Režisérke zomrel otec, herečkám sestra a mama. Film Rok vdovy namiesto depresií prináša nádej

Čo pre vás film Rok vdovy znamená?

Pavla Beretová: Je to dôležitý film, pretože otvára tému trúchlenia, bolesti, smútku, prijatia ťažkých udalostí v živote.

Pre vás je zrejme práve tento film dosť osobný…

Pavla: Myslíte kvôli môjmu zážitku so smrťou, keď mi pred rokmi zahynula pri autonehode sestra, Júliina mama? Určite bol osobný pre všetkých zúčastnených, či už šlo o režisérku Veroniku, moju neter Juliu, kameramana Dušana Husára či producentku. Všetci mali skúsenosť so smrťou blízkeho človeka a myslím, že to bola jedna z motivácií ten príbeh rozprávať.

Nebáli ste sa robiť film o smrti a o vdove, či na také niečo prídu diváci do kina?

Veronika Lišková: Nebáli sme sa, ale museli sme tú cestu preraziť. Nebolo automatické, že televízia či inštitúcie, ktoré udeľujú granty, budú ochotné náš film podporiť finančne. Museli sme ich ubezpečiť, že film nie je a priori depresívny, nie je len o smrti, ale aj o živote, nádeji, schopnosti prijať bolesť ako súčasť života. Film prináša nádej.

Pavla a Julie sú teta a neter. Pavla, vy ste najskôr nechceli, aby Julie vo filme hrala. Prečo ste zmenili názor?

Pavla: Dnes to znie hrozne, že som Juliu vo filme nechcela. Nie preto, že by som ju nemala rada. Naopak, mala som o ňu strach, lebo viem, že herecký život nie je jednoduchý a mala som tendenciu Juliu chrániť. Ale upokojila som sa a dnes som rada, že mám takú skvelú kolegyňu herečku. Ľudsky aj herecky je Julie skvelá a som zvedavá, čo ju ešte v živote čaká.

Julie, mali ste snahu dokázať svojej tete, že na to máte a prekvapíte ju, aká ste dobrá herečka?

Julie Šoucová: To som nemala v úmysle. Pristupovala som k tomu prirodzene, rozprávali sme sa o tom a snažili sa do filmu zakomponovať aj situácie z nášho reálneho života. Istým spôsobom sme si občerstvili tú situáciu, veľa sme si toho povedali. Bolo to dosť osobné, ale príjemné.

Myslíte si, že to vo filme dobre funguje práve preto, že vy dve ste príbuzné a že ste niečo podobné prežili naozaj?

Julie: Sčasti áno. Veronika hľadala mladú babu, ktorá by Pavlinu energiu občas aj prebila. Ale Pavla je dosť silný charakter, tak to tie herečky nemali jednoduché (smeje sa). My sme rodina, tak…

Pavla (so smiechom): Nemá ku mne žiadnu autoritu.

Čo myslíte, že divákov na tomto filme najviac prekvapí?

Veronika Lišková: Asi to, že ak sa filmu otvoria, naladia sa na akýsi vnútorný spôsob rozprávania a dostanú sa na krásnu emocionálnu cestu. Film je voľne inšpirovaný denníkmi skutočnej vdovy Zuzany Pokornej, takže je to vnútorná dráma – nie vonkajšia, ako sme z filmov zvyknutí.

Ako vám napadlo začleniť do filmu verše poľskej poetky Wislawy Szymborskej?

Veronika: S manželom Eugenom, ktorý je scenáristom filmu, sme sa rozhodli, že hlavná postava bude tlmočníčka, prekladateľka. V tej profesii sme videli istú symboliku – prekladateľ stojí medzi dvoma jazykmi, v našom prípade navyše stojí medzi dvoma svetmi, životom a smrťou a keď sme do hlavnej úlohy obsadili Pavlu, hľadali sme jazyk, ktorý jej bude blízky. Pavla má veľmi rada poľštinu, pochádza z Ostravy.

Narazili sme na verše poetky Wislawy Szymborskej, ktorá v Česku nie je až taká známa a prekladaná, ale jej básne sú krásne. Jej báseň Možnosti, ktorú sme použili vo filme, na nás pôsobila ako krásna vnútorná mantra, vďaka ktorej sa hlavná hrdinka posúva ďalej. Ona báseň počas filmu prekladá a nakoniec ju počuje aj divák.

Čím bola skutočná Zuzana Pokorná, ktorej zápisky vás k filmu inšpirovali?

