MUAMMAR KADDÁFÍ. MUŽ, KTORÝ ZMENIL LÍBYU, ROZDĚLIL AFRIKU A VYDĚSIL ZÁPAD

K napísaniu tohto textu ma priviedol film o americkej operácii v Benghází. Hollywood v ňom opäť potreboval jasného zloducha, a tak padla obligátna veta, že Kaddáfí bol diktátor. Lenže realita je oveľa zložitejšia. Aby sme pochopili, prečo bol odstránený, prečo sa Líbye po jeho smrti rozpadla a prečo sa v nej neskôr objavil Islamský štát, musíme sa vrátiť na úplný začiatok, do čias pred jeho nástupom k moci.

Líbya pred rokom 1969 patrila medzi najchudobnejšie krajiny sveta. Po talianskej kolonizácii a následnej britsko-francúzskej správe vznikol štát poskladaný z troch historických regiónov, ktoré spolu takmer nesúviseli. Kráľ Idrís vládol slabo, krajina bola závislá od Západu a americké či britské základne boli bežnou súčasťou jej územia. Negramotnosť presahovala osemdesiat percent, infraštruktúra prakticky neexistovala a väčšina obyvateľov žila v chudobe. Hoci sa v roku 1959 objavila ropa, zisky z nej odchádzali do zahraničia. Líbya bola bohatá krajina s chudobnými ľuďmi.

V tomto prostredí vyrastal Muammar Kaddáfí, syn beduínov z púšte, fascinovaný arabským nacionalizmom a myšlienkou nezávislosti od Západu. V armáde vytvoril skupinu mladých dôstojníkov, ktorí 1. septembra 1969 vykonali nekrvavý prevrat. Kráľ bol v zahraničí, armáda prevzala kľúčové body a Líbya sa prebudila do novej éry. Kaddáfí mal vtedy dvadsaťsedem rokov.

Po prevzatí moci začal robiť kroky, ktoré Západ nečakal. Znárodnil ropný priemysel, vyhnal západné spoločnosti a presmeroval zisky do štátnej pokladnice. Líbya sa v priebehu niekoľkých rokov premenila z jednej z najchudobnejších krajín Afriky na tú najbohatšiu. Zaviedol bezplatné školstvo a zdravotníctvo, masívne investoval do infraštruktúry, staval byty, dotoval elektrinu, vodu aj benzín a poskytoval bezúročné pôžičky. Líbya mala univerzity, nemocnice a tisíce študentov študovalo v zahraničí na štátne náklady.

Súčasťou tejto modernizácie bol aj projekt, o ktorom svet dodnes vie prekvapivo málo. Líbya totiž nie je len ropná veľmoc. Pod saharským pieskom sa nachádzajú obrovské zásoby fosílnej vody, uložené v hlbokých podzemných akviferoch Kufra, Sarir, Murzuq a Hamada. Je to takzvané podzemné more – jedna z najväčších zásobární sladkej vody na svete. Kaddáfí na tomto fakte postavil Veľkú umelú rieku, gigantický systém tisícov vrtov, štvormetrových potrubí a tisícok kilometrov podzemných trás, ktorý privádzal vodu z púšte do pobrežných miest. Bol to najväčší zavlažovací projekt na svete, financovaný výhradne z líbyjskej ropy, bez jediného dolára zo západných pôžičiek. Práve kombinácia obrovských zásob kvalitnej ropy a skrytého vodného bohatstva robila z Líbye strategicky mimoriadne cennú krajinu, schopnú byť sebestačná a nezávislá od Západu.

Kaddáfí však nebol len modernizátor. Bol aj tvrdý autokrat, ktorý potláčal opozíciu, zakázal politické strany a vládol prostredníctvom revolučných výborov. Jeho režim mal tajnú políciu, väznice a v niektorých obdobiach dochádzalo k represii. Nebol to ľudomil, ale nebol ani karikatúra, ktorú z neho robia filmy.

Jeho ambície však presahovali hranice Líbye. Investoval miliardy do Afriky, podporoval vznik Africkej únie a sníval o Spojených štátoch afrických. Najväčšie obavy na Západe vyvolal jeho plán vytvoriť jednotnú africkú menu krytú zlatom, ktorá by nahradila dolár a euro v africkom obchode. To by zásadne oslabilo vplyv USA, Francúzska aj Británie na kontinente.

A práve tu sa začína príbeh jeho pádu. Francúzsko malo záujem o líbyjskú ropu a chcelo zastaviť jeho africké projekty. USA nechceli nezávislú Afriku, ktorá by sa vymanila z finančného systému MMF a Svetovej banky. Británia zásah politicky podporovala. Keď v roku 2011 vypukli protesty, NATO dostalo od OSN mandát na vytvorenie bezletovej zóny. Tento mandát bol však prekročený. Namiesto ochrany civilistov začalo bombardovanie, podpora povstalcov a napokon likvidácia režimu. Kaddáfí odmietol odísť do exilu a bol brutálne zabitý.

Po jeho smrti sa Líbya rozpadla. Neexistovala armáda, polícia ani štátne inštitúcie. Milície prevzali kontrolu nad mestami, hranice prestali existovať a obrovské sklady zbraní boli vyrabované. Zbrane sa dostali do rúk džihádistov v Mali, Nigeri, Nigérii, Sýrii aj Iraku. A práve v tomto chaose vznikol Islamský štát v Líbyi. Nie preto, že by ho NATO založilo, ale preto, že zničený štát bez vlády, bezpečnosti a kontroly hraníc je ideálnym prostredím pre teroristické organizácie. Syrta sa stala hlavným mestom ISIS mimo Blízkeho východu a Líbya sa premenila na tranzitnú zónu pre pašovanie ľudí aj zbraní.

Líbya, ktorá bola za Kaddáfího najbohatšou krajinou Afriky, sa v priebehu niekoľkých rokov zmenila na rozpadnutý štát, kde vládnu milície, kmene a cudzie záujmy. A to je fakt, ktorý dnes priznávajú aj niektorí západní analytici a politici.

Kaddáfí nebol svätec. Bol to tvrdý autokrat, ktorý vládol silou. No zároveň bol vizionár, modernizátor a človek, ktorý chcel Afriku postaviť na vlastné nohy. Jeho odstránenie nebolo o demokracii ani o ľudských právach. Bolo o rope, geopolitike a o tom, že príliš nezávislý africký líder je pre veľmoci problém.

Nech si o ňom myslíme čokoľvek, jedno je isté: po jeho smrti sa Líbya prepadla do chaosu, ktorý otvoril dvere terorizmu, migrácii a destabilizácii celého regiónu. A to je realita, ktorú žiadny film neukáže.