Marián Mitaš: Martin Huba ho kedysi vyhodil z VŠMU, čím ho “nakopol”. Čo sa od neho naučil?

Pred desiatimi rokmi ste kolegyni v rozhovore rozprávali, ako vás kedysi profesor Huba vyhodil po trištvrte roku z herectva. Vraj budete ako herec trpieť, lebo sa pred divákom nedokážete odhaliť, a keby ste aj herectvo skončili, budú vás obsadzovať len do malých rolí. Vlani ste nakrútili päť filmov, tento rok sme vás videli vo Vojne policajtov a na budúci rok je v pláne rozprávka Zlatovláska. Mýlil sa profesor Huba alebo vo vás niečo vyburcoval?

Všetko sú to roličky, tak možno sa ani nemýlil.

Vo filme Už ťa nemám rád máte síce malú rolu otca, ale v Nemých tajomstvách ste hrali hlavnú mužskú postavu…

Ale dokopy som tam tiež povedal dve vety (smeje sa). Za študentských čias som bol celkom iný človek ako dnes. Do akého momentu človek dospeje, závisí od situácií, ktoré zažije a ako na ne zareaguje. Takže som vďačný za všetko, čo sa stalo, dúfam, že som reagoval najlepšie, ako som mohol. Momentálne sa nemôžem sťažovať, že by som mal málo práce. Z toho sa samozrejme teším.

Takže vás profesor Huba nejako „nakopol“?

Stopercentne, navyše profesorka Lindtnerová, ktorá nás učila pohyb, nám vždy hovorila: Keď ti niečo nejde alebo ti niekto povie, že na niečo nemáš, musíš sa strašne „nasrať“ a to ťa teleportuje do inej dimenzie.

A to sa stalo?

Áno, povedal som si, že bez ohľadu na to, čo si myslí profesor Huba, chcem robiť herectvo a budem musieť podniknúť nejaké kroky, aby sa to stalo reálnym. Najdôležitejšie sa mi zdalo zostať v tom kolektíve, kde som začínal, zostať na Vysokej škole múzických umení blízko herectva. Podal som si prihlášku na bábkoherectvo, dostal som sa do ročníka profesorky Mikulovej a stretol som profesorku Adelu Gáborovú, ktorá mala so mnou trpezlivosť. Vysvetľovala mi to nie cez emócie, ale skôr racionálne – akým smerom posúvať svoju osobnosť, aby som bol na javisku schopný rozmýšľať za postavy. Jej vďačím za to, že ma naučila ako a profesorovi Hubovi vďačím za veľmi veľa ďalších vecí.

Napríklad?

Pamätám si z toho trištvrte roka – možno to bol aj rok a pol – veľmi veľa jeho poučiek. Napríklad aj tú, že neexistujú malé roly, len malí herci. Spomínam si, ako stojí za klavírom a hovorí nám, ako herec musí byť všestranný. Nemôže chodiť do divadla len na komédie, ale musí poznať aj operu a balet, aj výtvarné umenie. Herec ako performatívny umelec by mal byť mimoriadne všestranný. Ovládať aj etiketu, správne chodiť. Pýtal sa nás, koľko schodov prejdeme do učebne.

Vedeli ste to?

Nevedel, ale odvtedy si všímam aj takéto detaily. Na veľa poučiek profesora Hubu si spomeniem v správnom momente, keď ich potrebujem.

Na čom ste boli naposledy v divadle?

Myslím, že na predstavení Špina. Odkedy bývam v Ivanke pri Dunaji, chodím do divadla menej. Viac pozerám filmy, keď mám čas, idem do kina.

Aké filmy vás bavia?

Naposledy som videl Emu a smrtihlava na festivale Cinematik, novinársku premiéru Zdeňkovho filmu Už ťa nemám rád som, žiaľ, nestihol, ale poznám Zdeňka a viem, že veci robí srdcom. Navyše je tam výborná hudba – Berlin Manson, Prezident Lourajder… Čítal som scenár a ten je vynikajúci. Takže rád by som povedal, že naposledy som videl Už ťa nemám rád, ale bola to Ema a smrtihlav. Nádherný film, režisérka Iveta Grófová má obrovský cit pre atmosféru, Peter Krištúfek napísal nádhernú novelu. Film mal cez dve hodiny, čo je pomerne veľa, lebo je to hĺbavý film, v ktorom sa divák musí stratiť a zvyknúť si na to tempo, ale jeho atmosféra ma očarila. A je to veľmi dôležitý film.

