November ’89: Prečo mlčal Gorbačov a prečo politici Pražskej jari nemali šancu

„Zaťaté“ mlčanie Kremľa počas celého prvého, kľúčového týždňa revolučných udalostí mohlo znamenať, že Gorbačov a spol. si boli natoľko istí žiaducim (pre nich) vývojom u nás, že sa nepotrebovali k nemu verejne vyjadrovať. Toto mlčanie však zároveň zneisťovalo mnohých aktérov udalostí. Priam do šialenstva privádzalo najvyšších predstaviteľov odchádzajúceho režimu.

Generálny tajomník ÚV KSČ Miloš Jakeš nieže sa nemohol telefonicky skontaktovať s Gorbačovom, ale ten mu neodpovedal ani na list, ktorý „sám ako kôl v plote“ poslal sovietskemu lídrovi 25. novembra 1989. Deň predtým Jakeš rezignoval s celým politbyrom na svoju funkciu.

Mlčal aj prezident ČSSR Gustáv Husák. Odmietal opakované výzvy, aby vystúpil v televízii a upokojil situáciu. Prípadne, aby sa postavil za demokratizačné zmeny a proti použitiu násilia, čím by prevzal on i KSČ politickú iniciatívu. Tvrdil, že zdravotne sa necíti dobre a že nebude „hrať divadlo“. Už ako politický dôchodca vysvetlil historikovi Viliamovi Plevzovi, že sa nemal o koho oprieť. „Vedenie strany sa po 17. novembri úplne rozložilo a paralyzovaná bola i vláda,“ povedal. Verejne vystúpil Husák až krátko pred svojou abdikáciou večer 9. decembra 1989, keď o výsledku mocenského boja v Československu už bolo rozhodnuté.

Ale vráťme sa o dva týždne späť. Nejasný postoj Moskvy k hektickej situácii v ČSSR miatol nielen našu „verchušku“. Čo si o mlčaní Kremľa mohla asi myslieť jedenapolmiliónová členská základňa, radoví komunisti (z nich tretina sa nachádzala na Slovensku v organizáciách KSS)? Že kto mlčí, ten svedčí? Jedni odhadzovali červené knižky a pridávali sa k štrngajúcim na námestiach, ďalší nadávali „Gorbymu“ do zradcov a renegátov, tretí – tých bolo asi najviac – zanevreli na politiku a stiahli sa do svojej ulity.

Jakeš bez dôvery Moskvy

Ale nepokoj a rozpaky zavládli aj v kruhoch disidentov, v radoch politickej opozície. Zo spomienok pamätníkov vyplýva, že v prvých dňoch očakávali represie zo strany štátnej moci. Nevylučovali ani zásah sovietskych vojsk, dislokovaných na území ČSSR.

Čítajte viac Veľká anketa: Ako vnímate vývoj na Slovensku 35 rokov po Nežnej revolúcii? Odpovedzte na symbolických 17 otázok

Plevza spomína, že predstavitelia Verejnosti proti násiliu (VPN) dlho odmietali stretnúť sa so zástupcami vládnucich kruhov na Slovensku z obáv, že ich na takejto schôdzke zatknú. Predpokladali, že proti opozícii sa chystajú zakročiť pohotovostné pluky ministerstva vnútra a oddiely Ľudových milícií (,,ozbrojenej päste strany”). Nič z toho sa však nepotvrdilo.

Plevza mal vtedy sprostredkovať schôdzku medzi Akčným výborom pri ÚV KSS a vedením VPN v Bratislave. „Pamätám sa, že všetko prebiehalo dosť konšpiratívne, spojku nám robil človek, ktorý nás postupne doviedol na štvrté poschodie nad Liga pasážou. Všimol som si, že na každom poschodí stojí metla rúčkou dole. Asi to bolo znamenie, že vzduch je čistý.“

České Občianske fórum (OF) zistilo skutočný stav veci skôr. Jednak vďaka kontaktom s ľuďmi okolo vtedajšieho premiéra Ladislava Adamca a jednak na základe signálov zo sovietskeho veľvyslanectva v Prahe.

