Prví Slováci, ktorí dobyli najvyššiu horu sveta: Domov sa vrátil iba jeden. Čo sa v októbri 1984 pokazilo na Evereste?

Úsilie slovensko-českej expedície zavŕšili Zoltán Demján a Jozef Psotka. Od tohto historického momentu uplynie 15. októbra štyridsať rokov.

Výnimočný výkon dodnes vyvoláva nielen veľký rešpekt, ale aj rozpaky a smútok. Jeden zo skvelej dvojice sa domov nevrátil. Na vrchole stáli obaja, ale dolu dorazil s vypätím všetkých síl len Demján. Psotka pri zostupe zahynul.

“Výstup mal dve tváre. Jedna bola príjemná, slzy v očiach na vrchole, obrovská radosť, že sme to dokázali. Druhá bola tienistá.

Pre mňa osobne bol tento výstup spojený so stratou priateľa a preto v mojom rebríčku ho nemôžem považovať za úspech. Do hôr sa chodí žiť, a nie umierať.

Horolezectvo je hra dospelých ľudí. To je hobby, zábava, nie životne dôležitá činnosť,” tvrdí legendárny slovenský horolezec.

Zmena trasy: zo sovietskej na poľskú

Nabúrané plány, tvrdá debata, ťažké rozhodnutie, voľba ľahšej výstupovej cesty. To všetko predchádzalo výstupu, ktorý vzbudil veľký ohlas.

Demjánovo meno pôvodne vo výprave nefigurovalo. Na jar 1984 vyliezol na Lhoce Šar (8 383 m n. m.). Náročný výstup si vypýtal daň, vrátil sa s ľahkými omrzlinami na nohách. V tom čase bolo nepredstaviteľné, aby niekto absolvoval v Himalájach v jednom roku výstup na dve osemtisícovky.

Čítajte viac Najviac sa mu páčilo na Sibíri. Známy profesor obišiel pešo celú zemeguľu a vraví: V horách chcem byť čo najmenej závislý od civilizácie

„Prihováral sa za mňa na poslednú chvíľu šéf nášho oddielu Emil Hasík. Argumentoval, že popri skúsených borcoch by nemal chýbať v tíme ani zástupca mladšej generácie,“ približoval Demján.

Spočiatku sa zdalo, že do Himalájí ani nevyrazia. Problémom bolo získať povolenie na výstup. Everest bol „vypredaný“ do roku 2000. Zabral až šikovný taktický manéver.

Výprava dostala prívlastok ekologická a medzi ciele si stanovila aj skúmanie fauny a flóry pod Everestom. „Nebola to formálna úloha. Čistili sme výškové tábory, zniesli veľa odpadu, konzerv, prázdnych fliaš,“ vraví Demján.

To však nebola jediná komplikácia. Ďalšie sa objavili po príchode do základného tábora. Pôvodný cieľ bol expedičný výstup sovietskou cestou v juhozápadnej stene majestátnej hory.

V knihe Slovenské himalájske dobrodružstvo sa spomína meškanie nákladného auta vezúceho podstatnú časť materiálu a potravín, zhoršujúce sa počasie a tiež skutočnosť, že v treťom výškovom tábore členovia expedície nenašli kyslíkové fľaše, ktoré tam mali zostať po sovietskej výprave z roku 1982.

“Naivne sme si mysleli, že na miestach, kde stále padajú lavíny, niečo nájdeme. Fľaše zmietol sneh a vietor do údolia.

Padlo rozhodnutie, že skúsime poľskú cestu, ale na ňu nebol nik pripravený a ani nik presne nevedel, kadiaľ vedie. Tak sa stalo, že sme bez kyslíka vyliezli na vrchol prvovýstupom južným pilierom,” vysvetľuje Demján.

Rozhodnutie o tejto zásadnej zmene vo vedení výpravy, na ktorej čele bol František Kele, sa však nerodilo ľahko. Ten si vypočul názor najskúsenejších horolezcov.

Z nich iba Just trval na sovietskej ceste. Psotka a Záhoranský sa priklonili k poľskej ceste z roku 1982, čo bola ľahšia alternatíva výstupu.

