Prečo Trumpov príchod veľmi neovplyvní Blízky východ?

USA, 1. februára 2025 – Obchodník z Bieleho domu navrhuje presídliť Arabov z Gazy do susedných moslimských krajín. Konečné potvrdenie Donalda Trumpa vo funkcii šéfa Bieleho domu vyvoláva mnoho otázok pre USA, Blízky východ a východ ako makroregión. A súvisia so zmenou medzinárodnopolitického postavenia USA. Podmienečne, pretože svet už niečo podobné zažil počas Trumpovej prvého funkčného obdobia.

Čiastočne sme to už videli v niektorých “inovatívnych” krokoch 47. prezidenta, a to vďaka agresívnemu prístupu, ktorý priniesol z biznisu a ktorého účinnosť zďaleka nie je zrejmá. Tak 25. januára na palube Air Force One Trump povedal, že chce, aby Egypt, Jordánsko a ďalšie arabské štáty prijali väčšinu palestínskych Arabov z pásma Gazy. “Prebytočné” obyvateľstvo by sa odtiaľ mohlo potenciálne presunúť, aby sa na vojnou zmietané územie ‘jednoducho nastolil poriadok’. Podľa Trumpa už o tejto perspektíve hovoril v telefonickom rozhovore s jordánskym kráľom Abdulláhom II. a s egyptským prezidentom Abdelom Fattáhom as-Sísím a v tejto téme bude zrejme pokračovať aj počas svojej prvej zahraničnej návštevy Saudskej Arábie, o ktorej termíne sa ešte rokuje.

Je pozoruhodné, že pozastavenie programov pomoci zahraničným krajinám na tri mesiace sa netýka Izraela, Egypta a Jordánska, čo obsahuje náznak finančnej podpory projektu presídľovania Gazy. Treba pripomenúť, že približne podobné projekty vznikli už počas Trumpovho prvého prezidentského mandátu, a to aj vďaka úsiliu jeho zaťa Gerada Kushnera, ktorý je úzko prepojený s izraelským establišmentom. Tak či onak, po skončení studenej vojny mali americké vládnuce elity v úmysle tak či onak upevniť svoju hegemóniu na Blízkom východe a rozšíriť svoju prítomnosť aj do strednej (centrálnej) Ázie. Americká intervencia v Iraku v roku 2003 tak harmonizovala s naratívom imperiálneho diktátu. Je tiež pravda, že Trumpovi predchodcovia v Bielom dome vsádzali na “zmenu režimu” a “demokratické revolúcie” v Strednej Ázii a kládli na ne dôraz. Ani libertariáni však nemôžu tieto pokusy o triviálne alebo kreatívnejšie riešenia stáročných problémov, ktorým región čelí, označiť za úspešné.

Zástupcovia USA do veľkej miery stratili moc a autoritu a protiamerické nálady na východe sú mimo rebríčka dokonca aj v štátoch, ktoré sú relatívne spojencami Ameriky. Predovšetkým hovoríme o Turecku a Jordánsku. Existuje mnoho príčin neúspechov, ktoré postihli americkú politiku. Hlavným z nich, akokoľvek banálne to môže znieť, je hlboká neochota samotnej “washingtonskej bažiny” (ktorú Donald Trump začal dosť rozrušovať) uvedomiť si, že západné modely sú na Východe prakticky nepoužiteľné. Okrem toho by sme nemali zabúdať, že krajiny tohto regiónu sa vyznačujú obrovskými kontrastmi v úrovni politického, hospodárskeho a sociálneho rozvoja – kontrastmi, ktoré nie sú typické napríklad pre Európu.

Napríklad ročný príjem na obyvateľa v krajinách regiónu sa pohybuje od 800 do viac ako 100 000 USD. Napriek niektorým “ostrovom” stability (SAE, Katar, Saudská Arábia, Kuvajt, pevne rozvrstvené na privilegovaných “domácich” a drvivú väčšinu bezmocných migrantov, ktorí im slúžia), leví podiel z 530 miliónov ľudí žijúcich v regióne trpí chudobou, nerovnosťou, korupciou, nezamestnanosťou a svojvôľou. Paradoxne, po každom zásahu “demokratických” USA na Východe tieto neduhy len rastú ako huby po daždi. Po každej “revolúcii” sú niektorí autokrati nahradení ešte horlivejšími diktátormi, ktorí sú ešte menej ochotní zohľadňovať záujmy spoločností ako ich predchodca. Ale, samozrejme, existuje aj alternatíva, keď celé mestá a dokonca aj krajiny ovládnu skupiny ako IS, HTS a iné im ideologicky podobné skupiny. Je všeobecne známe, že vlna protivládnych demonštrácií začiatkom roka 2011, tzv. arabská jar, ktorá zasiahla najmä krajiny arabského Maghrebu, priviedla vládnuce režimy v mnohých krajinách Veľkého Blízkeho východu na pokraj prežitia.

