Režisérka Mikitková: Môžu nám zobrať peniaze, ale nemôžu nás zničiť

Vaša mama vás ako dieťa prihlásila na zušku vraj preto, lebo ste mali „veľký jazyk“. Ako to bolo?

Som najmladšie dieťa zo štyroch súrodencov, mám troch starších bratov. Takže som bola na futbale vždy v bráne a mala som obité kolená. Keď chalani podrástli, často som sa hrávala sama. A to bol ten moment rozvoja fantázie a vnútorného tvorivého sveta, ktorý sa prejavoval aj výrečnosťou. Keď sme sa s mamou raz prechádzali po humenskom parku, spýtala sa ma, či sa nechcem prihlásiť na literárno-dramatický odbor, lebo mám „veľký jazyk“. Že pozná dobrú pani učiteľku. Šli sme na prijímačky. Dostala som za úlohu zahrať, čo urobím, keď šijem a pichnem sa do prsta. Ja som si veľmi autenticky vopchala prst do úst, všetci sa rozosmiali a prijali ma. Pointa je v tom, že tá pani učiteľka sa volá Eva Jacevičová, dnes sme priateľky, spolupracujeme a stále ma nejakým spôsobom sprevádza v živote. Mama urobila veľmi dobré rozhodnutie (smeje sa).

Prečo ste sa nestali herečkou, ale režisérkou?

Pretože som mala možnosť vyskúšať si herectvo počas desiatich rokov na Základnej umeleckej škole v Humennom (dnes ZUŠ Petra Breinera). Pôvodne som zvažovala povolanie herečky, ale ako človek zreje a naberá skúsenosti, tak som sa začala cítiť lepšie na tej druhej strane, v zákulisí. Nevedela som, čo pôjdem študovať, ale stretla som známeho, ktorý študoval práve divadelnú réžiu a dramaturgiu na VŠMU, rozprával mi o tom a navnadil ma, aby som to išla skúsiť. Podala som si prihlášku a vyšlo to. Potom som študovala päť rokov u pána Strniska.

Režisér Peter Scherhaufer, ktorý pôsobil v Divadle na provázku (predtým Husa na provázku), vyhlásil, že žena nemôže byť režisérka. Môže?

Peter Scherhaufer, ktorého mám vo veľkej úcte, to naozaj tvrdil a tvrdia to aj niektorí jeho žiaci, s ktorými sme v kontakte. Niekde vo vzduchu stále visia tieto predsudky. Ale, chvalabohu, už je nemálo dôkazov úspešných žien režisérok na Slovensku aj v zahraničí, z čoho sa teším. Je to určite iné, nechcem porovnávať, čo je pre koho ľahšie či ťažšie. Už sme však v 21. storočí a režisérske prístupy a metódy sa oproti minulosti posunuli. Príkladov je dosť – Sláva Daubnerová, Júlia Rázusová, Iveta Ditte Jurčová.

Pochádzate z Humenného, učíte v Bratislave. Kde žijete, bývate?

S humorom vždy hovorím, že pochádzam z Humenného, žijem v Bratislave a pracujem na strednom Slovensku. V Bratislave sa mi podarilo do troch intenzívnych dní skoncentrovať moju milovanú prácu na Základnej umeleckej škole Jozefa Kresánka. Vediem literárno-dramatický odbor, učím formou tvorivej dramatiky deti a mladých od 5 do 20 rokov. Spolu zažívame dobrodružstvo zrodu divadla, umeleckého prednesu v súčasnom ponímaní, chodíme na rôzne súťaže a festivaly, je to o formovaní vzťahu mladých ku kultúre. Mám pocit, že to má zmysel. Zvyšné štyri dni vrátane víkendu venujem vlastnej tvorbe. S Ansámblom nepravidelného divadla (AND, n. o.), pripravujeme projekty, píšeme scenáre, skúšame inscenácie, reprízujeme doma i v zahraničí a organizujeme festival. A keďže toho máme „málo“, aktuálne spolupracujeme ešte na projekte Humenné Mesto kultúry 2024 – Humenné je umenie.