Horolezecký šéf skupiny Ivan Fiala sa vzápätí vzdal vedenia výstupu s argumentom, že sa na novú trasu nepripravoval. Zapojil sa do ďalších aktivít len ako radový člen výpravy.

Jeho post zaujal Michal Orolín, muž, ktorý stál s Fialom na vrchole Nanga Parbatu v roku 1971. Bola to vôbec prvá osemtisícovka, na ktorú vystúpili slovenskí horolezci.

Ani Orolín sa však čoskoro nemohol zapájať do príprav na výstup. Zastavila ho trombóza žíl, ktorá ho trápila už aj rok predtým na Makalu.

Pán Psotka a pán Horolezec

Prvý vrcholový útok podnikol Jozef Just a Šerpa Ang Phurb 7. októbra. Podľa Keleho bol Just vo výbornej forme. Dvojica vystúpila do výšky 8 300 metrov, ale zastavilo ju zlé počasie.

Druhú vrcholovú dvojicu tvorili Miloslav Neumann a Ľudovít Záhoranský, ale druhý z nej ochorel a vrátili sa predčasne.

Až potom padla voľba na nich. Prečo práve táto dvojica? Demján to pred časom vysvetlil v našom rozhovore: “Dostali sme sa do jednej skupiny. Tie sa vždy tvoria na početnejších expedíciách, chodia fixovať laná, robia vynášky a podobne.

Čítajte viac Historický moment. Prvá Slovenka dosiahla vrchol najvyššej hory sveta Mount Everestu

Pred nami dostali šancu iní, z rôznych príčin – počasie, choroba, kondícia – im to nevyšlo. Trošku nadnesene vždy vravím, že hora si sama vyberie. Môžete taktizovať a plánovať, koľko chcete. Pridal sa k nám Šerpa Ang Rita, lebo ostatní potrebovali po predchádzajúcich pokusoch oddych.”

Demján a Psotka boli na prvý pohľad zvláštna dvojica. Patrili vo svojom športe k absolútnej špičke, ale medzi nimi bol generačný rozdiel.

Demján mal dvadsaťdeväť a Psotka päťdesiat, stal sa najstarším horolezcom, ktorý dovtedy vystúpil na vrchol Everestu.

“Pre mňa to bol pán Psotka a pán Horolezec, na ktorého som sa pozeral s obdivom. Predtým sme sa zopárkrát videli, ale zblížili sme sa až v čase pochodu do základného tábora pod Everest.

Ľudsky sme si sadli. Bol silný a skúsený, vo svojom veku aj v úžasnej kondícii, v lepšej ako mnohí mladší horolezci,” spomínal s úctou na Juzeka, ako Psotku oslovovali kamaráti.

Pred štyridsiatimi rokmi sa ťažko odhadoval vývoj počasia. Predpovede ako dnes neexistovali. Ani internet v základnom tábore a aktuálne informácie. Začínali v krásnom počasí, ale zostupovali v neľudských podmienkach.

Zo základného tábora vyrazili 11. októbra. V druhom tábore zažili búrlivú noc, víchrica im poškodila stan. V treťom tábore sa k ním pripojil Ang Rita, cítil sa v super kondícii a bol pripravený pomáhať.

Aj preto vynechali štvrtý tábor, nechceli zbytočne stráviť dve noci nad osemtisíc metrov a 14. októbra potiahli až do výšky 8 300 metrov. Noc pred výstupom presedeli všetci traja v malom stane. O šiestej ráno začali útok na vrchol.

O druhej popoludní vyšli najskôr na Južný vrchol (8 750 m). Do absolútneho cieľa im chýbalo ešte necelých sto výškových metrov.

Dosiahli ho o 15.15. Na Evereste stáli ako 172. a 173. muži v histórii. Ale len 16. a 17., ktorí to zvládli bez kyslíka.

Počasie sa stále zhoršovalo. Začínali im omŕzať ruky i nohy. Objali sa, urobili si spoločnú fotografiu.

Na vrchole sa zdržali najviac desať minút. Začali zostupovať. Takzvanou normálkou, inou cestou, ako vyšli hore.