Čítajte viac Báli sa viac Dubčeka alebo Havla? Z politického zákulisia novembra 1989

Pracovníci ambasády si pozývali vybraných ľudí, o ktorých vedeli, že majú spojenie na vodcov opozície. Jedným bol český historik ekonomiky Jan Šolta, ktorý sa ešte zo študentských čias poznal s Rusom Olegom Lušnikovom. Spolu vtedy navštevovali Vysokú školu ekonomickú v Prahe.

Počas normalizácie sa Šolta stal politicky nespoľahlivou osobou, musel opustiť akadémiu vied a vystriedal niekoľko zamestnaní mimo svojho odboru. A čo Lušnikov? V roku 1989 pracoval na sovietskom veľvyslanectve a na štvrtý alebo piaty deň zamatovej revolúcie pozval bývalého konškoláka Šoltu „na šálku čaju, aby ho zoznámil s obsahom “Stanoviska vlády ZSSR k udalostiam 17. novembra“. Čo to bol za dokument?

„Vyplývalo z neho, že československé vedenie stratilo dôveru Sovietov, lebo neplní prijaté dohody, a že oni sú pripravení uznať každú vládu v Československu, ktorá vzíde zo slobodných volieb,“ spomína Šolta. „Sovietska strana chápe dôvody pokojne demonštrujúcich ľudí v uliciach našich miest a je pripravená zabrániť všetkými prostriedkami, aby sa proti nim použilo násilie.“

Sovietsky diplomat poprosil Šoltu, aby túto informáciu posunul svojim známym z Občianskeho fóra. Ten sa už na druhý deň dostal až k Václavovi Havlovi a odovzdal mu zápis svojho rozhovoru s Lušnikovom. Na „stanovisko sovietskej vlády“ sa odvolávali aj ďalší pamätníci a po 20 rokoch sa o ňom zmienil dokonca i Jakeš. Odkaz Moskvy mu mal tlmočiť sovietsky veľvyslanec Viktor Lomakin pravdepodobne 22. novembra. Okrem iného odporúčala výmenu generálneho tajomníka. Lenže nemal to byť človek z užšieho vedenia strany, ale „niekto zvonku“. „Vari Zdeněk Mlynář?“ pýtal sa nechápavo Jakeš. Jasnej odpovede sa však nedočkal, ani vtedy, ani po rokoch.

Meno Mlynář spomenul Jakeš nie náhodou. Išlo o politika, ktorý v druhej polovici 50. rokov študoval právo na Moskovskej štátnej univerzite v jednom ročníku s Gorbačovom. Počas pražskej jari bol blízkym spolupracovníkom Alexandra Dubčeka. V roku 1977 sa stal chartistom a emigroval do Rakúska. V Innsbrucku prednášal politológiu. A do Prahy sa zhodou okolností vrátil 24. novembra 1989, keď vedenie KSČ zasiahlo zničujúce zemetrasenie.

Ale vráťme sa ešte k záhadnému dokumentu. Každý o ňom hovorí niečo iné a nikto ho nedržal v ruke. Rusi „Stanovisko“ doteraz nepublikovali a je otázne, či ho vôbec majú vo svojich archívoch. Je totiž veľmi nepravdepodobné, že by sovietska vláda zasahovala do kádrových otázok v KSČ. Takéto „odporúčania“ by si dovolil jedine Gorbačov alebo niekto zo sovietskeho politbyra. Celé to mohlo byť najskôr súčasťou nejakej spravodajskej alebo politickej hry.

Čítajte viac Gorbačov v novembri 1989: Nepoužite silu!

Vtedajší veliteľ Strednej skupiny sovietskych vojsk v ČSSR Edvard Vorobjov však neskôr potvrdil: “Áno, z Moskvy sme dostali rozkaz za žiadnych okolností neopúšťať kasárne.“

Veliteľstvo tohto zoskupenia sa nachádzalo len 30 kilometrov východne od Prahy a generál Vorobjov mal vtedy k dispozícii viac ako 70-tisíc vojakov.

