Pamiatkarka: Táto vláda s odborníkmi narába, akoby boli škodná

Pamiatkam sa venujete takmer polstoročie. Ako si vás získali?

Úplne jednoducho. Môj starý otec, regionálny historik, pôsobil v Nitre, kde má aj ulicu, a venoval sa zbieraniu starých pohľadníc, písal články, vyšli mu drobné publikácie a mňa to zaujímalo. Aj otec nás tak orientoval. Každý víkend sme šli na nejaký hrad. Chvíľu som premýšľala, že by som sa venovala reštaurovaniu, ale zrejme som nemala dosť talentu, na VŠVU ma neprijali. Skúsila som teda architektúru. Musím však povedať, že spolužiaci sa mi smiali.

Prečo?

Pýtali sa – načo sa učíš dejiny? Načo ti to bude? Lenže ja som absolútne netúžila projektovať paneláky. Oslovovala ma historická architektúra. A aj vďaka tomu som bola u jedného jediného zamestnávateľa od začiatku až do konca, dnes sa nazýva Pamiatkový úrad.

Za ten čas inštitúcia menila mená, zameranie, občas mala aj vtipné skratky.

Ja som nastúpila do Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody. Zanikol v roku 1981, keď sa odčlenila ochrana prírody a už to bol iba Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti. Potom prišiel nejaký génius, zo slovenského spravil štátny a ústav získal skratku – ŠÚPS (usmieva sa). V 90. rokoch za ministra Ivana Hudeca (HZDS) sme sa zmenili na Národné krajinné pamiatkové centrum, pretože k nám „prišupli“ aj problematiku ochrany krajiny. Ale s tým, že tam dosadili svojich známych. Namiesto ochrany krajiny sa venovali takým veciam ako príprava olympijských hier vo Vysokých Tatrách alebo umiestnenie hrobu Neznámeho vojaka na Devíne a podobné záležitosti. S drobným dôvetkom, že na to dostali aj vybavenie, aj financie. My sme pritom vtedy nemali ani na papier.

Čítajte aj Najmenšie pamiatky žiadajú najviac. Celého človeka

Kam sa slovenské pamiatkarstvo posunulo za tých 50 rokov?

Za veľmi významné považujem to, čo sa udialo po roku 2000. Dovtedy bola naša inštitúcia iba odborná. Len sme pripravovali odborné podklady pre všeobecnú štátnu správu a tá s tým nakladala podľa vlastnej úvahy. Čo však bolo neraz tristné. Vezmite si napríklad Nádvorie Európy v Komárne. Nevhodné stavebné zásahy, ktoré vidíme dnes, sa diali v pamiatkovej zóne, ale nikoho to nevzrušovalo. Alebo v Banskej Bystrici veľmi vysoko nadstavali jeden dom v pamiatkovej rezervácii, s čím sme nesúhlasili. Ale všeobecná štátna správa s tým nemala problém. Toto boli momenty, ktoré nás veľmi hnevali. Chceli sme získať do rúk rozhodovaciu moc a to sa podarilo až zákonom v roku 2002, kedy sa vytvoril Pamiatkový úrad. A tak pamiatkari boli s vlastníkom pamiatky od prvého kontaktu až do rozhodnutia, keď sa schválil vhodný postup obnovy. Už do toho nevstupoval ďalší člen, ktorý mohol mať rôzne úvahy alebo kamarátske väzby a podobne.

A kde sa pamiatkarstvo ocitlo dnes?

