Milan Kňažko a Emil Horváth: Už zasa hráme spolu. Falošnú notu. Čo hovoria na súčasnú politiku a situáciu v kultúre?

Páni, kto z vás objavil hru Falošná nota? V pražskom Divadle v Řeznické ju s úspechom hrajú už niekoľko rokov.

Kňažko: Objaviť je silné slovo, ale rozprával som sa s pánom Jerie, ktorý hru Didiera Carona preložil do češtiny. To bolo dávnejšie, hľadal som niečo pre Prahu a Alexander Jerie mi poslal toto. O niekoľko mesiacov sa ma režisérka Mária Záchenská celkom náhodne opýtala, či poznám hru Falošná nota. Nemalo zmysel robiť ju v Prahe, nešlo by to ani pre autorské práva, tak ju pani Záchenská preložila z francúzštiny do slovenčiny a s Emilom sme sa dohodli, že by sme do toho išli.

Hneď vám bolo jasné, že v hre bude účinkovať Emil Horváth, váš celoživotný kamarát?

Kňažko: V konečnom dôsledku áno, ale priznám sa, že sa uvažovalo, kto vôbec z našej generácie by to mohol byť. Z tých, čo tu sú, je Emil najvhodnejší a najpripravenejší. Myslím si, že je to najlepší – teda druhý najlepší herec na Slovensku.

Horváth (smeje sa): Tým som odpovedal. Ale hru našiel Milan. Zhodou okolností nie sme sentimentálni, ale zistili sme, že sme spolu dlho nehrali. Jednak sme z najmenšieho ročníka, ktorý absolvoval VŠMU – boli sme traja – my dvaja a Vierka Richterová. Milan bol dlho vo Francúzsku, potom sme mali éru na Novej scéne, hrali sme spolu Amadea, Úprimných – vtedy dosť umelecky oceňované tituly, krátko v Národnom divadle, potom sa naše cesty načas rozišli. Milan bol v politike a ja len v kultúre. Povedali sme si, že by to mohlo byť zaujímavé, keď sa na záver kariéry stretneme. Bola to vynikajúca hra a mimoriadne aktuálna.

Priblížte, prečo je hra práve dnes aktuálna. Má byť o psychickom kolapse človeka, ktorý sa zmení až na boj o holý život. Naznačíte, o čom bude?

Horváth: Nejde len o jednotlivca, hra reflektuje obdobie, ktoré sa stále opakuje – keď sa siaha na ľudskú dôstojnosť, ľudia sa opečiatkúvajú rôznymi prívlastkami, vraciame sa až do obdobia druhej svetovej vojny a fašizmu, viac by som neprezrádzal. Hra je o čine a odpustení, do akej miery je čo odpustiteľné. Niektoré činy sú nezlučiteľné s ľudskými právami.

Foto: Bára Podola

Emil Horváth, Milan Kňažko, Falošná nota Emil Horváth a Milan Kňažko v hre Falošná nota.

Vraj vás prekvapilo, aký je o hru záujem. Pritom prvá premiéra v SND bola beznádejne vypredaná. Myslíte si, že ľudia sa viac ako o samotné hry zaujímajú o škandály okolo SND?

Horváth: To by som vám oponoval. Škandály vyrábajú skôr ľudia mimo divadla. SND, v ktorom pôsobím dosť dlho, zažíva po pandémii konjunktúru, teda nedá sa hovoriť o nezáujme. Vypredať 700 miest denne nie je zanedbateľná záležitosť, takže záujem je. Skôr ide o spochybňovanie niečoho, čo funguje. Téma je zaujímavá, veď koho sa nedotýka? Často počujeme, že do kultúry by sa nemala ťahať politika. Akože? Veď politika je súčasťou nášho života.

Pred chvíľou ste povedali: „Milan bol v politike, ja iba v kultúre.“ Je kultúra „iba“?

