Premiérovi pri momentálnom nastavení chýba jediná vec. Obsadenie Marsu alebo aspoň blízke plány na jeho osídlenie. Ak by sa tak stalo, definitívne by odklonil svoju energiu na cudziu planétu.
Sila zotrvačnosti
Všetci vidia premiéra lenivého alebo posadnutého náhradnými (presnejšie falošnými) témami. Namiesto zreteľného riešenia koaličných vzťahov špekuluje nad zrušením malých strán. A ignorujúc šialené hrozby v zdravotníctve Robert Fico radšej hľadá súdruhov na podkopanie Karpát a iné podobné fantazmagórie, ktoré sa nikdy nesplnia.
Lenivého Roberta Fica sme ešte nemali. Doteraz bol skôr neudržateľný svojou aktivitou či aspoň drzosťou, ktorú maskoval rečnením o záujmoch Slovenska, vlády alebo – to znelo ešte lepšie – bežných ľudí.
Teraz sa dostal do podivnej medzifázy. Nechce sa mu. To by bolo vzhľadom na roky jeho politickej roboty aj pochopiteľné. Nechce sa mu však ani od kormidla. Zotrvačnosťou zostáva pri ňom, hoci svoje egoistické plány na ochranu seba a najbližších stihol naplniť.
Ďalšou podobou zotrvačnosti je jeho nepriateľský a odporne egoistický postoj voči oponentom a súperom, médiám a vlastne celému zvyšku sveta s výnimkou Moskvy a Pekingu. Iba nenávisť ho neunavuje, ba naopak práve tá dobíja jeho vnútorné batérie s odporným obsahom.
Víťazov treba strážiť
Rozhlasové blúznenie o nutnosti preškrtať zbytočne dlhý zoznam politických prebudilo dokonca aj prezidenta. Asi druhýkrát od začiatku prezidentovania pomedzi slovné vaty a prázdne deklamácie vyriekol pravdu: „Odporúčal by som premiérovi, aby sústredil pozornosť viac na riešenie reálnych problémov, ktorým táto krajina, ale aj Európa čelí.”
Okrem prostého zistenia, že Robert Fico len múti vodu, aby neprišla reč na vážnejšie veci, jeho politologické úvahy sú škodlivé aj z vecného pohľadu. Smer má najväčšiu zodpovednosť za stav politickej scény.
Najprv sa hral s treťou cestou, potom sľúbil voličom sociálnu demokraciu karpatského typu a nakoniec je schopný hlásať hoci aj najradikálnejšie postoje vyhradené krajnej pravici. Slovensko sa mohlo už dávnejšie pohnúť k systému dvoch-troch silných strán reprezentujúcich základné postoje k riadeniu štátu, ktoré by sa priebežne striedali.
Namiesto toho sú desaťročia slovenskej politiky reťazcom pokusov ako poraziť Mečiara a potom Ficov Smer, ktorý sa nehanbil mafiánskym spôsobom ovládnuť štát. Kvôli tejto ambícii vznikali a vznikajú strany na jedno použitie, divné koalície, rodiny či zoskupenia typu Oľano schopné moralizovať, ale nie vládnuť.
Kopec malých bezvýznamných strán občas pôsobí únavne, ale nakoniec sa o filter postarajú voľby. Listovať pri urne všakovakými hnutiami obrody, zmeny, demokracie, zjednotenia, kresťanstva a národa je ten najsmiešnejší problém zo všetkých. Nie je dôležité redukovať počty porazených. Dôležitejšie je ustrážiť zodpovednosť víťaza. A napríklad mu neodpustiť lenivosť pri spravovaní štátu.
Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….