Veronika: Pracovala ako produkčná, ale vyštudovala textilný dizajn. Na jej denníkové zápisky ma upozornil môj muž, lebo vedel, že dlhodobo hľadám námet týkajúci sa vyrovnania so smrťou blízkeho človeka. Tiež mi v rodine zložitým spôsobom odchádzal otecko a ja som premýšľala, že by som možno urobila dokumentárny film venovaný paliatívnej starostlivosti. Hľadala som správny prístup aj látku. Keď sa objavili Zuzanine denníky, zdalo sa mi to skvelé, lebo téma tam bola obsiahnutá, no zároveň to bolo nielen o umieraní, ale aj o živote, o emancipácii. Text nebol sentimentálny či patetický, končilo sa to nádejným nadýchnutím.

Preto sa vám to zdalo zaujímavé?

Veronika: Áno, vytvorilo to pôdorys pre hraný scenár, kde sa dalo použiť aj niečo z mojej životnej skúsenosti. Počas vzniku scenára sme o tom veľa debatovali, veľa ľudí, priateľov aj známych, malo potrebu sa deliť o svoje príbehy – pamätali si Zuzanin text, ktorý vzbudil veľký čitateľský ohlas. Inšpiroval nás aj Zuzanin nápad členiť text podľa roku, zaujala nás byrokratická línia a ďalšie príbehy.

Hneď ste vedeli, že bude lepšie nakrútiť hraný film? Pôvodne ste predsa dokumentaristka.

Veronika: Na prvom stretnutí so Zuzanou Pokornou som hneď nevedela, ako to uchopiť. Uvažovala som aj o vizuálnej eseji, téma sa nám zdala silná a dôležitá pre spoločnosť a zdalo sa mi škoda venovať sa mu experimentálnym spôsobom, lebo také filmy sa oveľa ťažšie dostávajú k publiku.

Pavla bola pre vás okamžite jasná voľba pre rolu hlavnej hrdinky Petry?

Veronika: Rola Petry bola jediná, na ktorú sme robili kasting. Pavlu som poznala z pražského Národného divadla, pozvali sme viac herečiek, no keď sme videli Pavlu, bola to jasná voľba. Pavla nás sprevádzala päť rokov, počas ktorých film vznikal, dávala mi dobrú spätnú väzbu na niektoré situácie v scenári. Riešili sme spolu aj ďalší kasting. Dala nám tipy aj na hercov, ktorých už nevidíme tak často.

Čítajte viac Rok vdovy: každý smúti inak. Film vznikol podľa skutočnosti, aj herečky Pavla Beretová a Julie Šoucová si prežili smrť blízkeho človeka

Na koho napríklad?

Veronika: Honza Novotný, ktorý hrá vo filme jej otca, je bývalý herec Národného divadla, dnes už tam nehrá. Bez Pavly by som sa k nemu ťažko dostala.

Pavla, mali ste pochybnosti, či točiť film o prežívaní smrti blízkeho?

Pavla: Nemala som pochybnosti vôbec. To, že sa niekto tou témou chce zaoberať, sa mi zdalo skvelé. Pri čítaní scenára som cítila poctivú snahu o autenticitu dostať sa do krehkosti tej témy. Mala som z toho obrovskú radosť.

A ako sa teda do filmu dostala vaša neter Julie?

Pavla: Najskôr som protestovala, ale Julie už so mnou v tom čase točila film Amerikánka a kasting na rolu mojej dcéry Dominiky vo filme Rok vdovy prebiehal veľmi dlho. Videli sme veľa dievčat, ale bolo ťažké Dominiku objaviť. Tá totiž musí istým spôsobom stáť nad matkou, nesmie sa jej báť a v tom veku herečky mali skôr ostych, hanbili sa. Aj keď som sa snažila im pomáhať, lenže potom som strácala seba. Až sa v istej chvíli Veronika opýtala: A čo tá tvoja neter? A ja som povedala: Zbláznili ste sa? Nie, nesúhlasím, pretože to by bol už druhý film po sebe, ktorý sme s Julčou natočili. Ale potom prišla Julča na kamerové skúšky a hneď bolo zrejmé, že to musí hrať ona.

Julie, tešilo vás hrať s Pavlou?

Julie: Určite áno, uvedomovala som si, že nie je bežné mať krátko po sebe dva také výnimočné projekty, kde hráme spolu. Bolo to super. Tešila som sa, že sa na Veronikinom projekte môžem podieľať, lebo pre mňa tá téma veľa znamená.

Zasahovali ste nejako do scenára?

Julie: Ja nie, ale mohla som nejakú repliku pozmeniť, ak by mi nešla do úst.

Pôsobili ste naozaj hodnoverne, ako keby sme sa nepozerali na hraný film, ale dokument.

Pavla: To je pre nás najväčšia pochvala, keď to na ľudí pôsobí dokumentárne, realisticky.

Obe ste sa stretli so Zuzanou Pokornou?

Pavla: Julča sa s ňou stretla až po natáčaní, ja aj niekoľkokrát pred ním. Ale vo filme nehrám Zuzanu Pokornú. Rozprávali sme sa, ale nepýtala som sa na konkrétne veci, skôr som sa do nej vciťovala. Naša filmová postava Petry však nie je Zuzana Pokorná.

