Skúmame, komu stroje berú prácu, hovoria slovenskí ekonómovia, ktorí pracujú s čerstvým nobelistom Acemogluom

„Ukazuje sa, že technológie krátkodobo prinášajú veľké nerovnosti na trhu práce. V dlhodobom horizonte technológie pomáhajú zvyšovať bohatstvo a aj mzdy nás všetkých, najmä prostredníctvom tvorby novej práce a nových činností. Hoci je potrebné dodať, že miera, akou sa tvorili nové pracovné miesta v 80. rokoch 20. storočia a akou sa tvoria dnes, klesá,“ bilancujú svoje výsledky predbežného výskumu.

Čítajte viac Uznávaný profesor ekonómie z Viedne: Robotizácie sa nebojím, prinesie nové šance. Problém s pracujúcimi bude niekde úplne inde

V rozhovore sa tiež rozprávame o tom, za čo dostal Nobelovu cenu Acemoglu a jeho kolegovia a prečo sú inštitúcie také dôležité. „Daron Acemoglu a spoluautori sa snažia odpovedať na otázku, prečo sú krajiny bohaté a chudobné. Tvrdia, že rozhodujúci vplyv na to, či je krajina bohatá, majú inštitúcie,“ tvrdia slovenskí ekonómovia.

Ako ste sa dostali k spolupráci s Daronom Acemogluom?

Martin Lábaj: My sme s ním nadviazali spoluprácu od roku 2022 v rámci projektu Massachusetts Institute of Technology (MIT) Slovakia Seed fund. Týka sa dôsledkov automatizácie a nových technológií pre trh práce. Viedlo nás k tomu to, že dlhšie sme sledovali jeho publikácie o dôsledkoch nových technológií na trh práce. Jeho empirické zistenia sa však týkali najmä USA a my sme sa aj s doktorandmi snažili preniesť tento výskum do Európy. Naskytla sa nám príležitosť žiadať o granty na projekty, ktoré nám umožnili nadviazať spoluprácu s výskumníkmi z MIT. Koncom roka 2021 sme ho oslovili s tým, či by bol ochotný spolupracovať. Boli sme veľmi milo prekvapení, že hneď veľmi pozitívne zareagoval na e-mail, ktorý sme mu poslali. Bol ochotný absolvovať s nami krátky telefonát a z našej komunikácie vyplynulo, že sme mohli zostaviť projekt, ktorý sa nakoniec úspešne uchádzal o podporu.

Oslovili ste ho teda e-mailom?

ML: Napísali sme e-mail s tým, že sme zo Slovenska a chceli by sme robiť výskum, ktorý sa týkal jeho konkrétneho článku, ktorý napísal s jeho bývalým doktorandom Pascualom Restrepom. V ňom ukázal, že 50 až 75 percent zmien v štruktúre miezd v USA za posledné štyri dekády bolo ovplyvnených práve novými technológiami. My sme chceli niečo podobné robiť spolu s ním pre Európu.

Na akom projekte spolupracujete s Acemogluom?

Tomáš Oleš: Náš výskum je motivovaný jeho zisteniami, že automatizácia je zodpovedná za nárast miezd niektorých a pokles miezd iných skupín pracovníkov rovnakého veku, vzdelania, pohlavia a národnosti a tým aj výrazného nárastu nerovností, ktoré platia pre USA. My počítame mieru nahrádzania činností aj vo Francúzsku a v Nemecku a zmenu ich reálnych miezd a zamestnanosti a predbežne sme ukázali, že práve nahrádzanie činností spôsobené automatizačnými technológiami je tiež pomerne významný faktor, ktorý vysvetľuje pokles a nárast ich reálnych miezd. Ľuďom, ktorých povolania boli nahrádzané najmenej, ich mzdy v priebehu tridsiatich rokov rástli. Naopak, reálne mzdy ľudí, ktorých činnosti boli nahradené relatívne v najviac, klesali. Tieto trendy platia aj pre zamestnanosť.

