Politológ Profant: Za povodne môžu bohatí

Vo svojich úvahách sa nepýtate „čo“ môže za nedávne katastrofálne povodne, ale pýtate sa priamo – „kto“. Kto teda môže za povodne?

Pýtam sa aj na „čo“. Odpoveď delím. Na jednej strane ide o systém – kapitalizmus a v ňom o konkurenciu, ktorá núti firmy, aby sa správali neekologicky. To vedie ku klimatickej kríze a tá zas k čoraz extrémnejším povodniam. Na druhej strane platí, že aj bežní ľudia konajú neekologicky. Pretože napríklad vo svojej práci musia využívať auto a ekologickejšia infraštruktúra jednoducho chýba. Ťažko je potom viniť takéhoto človeka. Naopak, pri bohatých platí, že ich spotreba nie je nevyhnutná. Ale ani oni nemôžu celkom za to, že sa od nich ako od bohatých očakáva nadmerná spotreba. Ak sa teda pýtate, „kto“ môže za povodne, odpoviem jedným slovom. Bohatí. Lenže odpoveď by mala byť komplexnejšia.

Ako konkrétne sa bohatí podieľajú na klimatickej kríze?

Zaoberajú sa tým viaceré výskumy od Oxfamu, Lucasa Chancela a Thomasa Pikettyho (francúzskych ekonomóv, ktorí sa venujú príjmovej nerovnosti) alebo aj World in Data. Tam všade nájdete úplne jednoznačné dáta. Podľa posledných dát Oxfamu, keď sa emisie prepočítajú na spotrebu, jednoducho vyjde, že jedno percento najbohatších ľudí emituje toľko skleníkových plynov ako dve tretiny najchudobnejších. Ten nepomer je obrovský. A to dáva jednoznačnú odpoveď – naozaj platí, že bohatí spôsobujú klimatickú zmenu. Ak by sme sa zas pozreli na prepočty, koľko emisií by v prípade globálnej spravodlivosti mohol emitovať jeden človek, zistili by sme, že obrovské množstvo chudobných ľudí tohto sveta neemituje nad tento rámec. Chudobní klimatickú krízu nespôsobujú.

Ako je to so strednou triedou?

Tam platí, že ľudia konajú tak, ako je nastavená spoločnosť. O to išlo v úvodnom príklade s človekom, ktorý musí používať auto, pričom nemôže inak. Ocitáte sa v štruktúre, ktorej sa musíte podvoliť. Tá štruktúra má rôzne formy a jedna je vyslovene materiálna. A potom sú tu aj rôzne očakávania. Tiež som to už spomenul – očakáva sa, že ak ste bohatí, budete dávať najavo svoje bohatstvo. Možno tým spochybňovať otázku viny, že vy za to nakoniec nemôžete, veď sa to od vás očakáva, aby ste dávali najavo svoje bohatstvo a tým aj nadmernú spotrebu. Ale na to možno argumentovať, že to naozaj robiť nemusíte, tú jachtu a tryskáč používať nemusíte.

Je potom nesprávne používať výrazy ako „ľudstvo spôsobilo klimatickú krízu“?

Je to nesprávne. Pretože tým hovoríte, že aj chudobní, ktorí patria do skupiny „ľudstvo“, spôsobili klimatickú krízu. A to nie je pravda. My to vieme povedať adresne, vďaka dátam, ktoré proti sebe stavajú jedno percento najbohatších a dve tretiny najchudobnejších. A vieme o tom hovoriť aj s výraznejším emocionálnym zafarbením alebo viac bulvárnejšie, ak chcete – boháči prežierajú planétu. Aj takáto správa je rovnaká, ako keby sme ju formulovali stroho vecne.

Napísať hoci stroho – „bohatí môžu za klimatickú krízu“ je podľa vás korektné?

Myslím si, že určite. Správnejšie by bolo asi „mnohí bohatí“. Pretože niekto je bohatý, ale žije skromný život. Sú takí ľudia. Ale myslím si, že takéto zovšeobecnenie je úplne v poriadku.