Vysvetlíte prečo?

Milan Ondrík, s ktorým som včera točil seriál, mi povedal perfektnú vetu – že si myslel, že točia film zo slovenskej histórie. Neveril, že točia súčasný film v historických kostýmoch. To je sila kinematografie, vyrovnávať sa s dejinami. Napríklad poľská kinematografia je veľmi silná a debata o filme, ako bola napríklad Wajdova Katyň, sa tam prenesie do verejného priestoru, to by som bol rád, keby sa stalo aj u nás na Slovensku.

Bohužiaľ, na Slovensku artové filmy až tak nepôsobia. Ale je dôležité, že Ema a smrtihlav hovorí o gardistickej slovenskej minulosti, keď si počas vojny ľudia mohli dovoliť siahnuť na majetok alebo ženu svojho blížneho – len preto, že majú chuť. Sú tam silné scény, keď Milan Ondrík príde na zabíjačku a hovorí, “polovička prasaťa patrí národu a národ som tu ja” a odnesie si polovicu prasaťa na pleci. Myslím si, že presne to sa deje na Slovensku a je to absolútne strašidelné. Nakrútili niečo mrazivo súčasné.

Je vám ľúto, že ste v tom filme nehrali?

Nie. Ale vlastne… áno, trošku mi to je ľúto. Ale ja by som chcel hrať v každom dobrom filme. Mňa filmy, aj práca na nich, veľmi bavia.

Čím vás presvedčil Zdeněk Jiráský? Už ťa nemám rád je už jeho druhý film, v ktorom ste hrali.

Zdeněk ma nemusí ničím presviedčať, lebo som s ním robil film Kryštof. A ešte predtým, keď mal film V tichu (2014), som sa s ním stretol v rádiu, kde ho prišli promovať. Tak pekne o tom filme rozprával, že mi bolo jasné, že s týmto človekom by som si rozumel. Ale stretli sme sa len krátko. Pri Kryštofovi sme spolu natáčali niekoľko dní pri Plzni, mali sme aj voľno a veľa sme sa rozprávali, aj sme si vybehli na pivko. Zdeněk robí filmy absolútne poctivo, v tom si rozumieme. Keď prišiel, že má pre mňa postavu v Už ťa nemám rád, ale je to len na deň, maličká postava, povedal som: Jasné, samozrejme. Ja naozaj chcem robiť filmy a nezáleží mi na kariére ani na ničom inom, film je pre mňa magický aj spôsobom snímania.

Seriál tak nefunguje?

Seriál je predsa len televízna zábava. Nech je akokoľvek dobrý, nech je to aj quality TV, ktorá sa na Slovensku málokedy vidí, je to stále len televízna zábava. Ale film považujem za umenie, lebo jeho témy reflektujú dobu a zvečňujú ju, vysvetľujú to súčasným divákom. Bodaj by do kina chodilo viac ľudí, je to niečo podobné ako divadlo. Človek sa vráti z kina obohatený o skúsenosť, ktorú zažil. Môže si o niečom prečítať, ale zažiť katarzný moment vo filme či v divadle je niečo celkom iné. Bodaj by sa slovenskému filmu aj napriek gardistickej súčasnosti, ktorá sa nám črtá, darilo aj ďalej. Momentálne to nie je zlé, natočíme jeden film na stotisíc ľudí, teda okolo 50 filmov za rok.

Pamätáte si ešte časy, keď sa nakrútili dva – tri slovenské filmy za rok?

To si presne pamätám. Vtedy som si povedal, že nebudem točiť seriály, len filmy a dva roky som sedel doma po tom, čo sme so Zuzanou Liovou natočili Dom (2011). Dúfam, že si ako spoločnosť uvedomíme, že ak si budeme hádzať polená pod nohy a vytvárať situácie, aby susedovi zdochla koza, len aby sa nemal lepšie ako my, čo je typicky slovenské, nebude to dobré. Momentálne to fakt vyzerá strašidelne. Mne záleží na Slovensku, tu som vyrástol, chcem tu žiť a pracovať a dúfam, že to bude možné. Tak, ako sa gardisti navážali do Maďarov, Židov, Rómov či Čechov, vtedy sa to riešilo na etnickom či rasovom princípe, tak sú dnes označovaní za nepriateľov homosexuáli alebo aj ľudia, ktorí majú radi iných ľudí – slniečkari.