Toto je základné zistenie, ktoré sa snažíme preveriť aj v ďalších krajinách Európy. Tiež sa snažíme opísať a pochopiť zmeny, ktoré spôsobujú rozdielne efekty vývoja miezd a zamestnanosti medzi USA a európskymi krajinami na trhu práce pod vplyvom nástupu nových technológií.

Inými slovami skúmate, čo robí automatizácia s platmi – komu uberie a komu pridá.

TO: Presne tak.

Erika Majzlíková: Oni skúmali podiel práce na národnom príjme a sledovali, akú odmenu dostávajú pracovníci a aká odmena putuje k vlastníkom kapitálu. Keď klesá podiel práce na národnom príjme, tak je to signál toho, že sa do väčšej mieri nahrádzajú pracovníci a zväčšuje sa nerovnosť.

Keď klesá podiel práce na národnom príjme, je to dobrý alebo zlý signál?

EM: Môže to byť nebezpečné, keďže sa niekedy aj nezmyselne nahrádzajú pracovné miesta alebo jednotlivé pracovné činnosti strojmi. Myslím tie činnosti pracovníka, v ktorých po zavedení automatizácie vznikajú len malé pozitívne efekty na produktivitu, no veľké negatívne efekty z hľadiska vytláčania pracovníkov z produkčného procesu.

Prečo je potrebný samostatný výskum pre Európu a nedajú sa zovšeobecniť závery z USA?

ML: Inštitúcie v Európe sa líšia od inštitúcií v USA. Hovoríme napríklad o inštitúciách trhu práce, teda o minimálnej mzde, miere ochrany pracovníkov, organizovanosti v odboroch a podobne. To sú všetko faktory, ktoré môžu rôznym spôsobom ovplyvniť, ako sa vplyv automatizácie a nových technológií prenesie na ľudí a ich mzdy. Preto sme sa rozhodli robiť výskum pre Európu. V USA sa ukázali významné dôsledky pre strednú triedu, čiže ľudí so stredným vzdelaním, prevažne mužov v strednom veku. To sú ľudia, ktorí pracovali v spracovateľskom priemysle. Týchto ľudí do veľkej miery nahrádzajú roboty. Otázka je, či sme v Európe dokázali vďaka inštitúciám na trhu práce zmierniť negatívne dôsledky automatizácie.

Keď to trošku preženieme, otázka stojí, či je európska sociálna demokracia lepšia ako americká verzia kapitalizmu?

ML: Keď to preženieme, tak áno.

Čítajte viac Vyššie platy a lepšie pracovné miesta? Ekonóm, ktorý skúma trh práce, hovorí o nových trendoch

TO: Je to výskum, ktorý stále beží, výsledky už čiastočne máme, zatiaľ však neprešli revíznym procesom a, samozrejme, nie sú definitívne. Podľa predbežných výsledkov vidíme, že miera náhrady činností automatizáciou je najväčšia v skupinách zamestnancov, kde je priemerne najnižšie vzdelanie. Vidíme to na údajoch z Nemecka a z Francúzska. Napríklad zatiaľ sa javí, že vo Francúzku je tento efekt takmer nulový, pokiaľ ide o výšku miezd, no je pomerne významný, ak sa bavíme o zamestnanosti. Mzdy teda v skupinách, kde je miera nahrádzania relatívne najväčšia, neklesli, ale zamestnanosť v týchto skupinách pracovníkov sa výrazne znížila za uplynulých tridsať rokov.

V Nemecku sú efekty menej výrazné, ale negatívne, čo sa týka aj zamestnanosti, aj výšky miezd. Sú to však stále menšie negatívne vplyvy ako v USA.

Čo z toho teda vyplýva?

