Posolstvo Prezidentky zostane neprehliadnuteľné. Slušnosť dokáže vyhrať

Vaša rodina pochádza z Liptova. Zvyknete sa vracať na miesta svojho detstva?

Nie.

Prečo?

Ani neviem. Narodil som sa v Žiline. Je pravda, že sa cítim byť sentimentálne viac spojený s Liptovom ako so Žilinou. Moje detstvo je prepletené s tou krajinou, so zážitkami s ľuďmi z Liptova. Ale žijem v Bratislave. Tu mám prácu, ktorú mám veľmi rád. A vlastne na Liptov sa už nevraciam. Keď idem tým smerom nakrúcať, len sa chvíľu zdržím. Je to sentimentálne pozastavenie.

Je pravda, že sa vám niektoré miesta z detstva sprotivili vinou toho, čo sa dialo v spoločnosti? Pre nástup nacionalizmu?

Týka sa to najmä Žiliny, kde bol primátorom Ján Slota, ktorý vo mne úplne oddelil spomienky na to mesto. Neidentifikujem sa so Žilinou, nemám k nej vrelý vzťah. A to práve vinou 90. rokov, keď Slota napríklad rozpredal budovy, ktoré boli následne zrekonštruované strašným štýlom podnikateľského baroka. Boli to všetky tie krásne staré domy, ktoré som si pamätal ako dieťa. Takto som stratil vizuálne momenty, ktoré ma k mestu približovali. Ale stále mám v Žiline kamarátov, spolužiakov, ktorých mám veľmi rád.

Ako vznikol nápad nakrútiť film Prezidentka?

Je to komplexnejšie. Od revolúcie v roku 1989 sa cítim byť spojený so spoločnosťou. Prežili sme veľa rôznych vzopätí, ako zvykne hovoriť poslanec František Mikloško. Proti mečiarizmu, proti diktatúre, za vstup do EÚ, za vstup do NATO. Snažili sme sa zadefinovať identitu spoločenstva, v ktorom žijeme. Bol som do toho vtiahnutý ako filmár, človek, ktorý sa snaží rozkrývať témy, ktoré sa javili ako dôležité. A som za to veľmi vďačný. Som veľmi vďačný za skúsenosť s tretím sektorom, ktorý ma ovplyvňoval ako dospievajúceho a potom ako dospelého človeka. Postupne som spoznal občianske združenie VIA IURIS. Mám veľmi rád ich prácu, je zmysluplná. A tam pôsobila aj Zuzana Čaputová. Stretol som sa s ňou okrajovo, poznali sme sa, zdravili sme sa. Rozhodla sa kandidovať a keď som ju počul v debatách, ktoré sa viedli veľmi kultivovane, priateľsky a konštruktívne, vnímal som to ako zjavenie. Najmä po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, po Slotovi, Dankovi, po vulgárnom spôsobe politiky. Už bolo po prvom kole prezidentských volieb, Zuzana postúpila a ja som za ňou šiel, či by som mohol nakrúcať film.

Aká bola jej reakcia?

Povedala, že je to zaujímavé. Nepovedala áno ani nie, ale dovolila mi nakrúcať. Preto je vo filme záber z volebnej miestnosti, z inaugurácie. Po niekoľkých mesiacoch s tým definitívne súhlasila.

Pamätáte si, s akými pocitmi ste sa pustili do nakrúcania tejto snímky?

Je to zložené z niekoľkých vrstiev. Prvá je filmárska, ktorú tvoria spomienky na iné filmy. Predovšetkým Primárky, americký film o kandidatúre Kennedyho, vtedy ešte senátora. Bol natočený živo a zblízka a utkvel mi v hlave ako predobraz. Ďalším filmom bol Občan Havel. Havel bol veľmi otvorený k filmárom. Uvedomoval si, že prezident na piedestáli potrebuje aj iný pohľad, ktorý ho poľudšťuje. Nemám rád politické filmy, ktoré vyrábajú drámu z ničoho, kde sa cítim ako divák manipulovaný. Tomuto som sa chcel vyhnúť. Potom tu bola vrstva vlastnej tvorivosti, premýšľal som, aký by mohol byť celý film. Predstavoval som si ho ako pestrý kompilát, mozaiku rôznych žánrov. Čiastočne portrét človeka – Zuzany Čaputovej, čiastočne samotná práca prezidentky – prezidentovanie, aj štúdia Prezidentského paláca. Toto všetko som si „kreslil“ v ideálnych podmienkach, keď som ešte nevedel, čo sa reálne bude diať. A napokon posledná vrstva – tá bola občianska.

Aký mala vplyv?