Sama Zuzana nechcela, aby ste presne rozprávali jej príbeh?

Veronika: To nie, bola filmu veľmi otvorená, mohli sme si z jej denníka zobrať čokoľvek zmysluplné, mohli sme byť aj viac verní jej príbehu. Lenže Zuzana mala dve neplnoleté dcéry, takže sme na ne brali ohľad, pre nás bolo lepšie odkročiť od reálneho príbehu, hoci autenticitu sme zachovali. Keď Zuzana videla film po prvýkrát, povedala: to nie som ja, ale všetko som to zažila. Brala som to ako pochvalu, že je to pravdivé. Zuzana má v reáli dve dcéry, v našom filme je jedna dcéra Dominika. Zuzana nemala len jedného suseda, ktorý by ju intenzívne vracal do života a bol jej oporou, skôr mala kamarátky. Takto sme však využili to najlepšie z jej textu.

Pomôže váš film zmeniť niektoré absurdné byrokratické prekážky, ako keď si vdova nemôže po mŕtvom manželovi prevziať poštu do vlastných rúk? Ozvali sa vám aj nejaké inštitúcie, čo to majú na starosti?

Veronika: V Česku je množstvo inštitúcií, s ktorými sme začali spolupracovať. Film uvítali a prijali za svoj nielen rôzne hospicové a paliatívne inštitúcie, ale aj centrá, čo pracujú s pozostalými. V Česku je veľmi funkčná sieť hospicov aj asociácia pre pozostalých, niekedy niekto z nich chodí na besedy, aby ľudia vedeli, čo robia. Ďalší krok je skúsiť film premietnuť a otvoriť debatu smerom k zákonodarcom, ministerstvu sociálnych vecí a zdravotníctva.

Máme plán urobiť aj veľkú politickú projekciu a uvidíme, či sa podarí niečo zmeniť. Film nie je aktivistický, ale bolo by fajn, ak by niektorým organizáciám pomohol. Často ide o nastavenie systému, nie o jednotlivých úradníkov. Napríklad Zuzana Pokorná mala naozaj veľkú smolu na notára, ktorý jej pozostalosť a dedičstvo riešil dlhšie než rok – a ona rok nemohla disponovať majetkom.

Zaujímavý je vo filme aj vzťah so svokrou, ktorú hrá Zuzana Kronerová. Nebola zlá, ale aj tu sa ukázalo, že smútok prežíva každý človek inak.

Pavla: Áno, každý prežíva smútok inak a treba to rešpektovať, dať si priestor a čas. Niekedy smútok vytvorí medzi ľuďmi odstup.

V jednom momente sa kamarátka vdovy vo filme pýta, či videla svoju dcéru plakať.

Pavla: Pre mňa je film dôležitý práve odhaľovaním emócií a bolesti, netreba sa toho báť. Často si mladí so smrťou nevedia poradiť aj preto, že starší pred nimi tiež neprejavujú emócie. Keby Petra pred dcérou otvorene trúchlila, iste by aj dcére dovolila prežívať svoje emócie, nehanbiť sa za ne.

Veronika: Niekedy máme tendenciu navzájom sa chrániť a predstierať. Robia to rodičia voči deťom, nechcú ukázať slabé stránky, no je lepšie poplakať si spolu než zachovávať masku sily.

Julie, vy máte 20 rokov. Išli by vaši kamaráti rovesníci na takýto film?

Julie: Áno, prišli aj na premiéru. Vravia mi, že aj keď to nie je ich téma, film sa ich dotkol. Málokedy povedia niečo konkrétne, ale páči sa im to.

Pavla: Juliina postava dcéry je pravdivá, pretože je odtlačkom režisérky Veroniky. Tá poznala pravdivé emócie, lebo sú jej.

Veronika: Mne totiž otec zomrel presne vo veku, aký má filmová Dominika. Akurát to nebola náhla smrť, ale pomalšie odchádzanie. Ale zároveň je v tej postave aj Julie, lebo ona je nesmierne autentická a dodáva jej pravdivosť.

Veľa ľudí v štábe malo skúsenosť so smrťou. Je to náhoda, alebo ste si ich vybrali práve preto?

Veronika: Ukazovalo sa to postupne. Vedela som to o producentke Kristýne Michálek Květovej, aj preto do projektu šla a bol pre ňu dôležitý. O smrti Pavlinej sestry som sa dozvedela až neskôr. Kameraman Dušan Husár mi až pri našej prvej káve povedal, že mal tiež čerstvú skúsenosť so smrťou blízkeho. Nie je to neobvyklé, ale zistíte to až neskôr, pretože sa o smrti bežne nerozpráva. Keď však ľuďom dáte priestor, radi o tom rozprávajú, lebo im to prináša úľavu.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….