Režisér Eduard Grečner: Mám 93 rokov, ale ešte by som sa do filmovania pustil. Mám dobrý scenár

Mala som v týchto dňoch vzácnu príležitosť pozhovárať sa s režisérom, scenáristom, pedagógom a stále šarmantným mužom Eduardom Grečnerom. Naše stretnutie sa chystalo dlhšie, až napokon padlo na jeden z dní tesne pred jeho 93. narodeninami. Nieslo sa v jubilejnom duchu (Eduard Grečner sa narodil v Kopčanoch 21. septembra 1931). Bol to pre mňa naozaj úžasný zážitok, lebo sme sa stretli v jeho súkromí, v príbytku, ktorý tiež o ňom vypovedá. Bolo tam útulne a jasno, knižnica plná kníh, výtvarné diela, veselé farby vankúšov.

Pýtala som sa, kto namaľoval obrazy, čo visia na čestnom mieste. Povedal, že sú to obrazy jeho mladšieho brata Dušana Grečnera, ktorý, žiaľ, zomrel už v roku 2015. Mal len niečo vyše sedemdesiat, tiež som ho poznala – z vydavateľstva Slovenský spisovateľ, z výstav. Eduard Grečner citlivo rozprával o bratových dielach, ktoré sú jemné a clivé, majú príbeh. Táto chvíľka bratskej lásky a umeleckej príbuznosti medzi súrodencami ma až dojala.

Vinšuje aj holub

Všetko je v bytíku (inak v prívetivom dome seniorov) harmonické a duchaplné. Práve, keď si to uvedomujem, zosadne na zábradlie lodžie holub. „On sa sem vracia, na tomto balkóne sa narodil,“ hovorí režisér s úsmevom. Holub asi prišiel tiež vinšovať, pomyslím si. Dvere na balkón su otvorené – konečne zasa svieti slnko po dažďoch! – rozprávame sa, ale holub neodletí. Dôvera.

To je to, čo Eduard Grečner vyvoláva. Preto sa mu asi darilo aj v takom náročnom umení, ako je film, kde sa pracuje s emóciami a s ľuďmi, čo majú svoj talent, ale tiež svoju hlavu. Viesť ich nie je ľahké. Však to skúsil aj režisér Grečner, ktorý mi porozprával zaujímavé historky na túto tému, napríklad z nakrúcania filmu Drak sa vracia. O tom však viac až v chystanom rozhovore pre Pravda magazín.

Film ho stále baví

Eduard Grečner priznáva, že ho stále baví rozprávať sa o filmoch, hoci už dobre nevidí a na nové sa nemôže pozerať. Má však filmov plnú hlavu (ešte má aj režisérsky sen), veď isnímok videl dosť a najmä – sám nakrútil diela, ktoré ho zaradili medzi špičky kinematografie. Grečnerovu tvorbu a osobnosť nanovo zhodnotil dokument Maroša Brázdu z roku 2023 nazvaný Pravda je to najdôležitejšie.

Najvýznamnejšie filmy tohto režiséra Každý týždeň sedem dní, Drak sa vracia a Nylonový mesiac patria do zlatého fondu nášho umenia. Veľa sa o nich popísalo, pohovorilo, ale Grečner k nim ešte stále má čo nové povedať. Pri rozhovore ma prekvapoval názormi či formuláciami, ktoré súvisia s tým, čo sa deje v našej kultúre dnes. Prežil už rôzne turbulentné obdobia a je osožné čerpať z jeho skúsenosti.

Vlnobitie citu

Ja som sa ale zaujímala o Grečnera nielen ako o človeka, ktorý žije v určitých politických podmienkach, ale najmä ako o básnika, ktorý si báseň napíše hoci na kolene a nemusí mať na to toľko peňazí ako trebárs na film. Tušila som, že to je jeho parketa. A aj to potvrdil. Verše vraj píše od svojich šestnástich rokov až doteraz. Pýtam sa, či by nezarecitoval niečo zo svojej tvorby vo videu. To odmieta.

Hovorí, že si verše nepamätá, ale že by ich ani nahlas nečítal pre publikum, lebo básne sú pre neho príliš intímny prejav. Vraj je to pre neho forma hľadania pravdy. Vo veršoch sám sebe nemohol klamať a ukázali mu vždy, ako sa veci majú, čo je jeho skutočný názor. Na pamiatku som dostala aj malú zbierku veršov (na papieri slnečnicovej žltej farby, optimista sa nezaprie) pod názvom Salvami citu priklincované. Píše sa tam aj: „Som ako mŕtve bralo, do ktorého búši more citu.“ Pekné však? Škoda, že dnes do nás búri more cynizmu. No ale vo svete Eduarda Grečnera to, samozrejme, neplatí. Ja to oáza múdrosti a pokoja.

Frčka papalášom

Pravdu Eduard Grečner vždy potreboval k životu: „Nevedel som klamať ani vo veršoch, ani v bežnom živote. Nedokázal som ani odobriť podpisom vpád vojsk v roku 1968. Musel sa teda zamestnať v dabingu.” On však aj v tom našiel zmysel. „Nadviazal som tam množstvo priateľstiev s hercami, bolo to tiež veľmi tvorivé prostredie.“ A ešte tam vraj – frčka ideológom – oveľa viac zarábal než ako režisér, smeje sa. A kto mu z tých čias zostal? Má ešte komu zatelefonovať a podebatovať si o tom, čo sa deje? „No priateľov už je málo, väčšinou odišli na druhý breh.“ A kto bol ten najlepší priateľ? Vraj Štefan Uher. Nemali vždy rovnaké názory, ale aj tak si rozumeli.

Cíti režisér aj úzkosť z týchto koncov priateľstiev a vôbec bytia? Hovorí, že nie, život stále miluje, chutí mu a z vysokého veku nemá hrôzu. Je to prirodzené a pomáha mu aj to, že je veriaci. Niežeby chodil do kostola a podobne, verí však, že taký geniálny svet mohol vymyslieť len génius a toho uznáva. Aj o tom bude viac v pripravovanom rozhovore.

Pýtam sa ešte na záver, či dostane aj narodeninovú tortu. Odpovedá, že tortu má sľúbenú, dá si z nej, ale najradšej má dobré klobásky. A či čaká nejaký darček? „Darčekom mi je každý deň, každé ráno, keď môžem opäť vnímať život.“ A ešte dodá, s trocha šibalským úsmevom – a to je zasa darček pre mňa – že sa teší z nášho rozhovoru. „Viete, mojim krédom je, že pravda je najdôležitejšia a som rád, že na narodeniny budem práve v Pravde. Je to symbolické.”

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….