TO: Vyplýva z toho, že inštitúcie pravdepodobne hrajú významnú rolu na to, ako pôsobí automatizácia na trh práce. Ukazuje sa, že technológie krátkodobo prinášajú veľké nerovnosti na trhu práce. Nás zaujíma najmä prechodné obdobie štyridsiatich rokov, keď automatizačné technológie pozorovateľne spôsobili najväčšie zmeny na trhu práce. Niektorých ľudí technológie vytláčajú z trhu práce, ostávajú nezamestnaní, prípadne im klesajú mzdy. Aj keď, vo veľmi dlhodobom horizonte technológie vytvárajú množstvo novej práce, dnes množstvo z nás pracuje v povolaniach, ktoré pred sto rokmi prakticky neexistovali. To je vlastne druhý dôležitý aspekt, ktorému sa aj Daron Acemoglu a jeho kolegovia venujú. V dlhodobom horizonte technológie pomáhajú zvyšovať bohatstvo a aj mzdy nás všetkých, najmä prostredníctvom tvorby novej práce a nových činností. Hoci je potrebné dodať, že miera, akou sa tvorili nové pracovné miesta v 80. rokoch 20. storočia a akou sa tvoria dnes, klesá.

Krátkodobo to ale niektorých ľudí zabolí.

TO: Áno, je to tak.

Dá sa s tým niečo robiť?

ML: Je dôležité nájsť dobre nastavenú sociálnu sieť.

Z toho sa môže zdať, že európske inštitúcie majú pozitívnejší efekt pre ľudí ako tie americké, pretože ich viac ochraňujú pred nástupom automatizácie. No na druhej strane správa bývalého guvernéra Európskej centrálnej banky Maria Draghiho o stave európskej ekonomiky upozornila, že EÚ zaostáva a USA sú oveľa dynamickejšie, konkurencieschop­nejšie a vzniká tam oveľa viac technologicky vyspelejších firiem. Ako tomu rozumieť?

ML: Myslím si, že v sociálnych systémoch nie je rozpor. Ide o to, kde sa tvoria inovácie. V minulosti, pri iných vlnách priemyselnej revolúcie, sa veľká časť výskumu robila aj v Európe. Ak sa bavíme o digitálnych technológiách, tak kľúčové radikálne inovácie pochádzajú z USA, v tom je situácia iná a výnimočná. Medzi technologickými gigantmi nenájdete európsku firmu.

TO: Ten obrázok nie je jednoznačný. Keď sa pozriete na to, že najšpičkovejší pracovníci a talenty pracujúci v amerických technologických gigantoch pochádzajú v jednej tretine z čínskych, v jednej pätine z európskych a v rovnakom pomere z amerických vzdelávacích inštitúcií. Dá sa predpokladať, že máme dostatok európskych talentov, problém je, že neostávajú v Európe.

Je to teda komplikované a odpovedať jednoducho sa nedá. (smiech)

ML: Nedá sa. (smiech) Zdá sa ale, že inovačný systém funguje v USA lepšie ako v Európe. Výskumné centrá v Európe sú omnoho viac roztrieštené ako v USA.

Kedy výskum ukončíte a publikujete spolu s Acemogluom štúdiu?

ML: To ešte potrvá možno ďalšie dva či tri roky, ak sa nám bude dariť. Výsledky výskumu sa nedajú naplánovať tak ako výroba na pásovej linke.

EM: Plánujeme požiadať o predĺženie toho projektu. Projekt je náročný aj na čas, keďže zber údajov je zložitý. Nie je to ako v USA, kde sú údaje viac harmonizované, pokrývajú dostatočné časové obdobie a neexistuje jazyková bariéra. Máme výsledky za Francúzsko a Nemecko, to ale nie je celá Európa a chceli by sme zmapovať ďalších šesť, sedem krajín, aby sme získali lepší obraz, keďže medzi jednotlivými krajinami v rámci Európy budú pravdepodobne rozdielne efekty na mzdy a zamestnanosť.

Navštívi Daron Acemoglu v krátkom čase Slovensko?

ML: Už sme ho dvakrát volali, no vzhľadom na jeho nabitý program to zatiaľ nevyšlo. Dúfame, že v horizonte troch rokov sa to podarí. Po získaní Nobelovej ceny ale bude zrejme viac cestovať a možno sa to podarí, ak bude niekde v okolí.

