Najznámejšia trénerka koní na Slovensku. Hovorí, čo je na jej práci najúžasnejšie a koľko stoja profi kone

Čo v dievčati, ktoré vyrástlo v meste, prebudí lásku ku koňom?

Raz som si prezerala rodinné fotografie a na jednej som uvidela starého otca na bielom koni. Tá fotografia ma nadchla. Ako piatačka som pri téme moje životné prianie napísala, že by som chcela jazdiť na koni, a to mi vydržalo celý život. Do stajne na družstve som prišla ako ôsmačka. Po maturite som si vybrala bez váhania VŠP v Nitre, odbor všeobecná zootechnika. Moja diplomová práca bola, samozrejme, o chove koní.

Ste šťastný človek, ktorému sa kôň stal celoživotným koníčkom.

Naozaj celoživotným, som sedem dní pri koňoch, ale občas je to náročné.

Čítajte viac Príbeh zo Záhoria. Na ich škvarky čakajú mesiace, odmietli 3 ponuky investorov. Dojičkám v maštali dávajú aj 1 800 eur

Stihli ste sa vydať?

Áno, za kone. Nemám na nič iné čas, úplne ma pohltili. Ráno prídem do maštale, ktorá susedí s dostihovým areálom, a večer odchádzam odtiaľto posledná. Máme tu maštaľ žrebcov a valachov, tiež stajňu valachov a kobýl, dovedna 23 koní. Musím ich mať na očiach, aby som vedela, ako ich viesť.

Foto: Jozef Sedlák, Pravda

Kubovicova Zuzka SE Zuzana Kubovičová, úspešná trénerka dostihových koní.

Možno ste práve vysvetlili, prečo obyčajné družstvo konkuruje chovom koní bohatým chovateľom. Môj otec, tiež vášnivý koničkár, vravieval: rozum, ani vzťah k zvieratám v apatieke nekúpiš. Súhlasíte?

To je pravda. Kôň si žiada veľa porozumenia, lásky aj rozumu. Manatan, ktorý nedávno vyhral prestížne dostihy Imperial Díj v Budapešti, stál 7 000 eur. Sú kone, za ktoré majitelia zaplatia obrovské sumy a nedosiahnu úspech. My obraciame každé euro v dlani, kupujeme kone do 10-tisíc eur, no darí sa nám držať krok s najlepšími nielen doma, ale aj v zahraničí.

Bola vaša cesta k milovanému povolaniu priamočiara ====?

Kľukatá. V roku 1988 som skončila VŠP – dnes SPU Nitra – a nastúpila som na JRD v Borskom Mikuláši. Bola som tri mesiace účtovníčkou zvierat. Zavreli ma do kancelárie a už som bola vedľa ako jedľa. Prestúpila som na PD Dojč na farmu Koválov, kde pracoval starý pán Matuský. Zasvätil ma do tajov zootechniky, práca ma začala baviť, ale ustavične ma to ťahalo ku koňom. Keď prišla ponuka zo Senice robiť trénera aj zootechnika, neodolala som. Práve sa im vtedy nedarilo, tak ma požiadali, či by som sa toho neujala. Začali sme trénovať kone cudzím majiteľom, chov koní sa stal rentabilnejším a potom mi zostali už len kone.

Našli ste v senickom družstve to, čo hľadá každý človek – obyčajné ľudské šťastie?

Áno, mňa zootechnika bavila. Starala som sa aj o ošípané, bola som vedúcou dvora, moje srdce však bilo najmä pre koníky. Mala som šťastie na predsedu družstva. Aj jeho pričinením sme kúpili kobylku Zorianu, ktorá svojimi výkonmi nadchla celé družstvo.

Ako ste prišli k Zoriane?

Mala som päťdesiatku a predseda mi povedal, môžeš si kúpiť koňa k jubileu, ale rozpočet nesmie prekročiť 7 000 eur. Zorianu sme objavili v západonemeckom Baden Badene. Páčila sa mi, ale život s ňou bol plný prekvapení. Dobrý kôň má iskru v oku, ktorú Zoriana mala. Nebol to však jednoduchý koník. Jej povahu a temperament najlepšie dokreslil pas. Šlo o ročnú kobylu a my sme sa stali jej štvrtým majiteľom. Í, tu nie je všetko s kostolným poriadkom. Bola naozaj veľké čertisko, zlostila sa, kopala, trápili sme sa s ňou, ale nemýlila som sa, bola výnimočná.

V čom?

Kôň sa musí narodiť s rýchlosťou a s pretekárskym duchom. Jedno aj druhé mala v sebe. Nebola poslušná, maznavá, mala svoje maniere, ale prekypovala vysokým sebavedomím, hrdosťou, bola to „carevica“.

Ako ste tejto kobylke prišli na kobylku?