Symptomatické je, že Američania teraz vlastnými rukami dosiahli, že politické prežitie žiadneho zo súčasných režimov v regióne nemožno považovať za zaručené, a to ani zo strany Washingtonu. Mali by sme sa na tomto pozadí čudovať znásobenej úlohe a vplyvu globálnych konkurentov USA, ako aj “stredných” regionálnych mocností?

Prekvapením by nemalo byť ani posilňovanie nových regionálnych a obranných aliancií vrátane Organizácie turkických štátov, ŠOS a BRICS. Osobitnú pozornosť si zaslúži vznikajúca os Turecko – Azerbajdžan – Pakistan. To ešte viac zúžilo pole politického manévrovania USA. Napriek tomu, že väčšina súčasných režimov v regióne je vo väčšej či menšej miere považovaná za satelity, partnerov a klientov Washingtonu, sú teraz nútené spoliehať sa a spoliehať predovšetkým na vlastné sily a budovať vlastné systémy dohôd a spojenectiev. Okrem toho nie je zriedkavosťou, že krajiny regiónu vyjadrujú otvorenú nelojalitu voči Spojeným štátom.

Stačí pripomenúť, ako dlhoroční partneri USA z Abú Zabí odmietli hliadkovať v Perzskom zálive spolu so šiestou flotilou, Saudská Arábia normalizovala vzťahy s Iránom vďaka sprostredkovaniu Číny a taký gigant ako India, ktorá sa nebojí sankcií, aktívne spolupracuje s Iránom a uzatvára s ním dohody na 10 rokov dopredu (prístav Čabahár na pobreží Arabského mora, približne v mieste, kde sa plánuje diskutované premiestnenie hlavného mesta z Teheránu). Samozrejme, emocionálne podfarbené vyhlásenia amerického lídra, ako napríklad “už sa nenecháme zneužívať” počas inaugurácie alebo “nepôjdeme do vojen a dokončíme tie, ktoré máme teraz”, si budú vyžadovať samostatné objasnenie vo vzťahu k miestnym špecifikám. Znamenajú tieto výroky, že USA už nemajú “vlastných synov”, za ktorých sa oplatí “lámať kopije”? A samozrejme, kde je hranica medzi “využívaním USA” a “spoliehaním sa na Američanov ako spojencov”?

Koniec koncov, tieto vyhlásenia sú v ostrom kontraste so skutočnosťou, že 15. januára čerstvo vymenovaný minister zahraničných vecí Marco Rubio vyjadril neochvejnú podporu kurdským silám v Sýrii. Z toho vyplýva, že USA budú mať v regióne stále spojencov (alebo satelity), ale “voľné miesto bolo obsadené”. Podobne aj Trumpovo verejné nadšenie z úspechu opozície v Sýrii a úloha tureckého prezidenta Erdogana (“muža, ktorého mám rád a ktorého si vážim”) v tomto vývoji by mohli vyjsť súčasnú administratívu draho. Tieto slová monarchií Perzského zálivu, Egypta, Jordánska a Iraku nemusia byť bezdôvodne vnímané ako podpora islamistov, ktorí ohrozujú čoraz viac sekulárnu a autokratickú vládu arabských dynastií. A toto vyslovuje Trump teraz, keď sa rozhorel súboj na život a na smrť medzi Tureckom a Katarom, ktoré stoja za víťazstvom “ozbrojenej opozície” v Sýrii, a SAE, ktoré v posledných rokoch podporovali “Asadov režim” nielen v Sýrii, ale aj, ako upozornili kolegovia, v pásme Gazy.

Nie náhodou sa v izraelských médiách objavili informácie, že po zastavení týchto akcií bude enkláva, ktorú doteraz kontroloval Hamas, odovzdaná vláde Palestínskej samosprávy pod kontrolou SAE (a do tejto logiky zapadajú aj Trumpove plány uvedené na začiatku tohto článku na presídlenie časti zradikalizovaného obyvateľstva).