Takže dušou ste na celom Slovensku. Na západe, v strede aj na východe.

Som. Dušou a často aj fyzicky. Veľa cestujem a zvykla som si pracovať cestou.

Čo bolo podnetom pre založenie Festivalu AMPLIÓN?

Osobná ľudská potreba. Festival sme zakladali v čase, keď bol na čelo banskobystrickej župy zvolený Marian Kotleba. Cítili sme, že niečo musíme urobiť. Kotleba začal zasahovať, podobne ako dnes ministerstvo kultúry, do prideľovania, respektíve nepodpisovania niektorých grantov zo zdrojov Európskej únie, čo je neakceptovateľné. Mám na mysli napríklad Štúdio tanca a Bábkové divadlo Na rázcestí v Banskej Bystrici. Mali sme pocit, že je potrebné viac rozvíjať kritické myslenie a prispieť malou troškou k podpore kultúry, vzdelania a osvety v regióne, aj o význame a fungovaní kultúrneho a kreatívneho priemyslu, ktorý, mimochodom, produkuje aj ekonomický zisk štátu. Vybrali sme si Banskú Štiavnicu.

A prečo práve pouličný kabaret?

To vyplýva z tradície Petra Scherhaufera a Kremnického divadla v podzemí, ktoré inklinovalo ku kabaretným žánrom (predchodca AND, n. o). Peter Scherhaufer tvoril veľmi silné pouličné divadlo. Husa na provázku v Brne bolo jedno z mála divadiel z východného bloku, ktoré sa za minulého režimu dostali do zahraničia, a to práve vďaka nemu. Pestoval päťboj, vychovával moderných klaunov. S Kremnickým divadlom v podzemí naštudoval štyri úspešné inscenácie. Tento vplyv sa na mňa napojil, keď som bola študentka a začala som spolupracovať s Kremnickým divadlom v podzemí a s festivalom Kremnické gagy. Je mi blízke skúšať neklasické divadelné formy. Na pouličnom divadle sa mi páči, že je najdemokratickejšie zo všetkých žánrov divadla. Na ulici stretnete ľudí rôznych názorov, veku, vzdelania. Má možnosť vyvetrať divadlo z budov, ktoré sú niekedy kamenné aj vo vnútri. Prináša čerstvý vietor do ulíc. Dokáže osloviť aj diváka, ktorý by inak do divadla, galérie či kina neprišiel.

Ako sa počas budúceho víkendu zmení Banská Štiavnica?

Je za nami už osem ročníkov a vždy sa zmení inak. Nechceme sa opakovať, máme v dramaturgii regulu nepozývať tie isté súbory či hudobné zoskupenia, využívať rôzne scény, prinášať rozličné formy v rámci kabaretno-pouličných žánrov a hľadať ich nové podoby. Špecifikum atmosféry sú ampliónske vizuály aj náš maskot, žltý Fiat 600, ktorý z ampliónov ohlasuje festivalové programy a pozýva divákov, aby vyšli do ulíc. Banská Štiavnica tak budúci víkend ožije duchom AMPLIÓNU a zažije tri dni, počas ktorých príde okolo 1 500 divákov z rôznych miest a spoločne sa budeme vďaka zážitkom z umenia a kultúry poľudšťovať a zbližovať, čo je zámerom 9. ročníka pod heslom ZBLIŽOVAŤ JE UMENIE! Snažíme sa však festival vyviezť z centra aj na perifériu, lokálnym divákom do okolitých obcí a mestských častí v rámci programu AMPLION KARAVANA. Priniesť im kabaret či pouličné umenie pod okná, napríklad na sídlisko Drieňová, do Hájovne na Červenej studni i ďalej. Máme za sebou spoluprácu s Kolpingovým domom pre ukrajinských odídencov v Štiavnických Baniach či s miestnou školou. Viackrát sme vycestovali do Beluje na bývalú faru, kde sme do záhrady, podobnej tej, kde sa teraz zhovárame, priniesli svetového bábkara či diskusie a koncerty. Kvízy a prednášky sme uviedli aj v krčme U Michala v Banskej Belej a pravidelne koncertujeme aj na Počúvadlianskom jazere. Ťažko to vtesnať do slov, ale duch aj atmosféra mesta sa počas tohto víkendu špecificky zmenia a myslím si, že ľudia si to už identifikujú s AMPLIÓNOM. Bude druhá polovica septembra, a to už si málokto trúfa na pouličný festival v horskom prostredí.