Daron Acemoglu, Simon Johnson a Paul Robinson dostali Nobelovu cenu za výskum inštitúcií a ich vplyv na prosperitu štátov. Čo vlastne dokázali?

ML: Jednou vetou ste to solídne zhrnuli. Bavili sme sa teraz o technológiách, no v pôvodnom výskume sa Daron Acemoglu a spoluautori snažia odpovedať na otázku, že prečo sú krajiny bohaté a chudobné. Tvrdia, že rozhodujúci vplyv na to, či je krajina bohatá, majú inštitúcie. Zároveň je to ale komplikovaná otázka, lebo svoj vplyv má množstvo ďalších faktorov. Krajiny sa líšia geografiou, klímou, kultúrou, zapájaním sa do obchodu a pod.

Inštitúcie sú v tomto zmysle ekonomické a politické sily. Do hry vstupuje to, či sú ekonomické systémy otvorené, či je možné do krajiny prísť a slobodne podnikať, či je možná nekonfliktná výmena vlády ako v demokraciách, alebo či krajiny fungujú v rámci autokratických režimov, totality a podobne. Ide tiež o to, ako funguje ochrana súkromného vlastníctva, ako funguje vymáhanie práva.

Ekonomické inštitúcie môžu byť však aj vykorisťujúce. Teda štát môže mať monopol na rôzne činnosti, centrálne plánovať výrobu, ekonomika môže byť bez záchrannej sociálnej siete. Ekonomické benefity plynú úzkej skupine ľudí. Ekonomika môže mať vysoký príjem na jedného obyvateľa, no tieto výhody plynú len malému okruhu ľudí.

Opakom sú ekonomiky, kde dobre funguje trh, prosperita je spoločná a funguje sociálny štát. Je veľmi náročné nájsť empirické potvrdenie toho, aká veľká je úloha inštitúcií a práve tomu sa laureáti venovali. Dát o tom, že dôvody bohatstva štátov sú previazané, je veľa, ale je ťažké prísť s argumentmi a kauzalitou v prospech teórie, že k prosperite prispievajú práve inštitúcie.

Títo ekonómovia prišli na svoje zistenia aj vďaka štúdiu kolonizácie Európanov.

O čo ide?

ML: Využili na výskum, že kolonizačné stratégie Európanov boli odlišné. Líšili sa podľa toho, ako husto boli osídlené oblasti a aká veľká bola úmrtnosť európskych usadlíkov v nových kolóniách. Vytvorilo to taký prirodzený experiment. Bez ohľadu na to, či to boli Angličania, Španieli, Portugalčania, či Holanďania, všetci kolonizátori vytvárali inštitúcie inkluzívneho alebo extraktívneho typu. Inštitúcie európskeho typu zakladali v kolóniách, kde sa vedeli usadiť a mali nízku úmrtnosť, prípadne tam bola hustota osídlenia menšia.

Druhou možnosťou boli kolónie, kde bolo osídlenie hustejšie, prípadne v nich bola vysoká úmrtnosť usadlíkov. V takýchto kolóniách často existovali lokálni náčelníci a vládcovia. V takom prípade s nimi kolonizátori uzatvárali dohody a ťažili z daného územia, odčerpávali zdroje a zakladali extraktívne inštitúcie. Výmenou za to napríklad vládcom dodávali zbrane a iné pre nich luxusné tovary, aby svoj režim dokázali udržať. No a tento typ inštitúcií pretrváva dodnes, aj po rozpade kolonizačného systému, a ovplyvňuje terajšie inštitúcie a následne prosperitu.

Keď to zjednodušíme, pozreli sa, kam Európania doplávali a čo tam robili. Darilo sa anglosaským krajinám, ako Severná Amerika či Austrália, kde založili inkluzívne inštitúcie. Na druhej strane negatívny príklad je Južná Amerika. Tam sa Európania správali zle a aj to môže byť dôsledok súčasného stavu týchto krajín.

