Pred 100 rokmi Hitler dokončil knihu a chystal sa podmaniť si svet. Čo s tým má Donald Trump?

Pripomíname, že 35-ročný Adolf Hitler napísal Mein Kampf vo väzení. Koncom februára 1924 ho súd v Mníchove poslal na päť rokov do chládku za neúspešný štátny prevrat, takzvaný „pivný“ alebo „pivničný“ puč. Zároveň zakázal verejné zhromaždenia jeho Národnej socialistickej nemeckej robotníckej strany (NSDAP).

V bavorskom Landsbergu si však vodca odsedel iba deväť mesiacov. Dosť na to, aby z väznice vyšiel s rukopisom svojej knihy, ktorú za mrežami nadiktoval a ktorá sa stala politickým manifestom i programom nacistickej strany.

Už v úvode knihy autor priznáva, že jeho text sa nemôže porovnávať s hovoreným slovom. Jedine hovorený prejav veľkých rečníkov dáva význam politickému hnutiu, prízvukuje Hitler. „Nie som spisovateľ,“ zdôveril sa svojmu právnemu poradcovi Hansovi Frankovi. „Všimnite si, akou krásnou taliančinou píše a hovorí Mussolini. To by som v nemčine nedokázal. Myšlienky mi utekajú, keď píšem.“

Dodal však, že Mein Kampf musel pripraviť do tlače, aby oboznámil čo najširšiu verejnosť s programom nacistickej strany. A aby jej vnukol predstavu – dodávame už my – výlučnosti nemeckého národa a Árijcov ako nadľudí.

Podľa autora bolo „posvätným poslaním nemeckého ľudu … zhromaždiť a zachovať najcennejšie rasové prvky … a pozdvihnúť ich na dominantné postavenie“.

„Všetci, ktorí nepatria k dobrej rase, sú plevy,“ napísal Hitler. Bolo potrebné, aby sa Nemci „starali nielen o chov psov, koní a mačiek, ale aj o čistotu vlastnej krvi“. Hitler pripisoval medzinárodný význam likvidácii Židov, ktorá „musí byť nevyhnutne krvavým procesom“, ako zdôraznil.

A práve,, krv“ je to slovo, ktoré údajne spájalo Trumpovu predvolebnú rétoriku s učením či ideológiou nacistického führera. Vari to nebol Trump, ktorý opakovane vyhlásil, že „nelegálni imigranti otravujú krv Spojených štátov“? A kto iný označil týchto imigrantov, väčšinou inej pleti a rasy, za „škodcov“, ktorých treba „deportovať“?

„Krv“ a „deportácie“, to sú kľúčové slová, ktoré podľa Trumpových kritikov odkazujú na fascináciu staronového prezidenta USA knihou Mein Kampf. Podľa Aishe Millsovej, vplyvnej demokratky a predstaviteľky LGBTQ organizácií v USA, Trump dokonca viedol svoju kampaň podľa „Hitlerovej príručky“, lebo zdôrazňoval „prvky bielej sily“.

Ale je to skutočne tak?

Čítajte viac Mohol slovenský štát vzniknúť už v roku 1918? Sotva, ale Slovjacká republika áno

Kľúčovým slovom bola „krv“

Málo sa vie, že jednu z najvýstižnejších recenzií Hitlerovej knihy napísal už takmer pred 90 rokmi Tomáš G. Masaryk. Napísal ju pre pražské nemeckojazyčné noviny Prager Presse na okraj 7. vydania Mein Kampf v mníchovskom nakladateľstve.

Masaryk sa vyjadril ako filozof a sociológ i ako znalec rasových teórií, ktorým sa venoval ešte v časoch, keď bol profesorom Karlovej univerzity. Ako prezident štátu susediaceho s Nemeckom však musel recenziu z pochopiteľných dôvodov podpísať pseudonymom.

Jeho syn Jan Masaryk spomínal, že otec čítal Mein Kampf už roku 1925 a potom ešte niekoľkokrát. Rozhodol sa verejne o nej prehovoriť až niekoľko týždňov po tom, čo Hitler nastúpil v Nemecku k moci (30. januára 1933) a čo jeho knihu začali kupovať milióny Nemcov, medzi nimi mnohí z tých, čo žili v Československu. „Hitlera nazval nebezpečným človekom a jeho knihu označil za hroznú.“

A na čo sa zameral vo svojej recenzii Masaryk? Skúma rozdiely medzi národnými socialistami (nacistami) a vtedajšími sociálnymi demokratmi. „Národní socialisti stoja v ostrom protiklade k sociálnym demokratom a ich svetonázoru, teda k Marxovi a marxizmu,“ píše Masaryk. „Keďže Marx bol pôvodom Žid, vypovedajú vojnu Židom a židovstvu vôbec… Marxizmus neznamená pre Hitlera nič iné ako židovstvo, a tak Hitlerovým politickým akčným programom ostáva len antisemitizmus.“