Mne to príde na hlavu. Tá nenávisť a diskriminácia sa len jednoducho obrátila smerom, ktorý momentálne nie je legálne postihnuteľný. Ale ten zástupný problém – poďme obviniť niekoho, kto môže za vaše nešťastie, je absolútne totožný s fašistickými obdobím Slovenského štátu. Modus operandi je rovnaký, len výhovorka je iná. V Eme a smrtihlavovi ma fascinuje scéna, ako v kostole spievajú koledu na oslavu Ježiša Krista – gardisti po slovensky, Maďari po maďarsky. Je to súboj v kostole a zbraňou je vianočná pieseň. Smutné. Ľudia chcú to isté – velebiť Pána. A miesto toho, aby – ako hovoril, milovali svojho blížneho – bijú sa o to, kto ho velebí správnejšie.

Vráťme sa k Jiráského filmu Už ťa nemám rád. Je o dvoch deťoch, ktoré utečú. Mali ste vy vo veku 12–13 rokov ako hrdinovia filmu niekedy chuť utiecť?

Nie, lebo ja som trávil veľkú časť detstva na dedine, v Podskalí, obaja moji rodičia sú odtiaľ, takže sme tam chodievali na víkendy a všetky prázdniny. Je to malá dedinka, kde žije asi sto ľudí, fantastických. U babky sme mali absolútnu voľnosť, niečo sme museli porobiť, ako pozametať dvor, prebrať zemiaky, ale inak sme chodili stavať bunkre, hrali sme futbal, behali po lese, chytali ryby, hrávali sme za kaplnkou bejzbal. Stále som utekal, mal som voľnosť a moji rodičia boli benevolentní, otec mi všetko dovolil. Otec pracoval ako projektant v Považských strojárňach, mama tam bola v kybernetickom oddelení pri obrovskom počítači s diernymi štítkami. Keď strojárne skončili, otec si založil firmu a podnikal. Mama pracovala ako úradníčka.

Preto vás to ťahalo k programovaniu?

Chodil som len do programátorského krúžku, ale vôbec mi to nešlo, bolo tam treba rozmýšľať krokovo a žiadny krok sa nesmel vynechať, aby program fungoval. A ja som vždy aj na matematike nejaký krok vynechal, zabudol som opísať mínus alebo niečo podobné. Z fyziky veľmi podobne. A to ma teraz fyzika veľmi baví. Čitať o nej, počuvať audioknihy a podcasty alebo pozerať dokumenty. V škole som v nej bol ale mizerný.

V Jiráského filme trinásťročný Marek stále točí nejaké videá, mama mu hovorí, ako v detstve nemali mobily a on mamu ľutuje. Tá mu však hovorí, že sa jej zdá, že to bolo lepšie. Vy ste rád, že ste v detstve ešte nemohli točiť videá na mobil?

Hovorí sa, aké sme mali úžasné detstvo, lebo neboli mobily. Hej, ale vidím ľudí mladších o desať či 15 rokov odo mňa, ktorí sú veľmi zruční vo vytváraní video contentu na sociálnych médiách.

Nie je už slovo content strašné? Už ani mnohí novinári nepíšu články, ale vytvárajú content, čiže obsah.

Toto je presne to, o čom hovorím. Nie je to strašné. Len to prosto je. A je to tu. A nie je to nijaké. Sú to len priležitosti. Je na ľuďoch, ako s nimi naložia. Technológia je ako oheň – dobrý sluha, ale zlý pán, treba s ňou vedieť pracovať. Napríklad, ak sa v rodine dohodnete, že po šiestej sa už so sieťami nič robiť nebude, zatvoria sa a budete sa venovať niečomu inému.