Cítim znova mráz, rovnaký ako za ministrovania Hudeca. Teraz sme opäť na križovatke, pričom jedna z ciest môže byť spiatočnícka. A budem teraz hovoriť všeobecne o oblasti kultúry, nielen o pamiatkovej ochrane: zväzujú sa ruky. Začína sa cenzurovať, čo kto povie – a na základe toho sa udeľujú sankcie. Už keď sa ministerka kultúry Martina Šimkovičová uviedla slovami, že slovenská kultúra má byť slovenská a žiadna iná, signalizovalo to totálnu neznalosť, čo je to kultúra a ako vzniká. To si naozaj niekto myslí, že všetko vzniklo na Slovensku? To napríklad odignorujeme, že Jozef Ignác Bajza mal pri písaní diela René mládenca príhody nie slovenskú inšpiráciu? A tak si kladiem otázku, čo má byť tá slovenská pamiatka? Iba drevenica? Lebo kostol už asi nie, pretože ich k nám chodili stavať rôzni architekti zo zahraničia, prejavovali sa pri ich výzdobe vplyvy iných kultúr a inšpirácie od iných národností. Veď tie medzinárodné umelecké obdobia ako gotika, barok či renesancia nevznikali na Slovensku. Vždy išlo o inšpirácie zvonka. Tak si hovorím, čo vlastne očakávame? Všetky tieto ostatné pamiatky zrušíme, pretože nie sú „naše“? Lebo barokové sú talianske, aj renesančné, gotické sú nemecké. Už nás nezaujímajú? Ale možno je to hlúpa otázka, na úrovni plochej zeme… Ale vážne. Vrcholný predstaviteľ, ktorý vchádza na pôdu ministerstva kultúry, najprv tvrdí, že sa musí so všetkým zoznámiť, lebo toto povedala Šimkovičová. A vzápätí hlesne, že kultúra musí byť len slovenská. V oblasti pamiatok som z toho zdesená.

A možno vôbec drevenice považovať za slovenské?

Ale veď aj tie vznikali v oblastiach, kde bolo nemecké etnikum alebo maďarské. Aké sú to potom pamiatky? Nakoniec jediné, čo nám zostane, bude jedna ulica vo Vlkolínci. Sú to také hlúposti. Možno Šimkovičová hovorila o nejakých ľudových súboroch. Lenže to mátalo aj poslednú ministerku kultúry za Smer Ľubicu Laššákovú. Iba folklór ju vzrušoval, nič iné ju nezaujímalo.

Nominanti za SNS Taraba a Šimkovičová vyhadzujú rad za radom odborníkov a dosadzujú politicky spriaznených ľudí bez odborného zázemia. To isté zrejme hrozí aj v pamiatkových inštitúciách, ako to vnímate?

Politické nominácie sú stará pesnička. Zažívali sme to pri každej zmene vlády, kde prišli rôzne návrhy z regiónov, kto by mohol byť dobrý kandidát. Týka sa to najmä krajských pamiatkových úradov, ktorých je osem. V regiónoch určite stojí zástup dychtivcov, ktorí by sa chceli posadiť do kresla riaditeľa. Pravda, nikto z nich si neuvedomuje, čo pamiatková ochrana znamená. Nejde o disciplínu, ktorú sa môžete naučiť na vysokej škole. Osvojíte si ju až dlhšou praxou a treba zdôrazniť, že na ucelený pohľad na hodnoty pamiatky nestačí len hľadisko historika umenia, etnológa či architekta, ale v súvislosti s charakterom príslušného objektu je potrebná aj spolupráca archeológa, špecialistu na historickú zeleň či odborníka na technické pamiatky. A to nespomínam technické a technologické otázky vhodných, a najmä nevhodný sanácií alebo ochranu takého živého organizmu, ako sú pamiatkové rezervácie a zóny.

Čítajte viac Holíč: Kontajnery z Ázie verzus dedičstvo Veľkej Moravy

Aké to bude mať dôsledky, keď ministerstvo vyhodí dlhoročných odborníkov pamiatkarov?