Ako ste už naznačili, súčasné vedenie ministerstva kultúry zasahuje do projektov, grantov, fondov, dotácií. Ako sa na to pozeráte?

Kde mám začať? Zo súčasného diania netreba obviňovať len tých hore, ale je to aj o nás občanoch, o našom vzťahu ku kultúre a o záujme, respektíve nezáujme o túto oblasť, ktorú často nevieme ani poriadne pomenovať. Nie je to len folklór, nie je to len „fajnšmekerské“ umenie, kultúra je aj náš slovník, správanie či medziľudské vzťahy. Zároveň sa stretávam s tým, že ľudia kultúru a umenie u nás stále nevnímajú ako štandard, ale ako niečo pre pár vyvolených, takže sú aj ľahostajní, pričom filmy, knihy či hudba sú prirodzenou súčasťou ich života. Aktuálne vedenie ministerstva kultúry sa snaží udržiavať v spoločnosti myšlienku, že umelci sú darmožráči, pretože sa neživia manuálne. Ale my v nezávislej kultúre si často robíme všetko sami a suplujeme viaceré povolania, vyrábame, nosíme a staviame kulisy, zháňame kostýmy a rekvizity, fyzicky skúšame množstvo hodín, vylepujeme bannery a plagáty, šoférujeme a cestujeme, hráme, balíme, potom sedíme hodiny nad vyúčtovaním tých grantov, ktoré sme museli vymyslieť, sformulovať a vysúťažiť. Aby to bolo celkom jasné, umelci či organizátori neraz dotujú umenie a kultúru aj z vlastných zdrojov (všeobecne je finančne poddimenzovaná) a živia sa v celkom iných zamestnaniach. Preto je veľmi dôležité, aj to, ako my aktéri v kultúre o jej fungovaní komunikujeme.

Čo máte na mysli?

Uvedomila som si to dnes, keď som si čítala status jedného človeka uverejnený na sociálnej sieti Banskej Štiavnice, o tom, ako by sa mal vyriešiť problém s platením nájmu a neúdržbou amfiteátru. Ten človek priniesol jednoduché riešenie v hrubých číslach: príjem – platba, ale, žiaľ, zabudol na to, že organizátor podujatia má aj mnohé výdavky. To nie sú len honoráre, ale aj technika, produkcia, PR, nehovoriac o ubytovaní či strave pre umelcov. Vtedy som si uvedomila, že málo komunikujeme, čo to vlastne znamená produkovať kultúru. Týka sa to napríklad aj dotácií z Fondu na podporu umenia. To nie sú akési hotové, automatické peniaze, ktoré idú ako plat organizátorom. Táto podpora je prácne vysúťažená, musíte sa naučiť písať granty, aby boli schválené, musíte mať nápad, ideu, splniť viaceré kritériá výzvy a musíte to všetko naplánované aj zrealizovať a vydokladovať. Často sa vedú diskusie o tom, že manažérska práca koordinátora celého projektu buď vôbec nie je v grantoch honorovaná, alebo je limitovaná a platy sú úplne vylúčené, to nie je oprávnená podpora. Vidíte, ako dlho o tom hovorím? Možno niektorí ľudia majú predstavu, aké je to všetko ľahké a zárobkovo úspešné, zorganizovať nejaké kultúrne podujatie. Veď zavolám desať súborov, nejaké si vyberiem na internete a tie prídu, vezmem vstupné a „vymaľované“. Ale takto jednoducho to nefunguje. My v neziskovej organizácii nežijeme z grantov. Žijeme s grantmi. Ide o náročný proces, po piatich, dokonca siedmich rokoch stále nie sú niektoré projekty uzavreté, skontrolované. Tŕpneme, či sme všetko urobili, vyúčtovali správne, pretože podmienky sa stále aktualizujú. A to isté sa týka mnohých aktérov najmä v nezriaďovanej kultúre. Sama mám skúsenosť, že keď som sa pozerala na organizáciu festivalu zvonku, asi 80 percent vecí, ktoré to obsahuje, som nevnímala. Až kým som sa sama tomu nezačala venovať a stále som prekvapená, čo všetko na to treba. Samozrejme, môžeme prestať grantovať a nerobiť kultúru, je to naša slobodná vôľa. Ale tak, ako si vážim iné povolania, odporúčam spochybňovateľom hodnoty umeleckej práce vyskúšať si prácu v slovenskej nezávislej kultúre.