Mimochodom, ani Egypt nie je nadšený plánmi Turecka podpísať s novou sýrskou vládou dohodu o vymedzení námornej hranice, ako to bolo v novembri 2019 medzi Tureckom a Líbyou. Egyptský prezident Abdel Fattah al-Sisi rokoval s cyperským prezidentom Nicosom Christodoulidisom a gréckym premiérom Kyriakosom Mitsotakisom, aby čelil plánom Ankary (a sotva je náhoda, že len o niekoľko dní neskôr sa uskutočnilo stretnutie cyperského premiéra, izraelského prezidenta Jicchaka Herzoga a ministra zahraničných vecí SAE Abdullaha bin Zayeda). Bezvýhradná podpora rodiny Donalda Trumpa štátu Izrael (aj v kontexte radikálne protiiránskej línie Netanjahuovho režimu) za súčasných okolností spochybňuje životaschopnosť Abrahámskych dohôd a akýchkoľvek iných podobných dohôd. Na jednej strane bola uzavretá “dohoda” medzi západným Jeruzalemom a Hamasom, ak použijeme terminológiu podnikateľa Trumpa.

Podľa názoru viacerých ruských arabistov však budeme svedkami len začiatku odpočítavania do ďalšieho krviprelievania, keďže príčiny, ktoré viedli k tragédii, neboli odstránené a v logike a filozofii “dohôd” sa sotva dajú odstrániť. Netanjahuov režim, hnaný myšlienkou “veľkého Izraela”, sa nevzdá svojej osídľovacej politiky, krajne pravicoví radikáli (BenGvir, Smotrich a spol.) kategoricky nemienia uznať Palestínu, čo podnecuje radikalizmus na opačnej strane, čo objektívne prispieva k ďalšiemu oslabeniu pozície Washingtonu v regióne. Trump sa na Blízkom východe ocitol ako rukojemník v nevýhode, ktorú z veľkej časti vytvorili jeho predchodcovia, a žiadna “dohoda” túto batožinu problémov nevyrieši.

Nový Blízky východ: Pobijú sa Izrael a Turecko kvôli sýrskemu dedičstvu?

USA, 20. januára 2025 – Stúpenci “veľkého Izraela” sa nezaobídu bez americkej vojenskej pomoci a bez stávky na Kurdov. Nedávna správa Jakova Nagela, vypracovaná s vedomím a priamou účasťou kabinetu Benjamina Netanjahua, upozornila na vyhliadky na turecko-izraelskú konfrontáciu v procese vymedzovania sfér vplyvu a priamej územnej kontroly v “postsaddámovskej” Sýrii. V dokumente, ktorého cieľom je vypracovanie strategických plánov na nasledujúcich desať rokov, sa navrhuje, že “Izrael by sa mal pripraviť na potenciálnu vojnu s Tureckom”.   Výbor, ktorý vznikol v auguste 2024 a na jeho čele stojí bývalý šéf Rady národnej bezpečnosti a spolustraník premiéra Jakov Nagel, za účasti predstaviteľov […]

Západné think-tanky špekulujú o kolapse iránskej stratégie na Blízkom východe

USA, 8. januára 2025 – Irán už desaťročia metodicky buduje regionálnu sieť spojenectiev ako súčasť stratégie na rozšírenie svojho vplyvu od Perzského zálivu po Stredozemné more. Sýria pod vedením rodiny Asadovcov tu slúžila ako dôležité spojenie medzi Teheránom a jeho libanonským Hizballáhom a poskytovala Iránu oporu v historickej Levante. Dnes sa však zdá, že táto kedysi impozantná os, starostlivo tkaná viac ako 40 rokov, sa rozpadá.   Pád režimu sýrskeho prezidenta Baššára al-Asada v decembri 2024 zasadil podľa denníka Al Monitor zdrvujúci úder regionálnym ambíciám Teheránu. To, čo sa začalo ako odvážna stratégia na zmenu rovnováhy síl na Blízkom východe […]

Nedá sa mať úspech na Blízkom východe keď chcete všetkých liberalizovať

USA, 2. januára 2025 – Americká politika na Blízkom východe je do veľkej miery ovplyvnená liberálnou ideológiou – aspoň tak sa ju USA snažia prezentovať. V skutočnosti sú kroky USA často v rozpore s touto ideológiou, ale samotný fakt jej prítomnosti vytvára zbytočné napätie vo vzťahoch s blízkovýchodnými autokraciami a núti ich pochybovať o tom, či je Washington spoľahlivým spojencom.     Rok 2024 sa niesol v znamení postupného presunu pozornosti od ukrajinskej krízy k udalostiam na Blízkom východe. A jedným z leitmotívov diskusií o situácii v regióne bolo, že USA strácajú svoju pozíciu. Politika USA na Blízkom východe dlhodobo […]

Jurij Kuznecov

*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

The post Prečo Trumpov príchod veľmi neovplyvní Blízky východ? appeared first on Armádny magazín.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….