Naše prvé Gorily – príbehy o kradnutí. Aj pred 100 rokmi ich zamietli pod koberec

T. G. Masaryka spomíname nie náhodou. Následnícke štáty po bývalom Československu zdedili genetický kód prvej republiky.

Napokon, politická garnitúra, ktorá vzišla z nežnej revolúcie, sa otvorene hlásila k demokratickým princípom predmníchovskej ČSR a do značnej miery skopírovala podstatné prvky vtedajšieho politického systému.

Vrátane prebujneného straníctva s jeho neduhmi – pomerným zastúpením strán v parlamente, vratkými koaličnými vládami, politickou korupciou a klientelizmom, čiernymi volebnými fondmi a kúpenými médiami.

Čítajte aj Tichý hrdina slovenských hôr: Príbeh partizánskeho veliteľa Ján Reptu

Áno, kradlo sa a rozkrádalo vo veľkom aj za „tatíčka Masaryka“. Večný kritik TGM, český básnik a zároveň poslanec Viktor Dyk zložil už na začiatku mladej republiky tento epigram:

„Nade hradem pode hradem, kradú, kradeš, krade, kradem!“

V tomto ohľade sa trochu vynímal medzi ostatnými rok 1924, keď prepuklo hneď niekoľko afér a škandálov. Lietali v nich aktéri vysokej politiky a hralo sa o veľké peniaze či majetky.

Viaceré z týchto afér pripomínajú stále vyšetrovanú kauzu Gorila a skončili sa tak, ako pravdepodobne dopadne aj ona – zahraním do autu či zamietnutím pod koberec.

Čierne peniaze do straníckych kás

Začnime jednou z najväčších afér na vtedajšom Slovensku, ktorú by sme mohli nazvať „bankárskou“.

Po počiatočnom rozmachu sa bankovníctvo mladej Československej republiky dostalo v rokoch 1922 až 1924 do vážnej krízy. V ťažkostiach sa ocitli najmä takzvané národné banky. V Čechách to bola Agrárna banka a Banka Bohemia, na Slovensku – Tatra banka alebo Ľudová banka.

Podľa Ľudovíta Hallona z Historického ústavu SAV ich pred bankrotom mohla zachrániť len finančná pomoc zo strany štátu. Vládne kruhy vypracovali plán záchrany – plán sanácie bank.

„Ťažké postavenie jednotlivých bánk však využívali vplyvné politické sily a ich predstavitelia, aby za prísľub štátnej pomoci získali od bánk rôzne benefity, predovšetkým takzvané politické úvery, ktoré smerovali do straníckych pokladníc,“ tvrdí historik.

Často išlo o nenávratné pôžičky, čo si ozrejmíme neskôr.

Vari najviac aktivity vyvíjala v tomto smere vládna Agrárna strana. Jej slovenskú odnož viedol Milan Hodža, v tom čase minister poľnohospodár­stva ČSR.

Hodža mal zároveň veľký vplyv v bankovníctve, do kľúčových finančných ústavov vedel dosadiť „svojich“ ľudí. Napríklad vo vedení Tatra banky figurovali Fedor a Vladimír Jesenskí (bratia známeho spisovateľa Janka Jesenského), ale aj Cyril Kresák a Ľudovít Vanovič, o ktorých si ešte niečo povieme.

Vladimír Jesenský sa Hodžovou zásluhou dostal ako jediný zástupca Slovenska do štátnej komisie v Prahe, ktorá schvaľovala takzvané sanačné prostriedky na ozdravenie krachujúcich bank. Jeden z najväčších prídelov týchto financií sa ušiel práve Tatra banke.

Za odmenu vyplácala Tatra banka najväčšie politické úvery práve Agrárnej strane. Len v rokoch 1926 – 1930 poslala takto na konto strany aj osobne Hodžu takmer dve miliardy korún.