Horváth: Mám pocit, že od roku 1989 pre akúkoľvek garnitúru, jedno či pravú, alebo ľavú, je kultúra stále „iba“. Kultúra súvisí aj s kultúrnosťou a dnes nám stav spoločnosti potvrdzuje, že vzdelanie a kultúra idú ruka v ruke. Je tu citeľná absencia.

Ako to vidíte vy, pán Kňažko? Boli ste aj ministrom kultúry (30. október 1998 – 15. október 2002), máte nejakú radu pre súčasnú ministerku?

Kňažko: Mám, rozhodne. Mala by sa venovať niečomu, čomu rozumie. A to určite nie je kultúra. To je moja rada, nie ironická ani zlomyseľná. Ešte by som sa však vrátil k hre Falošná nota. Okrem toho, čo hovoril Emil, je to hra o pravde a lži, o podvode a pokrytectve, hra o pretvárke, o láske a vernosti svojej myšlienke. Má veľa tém, ktoré sú a vždy budú súčasné v normálnej, zdravej spoločnosti. Myslím si, že v tomto spočíva aktualita tejto hry. Doteraz si každá vláda urobila poradie priorít a vždy tam bolo vzdelanie. Ani jedna garnitúra však nepochopila, že kultúra je integrálnou súčasťou vzdelania. V konečnom dôsledku prax ukázala, že verbálne síce hovoria o priorite vzdelania, ale v skutočnosti vidíme, že vzdelanie padlo kdesi hlboko nadol. Dnes mladí ľudia idú za vzdelaním do Česka či inde za hranice. Nechcem byť sarkastický, ale akoby táto garnitúra nepotrebovala vzdelaných ľudí.

Prečo?

Kňažko: Pretože sa bojí, že vyrastú vzdelaní a nebudú ich už voliť. Berte moje slová s rezervou, ale niečo na tom je. Keby im totiž záležalo na vzdelaní, tak profesori by mali celkom iný spoločenský status, než kam to dnes dopracovali. O kultúre by som mohol robiť prednášky, no kultúru treba nechať na pokoji, lebo kultúra potrebuje hlavne slobodu, nezávislosť a talentovaných ľudí. Aj za totality sme potrebovali vnútornú slobodu, ostrovčeky slobody v divadlách. Vznikli skvelé filmy napriek režimu.

Netreba siahať na to, čo funguje a čo je dobré. Treba veľmi opatrne narábať s riadením kultúry, treba jej len pomáhať, možno finančne spravovať niektoré jej časti. Keby sme nesponzorovali napríklad symfonické orchestre alebo operu, možno by už na Slovensku neexistovali. Tie len zo vstupného neprežijú. Alebo nám padajú pamiatky. Mnohé sú už dávno stratené. Pokiaľ ide o peniaze, dá sa uspokojiť možno dvadsatina oprávnených požiadaviek v kultúre. Preto to treba nechať skôr na ľudí, ktorí sa v tom vyznajú, a úradníci by mali plniť svoju organizačnú a technickú funkciu. Tak to vidím ja.

Našla som si tohtoročný rozhovor s vami, kde tvrdíte, že do politiky by ste sa už nevrátili. Ste sklamaný alebo máte pocit, že to treba prenechať niekomu inému?

Kňažko: Pravdivá je druhá možnosť. Nie je mi to ľahostajné, neviem sa zbaviť deformácie zo svojho minulého pôsobenia, predsa len, trinásť rokov je dlhá doba. Bol som v pätoro voľbách, spoluzakladal som tri politické strany, bol som v opozícii, bol som trikrát vo vláde. Mal som možnosť pozrieť sa aj do zahraničia, takže mi nie je ľahostajné, ako sa nám žije. Mám tu synov, vnukov a chcem, aby sme sa nevracali späť do slepej uličky. Pretože čím ďalej zájdeme, tým viac sa budeme musieť vracať, aby sme tie hodnoty, ktoré sme získali a ktoré sme chceli mať, ošetrovali. Sloboda a demokracia nie sú dary venované navždy, ale každý deň sú ohrozované a každý deň ich treba brániť. Mal by to robiť každý z nás, lebo o ne môžeme prísť.

