S fotoaparátom nazrela histórii pod nohavičky. Príbeh fotografky Libuše Jarcovjákovej spoznáte vo filme Ešte nie som, kým chcem byť

Film o nej je urobený originálne: príbeh nerozpráva autorka (hoci ho sprevádza slovom), ale samotné jej fotografie. Tak sa do životopisného dokumentu dostalo množstvo Jarcovjákovej súputníkov, priateľov i náhodných ľudí, ktorých fotila.

Je to vlastne historický veľkofilm, lebo na snímkach zachytila množstvo udalostí a situácií, ktoré poznáme, nie však ako sme zvyknutí ich vidieť, ale cez intímne detaily a veľmi dôverné pohľady. Bola pri všetkom, čo sa dialo v uplynulých desaťročiach (Pražská jar, okupácia, normalizácia, pád Berlínskeho múru, život po tom), pôsobila tiež v zahraničí (Nemecko, Japonsko) a všade fotila.

Foto: Libuše Jarcovjáková

libuše jarcovjáková, Ešte nie som kým chcem byť Snímka z Berlína fotografky Libuše Jarcovjákovej.

Najviac však snímala dianie v Československu. Ale ako! K nej sa vlastne ani nehodí prívlastok undergroundová, lebo ona bola stále uprostred diania a nikam nepatrila. Zachovávala si nezávislosť aj tým, že žila medzi celkom obyčajnými ľuďmi. Tí sú na jej fotografiách a podávajú veľmi šťavnaté svedectvo (často doslova nahé) nielen o fotografke, ale o bežnom živote u nás (závodná jedáleň, obchody, ulice, domácnosti). Život je vždy pestrý a aj za socializmu vedel byť pekne uletený. Fotografka žije naplno, a tak prináša priam svedectvá s poetikou Bukowského.

Fotoklauniáda

Režisérka Klára Tasovská (nar. 1980) spolu s kameramankou, ktorou je práve Jarcovjáková, obsadili do hlavnej úlohy fotografie. Rozpohybovali ich, nasvietili, pritlmili, zatmili, rozžiarili, rozbili, listovali nimi, strihali ich, trieštili a neviem čo všetko ešte, čím film získal zvláštnu dynamiku, napätie a aj krásu.

Robili s nimi optické kúsky, takže sa divákovi chvíľami zdá, že sa pozerá na nejakú klauniádu alebo do kaleidoskopu. Zároveň má však film realistickú líniu, niekedy až polopatisticky približuje život a skúsenosti autorky. Tá si servítku pred ústa či pred objektív nekladie a všetko zaznamenáva autenticky. Či už je to divoké milovanie na pracovisku počas nočnej smeny alebo pobyt v nemocnici, kde je kvôli potratu (na vlastnú žiadosť).

Foto: Libuše Jarcovjáková

Libuše Jarcovjáková, Ešte nie som kým chcem byť Snímka fotografky Libuše Jarcovjákovej.

Jarcovjáková sa nijako pred kamerou neprikrášľuje, či už ide o šminky na tvár, účes alebo názory. Hovorí otvorene o veciach, ktoré niekomu môžu aj vyraziť dych, ale zároveň odzbrojuje otvorenosťou a vytrvalosťou. Má už 72 rokov, ale vo svojom výskumníckom programe pokračuje. Však aj preto sa film volá Ešte nie som, kým chcem byť. Svojimi skúsenosťami a tvorbou sa ďalej formuje. Nič nezametá pod koberec, chce priznať všetko, nech diváci vidia, že žiť v pravde je možné. Libuše Jarcovjáková sa má rada. Taká, aká je. A za túto odvahu byť sebou samou ju bude omilovať aj divák.

Libuše Jarcovjáková mala fotografovanie v krvi. Od ranej mladosti chodila stále s fotoaparátom a dnes hovorí, že foťák je jej navigácia, ktorá jej ukazuje cestu k sebe. Vždy si totiž kládla otázku: Kto som? A fotografie jej odpovedali. Teraz to s úžasom vidí aj publikum. Aká zaujímavá, odvážna osoba a aká figliarka! Drámy vie podať ako zábavu.

Rúcala zábrany

Prvé snímky sú z prechádzok popri Vltave. Fotila aj svoju tmavú komoru, zväčšovák, vaničky s vývojkou. Divák si pri jej fotkách uvedomí, že to, čo dokáže fotografia, nedokáže žiadne iné médium. Snímky dokážu byť najintímnejšie, nazrieť naozaj histórii pod sukne, ba až pod nohavičky.

Libuše Jarcovjáková sa narodila 5. mája 1952 v Prahe. Fotografiu vyštudovala na grafickej priemyslovke, ale na vysokú školu sa spočiatku dostať nemohla. Pracovala teda v tlačiarni, kde si mala vylepšiť kádrový posudok, ale najmä tam získala zážitky pre svoje fotenie. Žúry, lásky, uvoľnení ľudia, už spomínané nočné milovanie v tlačiarni, kým rotačka chrlí časopis Ahoj a podobne. Je to fakt reportérka! Fotila bez zábran, žila bez zábran. Tak sa to aspoň javí, ale v skutočnosti pociťovala rôzne prekážky.

Pochádzala z výtvarníckej rodiny, vďaka čomu sa napríklad odmalička poznala s Ester Krumbachovou. Bola to mamina kamarátka a Libuše jej chodila strážiť mačky. Ester ju naučila, ako sa pozerať na svet, ako fotiť a ukázala jej, že sa dá žiť nespútane. Vo filme sú jedinečné snímky Krumbachovej, ktoré robila práve mladá Jarcovjáková. Sú mimoriadne originálne, živé a podobných prekvapení je v dokumente viac.

Autorka je veľmi úprimná. Ničoho z toho, čo zažila, sa neštíti. Všetko vracia do hry – svoju minulosť, svoje vzťahy, svoje názory. Priznáva, že nikde nebola spokojná. Nemecko, Japonsko, všade jej niečo prekážalo, nechápala ani kapitalizmus, keď žila na západe, nevoňala jej komercia. Nechcela byť bohatá, ani fajnová. Fotila aj hnus, ale nechcela zhnusovať. Ako to robil Bukowski v poézii.

Niekomu by sa mohlo zdať, že chce šokovať, že vymýšľa, ale ona všetko dokladá fotografiami. Ukáže, ako vyzeral jej prvý manžel, predstaví svoje lásky (chlapov aj ženy), kamarátov, aj fiktívneho druhého manžela Holgera, ktorý ju dostal (za peniaze) na západ, aj podivnú kamarátku Kerstin, ktorá ju chcela zneužiť.

V živote, ktorý je celý zdokumentovaný, sa nedá klamať ani prikrášľovať. Dokument o Libuši Jarcovjákovej pôsobí teda ako veľká dobrodružná obrázková sága, ktorá diváka pohltí a možno aj vytočí. Každý však uzná, že život sa odmení tomu, kto si naň trúfne, kto si ide za svojím a nedá sa odradiť. Jarcovjáková taká je a ešte sa aj delí o korisť, ktorú pri tom získala.

Ešte nie som, kým chcem byť / Česko, Slovensko, Rakúsko 2024 / r. Klára Tasovská, h. Libuše Jarcovjáková

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….