Nové vedenie Tatra banky mohlo až po rokoch na základe analýzy finančných strát konštatovať, že napríklad pred voľbami v roku 1929 si tajomník František Seďa vyžiadal z poverenia Hodžu opakovane pre ústredný sekretariát Agrárnej strany pôžičky po 500-tisíc korún. Tieto sumy strana nikdy nevrátila, a keď sa riaditeľ banky dožadoval ich vrátenia, dali mu „z vysokých miest“ jasne najavo, že pôžičky má odpísať ako “sanačné straty“.

Ako vyplýva z ďalších Hallonových zistení, vedenie Tatra banky sa v tom čase dopúšťalo “machinácií s bilanciami a vedomého falšovania účtov“. Vyskytli sa aj vážne nedostatky v spravovaní banky. Napriek tomu sa menovaným manažérom vďaka politickému krytiu nič nestalo. Bratia Jesenskí sami odišli z vedenia banky v roku 1928, Kresák a Vanovič tam pôsobili až do odchodu do dôchodku začiatkom 30. rokov.

O čom všetkom sa malo mlčať

S Agrárnou stranou sa spája aj vari najväčší politický škandál prvej republiky – takzvaná liehová aféra, ktorá prepukla na rozhraní rokov 1923 – 1924.

Samozrejme, ani zďaleka v nej nešlo iba o liehoviny. Verejnú mienku pobúrilo najmä neoprávnené, respektíve nezákonné využívanie ekonomických zdrojov na politické ciele a fakticky – zneužitie politickej moci.

Hlavným aféristom bol vtedajší predseda hornej komory (senátu) parlamentu Karel Prášek (1868 – 1932), tretí najvyšší ústavný činiteľ. Kto bol Prášek? Statkár od Mladej Boleslavi, jeden z vedúcich predstaviteľov vtedy vládnucej Agrárnej strany.

V politike získal ostrohy už za Rakúsko-Uhorska, po vzniku ČSR zastával najprv úrad ministra poľnohospodárstva. Pre nezhody s predsedom strany i vlády Antonínom Švehlom ho odsunuli do senátu.

Kauza nazývaná tiež Aférou liehovarníckych peňazí prepukla na rozhraní rokov 1923 a 1924. Týždenník Přítomnost, ktorý redigoval uznávaný publicista Ferdinand Peroutka, ju už v januári označil za „najškaredší vred, ktorý päť rokov po vzniku samostatnej republiky zohyzdil náš politický život“.

Vyšlo totiž najavo že Prášek je nielen predsedom senátu, ale stojí aj na čele Družstva hospodárskych liehovarov.

Išlo fakticky o kartel výrobcov liehu. V roku 1924 v ňom boli desiatky podnikov na území Čiech. Ako správca liehovarníckeho dispozičného fondu spreneveril Prášek 27 miliónov korún na podplácanie, financovanie vlastnej strany i strán koaličných.

Kauzu odštartoval jeden z členov družstva, istý Václav Pretl z Plzne, ktorý poskytol opozičným novinám informáciu, že podal trestné oznámenie na Práška. Dôvod? Predseda mu na valnom zhromaždení družstva odmietol vysvetliť, komu a na čo vyplatil v minulých dvoch rokoch chýbajúcich desať miliónov korún z dispozičného fondu. Od jedného z členov vedenia sa však Pretl dozvedel, že išli “na umlčanie socialistických strán“.

V prvej ČSR pôsobili tri takéto strany, a všetky boli celoštátne – sociálnodemokra­tická, národnosocialis­tická a socialistická. Čo je dôležité, všetky tri tvorili s agrárnikmi širokú vládnu koalíciu, a mali svoje štruktúry aj na Slovensku.

Koho v tých stranách bolo treba podplácať a prečo?

Pretlov informátor sa mu zdôveril, že o podrobnostiach sa nemá nahlas hovoriť, „lebo bude z toho škandál“. A veru aj bol. A obrovský.

Prášek napokon vytočil aj Masaryka

Postupne vyšla na povrch korupčná schéma tejto aféry. Jeden príklad za všetky: Sumu tri milióny korún poukázal družstevný fond prostredníctvom Pragobanky najprv na konto kina Louvre, ktoré patrilo do vlastníctva Československej obce robotníckej.

