Politológ Štefančík: Mám pocit, že ideme regresom. Nemecko bolo po 35 rokoch od vojny vyspelou krajinou (rozhovor)

Ak hovoril o sto politických stranách, ktoré u nás pôsobia, treba uviesť, že do parlamentu sa zvyčajne dostane len šesť až sedem subjektov, výnimočne o jeden či dva viac. Určite teda nejde o spôsob, ako upravovať stranícky systém.

Ak uvažuje o zvýšení kvóra na vstup do parlamentu, treba poznamenať, že 7-percentné kvórum platí v Rusku – ani nechcem vedieť, či sa práve týmto systémom Robert Fico neinšpiroval, keďže tam je o výsledku volieb rozhodnuté prakticky už pred ich konaním.

Práve som sa chcel dostať ku kontextu našich susedov alebo európskej demokracie. Kde takýmto spôsobom fungujú jednotlivé politické systémy? Tu hovoríme o sedempercentnom kvóre a polmiliónovej kaucii pre možnosť kandidovať. Je to normálne, vidíte zrkadlenie niečoho zo systému v okolitých krajinách?

Nie, nevidím to tak, pretože vo väčšine krajín je táto hranica stanovená niekde medzi 3 až 5 %. Nevidím teda dôvod zvyšovať percentuálnu hranicu – navyše, napríklad vo Švajčiarsku neexistuje žiadne kvórum pre vstup do parlamentu. V Holandsku stačí na získanie mandátu počet hlasov zodpovedajúci jednému miestu v parlamente. Zvýšenie kvóra teda nutne neznižuje počet politických strán.

Premiér spomínal všetky politické strany registrované v registri, no takto sa počet strán skutočne nezmení. Otázka kaucie je ďalší problém – ak by novovznikajúce strany potrebovali takúto kauciu, mohlo by to výrazne obmedziť stranícku súťaž. Nezabúdajme, že nie každý politik na Slovensku dokáže získať peniaze vlastnou hlavou.

Pol miliónová kaucia by tak narástla z dnešných 15-tisíc eur. Ide o závratný nárast. Odkiaľ by na to politické strany zobrali?

Museli by sa zadlžiť, a otázne je, či by im vôbec nejaká banka poskytla pôžičku, ak by sa politická strana nachádzala pod hranicou zvoliteľnosti. Predpokladám, že žiadna banka by nechcela podstúpiť také riziko a poskytnúť takto vysoký úver. V takom prípade by možno hľadali financie inde, potenciálne aj cestami, ktoré nie sú úplne legálne. Ak by sa dostali do parlamentu, mohli by byť voči niekomu zaviazaní poskytnúť „službičku“ výmenou za pomoc, čo by pôsobilo nevhodne. Takéto zmeny by mohli viesť k degradácii politického systému, ktorý tu máme.

Aj politik je človek tvorivý. Ale čo o hovoríte na tú korekciu, ktorá prišla z prezidentského paláca? A tu môžeme kľudne hovoriť od žiaka Roberta Fica a od aktuálnej hlavy štátu Petra Pellegriniho.

Peter Pellegrini pozitívne prekvapil. Skutočne som rád, že o hlave štátu môžeme povedať, bez ohľadu na to, čo si o ňom myslím, že vie v určitých momentoch povedať to, čo by mal. Ak bude naďalej obhajcom liberálnej demokracie na Slovensku, je to len pozitívne.

Horšie by bolo, keby vyjadril podporu návrhu a vyzval na diskusiu o ňom. Problém je, že nie samotný Peter Pellegrini, ale líder Hlasu naznačil, že by s niečím podobným súhlasil, čo je znepokojivé. Pokiaľ však prezident ostane pri tomto postoji a bude ním ovplyvňovať časť voličov, ktorí bežne podporujú vládne strany, je to len prínosom.