A ako vnímate súčasné dianie v kultúre?

To, prečo sú dnes na ministerstve kultúry ľudia takí, akí sú, je problémom aj vzdelania a chápania toho, ako kultúra funguje. Ale aby som nebola len negatívna a pesimistická – myslím si, že kultúra to prežije. Vnútorne. Keď murárovi nebudete platiť, on neprestane vedieť murovať. Keď bude chcieť, stále niečo „vybuduje“, ak mám použiť slovník, ktorý by bol zrozumiteľný aj pre súčasné vedenie ministerstva kultúry. A takisto aj nám nikto nevezme tú potrebu, tú chuť slobodne tvoriť. Ale, samozrejme, vnímame to ako deštruktívne. Je to neefektívne, neproduktívne, je to politicky cielené. Mám pocit, že nás chcú dostať z 21. storočia, kde, mimochodom, tá kultúra na Slovensku ešte v mnohom stále ani nie je, do nejakého 19., 18. storočia. Prekáža im všetko slobodné, tolerantné, súčasné, lebo sa to nedá ovládať jednotnými povelmi. Kultúra však nie je len slovenská, je nesmierne pestrá, tak ako je každý človek na svete originál so svojím vlastným videním a cítením sveta, či ste režisér, alebo murár. A aby som sa vrátila k predchádzajúcim otázkam – nevieme, čo bude s festivalom ďalej. Pretože jedným z hlavných zdrojov je práve Fond na podporu umenia. Aj keď už dávnejšie sme pochopili, že nemôžeme byť závislí iba od tohto fondu, preto máme za sebou skúsenosti aj so zahraničnými grantami, viac-menej úspešné. Ale stále je to nakoniec o tom, že musím mať aj ja, ako mnohí kolegovia, iné stále zamestnanie, popri ktorom sa môžem s radosťou, ale často aj s trápením venovať kultúre. Ale kým v tom budeme vidieť zmysel a budeme mať sily, tak to budeme robiť. A to nám nikto nevezme. Musíme to vydržať. Musíme byť odvážni vždy, keď sa necitlivo ničí niečo dlhodobo a profesionálne tvorené, ako napríklad FPU či SNG. Aj my v AND, n. o., podporujeme Kultúrny štrajk a iniciatívu Otvorenej kultúry.

Čo vám pomáha zvládať to?

Vedomie, že nemajú dosah na naše vnútra a na to, čo vieme, čo cítime a čo chceme robiť. Môžu nám to obmedziť, môžu nám zobrať peniaze, ale zničiť a ukončiť sa im to nepodarí. Lebo je to v nás.