Tá slúžila ako odborová ústredňa národných socialistov a v konečnom dôsledku nimi disponoval výkonný výbor tejto strany. Jeho členmi boli vtedy napríklad minister zahraničia Edvard Beneš alebo vplyvný senátor Václav Klofáč.

Transakciu sprostredkoval s 10-percentnou províziou istý pán Kabeláč, nastrčená osoba, ktorá s politikou nemala nič spoločné. Čiže 300-tisíc z pôvodnej sumy putovalo do Kabeláčovho vrecka.

Českí historici (Antonín Kubačák, Zdeněk Kárnik a iní) predpokladajú, že peniaze z liehovarníckeho fondu mali udržať konsenzus medzi koaličným partnermi v riešení hospodárskych otázok. V hre bola okrem iného dohoda o tom, že socialisti nebudú blokovať agrárnikom zvýšenie cien liehu.

Vládne strany a predovšetkým strana agrárna chceli aféru vyriešiť elegantne – rezignáciou Práška z funkcie predsedu senátu. Ten sa bránil. Prečo práve on má byť obetným baránkom, keď sa na tomto spôsobe podplácania koaličných partnerov dohodili v spolkoch?

Vtedy kolegovia zvýšili tlak vyťahovaním kostlivcov z Práškovej skrine. Išlo konkrétne o materiály z viedenského vojnového archívu, podľa ktorých mal Prášek v rokoch 1915 – 1918 udávať rakúskej tajnej polícii českých vlastencov. Predpokladá sa, že únik informácií zariadil niekto blízky prezidentovi.

Ale ako v prípade záznamov ŠtB o 70 rokov neskôr išlo aj v tomto prípade o kontroverzný, ak už nie dvojsečný nástroj vydierania.

Čítajte aj Ako znižovať počty úradníkov, keď ich nikdy nie je dosť?

Medzi straníckymi špičkami zavládla značná nervozita, veď dôverné informácie z vojnového archívu sa mohli vyniesť na kdekoho. „Z tohto archívu sa môže rozliezť po svete veľa zla a hadov, z ktorých jeden už uštipol pána Práška,“ varoval Peroutka v Přítomnosti.

Prášek sa však nevzdával a vyhlasoval, že „dispozičné fondy“ majú aj iní politici či ústavní činitelia. Na svoju obranu uvádzal, že tri milióny kartel venoval Masarykovmu fondu, ktorý prezident zriadil na nákup diel starých majstrov do Obrazárne Pražského hradu.

Masaryka sa to zrejme dotklo a do politických sporov vstúpil celou váhou svojej autority. V jednom prejave poukázal na nepríjemný morálno-etický rozmer celej kauzy. Práška nepozval na novoročnú audienciu na Hrade a pri jednom oficiálnom stretnutí mu demonštratívne odmietol podať ruku.

Prezidentovu nemilosť pocítil aj Alois Tučný národno-socialistický minister a zároveň šéf odborov, ktoré od Práška prijali milióny „na prevádzku kina Louvre“.

Kauzu bolo treba čím skôr zamiesť pod koberec, lebo hrozilo, že sa začne reťaziť. Objavili sa informácie, že podobným spôsobom sa financujú politické strany aj z ďalších liehovarníckych korporácií, napríklad zo Zväzu priemyselných liehovarov, ktorý takisto viedol agrárnik.

Ba čo viac, kritici politických pomerov začali upozorňovať, že Práškov nástupca na čele Senátu, agrárnik Václav Donát viedol v kritickom období štátnu komisiu, ktorá mala dohliadať na výrobu liehu v republike.

“Možno sa potom čudovať, že hospodárenie v takom citlivom priemyselnom odvetví pripomína Augiášov chliev?“ pýtali sa novinári.

Nakoniec musel Prášek odstúpiť z funkcie šéfa hornej komory parlamentu, ale ešte rok si podržal mandát senátora. Opozičné strany, najmä komunisti a ľudáci, presadzovali zriadenie parlamentnej komisie na vyšetrenie kauzy.