Posadiť na riaditeľskú stoličku niekoho, kto sa len začne učiť, o čom to je, predstavuje absolútny krok späť. A musím povedať, že veľmi podozrievam každého nového, kto tam príde na základe politického rozhodnutia, že bude mať pripravený balík vecí, ktoré treba „pustiť“. Zoznam stavieb, ktoré treba povoliť svojim známym a blízkym, kde čo treba zbúrať, prestavať, nadstavať, dostavať. A tak sa to bude znova opakovať. Najprv niečo zlikvidujeme a potom sa o tri roky začneme chytať za hlavu – preboha, veď to bolo cenné! To bol prípad Medeného hámra v Banskej Bystrici. Začiatkom 90. rokov sa polikvidovalo, čo sa dalo, a teraz Banská Bystrica zistila – božemôj, veď to možno malo parameter svetového dedičstva! No – tak dobré ráno! Na pamiatkovom úrade musí byť naozaj nezávislý odborník, ktorý odoláva tlakom a musí byť fundovaný, aby vedel odpovedať, prečo sa niečo nemôže, v čom spočíva pamiatková hodnota.

Objavila sa informácia, že riaditelia krajských pamiatkových úradov by už boli dávno vymenení, akurát oslovení náhradníci sa príliš nehrnuli, keď zistili, aké sú platy nízke. Naozaj to bolo tak?

To môžem potvrdiť. Platy pamiatkarov sú vo všeobecnosti demotivujúce, a navyše platia obmedzenia vyplývajúce zo zákona o štátnej službe. A my tu jednoducho nemáme zástupy odborníkov dychtivých starať sa o pamiatky. Na Slovensku pôsobí len zopár ľudí, ktorí by boli schopní okamžite a kvalifikovane zastať miesto pamiatkara, a to bez ohľadu na finančné ohodnotenie. A my ich ešte viac demotivujeme tým, že ich vyrazíme, vyhodíme, degradujeme? Čo si myslíme?! Veď toto je tancovanie na tenkom ľade, možno už aj na roztopenom. Veď tu sa s odborníkmi narába, akoby boli škodná. Akoby stále platilo heslo – kto nejde s nami, ide proti nám.

Objavil sa nápad, že by sme mali mať pamiatky v štátnych rukách. Bol by to správny krok?

Ide o absolútny omyl! A to nám zdôrazňovali aj kolegovia zo zahraničia, že štát je najhorší vlastník. Vidíme to aj u nás. Ako dopadol kaštieľ v Rusovciach? V 70. rokoch som riešila Rusovce v rámci školského projektu. Kaštieľ bol plne funkčný, folkloristi tam bývali, cvičili v sálach, nebol takmer žiaden problém. Len čo ich vysťahovali a objekt zostal opustený a prestali ho udržiavať, už to začalo chradnúť. Medzitým sa objavili požiadavky na reštitúciu, súd dlho trval a štát do toho nevkladal peniaze, lebo to bolo neisté. Je viac prípadov, objektov vo vlastníctve štátu, ktoré sú v hroznom stave.

Foto: Robert Hüttner

rusovce Kaštieľ v Rusovciach dnes.

Foto: Robert Hüttner

Argumentuje sa tým, že český štát spravuje mnohé hrady a zámky.