Zaujímavá paralela: čestný predseda verzus súčasný predseda s výrazným rozdielom názoru. Pripomeniem však, čo prezident Pellegrini povedal Robertovi Ficovi: „Odporúčal by som premiérovi, aby sa zameral viac na riešenie reálnych problémov, ktorým táto krajina čelí.“ Nevnímate v tom akúsi frčku? Ako to môže vnímať súčasný premiér, ktorého kedysi takmer dve desaťročia politicky sprevádzal práve mladý Peter Pellegrini?

Peter Pellegrini mi začína pripomínať skôr premiéra Pellegriniho, ktorý sa kedysi snažil odpútať od Roberta Fica, hľadal si vlastnú cestu, počkal do volieb a nakoniec založil vlastnú stranu. Voľby s ňou však nevyhral, a preto sa musel opäť spojiť s Robertom Ficom. Zdá sa však, že postupne dozrieva. Ostáva nám dúfať, že jeho dozrievanie bude pokračovať a že sa nevráti do pozície, kde by len prikyvoval premiérovi alebo dokonca podporil návrhy, ktoré by mohli obmedziť demokratické princípy, na ktorých náš politický systém stojí.

Aký cieľ sleduje podľa vás Robert Fico otváraním týchto tém. Nemá iných tém na riešenie nad hlavu? Už len fakt, aby mohla pokračovať jeho koalícia by si vyžadoval poriešiť problém huliakovcov…

Za týmto vidím dva dôvody. Prvým je, že naozaj chce „reformovať,” alebo povedzme otvorene, devalvovať liberálnu demokraciu na Slovensku. Jeho cieľom by mohlo byť zavedenie systému podobného tým, ktoré sú známe z krajín mimo EÚ a ktoré nemožno považovať za demokratické.

Už ste naznačili ten vzor v Moskve…

Toto sa mi však zdá málo pravdepodobné, najmä v kontexte toho, čo povedal Peter Pellegrini. Druhá alternatíva, že premiér skutočne potrebuje zakryť celý rad problémov, ktorým krajina momentálne čelí, mi pripadá reálnejšia. Je to totiž atraktívna téma, ktorá umožňuje dlhé diskusie a znepokojuje časť voličov. Namiesto toho, aby sme sa venovali napríklad blížiacemu sa štrajku učiteľov, budeme rozoberať zmeny vo volebnom či straníckom systéme. Myslím si, že Robert Fico je skutočný majster v odvádzaní pozornosti od podstatných problémov. A vlastne to netvrdím ja – len opakujem, čo už naznačil, či možno aj otvorene povedal Peter Pellegrini ako prezident Slovenskej republiky.

Vy ste pripomenuli učiteľov, je tu problém s lekármi, viac ako tritisíc ich podalo výpovede. Uvidíme, čo bude v januári a ďalšie problémy. Konsolidácia, ktorá sa dotkne každého obyvateľa na Slovensku. A keď sa ešte vrátime, súhlasíte s tým, ako Robert Fico tvrdí, že huliakovci nie sú problém?

Momentálne Huliak a jeho kolegovia nemusia byť zásadným problémom pre vládnu koalíciu, pokiaľ im budú prechádzať navrhované zákony. Tento stav by som ešte nenazýval krízou; skutočná kríza by nastala, keby niektorá politická strana vypovedala koaličnú zmluvu, podobne ako kedysi Andrej Danko – vtedy ho Robert Fico pravdepodobne musel intenzívne presviedčať, aby sa vrátil a nevytváral napätie. Momentálne máme troch poslancov mimo klubu SNS a ďalších, ktorí naznačujú vlastné postoje napríklad zo strany Hlas. Ak by sa spojili traja poslanci z jednej strany s ďalšími z inej, už by to mohlo predstavovať problém. Avšak pri hlasovaní o iných zákonoch sa zatiaľ poslanci s vlastnými názormi a záujmami vo výsledku zladili s tým, čo od nich chcel premiér a koalícia.

To bolo vtedy aj v ich záujme, podľa Rudolfa Huliaka.