Akú úlohu hrá v tomto programe krv a jej očistenie? „Súhrnné heslo nacionálneho socializmu znie – krv,“ odpovedá Masaryk. „Čistá árijská krv je nemeckým grálom, táto krv je hybnou silou dejín a vytúženým ideálom. Pre Hitlera bolo preto najhlbšou príčinou nemeckého kolapsu roku 1918 nepochopenie rasového problému.“

Čo z toho možno pripísať Trumpovi? Zrejme nič, napriek tomu profesor Jason Stanley z Yalskej univerzity (USA) zaraďuje miliardára do rovnakej politickej kategórie ako Hitlera.

„Všimnite si, ako gestikuluje rukou a vykrikuje na predvolebných mítingoch, ako sa vyhráža svojim protivníkom počas vzostupu k moci – napodobňuje pritom Hitlera i Mussoliniho,“ upozorňuje profesor, ktorý sa vo svojom výskumne venuje aj problémom jazykovej komunikácie v politike.

Trumpov predvolebný míting v slávnej Madison Squre Garden (New York) 27. októbra tohto roku prirovnala televízia CNN k zhromaždeniu amerických nacistov (zväčša nemeckých prisťahovalcov) z organizácie Bund 20. januára 1939.

„Trump skutočne zodpovedá definícii fašistu,“ prisviedča generál vo výslužbe John F. Kelly, ktorý počas jeho prvého prezidentovania bol rok a pol riaditeľom kancelárie v Bielom dome (potom sa rozišli). O Hitlerovi sa vraj Trump vyjadril, že „urobil aj nejaké dobré veci, pozdvihol ekonomiku“ a podobne. „Jeho plány zriaďovať záchytné tábory pre milióny nelegálnych migrantov v čomsi pripomínajú nacistov.“ Sám Trump namieta, že Mein Kampf nikdy nečítal a považuje sa za „opak nacistu“. A čo sa týka antisemitizmu – známy je skôr svojimi sympatiami k Židom aj k židovskému štátu, čo v minulosti potvrdil mnohými skutkami.

V každom prípade je na míle vzdialený Hitlerovmu presvedčeniu, že „Žid je a zostane parazit bez ohľadu na to, kde a ako žije“.

„Na Židov neútočí,“ pripúšťa Brian Hughes, ktorý sa na Americkej univerzite vo Washingtone špecializuje na prejavy extrémizmu, „ale už na začiatku svojej prvej vlády zakázal moslimskú a latinskoamerickú imigráciu do USA a označil ju za druh nákazy.“

Z výsledkov prezidentských volieb však vyplýva, že Trumpa volili aj mnohí Hispánci, moslimovia a Afroameričania. Jeho obhajcovia uznávajú, že slová o „otrave krvi krajiny “ a o „imigrantoch – škodcoch“ boli už možno cez čiaru, ale zazneli v zápale predvolebného boja, keď si žiaden politik veľmi nedáva pozor na jazyk.

Napokon, čo odpovedal svojim kritikom na rečnícke prešľapy Konrád Adenauer, strojca povojnového ekonomického zázraku v západnom Nemecku? „Nezaujíma ma, čo som včera natáral.“ A ako reagoval bývalý premiér Izraela Levi Eškol na otázku, či už zabudol, čo sľuboval pred voľbami? „Áno, sľúbil som to, ale nesľuboval som, že to aj splním.“

Čítajte viac Atentát na Hitlera. Čo by sa dialo, keby ho zabili?

Mali si to lepšie prečítať

Jan Masaryk považoval za chybu, že európski politici 30. rokov si neprečítali Mein Kampf. V opačnom prípade by skôr zistili, s kým vlastne majú do činenia.

Do istej miery to platí aj o súčasných politikoch, ktorí takpovediac z voleja dokážu označkovať súpera nálepkou „fašista“ alebo naopak, komunista, hoci nemajú ani poňatia, o čom hovoria. Ale rovnako ako sa do hory volá, tak sa z nej aj ozýva. Ak pre niektorých demokratov je Trump fašista či dokonca nacista a novodobý diktátor, tak pre republikánov je Harrisová neomarxistkou alebo – čuduj sa svete – boľševičkou. Novinový papier znesie dnes veľa a televízny alebo rozhlasový éter ešte viac, o internete a sociálnych sieťach ani nehovoriac. Čím sa však Hitler líšil od bežných ideológov a propagandistov? Tým, že to, čo uviedol v Mein Kampf a dal vytlačiť, aj dôsledne uskutočňoval, uvádzal do praxe. A platí predsa stará pravda, že politika možno objektívne hodnotiť až podľa jeho činov, nielen podľa slov.