Neviem, časom, trpezlivosťou, pochopením jej ducha. Všimla som si, že pod sedlom nie je zlá, nepadalo sa z nej. Zato veľmi ťahala, „pulovala“. Divo sa opierala do oťaží, „pulovala“ do každej ruky. Akoby z nej vystreľovala túžba po bezbrehej voľnosti predkov. Jej debut v Senici bol senzačný – dostihy vyhrala o desať dĺžok.

Naznačila veľký potenciál. Potvrdili ho ďalšie preteky?

Debut naznačil, že je naozaj dobrá. Prihlásili sme ju do Bratislavy na dostihy dvojročných koní prvej kategórie – Zimná kráľovná. Jazdcovi Štefanovi Budovičovi sa počas preteku vtedy uvoľnilo sedlo, vykopol strmeň a ona vyhrala bez strmeňov. Zoriana plná vrtochov napokon dôveru nesklamala, vyhrala Slovenské derby. Zvíťazila v najväčších dostihoch pre trojročné kone a zarobila 32-tisíc eur, celkove za kariéru 100-tisíc eur.

Pre družstvo to bola to teda viac než dobrá investičná satisfakcia.

Dostihy sú šport a každý šport treba dotovať. Úspech v dostihovom športe je o veľkorysosti ľudí, ktorí mu holdujú. Keď si niekto kúpi koňa s cieľom, že na ňom zarobí, nech si ho radšej nekupuje. Len päť percent koní je ziskových, 15 percent koní na seba zarobí a zvyšok, teda väčšina, je stratových. Zoriana zarobila, bola v pluse, ale nezabúdajme na náklady na tréning, na ľudí a ich mzdy, dopravu na dostihy, zápisné, štartovné.

O čom je napokon chov koní? Zdá sa, že ide o čosi viac než len o vášeň ku krásnym zvieratám…

Chov koní treba vidieť vždy v širšom kontexte – veľa prezrádza o mentálnom aj etickom nastavení ľudí, čo za ním stoja. Z tohto hľadiska je PD Senica výnimočné družstvo, vieme dorobiť nielen obilie, mak, cukor, mlieko, mäso, ale máme aj skvelé dostihové kone. Je to naozaj klasické družstvo, ktoré si ctí Jurkovičov odkaz o svojpomoci a pokiaľ ide kone, je bezmála jediné družstvo na Slovensku, čo ich úspešne a efektívne chová. Dvíha to imidž družstvu i regiónu, na dostihy k nám chodí dve-, tritisíc ľudí. Záhorie koňmi žije. To dáva mojej práci zmysel.

Foto: Jozef Sedlák, Pravda

Zuzka Kubovicova Zuzana Kubovičová, úspešná trénerka dostihových koní.

Sú kone mostíkom, po ktorom mládež nebadane prejde na farmu a chtiac-nechtiac príde na chuť práci, ktorú ponúka poľnohospodárstvo?

Úprimne? Dnešná mládež už nereaguje na kone s takým nadšením ako kedysi moji rovesníci. Snažíme sa s deťmi robiť, ako najlepšie vieme. Cez prázdniny sme do maštale priviedli poníka. Najprv bolo veľa radosti, ale zviera – malé či veľké – vyžaduje opateru. Treba vykydať hnoj, opucovať koňa, pozametať maštaľ. Ja v ich veku som bez slova urobila všetko, na čo mi ukázali. Dnes niektoré deti práca akoby pálila a keď na nich zvýšite hlas, už neprídu.

Vyskúšala som to inak: ťuťuli, muťuli, ale ani to nie je dobré. Nemožno im vo všetkom vyhovieť, poznáte to, za dobrotu na žobrotu. No je to s mlaďou také všakovaké, ešte dievčatá baví chov viac ako chlapcov. Musíme našim potomkom ráznejšie pripomínať, že bez práce nie sú koláče a že lásku nielen zvierat si získame všednou starostlivosťou, ktorú im venujeme.

Rovnica života vo vašom podaní znie celkom jednoznačne: má dať, dala?

Presne. Raz darmo, o koňa ako každé iné zviera sa musíte postarať ráno, naobed. navečer. Niekedy sa mi zdá, že vo svete výnimočnosť koní až preceňujú. V takom Dubaji na jedného koňa sú traja ľudia, ani si neviem predstaviť, čo okolo neho robia.

Ako je to na družstve v Senici?

Máme päť pracovných jazdcov, zamestnancov družstva.

Je to parádna profesia?

Niekto vidí iba džokeja v sedle, naši jazdci ráno nakŕmia kone, vykydajú hnoj, naraňajkujú sa a idú jazdiť. Každému koňovi sa venujú minimálne polhodinu, potom sa idú vydýchať, odjazdia doobeda 4–5 koní, naobed kone nakŕmia, poobede majú voľno a večer zasa poodhadzujú trus, vyčistia a nakŕmia kone.

Čiže aj jazdenie má rub aj líce, jazdecký kôň, to sú aj vidly a hrebeň.

Na dostihy ide kôň vyšampónovaný, s parádne zapletenou hrivou či chvostom. Podčiarknu tým krásu, eleganciu a dôstojnosť koňa, na ktorom im záleží.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….