Áno, na jednej strane tu máme poslancov, ktorí chcú zviditeľniť svoje postavenie a myslia na budúcnosť. Ak Rudolf Huliak vypadne ako hosťujúci člen poslaneckého klubu SNS a neprezentuje sa ako líder Národnej koalície, môže sa stať, že pred ďalšími voľbami nevyrokuje pozíciu, ktorá by mu zaručila poslanecké miesto aj po nasledujúcich parlamentných voľbách. Takže áno, Huliak ukazuje, čo chce, prezentuje svoje záujmy, no zatiaľ by som to pre súčasnú vládnu koalíciu nevidel príliš čierno.

Hovoríme tu o koalícii, ale poďme k samotnej vláde. Ak sa oni dožadujú rovno ministerského postu pre seba, z tohto pohľadu to nie je téma pre premiéra? Veď premiér je šéfom jednej vlády, šéfom ministrov a oni ašpirujú až tam.

Premiér nemôže tvrdiť, že to nie je jeho téma, pretože ide o stabilitu celej vládnej koalície. Podľa mňa len vysiela tieto signály verejnosti, aby upokojil predovšetkým tých voličov, ktorí podporili túto koalíciu. Veď si spomeňme, že jedno z ich hesiel pred voľbami bolo, že zabezpečia stabilitu a poriadok, že nebudú žiadne hádky, škriepky ani chaos.

Avšak, dnes sme svedkami presne toho – chaosu, hádok a prezentovania osobných záujmov. Mnohí voliči môžu byť sklamaní tým, ako vládna moc spravuje verejné záležitosti. Nerobí to ako napríklad v minulosti, keď strana Smer nepotrebovala koaličného partnera a vytvorila mimoriadne stabilnú jednofarebnú vládu. No ak je vláda zložená z viacerých strán, na Slovensku vidíme, že to prináša množstvo problémov, ktoré nepostihli len súčasnú opozíciu, keď bola pri moci, ale aj Roberta Fica a jeho koaličných partnerov.

Keď hovoríme o tých ďalších koaličných stranách, to Ficovo – „huliakovcov nech si vyrieši predseda SNS“, to sa mu nemôže vrátiť v podobe problémov rovno s Andrejom Dankom a jeho SNS?

Problém s Andrejom Dankom tu už je, a dokonca ho vyriešil Robert Fico tým, že mu poslal na hosťovanie jedného poslanca zo strany Smer, pretože inak by poslanecký klub SNS zanikol. To znamená, že mu zachránil povesť. Otázne je, akú povesť požíva Andrej Danko, ale v každom prípade zachránil existenciu poslaneckého klubu.

Keby nebolo pána Muňka, respektíve jeho straníckeho šéfa Roberta Fica, Andrej Danko by zrejme stratil aj dôveru niektorých voličov, ktorí ho považovali za dobrého politika, schopného zabezpečiť stabilitu vládnej koalície. Áno, Robert Fico pomohol Andrejovi Dankovi, a teraz by mal Danko urobiť všetko pre to, aby jeho poslanecký klub, resp. jeho zvyšok, bol pokojný a aby sa dohodol práve s touto trojicou poslancov.

No a vidíte pokoj v situácii, keď stále napríklad nie je vyriešená otázka postupu predsedu Národnej rady, na ktorú stále ašpiruje samotný Andrej Danko. Vieme, že to podľa koaličnej zmluvy patrí Hlasu, pripomína to aktuálny šef Matúš Šutaj Eštok a jeho ministri. Čiže vidíte tam ten pokoj?

Pokoj tam nevidím, veď pokoj vytvára, alebo skôr zdanie pokoja, Robert Fico smerom k svojim voličom. Ale keď sa na to pozriete, vidíte, že je to podobný chaos, aký sme kedysi komentovali v prípade Igora Matoviča. Politici si niekedy nevedia prísť na meno, vyťahujú veci, o ktorých by sme skutočne ani nemuseli vedieť, a ktoré by nás zaujímať vôbec nemali. Takže pokoj tam určite nie je. Keď však príde k hlasovaniu v Národnej rade Slovenskej republiky, už majú vytvorený mechanizmus, kedy sa hlasuje, a dopredu vedia, že tam musia byť všetci poslanci nastúpení.