Prvý zväzok Hitlerovho manifestu vyšiel roku 1925, druhý o rok neskôr. Kniha sa spočiatku nestretla s bohvieakým záujmom, do roku 1930 sa jej predalo iba 35-tisíc kusov. A u väčšiny z tých, čo Mein Kampf nielen prečítali, ale aj kriticky analyzovali, vyvolal množstvo pochybností alebo výsmech. Málokto jej prikladal väčší význam.

Našli sa, pravda, výnimky. Napríklad nemecký spisovateľ a publicista Friedrich T. H. Tetens, ktorý po nástupe nacistov k moci emigroval do Švajčiarska. V článkoch, ktoré uverejnili noviny National-Zeitung vychádzajúce v Bazileji, priblížil na základe rozboru Hitlerovej knihy plány nacistov rozšíriť životný priestor (Lebesraum) Nemcov smerom na Východ.

Upozornil čitateľov, že myšlienky z Mein Kampf sa vinú ako „červená niť“ všetkými zahraničnopoli­tickými aktivitami hitlerovcov. Články vyšli roku 1935. Do násilného pripojenia Rakúska mal uplynúť len rok, do rozbitia Československa tri a do prepadnutia Poľska štyri roky.

Roku 1935 už Mein Kampf vychádzal v státisícových nákladoch. V nemeckých školách sa Mein Kampf stal povinným čítaním, knihu v darčekovej väzbe rozdávali mladomanželom pri sobášoch. Kto ju však naozaj prečítal a čo si z nej odniesol? Tetens sa čudoval, že obyvateľstvo Nemecka nechápe expanziu nacistov do východnej Európy ako súčasť Hitlerovho grandiózneho plánu dobyť celý svet.

Podľa súčasnej politologičky Barbary Zehnpfennigovej z Univerzity Passau Hitler vo svojej knihe prezradil aj to, o čom by neskôr radšej pomlčal. Ale ani kriticky mysliaci čitatelia to dlho nepostrehli. „Takmer každý sa vysmieval z bombastickosti Hitlerovej knihy namiesto toho, aby si všímal jeho program,“ priznal neskôr rakúsky spisovateľ Stefan Zweig.

A v knihe bolo už na jej prvej strane čierne na bielom, čo alpskú krajinu onedlho čaká. „Nemecké Rakúsko sa musí vrátiť do veľkej nemeckej vlasti.“ A čo bude s Európou? „Dnes je v Európe osemdesiat miliónov Nemcov, ale akákoľvek zahraničná politika môže byť správna iba vtedy, keď sotva po sto rokoch bude žiť na tomto kontinente 250 miliónov Nemcov.“

Žiadne ilúzie si po prečítaní Mien Kampf nemohli robiť o svojom ďalšom osude Židia. Hitler ich považoval za pôvodcov všetkého zla, usilujúcich sa o svetovládu. Židovský národ nazval v knihe „typickým cudzopasníkom“, „škodlivým bacilom“, s ktorým treba podľa toho aj zaobchádzať.

Nič dobré autor tohto rasistického opusu neveštil ani slovanským národom. Mein Kampf nešetril výpadmi proti Slovanom. Hitler písal o údajnej „pomalej slovanizácii nemeckého živlu“ v Rakúsku, o „slovanskej arogancii a žiadostivosti“. V máji 1940 Hitler schválil dokument, ktorý vypracoval Heinrich Himmler, ríšsky vedúci SS.

Slovania mali postupne prísť o svoju vedúcu vrstvu aj o integrujúce národné inštitúcie. Vyššie vzdelanie a kariéra sa mali umožniť len tým, ktorí obstoja v skúške rasovej vhodnosti. Museli by sa však aj s rodičmi presťahovať do Ríše.

Na území Poľska pripojenom k Nemecku sa tento systém začal uplatňovať už roku 1940. Z pôvodných 10 miliónov obyvateľov západných oblastí Poľska rasoví experti označili iba 1,2 milióna Poliakov za hodných „návratu k nemectvu“, keďže mali stopy nemeckej krvi po predkoch.

Nejako podobne, len v menšom rozsahu, to malo prebiehať aj na Slovensku. Iba o čosi neskôr a možno aj pomalšie. Predstavy o Hitlerovej „slabosti“ pre Slovensko sú však mýtom či skôr ilúziou.