Foto: Bára Podola

Milan Kňažko, Falošná nota Milan Kňažko v hre Falošná nota.

Čoskoro uplynie 35 rokov od nežnej revolúcie, kde ste zohrali významnú úlohu. Aký máte pocit, keď vidíte dnešnú situáciu?

Kňažko: Pocity? Snažím sa od pocitov odosobniť a nevidieť emocionálne, čo sa deje v politike. Emócie patria do intímnejších sfér ľudského bytia, ale posudzujem hlavne to, čo niekto hovorí a ako koná. Veľmi dôležitá je kontinuita. Keď sme niekde po roku 1989 začali a chceli sme byť v Európskej únii, lebo reprezentuje nám blízke hodnoty, a chceme, aby sa naša spoločnosť takto vyvíjala, nemôžeme ich potom drasticky porušovať slovne i skutkami. Toho by sme sa mali vyvarovať, to je cesta do slepej uličky, o ktorej som hovoril.

Nie je mi to teda ľahostajné, ale aktívne už nebudem prijímať žiadnu funkciu. Odišiel som z politiky pred 22 rokmi, z SDKÚ som vystúpil, keď som bol riaditeľom TV JOJ, aby som nebol podozrievaný, že preferujem nejaké politické dianie v spravodajstve a publicistike. To by som prenechal mladším, ale mrzí ma, že mnohí talentovaní mladí odchádzajú a už sa nevrátia. To sú oveľa väčšie straty ako plyn a elektrina.

Pán Horváth, vy hráte v SND v hre Odliv, ktorá je tiež o téme odlivu ľudí do zahraničia. Čo si o tejto téme myslíte vy?

Horváth: Ja by som sa ešte nadviazal na Milana a tému hry Falošná nota. V určitom kontexte sa v nej spomína velikán Goethe a on mal spolupútnika Herdera, ktorý má nesmierne zaujímavú knižku s názvom Umením k ľudskosti. Práve ľudskosť sa z tejto spoločnosti vytráca. Pritom sa tak často hovorí: ide nám o ľudí, pre našich ľudí. Inscenácia Odliv je bezmála surreálne dielo režiséra Lukáša Brutovského, ktoré reflektuje predovšetkým myslenie generácie. V tej hre vychádza, že ťažko prijímame niekoho a veľmi radi odchádzame a pozeráme sa na breh, odkiaľ sme odišli. Aj to súvisí s ľudskosťou.

Foto: Jakub Jíra

Samuel Ducár, Jana Ošhová, Barbora Andrešičová, Emil Horváth, Odliv Samuel Ducár, Jana Ošhová, Barbora Andrešičová, Emil Horváth, Odliv v inscenácii SND Odliv.

Keď sme pri odchodoch, pán Kňažko, vy ste tiež pred rokmi odišli do Francúzska. Čo vám dal ten pobyt?

Kňažko: Aj ja by som rád nadviazal na Emila a jeho slová o ľudskosti. Mne je vždy podozrivé, keď niekto z politikov začne hovoriť, že mu ide o ľudí. To počas „budovania socializmu“ v tejto zvrhlej spoločnosti sa stále hovorilo o pracujúcom ľude a o tom, ako nám vládne ľud. Keď dnešní politici začnú zdôrazňovať, že sú tu pre ľudí, treba zbystriť pozornosť, lebo tam začínajú klamať. Politika je vždy o ľude, je to služba ľuďom. Politika nie je o vevericiach, prečo to zdôrazňovať? Zdôrazňujú to preto, lebo im ide o niečo iné. Pozor, keď niekto hovorí: Ale my robíme pre ľudí. A čo mi dalo Francúzsko? Je vlastne paradox, že som mohol odísť do Francúzska.

Prečo?