Pripomeňme si, že už v utorok 21. novembra sa na Václavskom námestí uskutočnila 300-tisícová manifestácia, na ktorej vystúpil Václav Havel a prvýkrát ju vysielala v priamom prenose televízia. Účastníci požadovali odchod skompromitovaných politikov a vyzývali na generálny štrajk. Na druhý deň sa konalo 100-tisícové protestné zhromaždenie v Bratislave na Námestí SNP. Z tribúny sa prvýkrát po dvadsiatich rokoch ľudom prihovoril Alexander Dubček. A 24. novembra sa na balkóne budovy Melantrichu nad Vaclavákom objímali pred zhromaždeným davom Dubček s Havlom. Nikomu ani nenapadlo proti týmto demonštráciám zasiahnuť.

Aký krach? Nie, obnova socializmu

Dovoľte osobnú spomienku. V tom čase som pôsobil už štvrtý rok ako spravodajca Pravdy v Moskve. Desaťmiliónová metropola žila v očakávaní tuhej zimy a možnej energetickej krízy. K štrajku baníkov v severskej Vorkute sa pridali haviari z ďalších uhoľných revírov. Bolo zrejmé, že za nimi stojí opozícia vedená Borisom Jeľcinom.

Udalosti na západnom okraji rozľahlej sovietskej ríše Moskvu ako keby nezaujímali. Mala dosť vlastných trápení. Mesto sa už len tvárilo, že je výkladnou skriňou „krajiny sovietov“. Prímestské vlaky dostali prívlastok “potravinové“. Každé ráno priviezli tisícky obyvateľov z bližších i vzdialenejších oblastí, aby skupovali v Moskve základné potraviny. U nich doma boli už len na prídelové lístky a niekde ani na tie nie.

Napríklad v Archangeľskej oblasti sa prideľovali cukor, maslo i mäso. V Moskve sa zase tvorili pred obchodmi kilometrové fronty, a keď na vás konečne prišiel rád, zízali ste už iba na prázdne regály. Jeden z Gorbačovových poradcov maršal Sergej Achromejev, ktorý často sprevádzal šéfa na jeho cestách po krajinách Západu, v posmrtne vydaných zápiskoch poznamenal: „Všade, kde prídeme, sú na programe rokovaní hlavnou témou pôžičky pre Sovietsky zväz.“

„Ekonomická situácia v ZSSR je katastrofálna,“ oznamoval 8. októbra 1989 z Moskvy do Amsterdamu holandský veľvyslanec Petrus Buwalda.

Reformy nazývané „perestrojkou“ očividne zlyhávali, ale Gorbačov to na porade šéfredaktorov celoštátnych médií vysvetľoval ako prirodzený problém rastu. „Perestrojka práve prekonáva svoju kritickú fázu. No nech je akokoľvek ťažká, ja z kurzu nezídem,“ dušoval sa.

Čítajte viac Vývoj po 17. novembri 1989 nebol Kremľu ľahostajný, ale neprotestoval

Len či to upokojí občanov jednotlivých sovietskych republík? „Gorby“ zažíval vrchol popularity v zahraničí, ale doma rýchlo strácal autoritu.

Silné odstredivé tendencie sa prejavovali najmä v Pobaltsku. Politické vedenia Estónska, Litvy a Lotyšska dali Gorbačovovi na spoločnom stretnutí najavo, že ak republiky nedostanú skutočnú samostatnosť, vystupujú zo Sovietskeho zväzu. Moskva im namiesto nezávislosti ponúkala akýsi “republikový chozrasčot“.