Tvrdíte, že je naivné myslieť si, že ľuďmi pohnú vytopené pivnice, škody spôsobené čoraz viac pustošiacim počasím, ktoré sa zextrémňuje vinou klimatickej krízy. Tak ako presvedčiť spoločnosť, aby bola aktívnejšia v riešení klimatickej krízy?

Ani osobné prežívanie katastrof nefunguje. Hoci u nejakých poľnohospodárov možno azda očakávať, že to po niekoľkých suchých periódach naozaj pochopia. Ale ako to teda spraviť… Správanie spoločnosti viete ovplyvniť cukrom a bičom. Je to veľmi jednoduché. Veci, ktoré spôsobujú klimatickú krízu, treba zdražiť. Veci, ktoré ju pomáhajú riešiť, treba zlacniť a reklamu, ak má ešte vôbec existovať, treba nasmerovať na tieto oblasti. Zmeny by sa však mali udiať aj v masovej kultúre. Nemám pritom na mysli umenie, niekto by možno povedal vyššie umenie, ktoré masy až tak nekonzumujú. Ale napríklad televízne seriály. Mali by byť natáčané tak, aby ukazovali, že nie je dobré mať veľké drahé auto, SUV, ale, naopak, že je dobré mať bicykel. Zhovárame sa o skutočne masovej kultúrnej produkcii, pretože aj tá významne vplýva na ľudí.

Čo teda zdražiť a čo zlacniť?

Zdražiť treba pohonné hmoty, mäso, mlieko, syr, elektrinu vyrobenú zo „špinavej“ energie, autá, lety. Ale zároveň s tým musíte ponúkať ľuďom alternatívy. Tomu, kto jazdí autom, treba ponúknuť alternatívu ísť bezpečne na bicykli alebo kvalitnou MHD. V týchto prípadoch možno použiť úpravu DPH, ale nielen tú. DPH predstavuje iba jedno z možných opatrení. Nuž a zlacniť možno elektroautá alebo skôr najmä elektronákladiaky, pretože elektroautá celkom nepredstavujú riešenie. Môžete nejakým spôsobom dotovať alebo nižšie zdaňovať lokálne potraviny, zvýhodniť ich certifikáciou. Možností je mnoho, tie nástroje sú prepracované mnohými odborníkmi.

Ak teda hovoríte, že si na základe dát vieme a mali by sme si užšie zadefinovať, kto spôsobuje klimatickú krízu, a keď je podľa vás korektné povedať, že za klimatickú krízu môžu bohatí, ako to riešiť?

Základná odpoveď spočíva v tom, že je potrebné dosiahnuť viac rovnosti. A to napríklad aj tým, že sa zníži príjem a majetok bohatých. Potom nebudú schopní toľko spotrebúvať. Je to jednoduché a logické.

Pozoruhodnú iniciatívu s názvom Tax Me Now, čo by sme mohli preložiť ako „Zdaňte ma hneď“, spustila milionárka s nemeckými a rakúskymi koreňmi Marlene Engelhorn. Hoci sama zdedila ohromný miliónový majetok, žiada, aby ona aj ostatní superboháči platili vyššie dane z majetku. Jej petíciu podpísalo vyše 200-tisíc ľudí, ak sa jej podarí získať milión podpisov, Európska komisia bude musieť prísť s návrhom majetkovej dane pre najbohatších. Ako vnímate podobné iniciatívy? Môžu uspieť?

Vnímam to v zásade pozitívne. Pretože ide o iniciatívu, ktorá sa usiluje o väčšiu rovnosť. Ale otázka, či môže uspieť, je kľúčová. Samozrejme, môže. Ale nakoniec ide o takú istú iniciatívu ako o akúkoľvek inú. Je to loby, ktorá sa o niečo usiluje. A na druhej strane už existuje veľmi silná opačná loby, ktorá sa usiluje o to, aby boli dane čo najnižšie. Loby, ktorá nechce, aby zanikli daňové raje. Ak by sa iniciatíva Marlene Engelhorn prepracovala naozaj až k Európskej komisii, tá by nemala veľký manévrovací priestor a návrh by sa preniesol do rady aj parlamentu, kde sa bude rozhodovať. A tam budú proti sebe bojovať tieto dve loby. Existuje pritom návrh na minimálnu 15-percentú globálnu korporátnu daň, takáto možnosť tu už je. Výsledok však určia mocenské vzťahy.