Vo filme to vyzerá, že na chlapca nikto nemá čas, a tak on len točí videá…

To je najhoršie, keď na deti nikto nemá čas. Potom sa musia nejako zabaviť a vzniká tá horizontálna kultúra medzi rovesníkmi. Keď na nich rodičia nemajú čas, pripravujú sa o možnosť ovplyvňovať výchovu vertikálne a logicky deti trávia čas medzi sebou – stretávajú sa a sú jeden druhému impulzom k rastu, ale nepreberajú hodnoty od rodičov a postupne v nich prestanú hľadať aj emočnú oporu. A na to je asi v tínedžerskom veku príliš skoro. Je to strašne kruté, ale ak sa to zanedbá, potom musia naozaj rodičia bojovať o svoje deti, ak z nich chcú vychovať emočne zrelých dospelých.

Mama vo filme hovorí synovi, či nechce točiť niečo pekné, lebo on nakrúca videá o bezdomovcoch či opilcoch, stále len čosi negatívne. Akoby v živote nevidel nič pekné a ostávajú mu len tieto strašné videá.

Možno je to volanie o pomoc.

Čo vy a vaše deti? Máte o ne strach?

Moje deti nie sú aktívne na sieťach, ale už sa pýtajú, prečo. Stále mám o deti strach, to má asi každý rodič.

Je film Už ťa nemám rád pre tínedžerov či skôr pre dospelých?

Rozmýšľal som, či na film vezmem svoju dvanásťročnú dcéru na tento film. Najskôr si ho ale pozriem sám.

Poznáte už podľa scenára, či sa film podarí?

Poznám, či je dobrý scenár a má potenciál dobre dopadnúť. Ale od scenára k filmu je veľmi ďaleko. Pri Už ťa nemám rád ale nepochybujem. Jednak som čítal recenzie a jednak poznám Zdeňka a viem, aký je poctivý.

Odmietate aj nejaké filmové ponuky?

Na filmy väčšinou nie.

Alebo môže dobrý herec svojím výkonom zachrániť aj slabý scenár?

Herec nepodáva svoj výkon len pred kamerou, herec začína pracovať už v momente, ako si prečíta scenár a ide sa rozprávať s producentom alebo s režisérom. Keď je režisér otvorený pohľadu herca na charakter postavy a je ochotný rozprávať sa o tom, to je požehnanie pre obe strany. Herec má svoju predstavu o scenári a charaktere a tú chce kreovať ďalej. Keď herec iba recituje repliky a hovorí, čo mu režisér povedal, to je len fabrika. To vo filme robiť nechcem, chcem byť aktívnou súčasťou a chcem, aby charakter, ktorý hrám, vychádzal zo mňa. Zasahujem teda do scenára od prvého prečítania, asi iba raz som nemal žiadnu pripomienku.

A berú ich režiséri?

Zatiaľ väčšinou hej, vždy sme sa dohodli.

Máte celkom šťastie na rôznorodé filmy, Úsvit, ktorý režíroval Matěj Chlupáček, je úplne iný film ako Biermannova Vojna policajtov. Ste rád, že nie ste v škatuľke?

Veľmi. Mal som problém s tým, že v seriáloch som hral takých debilkov, to už ma nebavilo. S jednou telkou som sa kvôli tomu musel rozlúčiť. Teraz to mám pestré a to je dobre.

Ako sa herec dostane do takéhoto žiadaného stavu? Je to otázka šťastia?

Neviem, aj šťastia, aj manažmentu a networkingu, treba byť prítomný a stále na sebe pracovať.

Stíhate ešte hrať aj v divadle?

V Štúdiu L + S hrám v inscenáciách 69 vecí lepších než sex a Zajačik. Tieto dve hry napísala a obsadila ma do nich Eva Borušovičová, sú to nádherné kúsky o živote, je tam ľudský a láskavý humor, takže to hrám s radosťou so Zuzkou Fialovou, s Dianou Mórovou a ďalšími.

Ste teda spokojný?

Asi si musím zaklopať na drevo, aj keď mám aj ďalšie plány – na filmy aj divadlo. Nechcem o nich ešte hovoriť, lebo keď o tom človek rozpráva, vylučuje sa mu dopamín, akoby to už robil a má pocit, akoby už pre to niečo urobil. Ale ešte sa tomu budem musieť venovať viac. Potom vám o tom porozprávam.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….