Na zasadnutí politbyra 9. novembra Gorbačov informoval jeho členov, o dojmoch z tohto stretnutia. „Sú odhodlaní sa odtrhnúť so zdôvodnením, že nechcú zahynúť v chaose, ktorý u nás vznikol.“ Ako vieme v ten istý deň, 9. 11. 1989, padol Berlínsky múr a pomocník sovietskeho lídra Anatolij Čerňajev si zapísal do denníka: „Skončila sa jedna epocha v dejinách tzv. socialistickej sústavy. Tu však nejde len o socializmus, ale o zmenu pomeru síl vo svete, je to koniec Jalty, stalinského dedičstva… Hľa, čo spôsobil Gorbačov! Skutočne sa ukázal ako velikán, pretože vycítil beh dejín a pomohol mu, aby sa uberal svojím prirodzeným smerom.“

Nezabúdajme, že v Poľsku sa medzitým dostala k moci opozičná Solidarita, predsedom koaličnej vlády sa stal jej nominant Tadeusz Mazowiecki. A v Budapešti socialista Mátyas Szűrös vyhlásil 23. októbra z balkóna parlamentu slobodnú Maďarskú republiku.

Britská premiérka Margaret Thatcherová to zhodnotila ako “krach socializmu“. Gorbačov však reagoval slovami: “Žiaden krach, socializmus sa práve obnovuje.“

A keď sa prvýkrát stretol s novým poľským premiérom v Kremli (mimochodom, stalo sa to 24. novembra 1989), takmer doslova mu odcitoval vetu zo svojej knihy Perestrojka a nové myslenie pre našu krajinu a celý svet:

“Nech si každý národ hľadá svoje vlastné miesto, svoje vlastné formy a spôsoby rozvoja, pričom si zachováva svoju originalitu a identitu na základe rešpektovania univerzálnych ľudských hodnôt.“ Štát sa mu začínal rozpadávať pod rukami, ale „Veľký Gorby“ rojčil o “spoločnom európskom dome“, kde si nájdu miesto všetky národy vrátane tých, čo žijú na území Sovietskeho zväzu.

O týždeň sa mal stretnúť s prezidentom USA Georgeom Bushom st. na Malte. Americká výzvedná komunita mu pri tejto príležitosti pripravila prognózu „Gorbiho“ zotrvania pri moci.

Vyplývalo z nej, že pozícia sovietskeho lídra je pevná, že „režim si zachová súčasný kurz“ dlhšie ako dva roky a že je menej pravdepodobný scenár „nezvládnuteľného úpadku“, ktorý by viedol k “represívnemu zásahu“.

Ako reálnejšia sa ukázala prognóza vypracovaná zástupcom riaditeľa CIA Johnom Helgersonom. Podľa nej mala politická sila Gorbačova „erodovať“, čiže rozrušovať sa. „Gorbačov postupne stratí kontrolu nad udalosťami,“ predpovedal Helgerson.

Urbánek žobral o pomoc

Nezabúdajme, že 7. novembra 1989 prebehol revolučný prevrat v Bulharsku. Odstúpil dlhoročný líder Todor Živkov a k moci sa dostal bývalý disident Žeľu Želev. V prehliadke nenásilných revolúcií chýbalo už len Rumunsko a Československo.

K príprave a priebehu nežnej revolúcie Moskva zrejme ešte neodtajnila svoje kľúčové dokumenty. Bádateľom sú však k dispozícii analytické správy o niečo staršieho dáta, ktoré sú hodné pozornosti. Ide o rozbory vnútropolitickej situácie z jarných mesiacov 1989. Materiály obsahujú kritiku štýlu práce Jakešovho vedenia, ktorý vyvolával nespokojnosť v spoločnosti. Podľa nemenovaných analytikov sa napätie prejavovalo vznikom alternatívnych združení (všímajú si Chartu 77 a Obrodu), demonštráciami a ďalšími formami protestu. „V jesenných mesiacoch možno v Československu očakávať vnútropolitickú krízu,“ znie jeden zo záverov.

Čítajte viac Kto naplánoval 17. november?

V apríli 1989 podnikol cestu do Prahy Gorbačovov poradca Vadim Zagladin. Po rozhovoroch so svojimi známymi predložil šéfovi správu. Uveďme aspoň dva závery.