Kňažko: Nebyť okupácie a otvorených hraníc, ktoré potom zatvorili, keď Husák povedal, že hranice nie sú korzo a už sa nedalo jednoducho cestovať, neodišiel by som. Ale získal som štipendium a bol som vo Francúzsku dva roky (v rokoch 1968–1970 študoval na Medzinárodnej divadelnej akadémii v Nancy – pozn. red.). Keď sa ma pýtajú, ako je možné, že hovorím tak dobre po francúzsky, vravím, vďaka Sovietskemu zväzu, keď nás oslobodil. A tu sme znova pri oslobodení.

Viete, aký to bol režim, keď potreboval mať ľudskú tvár? Asi ju dovtedy nemal. To Dubček zosobnil. Bol to skôr zverský režim. A aké to bolo oslobodenie, keď vymenili nacizmus za komunizmus a obkolesili nás ostnatým drôtom? Na hraniciach zastrelili stovky ľudí, diali sa justičné vraždy, ľudí odvliekli do gulagov. Prestaňme balamutiť mladých, že nás oslobodili. Nie, vymenili sa okupanti, ktorí tu štyridsať rokov ničili krajinu. A keď sme sa naozaj mohli roku 1968 nadýchnuť, prišli na tankoch. Nie so slobodou, postrieľali niekoľko detí aj na bratislavských námestiach. Odbočil som, ale keď sa vrátim k Francúzsku, citoval by som de Gaulla.

Prosím.

Kňažko: Nuž ťažko sa vládne Francúzom, ktorí majú 360 druhov syra a 527 druhov vína. Tým je povedané v skratke všetko. Každý Francúz je stredobodom svojho života, má právo, je občan. A je večne nespokojný. Na druhej strane sa pridáva k rôznym aktivitám a vidí, že to má zmysel. Francúzsko je vyspelá občianska spoločnosť, kde okrem výnimiek rešpektujú jeden druhého. Hoci teraz vznikajú problémy v krajinách, kde kedysi slnko nezapadalo – ako je Veľká Británia či Francúzsko, je tam veľa ľudí rôznych kultúr a náboženstiev, sú tam veľké ekonomické rozdiely, prisťahovalec­tvo atď.

Francúzi sú príkladom, ako zápasia o demokraciu. Napokon tiež mali roku 1968 študentskú revolúciu. A stále s niečím prichádzajú. Možno sú na náš vkus až príliš nespokojní a radi chodia do ulíc, ale je to ich právo. To by sme si mali osvojiť. Teraz začínam počúvať spochybňovanie, že by ľudia hádam nemali chodiť do ulíc protestovať či vyjadriť svoj postoj. Ale to je ich základné právo. To mi dalo Francúzsko. Tých 20 rokov, keď som sa vrátil, som mal v hlave nespokojného Francúza. Ten Francúz vo mne ma dostával do rôznych problémov.

Foto: Bára Podola

Falošná nota, Milan Kňažko, Emil Horváth Milan Kňažko a Emil Horváth v hre Falošná nota.

Akých?

Kňažko: S režimom. Vždy sa to nejako urovnalo, až nakoniec prišiel November. Ja som bol už predtým rozbehnutý, vrátil som titul zaslúžilého umelca. Francúzsko mi dalo túto nespokojnosť a túžbu po tom, aby som bol považovaný za plnohodnotného občana a človeka, nie akýsi nástroj.

Nedávno sme vás dvoch videli v relácii Sieň slávy v STVR, kde pán Kňažko rozprával o akomsi človeku vo vysokom postavení, ktorý mal vytetované obočie. Opýtali ste sa: Emil, ty ešte také vytetované nemáš? Pán Horváth vtipne odpovedal: Nie, lebo ešte nemám takú vysokú funkciu. Túžili by ste ešte po nejakej funkcii, pán Horváth?

Horváth: Prosím vás, ja som mal toľko funkcií… Jeden francúzsky herec povedal, že javisko je kráľovstvo a rád by som videl toho, kto ma z neho vyženie. Zahral som kráľov, osobnosti ako Napoleona, Shakespeara. Stačí mi to dve hodiny na javisku, v živote po tom netúžim. Keď dohrám na javisku, potom chcem byť občanom, ako povedal Milan.