Lenže v Česku bola situácia historicky iná. V Česku sa zachovali hrady a zámky plné nábytku a vecí, ktoré súviseli s objektom. Na Slovensku sme, žiaľ, takýto stav nemali. Počas vojny tadiaľto prechádzal front. Po vojne sa na kaštiele vrhlo miestne obyvateľstvo, vydrancovali ich, niekde vypálili, napríklad v Tovarníkoch. Dlho zostali tieto pamiatky v ruinóznom stave. V Česku sa však zachovalo autentické zariadenie. A druhá vec, v Česku hrady a zámky, ktoré slúžili ako múzeá prístupné verejnosti, pridelili pamiatkovému ústavu pred 20 rokmi. Prešlo to aj s celým majetkom a vybavením. A u nás? Napríklad kaštieľ v Uhrovci – je prázdny, v zlom stave. Alebo Seredský kaštieľ (Šintavský hrad, pozn. red.) – obrovský objekt, takisto prázdny, v zlom stave, len pomaly ho zachraňuje občianske združenie. Čo chceme? Veď im nevieme nájsť využitie. Mnohé ďalšie objekty stoja v obciach, ktoré tomu nevedia nájsť náplň. Pritom štát sa veľmi rád vzdal svojho vlastníctva a obce dostali kaštiele do majetku už začiatkom 90. rokov. Vtedy boli mnohé projekty rozpracované, pripravené na obnovu, napríklad zámok v Holíči alebo v Ožďanoch. Ale jednoducho z toho zišlo. Lebo najväčším problémom pri týchto veľkých objektoch je nájsť rozumný účel. Nemôže byť hocaký. Nemôžeme tieto stavby nafúknuť, nemôžeme nadstavať tri poschodia, veď stratia svoj charakter, nemôžeme v záhradách pristavať trikrát toľko budov, pretože aj záhrady sú chránené a majú svoje parametre, ktoré treba rešpektovať. No my máme stále veľké oči. A tak sa kaštiele síce dostali do majetku obcí, ale bez financií. A keď obec pochopila, čo všetko sa má v pamiatke robiť, tak to predstavovalo poslednú vec, ktorej by sa venovala. Snažila sa toho rýchlo zbaviť – a tak sa aj mnohé pamiatky dostali do rúk všelikomu. A mnohé cenné objekty dopadli všelijako. Všimnite si, ako dopadli rôzne rekonštrukcie, ktoré príšerným romantizujúcim spôsobom zničili aj tú poslednú stopu pôvodného objektu, jeho významu. Napríklad zámok v Haliči – vyrobili z neho hotel, ale pridali doň historizujúce prvky, ktoré tam nikdy neboli a ktoré tam nepatria. Ktoré tomu dávajú „väčší honor“. A, bohužiaľ, taký je pocit mnohých laikov.

Foto: Andrej Barát

holic Obnova Holíčskeho zámku bola pripravená už v 90. rokoch, no zišlo z nej.

Mali ste často takéto skúsenosti?

S týmto sme sa stretávali napríklad aj v Banskej Štiavnici. Prišiel vlastník, ktorý chcel na dome urobiť neskorogotické šambrány. Presviedčali sme ho – to nejde. Musíme rešpektovať vývoj pamiatky, musíme ju nechať vyznieť v tom duchu, v akom bola. Nemôžeme sa hrať, že je o 300 rokov staršia. Na jednej strane treba pozdvihovať povedomie u vlastníkov, ale rovnako to treba robiť aj v okolí, vo verejnosti. Slovensko sa vyvíjalo v skromnejších podmienkach, nemáme tu možno také špičkové veci ako vo Francúzsku, v Anglicku, ale sú to naše pamiatky. Tak si ich chráňme a rešpektujme ich také, aké sú. Nevyrábajme z nich niečo iné. A nedávajme Svätopluka tam, kde nepatrí.

Od súčasného vedenia rezortu kultúry zaznieva, že pamiatok máme priveľa, že netreba zbytočne vyhlasovať ďalšie pamiatky. Je to tak, máme pamiatok priveľa?

Čo je to priveľa? Ide o neurčitý pojem. Je fakt, že sa toho u nás zachovalo pomerne veľa, a to aj napriek tomu, že cez naše územie prešiel front, kadečo sa dialo, prehlbovala sa nestarostlivosť, priam sa až pohŕdalo niektorými druhmi kultúrneho dedičstva. V 50. rokoch sa stalo nepriateľom všetko, čo malo pôvod buržoázny a cirkevný. Aj napriek tomu mnohé prežilo. Ale čo je to priveľa? Čas sa nezastavil a vznikajú nové pamiatky, mnohé objekty získavajú parameter pamiatky tým, že predstavujú isté hodnoty nadnárodného, nadregionálneho významu a asi by sme ich mali chrániť. Alebo povieme – nie, nebudeme, lebo už máme pamiatok dosť? Alebo – prejdem sa po námestí v Levoči a poviem, že každý druhý dom vyhodíme zo zoznamu, lebo ich tam je veľa? Pre Banskú Štiavnicu bude stačiť 50 pamiatok? V Nitre stačia tri? Znova ide o účtovnícky prístup k niečomu, čo má predsa pre nás hodnotu, a teraz musím použiť to slovo – nevyčísliteľnú! Všimnite si, ako sa dodnes pozerá na bratislavské podhradie, ktoré bolo zlikvidované v 60., 70. rokoch, pričom málo jednotlivcov stratilo slovo za to, aby sa to nedialo. Zanikla tam neuveriteľná situácia, vedľa katolíckeho kostola stála synagóga! No ale bolo to treba zlikvidovať, lebo sa tam množili a schovávali všelijaké živly. Možno sme vtedy zničili niektoré najstaršie súčasti rodiacej sa osady pod Bratislavským hradom.