TO: Je to presne o tom, že charakteristika tých inkluzívnych inštitúcií umožňuje, aby občania mali férový hlas v ekonomických inštitúciách. Majú napríklad zabezpečené vlastnícke práva a slobodne si vymieňajú svoje tovary a služby, a hlavne preto prichádzajú s inováciami a novými myšlienkami, preto lebo ich myšlienky im nikto nezoberie a férovo a spravodlivo na nich zbohatnú.

Platí to aj v oblasti politických inštitúcií, kde sa stále opakuje určitý druh mierovej revolúcie – demokracie – férovým hlasovaním. Demokratická vláda dostáva od občanov spätnú väzbu v nadväznosti na to, či im blahobyt zvyšuje, alebo znižuje, pokračuje alebo nepokračuje vo výkone zverenej moci od svojich občanov. Ukazuje sa, že krajiny, kde občania nemajú súčasne férový ekonomický a politický hlas, neprosperujú. Spravodlivú silu hlasu nemajú napríklad preto, že nad nimi vládne tvrdá päsť autoritára či diktátora alebo veľké korporácie, proti ktorým zamestnanci alebo zákazníci nemajú férovú vyjednávaciu silu.

Kľúčová je teda kvalitná demokracia, ekonomika založená na princípoch voľného trhu, vlastnícke práva, sloboda prejavu a aj vláda zákona. Krajiny, ktoré to nemajú, neprosperujú. Platí to?

ML: Áno, je to tak.

TO: Je to tak, ale ten vzťah nie je priamočiary. Neplatí teda, že demokracia automaticky zabezpečí prosperitu. Problém môže byť napríklad nekvalitné školstvo a zdravotníctvo. Máme prípady krajín, kde je kapitalizmus, napríklad Nigéria a Botswana, no chýbajú iné ingrediencie, napríklad zdravá a vzdelaná pracovná sila.

EM: Ide aj o to, či je v krajine korupcia. Samotný kapitalizmus, prípadne demokracia, nič nezaručujú. Sú rôzne typy kapitalizmu. Kapitalizmus je veľmi široký pojem.

Slovensko je úspešná krajina západného strihu s inkluzívnymi inštitúciami. No v súčasnosti vláda oslabuje tieto inštitúcie…

EM: Určite sa oslabujú.

ML: Rozšíril by som tú otázku. To, čo sa deje u nás, pozorujeme aj v mnohých iných krajinách. Svet je rozdelený, pokiaľ ide o demokratické a nedemokratické režimy, približne 50 na 50 percent. Za posledných desať rokov je ale omnoho viac takých krajín, ktoré smerujú z liberálneho usporiadania k autokratickému, ako takých, kde je tento pohyb opačný.

Podiel populácie, ktorá žije v autokratizujúcich sa krajinách bol v roku 2003 sedem percent, v roku 2023 to bolo 35 percent. Prispieva k tomu najmä India, ktorá je obrovská. Podobné zhoršenie však vidíme, aj keď sa pozrieme na počet krajín, bez ohľadu na veľkosť populácie. V roku 2003 to bolo jedenásť krajín, ktoré smerovali k autokracii, v roku 2023 je to 42 krajín.

Do zoznamu týchto krajín patrí napríklad Maďarsko?

ML: Maďarsko už nie je len na ceste k autokracii, ale na základe pomerne podrobného mapovania rôznorodosti demokracií vo svete (V-DEM databázy), patrí medzi tzv. volené autokracie.

Slovensko tam ešte nie je?

ML: V roku 2023 tam ešte nepatrilo. V roku 2013 bolo Slovensko považované za liberálnu demokraciu. V roku 2023 bolo považované za volenú demokraciu, čiže o stupeň horšie. Maďarsko bolo v roku 2009 liberálnou demokraciou, o dva roky na to bolo volenou demokraciou a v súčasnosti patrí medzi krajiny s volenou autokraciou. Tento prechod trval iba dve volebné obdobia.