Dokonca musia prísť aj tí, ktorí sú chorí. Čo je prípad poslanca Blcháča.

V tejto chvíli to zatiaľ funguje. To znamená, že táto vládna koalícia, respektíve poslanci koalície, sú disciplínovaní a zabezpečujú fungovanie parlamentu. Aj keď s odretými ušami a problémami, myslím si, že to, čo chcú, respektíve to, čo majú napísané v programovom vyhlásení vlády, prechádza.

Zatiaľ to funguje. Ale vidíme, že to má limity. Vidíme tam nespokojného Rudolfa Huliaka, aj ľudí okolo neho. Vidíme nespokojného Andreja Danka, rovnako nespokojných v Hlase.

Áno, určite sú nespokojní, a keď bude Robert Fico uvažovať o zmene politického systému, pravdepodobne sa tá nespokojnosť u niektorých poslancov prejaví ešte intenzívnejšie. Takže nie je možné vylúčiť, ale skôr predpokladať, že nespokojnosť bude pokračovať. Na druhej strane však nemôžeme vylúčiť, že parlament, respektíve vládna väčšina, bude mať zabezpečený pokojný proces schvaľovania tých zákonov a návrhov zákonov, ktoré vláda potrebuje schváliť.

Pripomeniem, že na politické „umravnenie“ premiéra i koalície volá opozícia. KDH to napríklad formuluje do toho, aby si začali plniť ústavné povinnosti – „a to vrátane povinnosti obsadzovať ústavné funkcie“. Zaznievajú rovnako hlasy o odtrhnutosti premiéra. Ako to čitate, ide o upevňovanie moci a nadhadzovanie zástupných tém? V zmysle: vy sa bavte o čomsi inom, ale my tu v pozadí budeme robiť, čo je prioritné pre nás…

Ja ani nechcem vedieť, čo sa deje v pozadí. Videli sme v prvom roku, že tejto vládnej koalícii boli ukradnutí voliči, takže sa skutočne museli najskôr „vyviniť” z rôznych obvinení, ktoré mali na krku. Potrebovali sa zbaviť nielen špeciálnej prokuratúry, ale aj sudcov a policajtov, ktorí im pozerali na prsty. Až keď toto všetko vybavili, medzitým si zvýšili platy, začali sa venovať konsolidačnému balíčku. Hoci to bola otázka, ktorú mohli riešiť už oveľa skôr, a možno by dnes mnohí ľudia neboli takí frustrovaní a nežili v takom nepokoji, ako momentálne žijú.

Podľa premiéra by tá ekonomická pomoc Slovensku mala prísť rovno z Číny. Vidíme, že minulý týždeň sa vrátil z cesty so správou o strategickom partnerstve či podpísaných memorandách. Z opozície sa ozýva kritika o bezpečnostnom riziku, ktorý môže predstavovať Čína. O skúsenostiach okolitých krajín, ktoré keď z projektov nevycúvali, tak sa popálili. Stačí spomenúť Poľsko či Chorvátsko. Ale i kritika toho, že premiér nezobral do Číny novinárov ako zástupcov verejnosti. Vaše hodnotenie?

Ja si myslím, že predseda vlády členského štátu EÚ by si mal jasne rozmyslieť, odkiaľ Slovensko čerpá najviac peňazí. Keď sa pozrieme na ktorúkoľvek zrekonštruovanú verejnú budovu na Slovensku, nevidíme, že rekonštrukciu urobila nejaká čínska firma, ktorá nám pomohla.