Kňažko: Ale obočie by si si mohol dať… (smejú sa obaja)

Horváth: Takže po funkcii netúžim.

Vtipná bola v relácii aj vaša manželka Viera Richterová, ktorá si vás oboch doberala. Žartovala, že si vás zobrala, lebo Milan bol vo Francúzsku. Vy ste reagovali: Bože, načo som si ťa sem pozval.

Horváth: Dúfam, že ste to chápali ako vtip. V ročníku sme boli veselá kopa a mám dojem, že kladná emócia je v živote i v kumšte nesmierne dôležitá. Štipka humoru naozaj nezaškodí. Práve vtedy sa dá uvoľnene tvoriť. Akékoľvek iné vplyvy, ktoré do toho chcú zasahovať, sú nežiaduce. Ten večer bol ako stretnutie po maturite. Len pred kamerami.

Foto: STVR – Ľubomír Pidaný

Emil Horváth, Viera Richterová, Milan Kňažko, Sieň slávy STVR. Spolužiaci z VŠMU a celoživotní kamaráti Emil Horváth, jeho manželka Viera Richterová a Milan Kňažko v Sieni slávy STVR.

Pán Kňažko povedal, že vás naučil piť. Čo ste ho naučili vy?

Horváth: Hrať divadlo. (obaja sa smejú)

Vy ste boli ten najmenší ročník, ktorý ste skončili traja, ale začínalo vás viac…

Horváth: Pokiaľ si pamätám, začínali sme deviati. Vtedy bolo štúdium herectva iné, ako keď som pôsobil ako pedagóg. Herecká tvorba bola klasifikovaný zápočet, z ktorého sa nedala robiť opravná skúška. Každý semester nastúpila komisia a posudzovala, akú ten človek môže mať perspektívu v ďalšej kariére. Lenže aj talent sa niekde prejaví skôr, niekde neskôr alebo aj nikdy. Toto povolanie, hádam ako každé, závisí dosť od šťastia – aj šťastia na ľudí. Je nesmierne dôležité, s kým sa stretnete. Aj pre maliara je dôležité, kto je pri jeho prvých ťahoch. Bavíme sa o umení, ale to je nemerateľná a nevážiteľná kategória, záleží na kladnej emócii a prístupe človeka, čo chce robiť.

Akí sú dnešní mladí herci? Sú iní, ako keď ste na VŠMU študovali vy?

Horváth: Myslím, že nie sú iní. Každý jeden sa chce generačne vyjadriť. Človek sa zaoberá myšlienkou, odkiaľ sa zobral a kam kráča, akým smerom a aký by chcel. Nevidím rozdiel, dosť závisí od povahových vlastností, dalo by sa to prirovnať k športu. Dôležité sú schopnosti, možno talent a tréning, práca na sebe.

Čítajú dosť? Majú prehľad o kultúre, o ktorej sa stále bavíme?

Horváth: Mám dojem, že vždy sa dá poradiť. Len si myslím, že človek by nemal byť nevedomý v histórii. To je však otázka asi 97. školskej reformy, kde sa rozpráva o tom, ako by sa žiaci mali vychovávať. Ale asi každý jeden človek by mal ovládať, čo sa tu dialo posledných sto rokov. Dnes máte Google a sociálne siete, pokiaľ chcete vedieť čokoľvek o Aztékoch, stačí vám kliknúť si… Ja teda neklikám, ale kto chce, môže a dozvie sa všetko o Aztékoch. Toto je asi problém spoločnosti, že depeša z histórie sa neudrží z jednej generácie na druhú.

Kňažko: Preto je niekedy problém, že u nás je priveľa Aztékov.

Horváth: Sú medzi nami na tej plochej Zemi, lebo viete, tá nie je guľatá. Niektorý prejde z jedného konca na druhý a potom padne dolu, len nevieme kam.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….