Najťažšia a najosobnejšia výstava Alexandry Kusej v SNG: terapia architektom Vladimírom Dedečkom

Autorkou prvej časti nazvanej Vladimír Dedeček – minulosť a prítomnosť je externá kurátorka Monika Mitášová, druhú časť s názvom Vladimír Dedeček a SNG: Príbeh z budúcnosti pripravila odvolaná riaditeľka SNG Alexandra Kusá. Pre Kusú to vraj bola najťažšia a veľmi osobná výstava, keďže bola chorá a brala antibiotiká, prišla až na večernú vernisáž.

„Spojenie témy a aktuálnej situácie mi prišlo až osudové, ako aj osudy jednotlivých protagonistov až podozrivo známe. Na jednej strane terapia Dedečkom a na strane druhej potreba odosobniť sa a sprostredkovať čo najlepšie všetku tú prácu, snahu, ale aj nádej a dobrý koniec,“ prečítala Kusej vyjadrenie pre novinárov spoluautorka výstavy Monika Mitášová. Spýtali sme sa jej viac na architekta Dedečka, o ktorom napísala aj knihu.

Pani Mitášová, môže návštevník po prehliadke výstavy zmeniť pohľad na Vladimíra Dedečka?

Podľa toho, aký pohľad si vytvoril. Mám nádej, že obe poschodia tejto výstavy ukazujú architekta Dedečka ako človeka, ktorý zvažoval svoje tvorivé rozhodnutia, prichádzal s novými predstavami o architektúre, vytváral novú podobu slovenských a českých miest a vlastne novú podobu tejto krajiny.

Môžeme s tým polemizovať, v súčasnosti je množstvo interpretácií Dedečka, niektoré sú negatívne, iné kritické v zmysle objaviteľskom. Niektorí ho iba odmietajú, iní iba oceňujú. Ďalší sa ho snažia ukázať v celej kontroverznosti a prínose pre našu krajinu. Výstava môže ukázať, že diskusia o ňom je diferencovaná, stále otvorená a možno do nej prispievať aj naďalej.

Čo znamenal Dedeček pre vás?

Hľadala som si k nemu vzťah veľmi dlho, lebo v časoch pred rokom 1989, keď som študovala, nebolo jednoduché dokázať rozlíšiť jeho prínos k tomu, čo sa považovalo za socialistickú architektúru. Bolo treba ho nájsť, venovať sa jeho uvažovaniu a tvorbe, ako dokázal stavby neustále obohacovať novými programami a novými priestormi.

Až keď sa mi toto podarilo spolu s kolegami zistiť a keď sme si položili otázku, nielen aké boli jeho občianske postoje či situácia, zakotvenosť v socialistickej ére a hodnotové rozhodnutia, ktoré musel urobiť, keď sme sa pozreli na povahu jeho architektonických rozhodnutí, vtedy som ho dokázala odlíšiť od ostatných. A dúfam, že aj pripraviť mu také prostredie, v ktorom sa jeho prínos dá rozoznať.

Koľko vie o Dedečkovi verejnosť? Nemá o ňom len kusé informácie a nespája si ho len s Premostením SNG, pričom opomína jeho ostatné stavby?

Ľudia si ho spájajú s Premostením SNG alebo s Najvyšším súdom SR, s Inchebou či s ostatnými administratívnymi a školskými stavbami po celom Slovensku, s veľkými areálmi univerzít. Dedeček okrem známej Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre alebo Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene navrhoval aj Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského. Bol autorom prvých slovenských vysokoškolských kampusov, v tom ohľade bol novátor. Aj jeho odkaz v tomto smere je jedinečný.

Nech už ľudia poznajú akúkoľvek Dedečkovu stavbu a myslia si o nej čokoľvek, je dobré, že sa na verejnosť o ňom dostávajú ďalšie informácie a kontext. Verím, že ľudia prídu a položia si otázku: je to tak, ako som si to doteraz myslel, alebo sú aj iné diela, ktoré som doteraz nepoznal a dovolia mi Dedečka pochopiť aj ináč, ako tvorivého človeka, ktorý sa nedá zaškatuľkovať?

Foto: Ľuboš Pilc

výstava Vladimír Dedeček, SNG, Monika Mitášová Kurátorka výstavy o architektovi Vladimírovi Dedečkovi v SNG Monika Mitášová.

Nepriťahuje aj súčasné búrlivé dianie okolo SNG a v kultúre ako celku pozornosť na Vladimíra Dedečka? Dáva vám to príležitosť predstaviť ho lepšie verejnosti?