Ako ste sa cítili, keď štátny tajomník ministerstva životného prostredia Štefan Kuffa prerušil predstavenie vašich kolegov, divadelníkov z Národného divadla Košice?

Dozvedela som sa to z videa pána Lukáša Marhefku (šéfredaktor Zamagurských novín), s ktorým sa poznáme a vážim si jeho prácu. Keď som ho videla na videu vo veľkom nepohodlí, pochopila som, že je to vážne. Popudilo ma to a prišlo mi to absurdné. Je však skvelé, že na to zareagoval a aj ostatní ľudia neostali ticho. To by bolo katastrofálne. To, čo urobil pán Kuffa, je neakceptovateľné. Z ktorého je to storočia?! Je to smutné. Smiešne. A nakoniec prínosné, pretože to viac a viac ľuďom ukazuje, kto sú tí ľudia. Preto mám radosť napríklad aj z iniciatívy Nie v našom kroji, do ktorej sa pridávajú mnohí folkloristi, aj starí harcovníci, ktorí nesúhlasia s krokmi ministerstva kultúry. Vidno veľkú spolupatričnosť. Veď pani ministerku vypískali aj na Jánošíkových dňoch, pretože v skutočnosti reprezentuje len 1 % všetkých voličov vo voľbách, v ktorých získala len zhruba 27-tisíc hlasov. Šíri sa to ďalej, pre ľudí na ministerstve bude ťažké to zvládnuť. Aj pre bežných občanov je správanie súčasného vedenia ministerstva kultúry priehľadné a hlúpe. Nedosiahne ním nič. Respektíve dosiahne pravý opak, to, čo nechce. To mi prináša nádej, že sa to zosype. Aj keď to možno potrvá nejaký čas. Verím v súdnosť Slovákov a Sloveniek, nie LGBTI+ komunita nás ohrozuje, ale nedostatok odborníkov na najvyšších miestach.

Zamýšľali ste sa aj nad tým, že čo ak Kuffa príde aj na váš festival do Štiavnice? Jeden z headlinerov, pražské Divadlo Na zábradlí, sa bude v predstavení EUROPEANA venovať aj podprsenke…

Divadlo Na zábradlí vo svojej úspešnej hre EUROPEANA mapuje dejiny 20. storočia, ktoré ovplyvnil aj vynález podprsenky, podstatné v hre sú však paralely dejín so súčasnosťou. Keďže náš festival má aj spoločenskokritickú angažovanú líniu dramaturgie, máme s niečím podobným skúsenosť. Na jednom z ročníkov sa na diskusiu s Fedorom Gálom infiltrovali cez falošné novinárske preukazy ľudia z konšpiračného média. A potom vyšiel článok plný bludov. Len nás to utvrdilo v tom, že robíme dobrú robotu. Takže musíme byť na to pripravení. A čo pre to môžeme urobiť? Treba na to vyškoliť naše služby, našich stagemanagerov, našich ticket kontrolórov aj ostatných, aby vedeli, ako v takej situácii reagovať. Sme jednoducho v dobe, kedy s tým musíme počítať, aj keď by sme mali byť ako spoločnosť celkom inde. Téma tohtoročného festivalu znie: Zbližovať je umenie. To neznamená zbližovať sa nekriticky s každým. Ale ak niekto chce viesť dialóg, tak ho môžeme viesť. Slušným spôsobom. Nezatvárame dvere pred nikým, kto chce prísť, pokiaľ bude rešpektovať základné pravidlá slušnosti. Keď herec hrá na javisku, nehrá sám seba, ale niektorí diváci si ho automaticky s postavou spoja a morálne hodnotia. To je prežitok. Predstavenie Moje baby je aj vo svete známy titul, hráva sa u nás už dlho a rieši problémy ženského sveta i hľadanie zodpovednosti v zložitých vzťahoch. To pán Kuffa nechce vidieť. V tejto súvislosti však musím povedať, že sa mi zdá veľmi alibistické tvrdiť, že problém je najmä v tom, že organizátori neuviedli odporúčaný vek divákov.