Nie je bizarné, že posledná nobelovka pre ekonómov bola za to, že dokázali určiť korene úspechu štátov – teda fungujúce inkluzívne inštitúcie – pričom už dlhé roky mnoho aj vyspelých demokratických štátov tieto ingrediencie úspechu opúšťa?

ML: Na to je náročné odpovedať. Preto aj bola udelená Nobelova cena, pretože oni poukázali na to, že inštitúcie majú veľkú zotrvačnosť a menia sa veľmi ťažko. Myslím si, že to nie je bizarné, ale práve naopak, udelením Nobelovej ceny práve za tento prínos vyslali do spoločnosti signál, aké veľmi potrebné je zaoberať sa tým. To, čo pozorujeme v mnohých krajinách strednej a východnej Európy, bol pomerne rýchly nárast demokratických princípov po rozpade komunizmu, no v súčasnosti sa to obracia naspäť k autokraciiám, a to preto, lebo inštitúcie tu nezapustili tuhé korene. S demokraciou máme iba veľmi malé skúsenosti.

Ale väčšiu popularitu získavajú autoritári aj vo vyspelých krajinách – ako je nástup Donalda Trumpa v USA, brexit v Spojenom kráľovstve – nielen v demokraticky mladých krajinách. Prečo?

EM: Ľudia sú sklamaní z demokracie vo všeobecnosti, lebo sľubovala lepší život pre pracujúcich ľudí a strednú vrstvu. Akoby hlas väčšiny zanikal a do popredia prenikajú tí, ktorí si chcú uzurpovať moc. Ľudia ich potom počúvajú a sú náchylnejší prejsť na ich stranu. No treba dodať, že demokracia je stále to najlepšie, čo máme.

V ktorých parametroch teda tieto krajiny vrátane Slovenska posúvajúce sa k autokracii zlyhávajú?

ML: Odpoviem všeobecne a čitateľ nech si nájde, v čom zlyháva Slovensko. Na prvom mieste je vládna snaha kontrolovať médiá, najmä printové a vysielacie. Na druhom sloboda akademického a kultúrneho vyjadrovania sa. Ďalej sem patrí zastrašovanie novinárov, represie neziskových organizácií a občianskych združení, sprísňovanie podmienok ich zakladania a zániku, pokles miery zdôvodnených rozhodnutí a podobne. Toto sú všetko indikátory, ktoré ukazujú, že krajina smeruje k autokracii. Sú ale aj krajiny, ktoré sa dokázali vymaniť z tohto negatívneho procesu. Príkladom sú napríklad krajiny v Južnej Amerike ako trebárs Brazília.

Sú nejaké kroky, ktoré musia mať štáty snažiace sa o potlačenie autokracie a udržaniu demokracie?

ML: Najväčšia možnosť, ako zmeniť smerovanie krajiny, sú jednoznačne voľby. No existujú tri možnosti, ktoré môžu smerovanie krajiny ovplyvniť už pred voľbami: prvou je boj proti dezinformáciám, druhou je prodemokratická aliancia opozície – to znamená, že oveľa väčšia šanca zvrátiť smerovanie k autokracii, keď sa zjednotí opozícia. Treťou je nezávislé súdnictvo. Toto sú na dátach založené faktory, ktoré vedia zvrátiť cestu k autokracii.

Ľudstvo drvivú väčšinu svojej histórie žilo pod vladármi, ktorí vládli tvrdou rukou, boli autoritári, diktátori a králi. Možno to ľudí v čase núdze ťahá k autoritárom, no predsa len – ako vieme zabrániť rozkladu inštitúcií?

ML: To je ťažká otázka. No jedna časť odpovede môže súvisieť s technológiami a polarizáciou. Vidíme, že nové technológie prispievajú k polarizácii. O to viac potrebujeme inštitúcie, ktoré ich budú regulovať.