Najlepšie sa cítil Demján, pustil sa dopredu a prešliapaval stopu. Každú chvíľu odpočíval. Sadal si do snehu. Občas si aj ľahol. O jednej v noci, už šestnásteho, prišiel z posledných síl do druhého tábora. Absolútne dehydrovaný.

Na pohrebe cez vysielačku

Za ním sa v druhom tábore objavil Ang Rita. Informoval, že vyčerpaný Psotka zostal hore. Odmietol pokračovať, rozhodol sa bivakovať v noci v sedle. Vo výške osemtisíc metrov išlo o riskantné riešenie.

Demján nemal ani po viacerých rokoch pocit, že sa dopustili vážnejšej chyby. “Ale platí, že prostredie, v ktorom sa pohybujete, je extrémne rizikové, s tým musí každý rátať.

Čítajte viac Svetový výkon za šialenú cenu. Silný tím čakala na Evereste smrť, slovenská štvorica zmizla bez stopy

V ňom aj drobné zaváhanie môže byť smrteľné. To bol dôvod, prečo som sa rozlúčil s extrémnym horolezectvom na vrchole výkonnosti. So džbánom nemôžete chodiť po vodu donekonečna a stále provokovať osud.”

Psotkovo nehybné telo našiel Just na ľadovci vo výške 6 700 metrov. Dramatické udalosti opisoval Kele v knihe Moje dotyky s Everestom slovami:

“Volám základný tábor, tu Jožo Just, našiel som Juzeka. Je mŕtvy. Čo mám robiť? Stuhla nám krv v žilách. Nie, to nie je možné. … Zomierali sme spolu s Juzekom a s nádejou, ktorú sme dovtedy v sebe živili. … Zostaň pri ňom. Pošleme k tebe chlapcov z dvojky.

Asi o tri hodiny po tomto rozhovore chlapi Juzeka pochovali. Jeho telo zabalili a spustili na lanách do ľadovcovej trhliny. Všetci v základnom tábore sme sa so sklonenými hlavami a s očami plnými sĺz zúčastnili prostredníctvom vysielačky na pohrebe.”

Demján tvrdil, že práve pri zostupe z Everestu si siahol na absolútne dno. Vtedy mu bolo v horách najťažšie.

“Bol som rád, že som napokon zišiel z kopca živý a zdravý. Najhroznejší bol posledný kilometer, možno dva, keď som už bol vlastne na rovine a blížil som sa k druhému táboru.

Človek má pocit, že už je v bezpečí, ale fyzické sily úplne odchádzajú. Odrazu máte pred sebou trhlinu a ste rád, že ste do nej nepadli…

A potom som mal pocit, že už-už som v tábore, videl som pred sebou stan, ale keď som sa k nemu doplazil, ukázalo sa, že je to len ďalší balvan… Bol som na pokraji nielen fyzických, ale aj psychických síl.”

Všetky tieto okolnosti prispeli k tomu, že k najvyššej hore planéty prechováva vlažný prístup. “Everest je obrovská hora, nesmierne náročná. Človek môže na nej kedykoľvek zahynúť.

Na rozdiel od iných, z ktorých som cítil energiu, ma nepriťahovala. Neviem to racionálne vysvetliť. Na Evereste som si zažil dve minúty slávy. Ale tá nič neznamená. Everest je najvyšší kopec planéty. To je všetko.”

Demjánov vrchol bolo Dhaulágirí

Zoltán Demján za svoj najlepší výkon považuje výstup na Dhaulágirí (8 167 m), nie na Mount Everest. Aj odborníci tvrdia, že ním predbehol dobu. Na vrchol vystúpili ťažkým juhozápadným pilierom alpským štýlom spolu s Kazachmi Mojsejevom a Valijevom, štyri roky po tom, čo stál na Evereste.

Medzinárodná horolezecká asociácia ich výkon vyhlásila za svetový výstup roka. “Bol to najčistejší alpský štýl, s minimom technického výstroja. A vyšli sme na vrchol naozaj ťažkou cestou.

V tom období sa také náročné výstupy ľahkým alpským štýlom bežne nerobili,” vyjadril sa o úspechu na Dhaulágirí Demján.

Čítajte viac Dokázalo to len 10 žien na svete. Slovenka pokorila najvyššiu horu sveta bez pomocného kyslíka Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….