Prečo je to alibistické?

Mali by to robiť, to je jasné. Ale nemyslím si, že organizátor zodpovedá za to, či tam rodič so sebou privedie mladšie dieťa. My všade uvádzame odporúčaný vek, ale stáva sa, že prídu rodičia aj s mladšími deťmi na titul pre starších. Takže predovšetkým je to zodpovednosť rodiča a jeho rozhodnutie. Navyše každé dieťa je inak vyspelé. Ak rodič svoje dieťa dobre pozná, vie, že zvládne obsah aj pre starších a trebárs sa o danú tému zaujíma, a najmä sa o tom po predstavení vedia spolu porozprávať a vysvetliť si to, rešpektujem vôľu rodiča. Myslím, že je oveľa lepšie deťom to vysvetľovať, ako zakazovať. Tým nehovorím, že máme 12-ročné deti pravidelne brávať na predstavenia od 18+, ale jednoducho ide o individuálnu vec. Organizátor nemôže za to, že sa rodič rozhodne zobrať na kultúru mladšie dieťa.

Dokáže pouličné divadlo kultivovať alebo scitlivovať spoločnosť?

Nevenovala by som sa divadlu, keby som tomu neverila. Mám niekoľko zážitkov, ktoré sa mi hneď vybavujú. Už sme napríklad odpremiérovali medzinárodný projekt CIRCUS CARAVANA, ktorý je o zbližovaní domácich obyvateľov s ukrajinskými odídencami. Predtým, než sme čokoľvek dali do scenára, v Štiavnici, Prahe, Budapešti a v Krakove sme robili výskumy, stretávali sme sa s komunitou, robili sme rôzne sociálno-inkluzívne aktivity, workshopy. Na jednom si napríklad dôchodcovia prvýkrát v živote vyskúšali cirkusové techniky ako žonglovanie, točenie tanierom či diabolom, a to bol jeden z momentov, keď sa prelamovali ľady, to bol ten Icebreaking, ako sa nazýva celý projekt. V rámci výskumov sme zozbierali spôsoby, ktoré dokážu ľudí zbližovať. Spoločné známe piesne, výmena receptov a napokon – pouličné umenie. Vytvorili sme pilotnú inscenáciu HUMAN CARAVANA. Diváci na ulici mohli s hercami putovať po rôznych stanoviskách. Herci predstavovali ľudí, ktorí museli náhle opustiť svoj domov. A na rôznych križovatkách, fyzických aj mentálnych, sa museli rozhodovať, ako ďalej. Diváci boli rovnocennými partnermi, mohli sa rozhodnúť, či im pomôžu podaním vody, alebo svetra. Až sme boli nakoniec jedna veľká rodina. Čo teraz vyznieva veľmi idealisticky. Ale zažívate tam skutočné emócie a máte pocit, že to celé malo zmysel. A že divadlo skutočne môže zbližovať. Podobných príkladov je viac. Už len to, že sa človek pristaví pri nejakej dobrej hudbe alebo pri nejakej karikatúre, uvidí výstavu vo verejnom priestore a potom s ďalšími účastníkmi neformálne diskutuje, aj to je zbližovanie sa spoločným kultúrnym zážitkom. Nemusí sa mu to páčiť, nemusí tomu rozumieť, stačí, že ho to osloví a zastaví, a to je dôležité. Škoda, že naša spoločnosť je vychovávaná v tom duchu, že musíme umeniu rozumieť, pochopiť ho. Racionálne, rozumom. Ale to nie je vždy nutné.

To môže byť niekedy dôvod neprijatia moderného umenia?