Mohli by sa podobné iniciatívy smerujúce k väčšiemu zdaneniu najbohatších prejaviť na riešení klimatickej krízy?

Nie som si istý, či je iniciatíva Marlene Engelhorn spojená s tým, ako budú tieto peniaze použité. Zatiaľ som jej iniciatívu nevnímal ako ekologickú. Rovnako si nemyslím, že superbohatí by po takejto dani znížili svoj životný štandard, tú svoju nadspotrebu.

Spomínali ste úsilie o väčšiu rovnosť. Ako to dosiahnuť?

Možno to riešiť ekologickými daňami, ale to sa stále zhovárame o reálnom, súčasnom svete. Nezhovárame sa o radikálnejšej myšlienke dosahovania výrazne rovnostárskejšej spoločnosti, než akú máme.

Bolo by to fér, bolo by spravodlivé siahnuť najbohatším na majetok?

Ide o ťažkú otázku. Pretože, čo je to spravodlivosť? Čo je to férovosť? To bohatstvo sa niekde začalo a potom sa dedilo. Tak potom, kde sa začína tá nespravodlivosť? Čiže to je jedna vec. A mnohé bohatstvo bolo jednoducho ukradnuté. Prečo sú západné štáty také bohaté? Lebo kolonizovali chudobné štáty, ktorým vydrancovali prírodné bohatstvo a kde spôsobili smrť miliónov ľudí. Ak by medzi týmito dvomi skupinami mala byť väčšia rovnosť, išlo by o nastavenie stavu spred kolonizácie. Môžeme sa na to pozrieť aj z nejakého demokratického hľadiska. Čo si ľudia prajú? Čo si väčšina praje? Prajete si mať sa lepšie? Áno, prajem si mať sa lepšie. Prajete si nemať problém s hypotékou? No jasné, prajem si to. Tak dobre, zoberieme bohatým a dáme vám. Takže je to aj otázka demokracie. Ak ale ľudia nechcú väčšiu rovnosť, nejdem im ju vnucovať. Ale väčšinou sa pri týchto témach diskutuje o tom, či je nerovnosť užitočná, alebo nie.

Čítajte aj Musíme sa pozrieť do zrkadla, v ktorom Európa zotročuje

Ako môže byť nerovnosť užitočná?

Motivuje chudobnejších, aby sa stali lepšími, a to je motorom rastu. Nielen ekonomického, ale i spoločenského. Toto je základný argument. Protiargument okrem toho, že to tak nemusí byť, znie, že v nerovnej spoločnosti nemáte demokraciu. Pretože nemáte rovnosť v ovplyvňovaní spoločnosti. Vy, ja, máme výrazne nižšiu možnosť ovplyvniť spoločnosť ako bohatí. A teraz nejde ani tak o „nenávidených miliardárov“ ako je George Soros alebo Bill Gates, ale o ľudí ako je napríklad Andrej Babiš, majitelia Esetu alebo spevák Bono zo skupiny U2. Niekto si myslí, že sú dobrí, niekto, že sú zlí. Sú to v každom prípade ľudia, ktorí ovplyvňujú politiku. Nie sú to tí najbohatší, ale ovplyvňujú. Majú omnoho väčší dosah na to, kam smeruje táto spoločnosť, než väčšina obyvateľov krajiny, kde žijú. Ako potom môžeme hovoriť o demokracii, o „vláde ľudu“? Ale neodpovedal som na vašu pôvodnú otázku.

A teda bolo by to fér siahnuť bohatým na majetok?

Bolo by to fér, ak by o tom bolo demokraticky rozhodnuté. Ak by šlo o rozhodnutie ľudu. My napokon bohatým už siahame na majetky. Už máme progresívne zdanenie, ktoré vnímame ako demokratické rozhodnutie tejto spoločnosti. Bohatým berieme a chudobným dávame. Som za to, aby sme sa demokraticky rozhodli, že to urobíme omnoho zásadnejším spôsobom.

Ak teda ľudské správanie možno zásadne meniť daňami, mohla byť aktuálna konsolidácia príležitosťou reálne riešiť príčiny klimatickej krízy na Slovensku?