Ako vnímate to, že ministerstvo kultúry zablokovalo niektoré fondy?

Povyhadzovali ľudí z komisií, ktorí mali o fondoch rozhodovať, mnohé fondy sú nefunkčné. Tento rok sa po prvýkrát preruší 30-ročná tradícia Dní európskeho kultúrneho dedičstva, lebo nedostali finančnú podporu. Nám sa nepáči, že je niečo európske? Veď je to aj naše dedičstvo. Vôbec tomu nerozumiem. Tak veľmi horíme za tradíciami, až ich nakoniec zrušíme, lebo sa nám asi niečo nepáči v názve. Mám pocit, že táto garnitúra sa veľmi rada zaoberá názvami.

Akú perspektívu vidíte?

Stráca sa v hmlách. Pretože zaznievajú skôr negatívne vyjadrenia. Azda môžem pripomenúť, že pamiatku môžeme zničiť iba raz a potom môžeme plakať, koľko chceme. Môžeme sa pokúšať to napraviť zo všetkých síl, ale už to budú iba ponášky, len také kulisy. A asi nepoviem nič nové, ale asi najcennejší, a nielen v pamiatkarstve, je ľudský kapitál. A ten ľudský kapitál nesmie byť takýmto spôsobom vyháňaný a znechucovaný. Byť pamiatkarom nie je jednoduché. Mne sa stalo, že ma s puškou vyháňali z objektu. Ľudia vám nadávajú, pretože sa nechcú prispôsobovať. Nechcú, aby im ktosi niečo prikazoval a neprispel nijako finančne na zvýšené finančné náklady vyplývajúce z požiadaviek. Chcú robiť podľa seba, myslia si, že to vedia najlepšie. Ale často nemajú odstup. Pamiatkar ten odstup má a snaží sa majiteľov doviesť k tomu, aby hodnotu nezlikvidovali, ale povzniesli a odovzdali ďalším generáciám… Títo dnešní politici, ktorí sa prezliekli za kráľov, si myslia, že môžu všetko. Ale nech si uvedomia, že tak, ako dnes v zlom spomíname na Hudeca, tak sa raz bude spomínať aj na nich. A že si ich nebudeme spájať s tvorbou, ale s ničením.

Ako to myslíte?

To búranie, ktoré sa uskutočnilo v 70. rokoch v mnohých historických centrách našich miest, dnes pokračuje v inštitúciách. A opäť búrajú vo veľkom – buldozérmi. Nič nestavajú, oni totiž ani nevedia, čo by mali stavať. Kultúra je dôležitá súčasť národného hospodárstva ako všetky ostatné oblasti, či je to priemysel, alebo poľnohospodárstvo. No pri kultúre je ten veľký rozdiel, že keď niečo zastavíte, zlikvidujete, zničíte, tak trvá veľmi dlho, kým zaniknuté aktivity obnovíte, ak sa to vôbec dá. Pri poľnohospodárstve necháte polia päť rokov úhorom a znova ich môžete obrábať. Ale keď prestanete hrať divadlá, ľudia si nájdu inú zábavu. Budú pozerať treťotriedne seriály a tie ich zrazu budú „kultivovať“. Potom ľudí oveľa ťažšie pritiahnete späť k divadlu, ku kultúre, k pamiatkam. Takže sa tu zhovárame o niečom, čo môže mať zásadné dôsledky a ani si to neuvedomujeme. Stačí zlikvidovať isté oblasti v rámci kultúry.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….