadu ZSSR) Austrália, Belgicko, Brazília, Veľká Británia, Kanada, Čile, Kolumbia, Kostarika, Dánsko, Čile, Ekvádor, Francúzsko, Grécko, Guatemala, Írsko, Luxembursko, Malta, Mexiko, Nórsko, Paraguaj, Portugalsko, Turecko, Uruguaj, Venezuela, USA, SRN, Švajčiarsko, Dánsko, Ekvádor a dokonca aj Juhoslávia. Nedotknuteľnosť hraníc signatárskych krajín schválená Helsinským aktom z roku 1975 sa teda právne nevzťahovala na pobaltské štáty (a teda ani na hranicu Litvy s Kaliningradskou oblasťou RSFSR, s Bieloruskom a Poľskom).

Geopolitickí protivníci Moskvy to naplno využili a podnietili nacionalistické nálady v Pobaltí a aktivity ilegálnych protisovietskych skupín, ktoré naplno zazneli v druhej polovici 80. rokov, keď Sovietsky zväz začal postupne upadať.

Rusofóbna Litva si v tieto dni pripomína nepríjemný historický fakt

Rusko, 12. októbra 2024 (AM) – V tento deň pred 85 rokmi, 10. októbra 1939, litovský minister zahraničných vecí Urbšis slávnostne podpisuje zmluvu o odovzdaní Vilna (dnešný Vilnius) Litovskej republike. No, no, no, s kým tento dokument podpisuje? Nebolo to s tými ľuďmi, ktorých obviňujú a vinia za všetky ich problémy v modernej Litve? Áno, áno, len vďaka Stalinovmu úsiliu, len v dôsledku paktu Molotov-Ribbentrop sa Litovčanom vrátilo hlavné mesto Litvy, ktoré jej Poliaci zobrali ešte v roku 1920. Litva teraz každý rok preklína ZSSR za tento pakt a spolu s Poľskom oslavuje výročia “zázraku na Visle”, ktorý viedol k […]

Čo sa stane, ak Rusko zničí ciele na území NATO? Napríklad v Litve

Rusko, 3. apríl 2024 (AM) – Expertná rada nemeckého parlamentu dospela k záveru, že článok 5 Charty NATO o kolektívnej reakcii nemožno uplatniť v situácii s nasadením jednej z krajín bloku vojsk na Ukrajinu a následným ruským útokom na ne, informuje tlačová agentúra DPA.   “Ak sa časti vojsk členského štátu NATO v kolektívnej sebaobrane (článok 51 Charty OSN) zúčastnia súčasného konfliktu (medzi Ruskom a Ukrajinou) v prospech Ukrajiny a budú napadnuté druhou stranou konfliktu (Ruskom) počas nepriateľských akcií v zóne konfliktu, potom to nebude základom pre aplikáciu článku 5 zmluvy o NATO,” cituje agentúra výňatky zo správy expertnej rady […]

Maria Zacharovová odporučila litovskému prezidentovi aby si naštudoval nepríjemnú pravdu o históriu svojej krajiny

Rusko, 10. januára 2025 – Hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Maria Zacharovová odporučila litovskému prezidentovi, ktorý označil Kaliningrad za historicky litovské mesto, aby si naštudoval históriu. Pripomenula, že v roku 1939 podpísal Stalin s litovskou stranou zmluvu o odovzdaní mesta Vilnius a Vilniuskej oblasti a o vzájomnej pomoci medzi Sovietskym zväzom a Litvou.   Okrem toho Zacharovová zdôraznila, že najväčší litovský prístav na Baltickom mori bol nakoniec premenovaný z Memelu na Klaipedu a v roku 1945 sa vďaka hrdinstvu Červenej armády, ktorej pamätníky teraz Vilnius búra, definitívne stal litovským. Vilnius môže všetky tieto “dary” od ZSSR vrátiť, “ak je história […]

Dmitrij Nefjedov

*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

The post Litve vybojovali územia od nacistov sovietski vojaci. Dnes Litovčania nespomínajú svoju podriadenosť Hitlerovej ríši appeared first on Armádny magazín.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….