Určite to bola skvelá príležitosť! Kedykoľvek meníte dane, meníte správanie spoločnosti. Vy nimi motivujete alebo demotivujete ľudí nakupovať. Keď zvýšite všetky dane, tak motivujete ľudí, aby kupovali vo všeobecnosti menej, čo, samozrejme, neplatí pre bohatších. Alebo môžete urobiť daňový mix, znížite niektoré dane, aby ste kompenzovali nárast iných daní.

Ale ako to prepojiť s klimatickou krízou?

Riešením sú environmentálne dane. Príkladom je uhlíková daň existujúca v mnohých krajinách. Otázna je však zmysluplnosť takejto dane. V niektorých krajinách takáto daň spolu s ďalšími opatreniami skutočne môže viesť k nižším emisiám CO2, ale môže nastať jeden problém. Domáca spotreba sa možno znižuje, ale môže sa zvýšiť dovoz zo zahraničia.

Aké dane v tomto smere zavádzali krajiny vo svete?

Vo Francúzsku zaviedli nedávno pomerne pokrokovú daň z palív. Tá však viedla k protestom žltých viest. Práve tu sa ukázalo, aké je dôležité, aby sa tieto dane nastavovali sociálne. Aby bol nárast ceny benzínu kompenzovaný niečím iným, aby to nezasiahlo najchudobnejších a aby to viedlo k reálnemu zníženiu emisií. Toto však Emmanuel Macron neurobil. Tu treba zdôrazniť, že žlté vesty neboli proti environmentálnym daniam, to preukázali prieskumy aj rozhovory s tými ľuďmi. Ďalším príkladom je daň z lietania, ktorá bola v roku 2011 zavedená v Nemecku, ešte predtým vo Veľkej Británii, teraz by mala byť zavedená vo Francúzsku. Aj jej efekt je sporný. Jeden výskum napríklad ukazuje, že výraznejší enviroefekt nepriniesla. Ak nejaký priniesla, tak jedine v prípade najlacnejších leteniek. A toto opäť zasiahlo skôr ľudí, ktorí nemajú vysoké príjmy. Tých chudobnejších zo strednej triedy, ktorí si predtým mohli dovoliť práve iba takéto najlacnejšie lety. Ale to asi nie je prekvapujúce.

Tak ako by sa teda podľa vás mohli na Slovensku upraviť dane?

Tak ako kdekoľvek inde na svete. Treba u nás zaviesť uhlíkovú daň okrem už existujúcich emisných povoleniek. Ide o niečo, čo v mnohých krajinách už existuje. Otvára sa zásadná otázka, a to, aké dôsledky bude mať naozaj vysoká uhlíková daň, od sto eur vyššie. Zaznieva protiargument, že to priemysel jednoducho neunesie. Verme, že skeptická strana sa mýli. Nuž a potom sú tu ďalšie dane, ktoré som spomínal a ktoré by sa mohli zaviesť. Dane týkajúce sa jedla, áut, lietania. Ale o tom sa debata v slovenskej politike vôbec nevedie. Hoci opozícia prišla s návrhom, že by sa mali zaviesť ekologické dane, čo treba privítať. Ale treba povedať, že ich environmentálna politika nie je celkovo v poriadku. Nemusíme sa však zhovárať len o daniach. Jedným z nástrojov sú aj rôzne zákazy, prenastavenie regulácie bánk, toho, čo môžu financovať, čo nemôžu financovať. Spektrum regulácií je omnoho širšie ako dane.

Na Slovensku sa plánuje plynárenský megaprojekt – LNG terminál na Dunaji. Bolo by správne, keby politici zakázali bankám na Slovensku investovať do takýchto fosílnych projektov a rovnako by zakázali poisťovniam poisťovať fosílne projekty?

Určite. Vzhľadom na to, v akej sme situácii, potrebujeme, aby všetky fosílne palivá zostali v zemi a už sa žiadne ďalšie nehľadali. A aby sme čo najrýchlejším spôsobom opustili spaľovanie fosílnych palív. Jedna z demokratických ciest je znemožniť bankám požičiavať fosílnym korporáciám a znemožniť poisťovniam poisťovať takéto projekty, čo sa stále deje.