Pred každou verejnou budovou je však napísané, že rekonštrukcia alebo výstavba tejto budovy bola podporená a z veľkej časti financovaná z prostriedkov EÚ. To je všetko jasné. To znamená, že ak pre tohto predsedu vlády nie sú ľudské práva dôležité, Robert Fico by nebol jediným štátnikom na svete, ktorý ignoruje ľudské práva v Číne. Ak by to však zobral čisto ekonomicky – napríklad, že nejaká firma by prišla, postavila fabriku, a Slovensko by sa nezadĺžilo, pokiaľ by išlo o investíciu bez prítomnosti čínskych bezpečnostných zložiek – viem si to predstaviť.

Ale v prvom rade treba myslieť aj na to, že Slovensko je krajina, ktorá je silne závislá na prostriedkoch Európskej únie. Bez peňazí z EÚ by sa slovenské verejné financie pravdepodobne rozpadli. Nech mi niekto ukáže, kde bolo na Slovensku postavené niečo bez príspevku EÚ.

No a ten diapazón tých príspevkou môže byť rozšírený napríklad o Čínu.

No, viem si to predstaviť, vzhľadom na to, že tam chodí veľmi veľa predstaviteľov štátov EÚ a že mnohí z nich majú biznis s čínskymi firmami. Tak si viem predstaviť nejakú formu spolupráce, ale určite by to nemalo byť v zmysle, že predseda vlády robí reklamu alebo dokonca pozýva čínskych podnikateľov na stavby, ako je tunel pod Karpatmi alebo diaľnice. A to vzhľadom na skúsenosti niektorých štátov, ktoré ukazujú, že to nebola vždy tá najlepšia investícia a najlepší spôsob spolupráce s čínskymi firmami.

To je to, že keď z projektov nevycúvali, tak sa popálili. Odborníci upozorňujú, že v prípade Číny malo byť nevyhnutné zaviesť bezpečnostné screeningy projektov.

A otázne je, či toto predseda vlády alebo táto vládna koalícia skutočne chce. Keď sa pozrieme na to, ako Robert Fico vystúpi v ruskej televízii, akým spôsobom nadbieha ruskému prezidentovi, vyzerá to, akoby vôbec nechápal, v akom geopolitickom priestore momentálne žijeme a kde Slovensko, ako veľmi malá krajina, patrí.

Už v horizonte dní tu máme 17. november. Tento rok bude mať tento sviatok slobody a demokracie rovno okruhlých 35 rokov. Aké Slovensko či politikov a spoločnosť v ňom nájde?

Poviem staré klišé, ktoré sa hovorí pravidelne: že nestačí vybojovať si demokraciu, ale je potrebné túto demokraciu neustále prehlbovať a starať sa o ňu. Treba hľadať spôsoby, ako zvýšiť mieru zapojenia spoločnosti a ako zapojiť spoločnosť do rozhodovania o veciach verejných.

Keď sa pozrieme 35 rokov po 17. novembri na Slovensku, mám pocit, že kráčame akoby späť, ako keby sme sa vracali do temného obdobia. Začína sa, alebo tu už začína pravidelné obviňovanie médií, že manipulujú a klamú. Obviňujú sa mimovládne organizácie, že robia špinavú robotu. Ľuďom sa vyhráža za to, že vyjadria svoj názor. Toto nie je niečo, čo som si ja pred tými 35 rokmi predstavoval ako budúcnosť Slovenska.

Keď sa pozriete na Nemecko v roku 1980, čo bolo 35 rokov po druhej svetovej vojne, vidíte vyspelú krajinu s hlboko zakorenenou liberálnou demokraciou. Mám pocit, že táto naša spoločenská premena postupuje veľmi pomaly, alebo dokonca niekedy prešľapujeme na mieste, ak sa nevraciame späť.

Ďakujeme, že vám záleží na slobodnej žurnalistike

Snažíme sa o to, aby sa k relevantným informáciám dostal každý. Aj preto máte prístup k prémiovému obsahu na 3 hodiny zadarmo. Získajte prístup k dôveryhodným informáciám už od 5,99 € mesačne.