Namiesto toho parlament prijal v júni 1924 zákon o inkompatibilite – nezlučiteľnosti členstva v najvyššom zákonodarnom orgáne s vlastnením výrobnej firmy alebo s účasťou vo vedení ziskovej organizácie.

Novinári tento zákon posmešne nazvali lex Prášek

Čo však bolo na liehovej afére najkrikľavejšie, nezačalo sa trestné stíhanie proti nikomu, kto úplatok dával alebo dostal. Všetci zainteresovaní sa po nej tvárili, ako keby sa nič nebolo stalo.

Nestíhali dokonca ani vedenie združenia liehovarov za to, že podľa odhadov pripravilo štát na daniach prinajmenšom o 360 miliónov ko­rún.

A čo Prášek, ktorý spreneveril 27 miliónov liehovarníckych peňazí? Založil novú stranu a v parlamentných voľbách 1925 sa pokúsil o návrat do vrcholovej politiky, ale už nepochodil.

Slovenska sa česká liehová aféra zdanlivo netýkala, ale zdanie klame. Opozičné médiá priniesli informácie, podľa ktorých milióny z „Práškovho“ fondu išli aj na financovanie agrárnickej tlače, ktorú na Slovensku predstavovalo niekoľko významných titulov (Slovenský denník, Slovenská politika a iné).

Špinavé kšefty s uhlím a benzínom

Takmer súčasne s „liehovou“ aférou prebiehala iná – „uhoľná“. Išlo o machinácie s dodávkami uhlia pre železnice. Minister štátnych dráh, socialista Jiří Stříbrný nakupoval pre železnice predražené nekvalitné uhlie od svojho brata Františka, riaditeľa uhoľných baní. Provízie sa prevádzali nielen na kontá bratov, ale aj do pokladníc koaličných strán.

Celková suma „bakšišov“ dosiahla 20 miliónov korún. Čiastočne sa tieto praktiky odhalili už v 20. rokoch minulého storočia, ale verejnosť si mohla o nich urobiť celkový obraz až v roku 1931.

Už v roku 1924 dal na bratov zbierať kompromitujúci materiál minister Beneš. Mal totiž v žalúdku kritika svojej zahraničnej politiky a kolegu vo vládnom kabinete Jiřího Stříbrného. Tvrdí to napríklad český historik Jan Hrubý, ktorý aféram prvej ČSR venoval celú knihu.

Proti väčšiemu úniku informácií do médií však zasiahol premiér Antonín Švehla a nakoniec i prezident Masaryk. Obávali sa odhalenia celého systému financovia koaličných strán, v ktorom sa korupčné peniaze rozdeľovali podľa utajovaného kľúča. Nezabránili však vnútrostraníckej kríze v Čs. strane socialistickej, ktorá prepukla o dva roky neskôr. Rozkol v strane pripravil Stříbrného o ministerské kreslo a stranícky rival Václav Klofáč ho verejne označil za “syfilitika“.

Hoci sa informácia istého lekára nepotvrdila, tento útok značne otriasol pozíciou Stříbrného v očiach verejnosti i v politických kruhoch. Ďalší socialista Bohuslav Vrbenský vtedy napísal: „Používanie podobných metód v straníckom súperení vedie k zbahneniu politického života.“

Aby toho nebolo málo, pred 100 rokmi prepukla aj „benzínová“ aféra. Išlo o dodávky nekvalitného benzínu pre ministerstvo národnej obrany. Kauza sa dostala pred súd až po tom, čo zhorelo niekoľko vojenských lietadiel. Hoci sa oficiálne nepotvrdilo, že príčinou bol zlý benzín, vyšetrovateľom sa podarilo odhaliť aspoň korupčnú schému. Tresty sa však ušli len „malým rybám“ napriek tomu pritom počas súdneho pojednávania zazneli aj zvučné mená z vysokej politiky, tieň podozrenia padol napríklad aj na exministra obrany, Slováka Ivana Markoviča.