Nebol to zámer, s búrlivým dianím sme nepočítali, výstava bola pripravovaná dlho vopred, nikto z nás si nevedel predstaviť, že sa tieto veci stretnú a je to paradox. Dedeček bol architektom, ktorý hovoril: chcel som byť sociológ a historik, pretože ma zaujímalo dianie v tejto krajine. Keby žil, možno by sa pousmial nad tou zvláštnou zhodou okolností a nad tým, že sa znova ocitol v situácii, keď sa znova bojuje o elementárne hodnoty.

Spolu s Alexandrou Kusou ste obe autorky výstavy. Mottom vašej časti sú Dedečkov slová: Som tesár v čase betónu. Ako celá výstava vznikala a čo chcete ľuďom ukázať?

Podelili sme si to tak, že Alexandra Kusá považovala za dôležité venovať sa inštitúcii, v ktorej veľmi dlho pracovala a za jej riaditeľovania sa ju podarilo zrekonštruovať. Preto sa venovala vzťahu architekta Dedečka k SNG, zároveň ju zaujímal vzťah medzi riaditeľom galérie doktorom Vaculíkom a architektom Dedečkom v dobe, kedy pripravovali stavbu a každý svojím spôsobom sa o ňu zaslúžil. Tie dokumenty vidíme v Alexandrinej expozícii.

Priniesla jednotlivé projekty, ľudia uvidia celý proces vzniku SNG aj projekty k rekonštrukcii, získajú obraz o tom, čo znamenalo vybudovať túto inštitúciu z hľadiska galerijného i architektúry. To bol jej bytostný záujem, tak sme sa od začiatku dohodli, že to bude. Zobrala som si na starosť prierez jeho tvorbou. V roku 2017 vyšla naša kniha, o ktorú sa dalo oprieť a Sandrina téma sa dala ukázať v kontexte Dedečkovho života a práce. Výstava vznikala niekoľko mesiacov. Dá sa z nej odniesť aj vzťah medzi jednotlivými detailmi a celkom monumentálneho di­ela.

Foto: Ľuboš Pilc

výstava Vladimír Dedeček, SNG Model jednej zo stavieb Vladimíra Dedečka na výstave o ňom v SNG.

Dedeček mal rád aj médium filmu, takže ste zapojili aj videoukážky…

Bol to veľký plezír a šanca prizvať k spolupráci filmovú režisérku Janku Hrušovskú Durajovú, ktorá sa venovala dokumentom. Nielenže vytvorila spolu s Lenou Kušnierikovou film Pozor, padá SNG!, ktorý diváci možno poznajú, ale zažila ešte Dedečka a natočila s ním rozhovory. Má množstvo materiálu. Vytvorila dokumenty, ktoré ukazujú jeho dielo v stave minulom aj v súčasnom. Tým, že použila aj dronovú kameru, diváci môžu vidieť aj to, čo sa nedá vidieť ľudským okom. To je tiež zaujímavá dimenzia výstavy, prísť sa pozrieť na to, ako sa budovy začleňujú do terénu, ako pôsobia v krajine a v meste, kde boli realizované.

Čítajte viac Alexandra Kusá: Dôvody odvolania ma urážajú. Dúfali sme, že ministerstvu ide o kultúru

Aj vy ste sa s Dedečkom stretli?

Áno, spolu s architektami a študentmi sme ho všetci počas prípravy knihy za posledné štyri či päť rokov zažili. Bol to veľký rétor, človek klasického vzdelania, ktorého učil francúzštinu Dominik Tatarka. Študoval na martinskom gymnáziu a svoje klasické vzdelanie, ktoré mienil rozvíjať v sociológii alebo v histórii, pretransformoval do zvláštneho spôsobu tvorby architektúry. Tí, čo sme mali šancu s ním hovoriť, sme sa snažili nielen podať svedectvo o ňom, ale aj premyslieť to v nových súvislostiach, ukázať presah dobových zadaní, ktoré dostával, k novej architektúre.

Snažili sme sa ukázať, že bol jedným z veľmi originálnych ľudí, ktorý dokázal svoj dennodenný boj premeniť na tanec, na tvorivé architektonické riešenia. To je aj pre nás v súčasnosti inšpiráciou. Jedna vec je náš občiansky aktivizmus, druhá je premeniť boj na tvorivosť a radosť z inšpirácie.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….