Čítajte viac LNG terminál na Dunaji? Ak sa budeme naďalej držať fosílnych palív, prinesie to katastrofu

Zdražili by ste mäso. Ktoré?

Najmä červené, primárne hovädzie, a tiež mliečne produkty. Hovädzie je najviac environmentálne škodlivé mäso. A zároveň je dôležité povzbudiť spotrebu lokálnych potravín.

Mala by zlacnieť lokálna zelenina a ovocie?

Áno. Treba sa však zamyslieť nad tým, že lokálne paradajky vypestované v októbri môžu byť environmentálne náročnejšie ako zahraničné. Respektíve – je naozaj potrebné mať paradajky v januári?

Navrhujete vyššiu DPH na mäso a mlieko. Nie je to však tiež jeden zo zjednodušujúcich a škodlivých prístupov? V úvode ste hovorili o tom, že je potrebné byť adresnejší. Ale čo ak je potrebná citlivosť a adresnosť aj v prípade mäsa? Je mäso „škodlivé“ ako také? Alebo je skôr škodlivý spôsob, akým mäso dnes v prevažnej miere získavame? Vyšším daňovým zaťažením totiž postihnete jednak farmárov, ktorí s dobytkom narábajú priemyselne, chovajú ho neprirodzene natlačený v maštaliach, kŕmia ho neprirodzenými krmivami a skutočne vysokými emisiami prispievajú ku klimatickej kríze. Ale rovnako postihnete aj farmárov, ktorí sa to snažia zmeniť, dobytok vrátili von, na pašu, usilujú sa obnoviť krajinu a v nej prirodzené procesy, ktoré pomáhajú pôde dokonca ukladať uhlík. A anglickom panstve Wild Ken Hill sa venujú regeneratívnemu poľnohospodárstvu, štvrtinu pozemkov prenechali divočine. Nezávislá organizácia Farm Carbon Toolkit vypočítala, že za rok 2021 táto farma vypustila asi 800 ton emisií CO2. Zároveň však ich prostredie dokázalo pohltiť 4 000 ton emisií.

Mal som na mysli priemyselný chov. Hlavné dáta sa týkajú industriálneho chovu, toho, koľko emisií sa skrýva za kilogramom hovädzieho mäsa. Pokiaľ ide o biomäso, hovoríme o nižšom množstve emisií, ako ste správne naznačili. Ale nie je to nulové, môžeme sa zhovárať o nejakom 40-percentnom znížení. Vy naznačujete, že je možné chovať dobytok na mäso a dokonca sťahovať uhlík z atmosféry. To je skvelá správa. Ale problém je v tom, že ak by sa takto choval všetok dobytok, nemôžete chovať také kvantá zvierat ako dnes. Cena mäsa by vystrelila nie kvôli úpravám DPH ale kvôli nedostupnosti. Takže potrebujeme azda nejaké náboženstvo, ktoré obmedzí spotrebu. Alebo silnú reguláciu, ktorej výsledkom by bolo, že hovädzinu dostanete v jedálni raz za dva mesiace. Ale napokon už dnes je hovädzie drahé. Ale ďakujem za spresnenie. Biomäso má nižšiu stopu ako priemyselné mäso. Ale potom už daň nie je hlavným spôsobom cenotvorby. Tobôž ak dnes poľnohospodárstvo vo veľkom dotujeme. Takže by to bolo aj o tom, ako obmedziť dotácie do poľnohospodárstva.

Čítajte viac Tvrdošijne idú bez chémie. Prečo? Farmárčiť v súlade s prírodou nie je risk, ale zisk

Napísali ste zaujímavú vec: Dunaj kulminoval, aj slnko vyšlo a slovenská politika si ide ďalej svojou ignorantskou cestou, príroda ostáva mimo záujmu. Čo to znamená?