Toto sme napríklad riešili aj v Banskej Štiavnici počas projektu Mesto kultúry 2019, kde boli primárne aktivity zamerané na rozširovanie a podporu vzťahu k súčasnému umeniu. Pasovali sme sa so strachom z nepochopenia, a tým aj s odmietaním najmä abstraktného vizuálneho či performatívneho umenia. Ale divák predsa umenie nemusí chápať len mentálne. Ak nejakému obrazu nerozumiem, to neznamená, že je chyba vo mne. Práve tu asi vzniká strach a dôvod, prečo niektorí ľudia nechodia do galérie. Podobným strachom trpia aj tí, ktorí sa boja otvoriť modernému či súčasnému umeniu. Lenže my predsa dokážeme vnímať aj cez emócie. Obzvlášť abstraktné umenie, môžeme mať z neho nejaký pocit, zážitok, príjemný alebo dojímavý, či vyrušujúci. Z umenia môžeme mať skrátka len vnútorný pocit, a to nie je málo. V tomto musíme urobiť kus roboty a zbaviť našu spoločnosť predsudku – som chybný, keď umeniu nerozumiem. V umení nie je len jedna správna odpoveď. To nie je diktát.

Prvá premiéra divadelnej hry bez slov CIRCUS CARAVANA bola v Krakove pod slávnym Wawelom. Aký bol ohlas?

Je to pouličné divadlo, ktoré tvorí medzinárodný tím a hráva ho na ulici. Práve preto sme sa rozhodli urobiť scenár, libreto bez slov, aby hra komunikovala s každým, v každej krajine. Ak je tam pár výrazov, ide o medzinárodne zrozumiteľné slová. Takýto proces tvorby je veľmi neštandardný, bol pre nás veľmi náročný. Jednak vytvoriť a termínovo zladiť tím zo štyroch krajín, potom to celé z nuly vymyslieť a naskúšať v priestore, pričom sme mali v každej krajine len päť skúšobných dní a zakaždým sme sa presúvali. Do poslednej chvíle to bolo dobrodružné, ešte dve hodiny pred premiérou pod Wawelom sme skúšali, dokonca nám pršalo… (v tejto chvíli úplne nečakane spustí na nás záhradné zavlažovanie spŕšku vody, takže sa musíme presunúť). Premiéry nebývajú zväčša najvydarenejšie, je to stres, neistota a prvý kontakt s divákom, ale herci išli do toho naplno a mali sme radosť z toho, ako to dopadlo, prišlo veľa ľudí. Veľmi ma potešila bezprostredná reakcia predstaviteľov ukrajinskej komunity, ktorí si z toho predstavenia odniesli pocit súdržnosti a solidarity. Že nám ich osudy nie sú ľahostajné. A zároveň mali pocit nádeje. Totiž jedna z postáv, ktorú pracovne voláme Fénix vstáva z popola, hrá ju krásna herečka s nigérijskými koreňmi, predstavuje pre nás nádej. Projekt pokračuje ďalej, pripravujeme reprízy a s napätím sledujeme vývoj na Ukrajine, či sa nám podarí zahrať CIRCUS CARAVANU aj tam. Práve včera sa odohral nešťastný útok v Ľvive, kde by sme mali hrať. Na AMPLIÓNE uvedieme slovenskú premiéru tejto hry.

Súčasťou projektu Icebreaking bolo aj filmové nakrúcanie, ako to dopadlo?