„Československo prežíva hlbokú morálno-politickú krízu, porovnateľnú s tou pred rokom 1968, s jediným rozdielom – dnes má vyššiu životnú úroveň. Ale nespokojnosť s politickou situáciou pozorovať ako medzi robotníkmi, tak i medzi mladými ľuďmi a nespokojná je aj časť členov (komunistickej) strany.“ “Je potrebné prehodnotiť rok 1968 a Dubčeka, ale časť vedenia je bytostne spätá s vtedajšími udalosťami a druhá časť sa zo zotrvačnosti obáva zopakovania roku 1968.“

O začiatku novembrových udalostí informovali ústredné sovietske noviny veľmi stručne a oneskorene. Sovietska Pravda prvú zastrčenú správu o demonštráciách v Prahe priniesla až 21. novembra 1989. O päť dní neskôr informovala rovnako stručne o personálnych zmenách vo vedení KSČ.

To, samozrejme, neznamená, že o udalostiach neboli v Kremli informovaní. Vzhľadom na zaneprázdnenosť Gorbačova mal „československú krízu“ na starosti zrejme druhý muž v tamojšej hierarchii Alexander Jakovlev, nazývaný “hlavným architektom perestrojky“.

Ešte 31. októbra 1989 odpovedal Jakovlev na priamu otázku Zbygniewa Brzezinského, ako sa ZSSR zachová v prípade, že Československo bude nasledovať príklad Poľska a Maďarska a k moci sa aj u nás dostanú opozičné sily: „Pokojne, každý má slobodu voľby, pre nás je hlavné, aby sme v budúcnosti nehraničili s nepriateľskými štátmi.“

Aby mal správy z prvej ruky, poslal Jakovlev 24. novembra do Prahy Valerija Musatova, vtedy zástupcu vedúceho medzinárodného oddelenia ÚV KSSZ.

Zopakujme si, že v ten istý deň zasadal ÚV KSČ. Staré vedenie na čele s Jakešom zložilo funkcie, jeho nástupcom sa stal nevýrazný Karel Urbánek pôvodným povolaním železničiar. Vo funkcii vydržal necelý mesiac.

Musatov sa niekoľkokrát stretol s premiérom Ladislavom Adamcom, s Mlynářom vyhľadal aj ľudí z Občianskeho fóra a z Obrody – opozičnej organizácie, ktorá združovala reformných komunistov, vylúčených zo strany na začiatku normalizácie. Špekuluje sa, že Moskva vtedy ešte pracovala so scenárom prezident – Dubček, premiér – Adamec, generálny tajomník – Mlynář. Ale bolo neskoro, vlak pre mužov januára 1968, ako volali politikov Pražskej jari, medzitým ušiel. Proti Dubčekovi bol aj Adamec, ktorého presadil za premiéra Jakeš, jeden z hlavných normalizátorov.

Napäté vzťahy boli aj medzi Chartou a Obrodou, aj medzi Obrodou a KSČ. „Zatiaľ čo my sme sa orientovali na európsku sociálnu demokraciu, tak chartisti na liberálov,“ vysvetľuje Ivan Laluha, blízky spolupracovník Dubčeka. „To bolo badať už od vzniku Charty, aj preto časť reformných komunistov z nej neskôr odišla. Ale v komunistickej strane sa prejavila voči nám, vylúčeným, aj v týchto kritických chvíľach priam neprekonateľná averzia.“

Havel sa s Dubčekom na Václaváku objímal, ale o niekoľko dní ho podrazil. Keď Dubčekovi sľúbil, že podporí jeho prezidentskú kandidatúru, nakoniec kandidoval sám.

Nič lepšie nevyjadruje koniec bývalého režimu ako prvé stretnutie nového šéfa KSČ Urbánka s vtedy ešte šéfom Občianskeho fóra Havlom. Urbánek ho požiadal o autogram do výtlačku knižného vydania jeho Audiencie, ktorý si doniesol.

Havel mal z tohto stretnutia zmiešané pocity. “On bol trochu pomätený,“ povedal po rokovaní priateľom. “Pôsobil dojmom dobráckeho malého človeka, ktorý sa kamsi dostal, čomu veľmi nerozumie a je trošku zúfalý a žobre o pomoc.“

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….