Tiež sa pokladám sa frustrovaného občana. V roku 1989 sa vynoril nejaký étos, ktorý aj rýchlo zanikol. Politici rezignovali na rozprávanie o etike, o životnom prostredí, o humanizme, o demokratických hodnotách a o tom, ako ich podporovať. Za 30 rokov sa z politiky stal nástroj prospechárstva pre úzku skupinu ľudí. Nepáči sa mi, keď politici ponižujú tretí sektor. Napokon tým len dokazujú, že nie sú spôsobilí vykonávať službu verejnosti. Neuvedomujú si, čo znamená pracovať vo sfére dobrovoľníctva, pre pozitívne idey, ktoré by mohli meniť spoločnosť. Z politiky sa stala uzavretá záležitosť ľudí, ktorí si myslia, že náplňou ich práce je vystupovať na tlačovkách a to je všetko. Chcel som nahliadnuť za oponu, aké to je. Veril som, že Zuzana Čaputová to pochopí. Bola to výzva aj pre ňu ako političku, dovoliť divákom nahliadnuť do sveta politiky. A možno práve moja frustrácia bola najsilnejšou z vrstiev.

Verili ste, že by mohla pani prezidentka zmeniť slovenskú spoločnosť k lepšiemu?

Áno, samozrejme. Myslím si, že ju aj zmenila. Nastavila určitý naratív, ktorý je neprehliadnuteľný. Dokázala, že aj so slušným spôsobom politiky možno pracovať, vyhrať. Aj Gándhí (najvýznamnejšia postava indického oslobodzovacieho hnutia proti britským kolonizátorom, pozn red.) bol absolútnym propagátorom nenásilia a uspel v mnohých sférach. Aj Čaputovej posolstvo je významné, práve v etike politiky.

A aké máte pocity dnes? Film je hotový, prezidentom je Peter Pellegrini.

(Odpije si výdatný dúšok espresa). Ale je tá káva horká… V rámci prípravy som vlaňajšie leto strávil tým, že som film začal sám strihať. Než do toho vstúpila svojou perfektnou prácou Jana Vlčková. Ako som strihal, počúval som Čaputovej oponentov, vnímal, čo a ako rozprávajú. Takéto prúdy tu boli od začiatku, odkedy nastúpila do úradu, boli mizogýnne, primitívne, ale boli okrajové. Potom Pellegrini opustil Fica a tým ho naštartoval. On potreboval všetkým dokázať, že ešte za niečo stojí. Uvedomíte si to, keď si pozriete históriu jeho videopríspevkov od vraždy Jána Kuciaka. Vtedy bol relatívne ticho, ale po odchode Pellegriniho povstal nový, posilnený Fico. Rozhodol sa upútať pozornosť tých, ktorí mu zostali – frustrovaných voličov, dezorientovaných v komplikovanom svete. Rozhodol sa štyri roky živiť všetkých zlých vlkov, ktorých v sebe mali, nenávisť voči inakosti, nenávisť voči iným ľuďom, ktorí boli súčasťou politiky. Siahal na skryté pudy závisti a nevraživosti. A ja som v istej chvíli pochopil, že veľmi kvalitne rieši kognitívnu disonanciu svojich voličov.

V akom zmysle?

Ako sa asi cítil volič Smeru, keď došlo k vražde Kuciaka a následne sa prevalili všetky tie správy? Je ťažké to spracovať a akceptovať akúsi úroveň kolektívnej viny – aj ja som toho súčasťou, aj ja som spoluzodpovedný za vraždu. Sú dve cesty. Buď na to človek nahliadne kriticky a povie si – mýlil som sa v týchto ľuďoch a tým som umožnil prerastanie mafie a štátu do jedného celku. Alebo uverí všetkým tým lžiam, ktoré dotknutá strana generovala, napríklad o smrti generála Lučanského, ktorý spáchal samovraždu, no oni šírili naratív, že to bola vražda. Šírili klamstvá o tom, že pandémia koronavírusu neexistuje, že všetky opatrenia boli len preto, aby obmedzovali ľudskú slobodu. Vždy sa dotkli niečoho, čo mohlo predstavovať problém, len to znásobili a vygenerovali fiktívnu realitu. Týmito úvahami som strávil celé vlaňajšie leto. V septembri pred voľbami som cítil, že to dopadne veľmi zle, mal som z toho strašné stavy. Takže ma to nakoniec neprekvapilo… Je to zúfalé. Pretože je to ťažko pochopiteľné. Je to niečo, z čoho sa budeme musieť poučiť, budeme to musieť nejako reflektovať, pretože prodemokratická časť spoločnosti prehrala aj vinou vlastných chýb. Vyhrala autoritatívna časť.