Odniesli si to noviny a novinári

Ako poznamenal Hrubý, vládni politici sa už postarali, aby proces neprerástol do politickej roviny. Preto zatočili s novinami a novinármi, ktorí sa až príliš venovali – povedané súčasným slovníkom – investigatíve tohto druhu.

V lete 1924 parlament prijal v skrátenom konaní vládny návrh novely tlačového zákona, ktorým sa sprísnila cenzúra a zrušil inštitút redakčného tajomstva. Návrh v parlamente obhajoval slovenský poslanec – spravodajca za agrárnu stranu Ľudovít Medvecký.

Zákon odteraz ukladal šéfredaktorom povinnosť uverejniť opravu od osôb kritizovaných v novinách už v nasledujúcom čísle a na rovnakom mieste. V prípade nesplnenia tejto povinnosti hrozila šéfredaktorovi vysoká pokuta a poškodenému súd priznával odškodnenie za spôsobenú ujmu až do výšky 10-tisíc korún.

Senátor za kresťansko-sociálnu stranu Robert Mayr-Harting v rozprave vyhlásil: “Vládnuci páni namiesto boja proti korupcii radšej zakazujú, aby sa o nej hovorilo a písalo.“

Prištedrá ruka jednej životnej poisťovne

Presvedčenie najširších vrstiev obyvateľstva o úplatnosti politikov a o politike ako panskom huncútstve posilnila najmä kauza nadnárodnej životnej poisťovne Phönix.

Naplno prepukla síce až vo februári 1936 po jej bankrote, ale určité podozrenia o fungovaní tejto súkromnej finančnej ustanovizne začali prenikať na verejnosť oveľa skôr.

„Phönix mal najštedrejšiu ruku v Európe,“ napísali po jeho krachu noviny Prager Börsencourier.

„Rozdával desiatky miliónov najrôznejším spôsobom a na najrozličnejšie účely, aby získal vplyv, blahovôľu, mlčanie a informácie. Neuveriteľné množstvo ľudí v strednej Európe žili ako jeho paraziti.“

Poisťovňa mala síce sídlo vo Viedni a filiálky v mnohých štátoch Európy. Na Československo však pripadal jej druhý najväčší obchodný podiel – hneď po Rakúsku. Česká odbočka sa volala Fénix, slovenská – Domov a Slovania (Phönix bol v nej hlavným akcionárom). Medzi ich klientov patrili aj politické špičky.

Krach poisťovne po zistení, že hospodárila so značným deficitom (250 miliárd šilingov), sprevádzali samovraždy viacerých jej topmanažérov. Vtedy sa našiel v trezore viedenského ústredia aj zoznam politikov, ktorí kryli odvrátenú stranu existencie tejto poisťovne.

Bolo medzi nimi aj 110 vplyvných osobností ČSR. Jedni boli na čiernej výplatnej listine, ďalší zobrali jednorazové úplatky v značných sumách, iní sa uspokojili s poistkami grátis.

Čítajte aj Tiso a Hitler podcenili odhodlanie Slovákov povstať proti neslobode

Český denník Národní listy, blízky vládnej strane Čs. národná demokracia, písal, že za zlé hospodárenie poisťovne môže „podplácanie českých a rakúskych kontrolórov“. Pomlčal však o politikoch, ktorí stáli v pozadí ich nečinnosti.

Pravda, opozičné noviny sa rozpísali o Vavrovi Šrobárovi, v tom čase senátorovi za Agrárnu stranu, ktorý od roku 1931 sedel v ústrednej riaditeľskej rade poisťovne. Pýtali sa, ako je možné, že neinformoval o tom, čo sa tam deje, ministra vnútra Juraja Slávika (mimochodom, ďalšieho slovenského politika).

Novinári skloňovali aj meno predsedu Slovenskej ľudovej strany. Andrej Hlinka viedol do roku 1930 správnu radu pobočky Domov a Slovakia. „Za to, že držal niekoľko sto akcií, dostával šesťtisíc korún tantiém ročne,“ tvrdili niektoré zdroje. Nič sa však nedokázalo, ba ani nevyšetrovalo a túto aféru postupne prehlušili iné politické škandály.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….