Čítajte viac Tiso a Hitler podcenili odhodlanie Slovákov povstať proti neslobode

Cez voľby ku krutovláde

V knihe Mein Kampf Hitler nešetrí kritikou demokracie a parlamentarizmu. Nazýva ho „inštitúciou pomalej skazy nemeckého národa“ alebo „smiešnym výplodom z blata a ohňa, pričom oheň, ako sa zdá, už dohorel“. To mu však nebránilo využiť práve demokratické ustanovizne vrátane parlamentu a procedúry na svoj vzostup k moci.

V septembri 1930 sa nacisti prvýkrát zúčastnili na parlamentných voľbách a hneď získali vyše 18 percent hlasov, čo im vynieslo druhé miesto a 107 kresiel v Ríšskom sneme.

Roku 1932 sa v Nemecku konali ďalšie voľby. Najprv v marci priame prezidentské, v ktorých sa 42-ročný Hitler postavil 85-ročnému a už pomerne senilnému maršalovi Paulovi von Hindenburgovi. V druhom kole síce „rakúsky kaprál“ (ako Hitlera volal maršal) súboj prehral, ale získal pre nacistov takú masovú podporu, akú dovtedy nemali.

V ďalších parlamentných voľbách začiatkom novembra 1932 získala síce NSDAP o niečo menej hlasov ako v predchádzajúcich, ale aj tak to bolo vyše 33 percent. Hitler mal väčšinu v Ríšskom sneme a menšinové vlády sa zmietali v kríze.

Koncom januára Hindenburg vymenoval Hitlera za kancelára. Pred budovu kancelárstva ho prišlo v ten deň pozdraviť takmer milión Berlínčanov. Nacistická strana v nasledujúcich niekoľkých mesiacoch obsadila rozhodujúce úrady v krajine, pomocou zmocňovacích zákonov fakticky zrušila ríšsku ústavu a postupne rozpustila všetky ostatné politické strany. Jedným z týchto zákonov si Hitler pririekol diktátorské právomoci na štyri roky.

Áno, dostal sa na vrchol moci demokratickými procedúrami. Potvrdili sa slová britského historika Normana Daviesa: „Demokracia má sama osebe len malú hodnotu. V rukách liberálnych a tolerantných ľudí prinesie liberálnu a tolerantnú vládu, v rukách kanibalov zase vládu kanibalov.“

Absolútna moc umožnila Hitlerovi vykonať všetko, čo si predsavzal vo svojej knihe a ešte „niečo“ navyše.

Už v marci 1933 vznikol v Dachau prvý koncentračný tábor, zatiaľ prevažne pre politicky nespoľahlivé osoby: sociálnych demokratov, komunistov, odborárov. Stal sa prototypom pre ďalšie vyhladzovacie tábory. V septembri 1935 schválil Ríšsky snem Norimberské rasové zákony. Židov v Nemecku zbavili štátneho občianstva, organizovali proti nim pogromy, zatvárali ich do get a koncentrákov.

Zároveň sa začal pohon na ľudí s inou sexuálnou orientáciou. Odhaduje sa, že od roku 1933 skončilo v koncentračných táboroch okolo 15-tisíc gejov.

V knihe Mein Kampf jej autor písal, že nie je možné ponechať nevyliečiteľne chorých, aby naďalej infikovali zdravých. Zákon z roku 1933 mal v záujme „zdravia nemeckého národa“ zabrániť psychiatrickým pacientom v Nemecku mať deti. Tisíce sa ich muselo podrobiť sterilizácii. To však nebolo nič v porovnaní s tajným výnosom, ktorý Hitler podpísal koncom októbra 1939. Podľa neho mohli „pacientom, pokladaným za nevyliečiteľných, po kritickom zhodnotení ich stavu a humánnom posúdení poskytnúť usmrtenie zo súcitu“. Aj sa tak stalo, pričom ako prví išli do plynu títo ľudia.

A tak by sme mohli pokračovať a pýtať sa jeho kritikov, či aj toho je schopný Donald Trump. Jeho doterajšie vyjadrenia aj vystupovanie vyvolávajú kontroverzie. Rovnako kontroverzné je však hľadať priamočiaru analógiu Hitler – Trump.

Na záver upozornime na knihu Trump a Hitler od experta na dejiny sociálneho a politického myslenia Henka de Berga z Univerzity v Sheffielde (Veľká Británia). Kniha vyšla v tomto roku a je vlastne porovnávacou štúdiou o klamstve. Profesor de Berg pripomína rozhovory s vypočúvanými nemeckými nacistami po vojne. Mnohí priznali: mysleli sme si, že Hitler hovoril a napísal veci, ktoré v skutočnosti nemyslel vážne, že len preháňal. „To isté platí, nebezpečne, aj o veciach, ktoré hovorí Trump,“ uzatvára profesor pre britský denník The Guardian. „Na svojich mítingoch načrtol celý rad veľmi problematických ve­cí.“

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….