Ide o metaforickú skratku. Primárnym cieľom koalície, ale i opozície je hospodársky rast. A nie ochrana prírody, to treba jasne povedať. Napriek čiastkovým opatreniam, ktoré robia vlády, pretože musia, pretože je tu nejaké ministerstvo životného prostredia, hlavný námet politiky zostáva stále ekonomický a nie ekologický. Platí to aj pre opozíciu, ktorá sa tiež usiluje o hospodársky rast. Nehovorím len o SaS, ktorá to mala v kampani ako hlavný bod svojho programu. Opakoval to aj Michal Šimečka v debatách, že aj oni sú za hospodársky rast. Treba povedať, že záujem o prírodu je príliš slabý.

Ale je vôbec možné, aby to bolo iné?

Existujú niektoré miestne vlády, ktoré sú schopné presadzovať viac ekologické politiky. Sú firmy, ktoré sú schopné konať viac ekologicky a trh a konkurencia ich úplne nezomelú. Ale dominantný postoj spoločnosti je stále taký, že na prírode až tak nezáleží. Akurát v ľudskej predstavivosti robíme „mnoho“. Tým, že triedime, že sa staráme o cirkulárnu ekonomiku. Alebo že Európska komisia má nejaké politiky, ktoré vláda implementuje. Ale stále dominuje prístup, ktorý prírodu neberie vážne. Už prešiel celý rok, keď bolo teplejšie o 1,5 stupňa nad dlhodobým priemerom. Smerujeme k výrazne vyššiemu otepleniu ako len o dva stupne (k čomu sa zaviazal celý svet v Paríži v roku 2015, pozn. red.). Je veľmi ťažké nastoliť trend, ktorý by sa proti tomu postavil a usiloval by sa o politiku v súlade s prírodou.

Ale ak by sa to podarilo, ako by sa to v reálnej politike prejavilo?

Znamenalo by to niečo ako vojnovú ekonomiku. Ľudia to zažili počas druhej svetovej vojny. Štáty boli schopné pomerne rýchlo prerobiť fabriky na to, aby vyrábali zbrane. Teraz by to bola vojna na obranu prírody. A rovnako ako vtedy aj teraz by to viedlo k vyššej rovnosti, a to prostredníctvom daní. Zároveň by to viedlo k výrazne nižšej spotrebe uhlíkovo náročných odvetví, prestali by sa vyrábať SUV autá pre bežnú spotrebu. Vo všeobecnosti by sa vyrábalo viac autobusov a vlakov a miesto vymieňania by sme ich opravovali. Legislatíva by sa nastavila tak, že právo na opravu by bolo plne vymáhateľné. Stavalo by sa iným spôsobom, omnoho úspornejšie. Zateplenie by nabralo omnoho väčšie kontúry ako dnes. Poľnohospodárstvo by sa zmenilo, bolo by pravdepodobne viac náročné na ľudskú prácu. Viac by sa investovalo do školstva, zdravotníctva, starostlivosti o starých ľudí a nakoniec do voľného času. Pretože, ak by sme spotrebovali menej, tak by sme mohli aj menej pracovať. Viac by sme si mohli užívať voľných chvíľ s rodinami alebo priateľmi.

Ale to by bola radikálna zmena spoločnosti.

Lenže my sme to už neraz dokázali. Okrem druhej svetovej vojny je príkladom do istej miery aj covid. Keď sa podarilo výrazne a veľmi náhle zmeniť ľudské správanie. Dôležité je, že my vieme už dnes dobre spočítať veci súvisiace so spotrebou a s emisiami. Ak by sme si predstavili dokonalú rovnosť, vyjde vám jeden život, ktorý by sa veľmi nevzďaľoval od života dnešnej strednej vrstvy, alebo skôr nižšej strednej vrstvy. Normálne by ste bývali v byte, mali by ste dostatok teplej vody, kúrenie, klimatizáciu, chodili by ste autobusom. No už by ste napríklad nemohli letieť do Madridu za 100 eur. Ale mohli by ste ísť vlakom. Po meste na bicykli. Na cestách by nejazdili takmer žiadne autá. Takáto spoločnosť by vyzerala inak. Prepočty ukazujú, že je to niečo, čo je možné. Nejde o utópiu v zmysle materiálnej nemožnosti. Pre mnohých ľudí by to však znamenalo stratu privilégií. A preto ide o utópiu v zmysle mocenskej nemožnosti.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….