Čítajte viac Ani holokaust sa nezačal plynovými komorami, ale slovami o potkanoch a smradoch, ktoré treba odstrániť

Vo filme ste pripomenuli zábery z mítingu v Nitre, kde Ľuboš Blaha huckal dav, aby skandoval, že prezidentka je kurva, a členovia Smeru nastúpení za ním na tribúne sa neohradili, len sa uškŕňali. Ako ste prežívali všetky tie urážky, vulgarizmy, osočovania na adresu pani prezidentky?

Ja som si to všetko pozeral ešte skôr, než sa to stalo témou v paláci… Opäť, je to na rôznych úrovniach. Jednak nerozumiem, prečo ľudia zverejňujú nenávistné videá. Nejde len o rôznych takzvane nezávislých vlogerov, obyčajných ľudí, robia to aj politici, účastníci politických hnutí. A všade ma šokuje, ako to len povedať… kritika nie je zlá, ale toto nie je kritika. Ide o ponižovanie a dehumanizovanie človeka a stalo sa to automatickou súčasťou verejného priestoru. Je to peklo. A ja som to vnímal veľmi zle. Ťažko to na mňa doliehalo.

Ako ste vnímali jej rozhodnutie nekandidovať aj po druhýkrát?

To je dobrá otázka. Ste prvý, kto sa ma na to pýta. Vnímal som to ako politickú chybu. Samozrejme, má to svoje vysvetlenie a ja tomu asi ľudsky rozumiem. Ale ona bola naozaj hlasom množstva ľudí, státisícov, ktorí mali radi ten typ politiky, aký hlásala. Podobných politikov je v slovenskom spektre viac, ale ona bola najvýraznejšou predstaviteľkou tohto politického prúdu. A preto si myslím, že politicky ani spoločensky nebolo dobré, že sa to stalo. A to vidno aj vo filme. Ľudia veľmi túžia mať spojenca na vyššej úrovni, niekoho slušného, kto ich bude zastupovať, kto bude ich hlasom. Demokratická, po slušnosti túžiaca väčšia časť spoločnosti takéhoto reprezentanta v politike nemá. Tým odpovedám, ako som nad tým premýšľal vtedy. Je otázne, či by vyhrala. Ale je nesmierne dôležitou postavou pre spoločnosť. Pretože Slováci, to nie sú len individualizované osudy ľudí, predstavujú spoločnosť, ktorá si buduje vlastnú identitu. A naša spoločnosť, naša krajina nemá elity, s ktorými by ste dokázali nadviazať pozitívne vzťahy.

Žiadne?

Je ich veľmi málo. Nevravím, že tu nežijú kvalitní ľudia. Našimi elitami sú ale Dubček, ktorý zradil vlastné ideály, a ktorému sa vkladá do úst slovné spojenie „socializmus s ľudskou tvárou“, čo však nikdy nepovedal. Nejde o jeho vynález. Potom Štefánik, ktorý je mŕtvy a o ktorom napokon vieme pramálo. Naproti tomu máme veľmi veľa negatívnych postáv. A máme problém sa s nimi rozlúčiť a povedať, že sú negatívne. Tiso, Husák a ďalší. Máme to ťažké. A preto som vnímal ako veľmi dôležité to, čo do verejného priestoru vniesla pani prezidentka. Aké ideály niesla. To je to posolstvo, ktoré zostalo. Som šťastný, že sme ju mali na poste prezidenta.

Boli situácie, keď ste s ňou nesúhlasili?

Niekedy áno. Napríklad vo filme zaznie vyjadrenie – demokracia nestojí na jednom človeku, na jednom rozhodnutí. Myslím si, že to bola chyba. Je pravda, že celý ten kolos nemôže stáť na jednom človeku. Ale dôležitejšie je podľa mňa hovoriť, že demokracia stojí na každom kvalitnom človeku.

Nakrúcali ste 261 dní, mali ste stovky hodín materiálov. Snímku ste s Janou Vlčkovou nakoniec vtesnali do necelých dvoch hodín. Ktoré momenty sa do filmu nevošli a možno by stálo za to ich pripomenúť?

Výber scén sa podriadil metapríbehu, ktorý sa vynoril počas tých piatich rokov. A tak tam nemalo miesto množstvo vecí, ktoré s metapríbehom nesúviseli. Mne sa napríklad veľmi páčila scéna z konferencie COP 26 v Glasgowe. Išlo o ľudsky aj filmársky fascinujúce prostredie. Vidíte svet politikov, PR manažmentu celej tej udalosti, podporného prostredia. Na ulici bola Gréta, ktorá protestovala. Vidíte opulentné otvorenie konferencie. Sú tam všetky hlavy štátov. A potom sledujete vyjadrenia politikov, ktorí rozprávajú pred poloprázdnou sálou. Bolo to strhujúce, ale nesúviselo to s metapríbehom. A takýchto scén bolo viac. Keďže prostredie prezidentky bolo milé, zažil som veľa humorných udalostí. A niekedy mi je ľúto, že vo filme nie je viac drobných žartov, veselých situácií. Ale dôležitejší je príbeh.