Naši ukrajinskí partneri z WE: MEDIA THEATER pripravili dva filmy. Jeden sa volá Icebreaking, ide o dokumentárny film, ktorý mapuje spomínané terénne výskumy, susedské pikniky a stretnutia s ukrajinskými odídencami v rámci krajín V4. Ukazuje ľudí, ktorí prijali do svojich domov odídencov, ale aj takých, ktorí majú opačný názor. Túto snímku sme odpremiérovali na AMPLIÓNE vlani. Tento rok sa môžu diváci tešiť na druhý dokumentárny film, ktorý je, myslím si, ešte silnejší a vzácnejší. Volá sa Šéf cirkusu. Medzinárodne uznávanému režisérovi Sashkovi Bramovi sa podarilo putovať s bývalým principálom cirkusu Super cirk Illyom Borsukom od Ľviva až na frontovú líniu. Na jar nakrúcali jeho príbeh, ako sa zo šéfa cirkusu stal kvôli vojne humanitárny pracovník, ktorý roznáša pomoc tam, kde už ani tá oficiálna humanitárna pomoc nechodieva. Vo filme sú napríklad zábery babičky, ktorá žije dlhodobo v pivničnej kobke. Donesie jej o dve čísla väčšie topánky, pretože má veľmi opuchnuté nohy. Babička sa od šťastia rozplače a Illya ju objíme, a to je pre ňu najviac. Alebo nosí krmivo ľuďom, ktorí sa ešte starajú o opustené zvieratá. Až sa dostane do svojho pôvodného domova blízko Bachmutu a zo svojho okna počuje výbuchy, je to iba 25 kilometrov od frontovej línie, a uvažuje nad tým, či sa do svojho domu s rodinou ešte vráti. Podarilo sa im zaznamenať silný príbeh. Po premiére filmu sa s Illyom Borsukom spojíme on-line, takže diváci s ním budú môcť diskutovať. Illya je stále v aute, na cestách, ale jeho starý citroen ho zrádza na každom kroku. Pri tej príležitosti prebieha zbierka na ojazdené auto, aby mohol naďalej rozvážať pomoc. Chceme mu aj takto symbolicky pomôcť.

Čítajte viac Vojna rozvrátila cirkus, divadlo bude bez slov. Ako v spoločnosti ochabuje ochota pomáhať odídencom z Ukrajiny?

Predstavte ešte jedného z headlinerov, taliansku hviezdu Ennia Marchetta.

Ennio je topka! Prinesie svoju kabaretnú one man šou, počas ktorej sa doslova prevtelí do 60 známych hviezd len vďaka pantomíme, umeniu origami a jeho ručne vyrobeným kostýmom. Je to „nadupaná“ kvalitná šou plná skvelej hudby a light designu Living Paper Cartoon. Ide o umelca, ktorý vystupoval s Bryanom Adamsom, so skupinou Spice Girls, hral pre princa Charlesa. Pochodil celý svet. Ide o niečo exkluzívne, na čo pozývame divákov.

Na festivale budú aj diskusie. Jedna bude s lektorom kritického myslenia a výborným autorom Jánom Markošom a druhá so sociológom Jurajom Buzalkom, autorom knihy Postsedliaci. Prečo ste siahli aj po tejto téme?

Cyklus Art Putika realizujeme už niekoľko rokov. Ide o spoločenské diskusie v miestnych putikách, ktorými je Štiavnica povestná. Tento rok sme sa rozhodli pre Jána Markoša a jeho knihu Bližšie k sebe práve kvôli téme festivalu: Zbližovať je umenie. Ján Markoš mal u nás už dve diskusie a to so svojimi predošlými skvelými knihami Sila rozumu v bláznivej dobe a Medzi dobrom a zlom. Je vhodným respondentom aj preto, lebo je to bývalý šachový veľmajster a šach má v Štiavnici svoje publikum. Titul Juraja Buzalku sa nám zdá byť rovnako aktuálny, pretože láme ilúzie o nás samých a o našej spoločnosti a bez zdravej kritickej reflexie sa neposunieme, navyše je aj vtipná. Páči sa nám, že v knihe hľadá odpovede aj na to, ako budovať, ako Buzalka píše „pokrokársku spoločnosť, tú prosperujúcu záhradu“, tak sa môžeme inšpirovať. Je to téma, ktorú musíme akútne riešiť. Máme obrovský odliv mozgov, ničia sa nám inštitúcie v rámci spravodlivosti, kultúry, máme obrovský problém so vzdelávaním. Hýbeme sa spätne, a to by nás malo trápiť, ak tu chceme ostať žiť. Verím, že chceme.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….