Máte asi na mysli Facebook, kde sa voľne šíria konšpirácie a nenávisť medzi používateľmi.

ML: Áno. Digitálne technológie sú úžasné vynálezy, ktoré priniesli naozaj skvelé veci, ako je aj sloboda slova. Napríklad pomohli pri vzniku Arabskej jari, kde umožnili zmobilizovať veľkú časť obyvateľov, aby sa postavili proti svojim autoritárskym vládcom. No zároveň sú vo výraznej miere zneužívané na dezinformácie. Európska únia vyvíja snahu regulovať digitálne technológie.

Robí EÚ dosť? Pretože konšpirácie na sociálnych sieťach sú tu s nami už roky a nevyzerá to, že by vymizli.

TO: Práve Acemoglu hovorí, že v tvorbe regulácií musíme byť veľmi proaktívni a musíme dopredu identifikovať problémy, ktoré môžu vzniknúť. No tiež dodáva, že my ľudia podceňujeme svoj hlas. Jeden hlas má malú silu, no keď sa tieto hlasy spoja, môžu vytvoriť veľkú silu, na ktorú aj tieto veľké sociálne siete musia reagovať. V praxi sa to už stalo, keď sami ľudia začali volať po obmedzení konšpirácií a Facebook na to zareagoval. Silu občianskej spoločnosti by sme nemali podceňovať.

EM: Otázka znie, čo má robiť úplne obyčajný občan pre to, aby posilnil demokraciu. Acemoglu hovorí, že po prvé, treba participovať na voľbách, resp. zúčastňovať sa na protestoch a nevnímať ľahostajne to, čo sa okolo nás deje. Po druhé, nedémonizujme druhú stranu, pretože čím viac ju kritizujeme, tým to iba zhoršíme a odcudzíme si ju. Po tretie, nedávajme priestor médiám či sociálnym médiám, ktoré polarizujú spoločnosť a šíria konšpirácie.

V čom je rozdiel vo vedeckom výskume v Amerike a u nás? Čo robíme zle?

ML: Súvisí to s inštitúciami, pretože univerzity sú tiež inštitúcie a nie je ich jednoduché zmeniť. No aj na slovenských univerzitách je veľa katedier, ktoré to skúšajú robiť inak. Na Západe sa skutočne robí výskum, u nás sa ten výskum niekedy robí iba akože. A to práve pre systém, ktorý u nás je. Nesieme si to však aj z minulosti, keďže univerzity nerobili výskum iba vzdelávali, na Západe to bolo inak. Od učiteľov sa u nás v minulosti nevyžadovalo robiť výskum. Keď som bol na Západe, bol som doslova šokovaný „nudnou inštitúciou“, v zmysle, ako o nich hovorí Peter Drucker. To v praxi znamená, keď trochu preženiem, že tam sa akademik venuje iba dvom veciam: učíte a robíte výskum, nič iné nerobíte. U nás je všade frmol, lebo stále niečo robíte, vybavujete administratívu, píšete nejakú správu, beháte s papiermi, popritom učíte a ak zostane čas, robíte výskum. Pôsobí to akože aktívne, ale toto sú znaky nefungujúcej inštitúcie. Ešte sa vrátim k Nobelovej cene. Tie získavajú ľudia z prestížnych, a najmä z veľkých univerzít. Na Slovensku vedieme všakovaké diskusie, no nevedú k tomu, aby sa u nás pracoviská spájali a viac spolupracovali. Na Slovensku máme veľa malých univerzít a ešte viac malých fakúlt a mikrokatedier. Potrebujeme si zvoliť ministra, rektorov a dekanov, ktorí budú mať odvahu spájať pracoviská, budovať veľké spolupracujúce tímy v oveľa väčšej miere otvorené minimálne európskemu akademickému prostrediu.

Pokračujúci výskum dopadov nových technológií na trh práce umožňuje aj podpora z Nadácie NBS v rámci projektu GV-2022–4 a projektu APVV –23–0090 „Towards a Shared Prosperity“.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….