Aká je podľa vás Zuzana Čaputová?

Veľmi zodpovedný človek, ktorý cíti tiaž zodpovednosti. Veľmi pracovitý človek, až perfekcionista, ktorý môže byť v istom zmysle spomaľujúci. A zároveň je veľmi milou a prajnou osobnosťou, s ktorou sa radi porozprávate, keď ju stretnete. Ale to všetko hovorím ako človek, ktorý ju nepozná úplne zblízka.

A aká je dnes podľa vás krajina, ktorej pani Čaputová ešte pred niekoľkými mesiacmi prezidentovala?

Situácia na Slovensku sa zdá byť dramaticky chaotická. Ale pre mňa nie. Je logická, zrozumiteľná. Stalo sa niečo, čo sa ešte hádam v žiadnej inej krajine nestalo. Vďaka filmárskej časti osobnosti Mariana Kočnera, ktorú zrejme zdedil po svojom otcovi amatérovi, sme sa dozvedeli z jeho záznamov a smsiek veľmi veľa podrobností o tom, ako je prepojená politika a kriminálne prostredie. Dnes je časť politikov hnaná motiváciou zabrániť vyšetrovaniu zločinov, ktoré by mohli byť spojené s ich rozhodnutiami z predošlých rokov. Celá táto motivácia vyviniť sa zo zodpovednosti za predošlé udalosti je hnacím motorom politiky. Preto sa nemožno čudovať, že koalícia drží, a to aj napriek tomu, že vláda je zostavená z absolútne nepríčetných ľudí, ktorí vôbec nerozumejú rezortom, ktoré majú na starosti. Sú tolerovaní, pretože to znamená poslušnosť v hlasovaní v parlamente. Je otázne, ako sa s tým vyrovnáme. Pretože ich volila nemalá masa voličov, ktorá prehliadla kriminálne motivácie. Táto masa voličov možno bude znechutená cenou masla alebo hocičím iným, čo je irelevantné voči tomu, čo sa deje. A možno tak koalícia stratí voličskú podporu. Ale stále ide o masu, ktorá dokázala prehliadnuť jednoznačne nastavenú realitu na Slovensku, bude rozhodovať ďalej a je veľmi otázne, komu bude delegovaná moc po ďalších voľbách.

Vrátim sa preto k úvodnej otázke. Vaše väzby k miestam z detstva pretrhla politika, dianie v spoločnosti, nacionalizmus. Pretrhajú aj dnešní mladí ľudia zo Slovenska svoje vzťahy k miestam z detstva, ku krajine?

Neviem. Mňa znechucoval nacionalizmus, opití, vulgárni a agresívni nacionalisti. Prisvojili si veľmi veľa pekných vecí, ktoré sú spojené s identitou. Ľudové piesne, kroje a neviem čo všetko ešte. Nechcete sa identifikovať s týmito ľuďmi a ani s tými predmetmi a symbolmi. Keď som videl veľkého orla v spote SNS počas volieb v 1994, bolo mi na vracanie. Spievali pieseň Hej, Slováci! Odvtedy to nemám rád. Je dôležité stavať identitu na niečom inom, a to sú priatelia, komunity, doslova bubliny, ktorých sme súčasťou. A mám pocit, že mladí ľudia práve tak fungujú. Pre nich už tie veľké symboly neznamenajú nič, ale stále majú peknú krajinu a v nej skvelých ľudí, s ktorými sa stretávajú. Možno v tomto tkvie zmena a možno tomuto by sme sa mali priučiť.

V jednom z rozhovorov ste povedali zaujímavú myšlienku – zlé veci môžu vygenerovať aj pozitívne udalosti…

…povedala to moja babka. Ktorú som ale nezažil.

A platí to?

Ona to síce povedala, ale ja si vždy cynicky spomeniem na holokaust, na čo to bolo dobré. Zlé veci sa dajú vnímať ako prínosné len vtedy, keď sa k nim dokážeme nejako konštruktívne postaviť, nejako ich reflektovať. Možno si priznať chybu, zmeniť správanie. Potiaľ môžu byť zlé veci na niečo dobré. Ale ak sa zo zlých vecí nepoučíme, budeme ich opakovať donekonečna.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….