Slovenské tenistky prehrali vo finále Pohára Billie-Jean Kingovej s Taliankami hladko a rýchlo 0:2 na zápasy. O ich účinkovaní v Málage, ale aj o veľkej kariérnej rozlúčke, ktorú má už za sebou aj Rafael Nadal, sme sa zhovárali s tenisovým expertom Janom Kukalom (82).
Aký veľký úspech to je? A nepreceňuje sa trošku?
Je to krásny výsledok. Pre Slovensko veľmi potrebný. Bez debaty. Nie je však ojedinelý, lebo aj olympiáda bola úžasná, kde, mimochodom, Anna Karolína Schmiedlová zdolala aj malinkú Talianku Paoliniovú. Bola radosť sa na to pozerať.
Toto je zasa výsledok tímovej práce, Slovenky majú za sebou naozaj dlhú cestu, veď do Málagy sa museli kvalifikovať cez Argentínu a Slovinsko. K takémuto prielomu však bola nevyhnutná jedna vec – mať hráčku v životnej forme.
Rebeccu Šramkovú…
Už niekoľko mesiacov hrá ako z partesu. To dievča má na najlepšiu dvadsiatku. Na budúci rok ju čaká prvá grandslamová sezóna, dá sa očakávať, že v rebríčku ešte poskočí. Pravdou však je aj to, že Slovenkám pomohli podmienky – trebárs bleskový formát turnaja, keď stretnutie pozostáva z troch zápasov.
Takýto systém nahráva outsiderom, lebo rozdiely sa zmazávajú. Aj španielsky povrch im vyhovoval, bol ešte rýchlejší ako v bratislavskom NTC.
Ale finále už bolo jednoznačne nad sily Sloveniek, však?
Nastupovali naň s tým, že nemajú čo stratiť. Hrali na hranici svojich možností, ale ani to im zďaleka nestačilo. Mám pocit, že v slovenskom tábore panoval mierny optimizmus, lebo Paolinová jednak prehrala v Paríži so Schmiedlovou, ale aj dávnejšie v Pohári federácie s Hrunčákovou.
Vedelo sa o nej, že je nebezpečná, avšak nie neprekonateľná. V stredu potvrdila, že je to veľká hráčka. No poviem vám ešte jednu vec.
Hovorte…
Pre Slovensko je to dobre. Z veľkej eufórie a nadšenia padlo na zem. Treba byť pokorný, z takejto prehry sa dá len poučiť. Odhalila, na čom treba popracovať – Hrunčáková trebárs na fyzickej kondícii. O Šramkovej som niekoľkokrát počul, že jej najväčšou oporou je podanie, no nespomínam si, koľko si ich vo finále vyhrala. Veľa určite nie.
Prekvapil vás kapitán Matej Lipták svojou nomináciou? Nevyzerá to zvláštne, keď sa olympijská semifinalistka ani raz nedostane k slovu?
Vôbec, Lipták je veľmi skúsený tréner. Vyzerá to tak, že Schmiedlová sa na olympiáde uspokojila, že to považuje za svoj najväčší úspech. Mimochodom, jej pôsobenie v Paríži bolo vlastne rovnaké, najprv, keď nemala čo stratiť, pripravila zopár skvelých výsledkov a keď sa priblížila k obrovskému úspechu, vyfučala.
O medailu akoby ani nebojovala. Odvtedy nič vážnejšie nevyhrala. Kapitán teda konal správne, najprv dal šancu mladučkej Renáte Jamrichovej, tá bojovala, tesne prehrala, ale nakoniec sa zaslúžene dostala k slovu Hrunčáková.
Tá je síce v tretej stovke rebríčka WTA, no výkonnostne patrí niekde inde. Minimálne do prvej stovky.
Slovensku však dvojka, o ktorú by sa dalo oprieť, v konečnom dôsledku chýbala…
Radšej zostaňme pri tom, že je to úžasný úspech. Talianky mali výhodu jedného voľného dňa navyše, po titule veľmi túžili. Boli skúsenejšie a naše dievčatá jednoducho na ne nemali. Na to sa však v pekelnom tenisovom tempe rýchlo zabudne a zostane len pekný výsledok. Vážme si ho.
Tak teda aká je budúcnosť slovenského ženského tenisu?
Vidím ju nádejne. Jamrichová už teraz opatrne nahliada medzi profesionálky, hoci treba si uvedomiť jednu vec – že rovnako stará Mirra Andrejevová je už v top 30. Konkurencia je a bude veľká.
Absolútna špička momentálne prežíva krízu, Poľka Iga Swiateková má problémy s technikou, Bieloruska Aryna Sobolenková je podľa mňa na vrchole svojich možností. Paoliniová je štvrtá na svete, čo sa mi do stredy ani len nechcelo veriť. Ale uznávam, veľmi sa zlepšila.
Preraziť v ženskom tenise je o niečo ľahšie ako medzi mužmi, ale hráčky rok čo rok pribúdajú. Byť profesionálnym tenistom je dnes veľmi ťažká práca. Ale späť k Slovensku, šanca tam je, máme tradíciu, bez Hantuchovej a Cibulkovej to bolo ťažké, teraz sa však črtá príležitosť.
Navyše, za Jamrichovou je o rok mladšia Mia Pohanková, pritom výkonnostne za ňou nie je ďaleko. Na oboch treba systematicky pracovať. Záujem slovenskej verejnosti o ženský tenis medzičasom ochabol, teraz by sa to mohlo zmeniť.
V Málage sa s kariérou rozlúčil Rafael Nadal… Čo znamenal pre svetový tenis?
Veľmi veľa. Je priam neuveriteľné, že sa nám tu zišla takáto generácia hráčov. Avšak vidím v tom aj kus logiky, navzájom sa ťahali vpred, stáli si akoby na ramenách. Jeden chcel prekonať druhého.
Nadala som mal najradšej, lebo obdivujem tenistov, ktorí si všetko vydreli a on takým bol. To, čo dosiahol na Roland Garros – štrnásť víťazstiev – sa už nedá prekonať. Je to trúfalé, ale pokojne poviem, že už nikdy v živote. Paríž bol jeho obývačka.
Znamená to, že bez Nadala by nebol Djokovič?
Rozhodne nebol. A Nadal by nebol bez Federera. Spomeňte si na legendárneho Björna Borga, šesťkrát vyhral v Paríži, mal 26 rokov a zrazu stratil motiváciu. V New Yorku sa síce nikdy neradoval, ale bolo mu to akosi jedno. Nadal vyhral všetko okrem Turnaja majstrov, ale tiež sa s tým dokázal vyrovnať, keďže v hale na tvrdom povrchu nerád hrával.
Čiže prekážalo mu predovšetkým to, že Federer má viac grandslamových titulov…
(smiech) Tak nejak. Bol jedným z troch mušketierov, tak ako ostatní dvaja, aj on posunul tento nádherný šport na neuveriteľnú úroveň. Mal veľmi neortodoxnú hru, jeho forhend bol ako keby hádzal lasom.
Navyše to bol pravák, ktorého na popud strýka prerobili na ľaváka. Bola to famózna myšlienka, lebo spôsob, akým hral, alebo záťaž, ktorú neustále podstupoval, sa nedajú napodobniť.
Možno len Ivan Lendl dokázal toľko trénovať ako on. Škoda, že neskončil o niečo skôr, v poslednom čase to už nebolo ono. Jeho tenisový vklad však bol obrovský, napokon, ovplyvnil aj Federera, ktorý neskôr už nehral len servis-volej, ale celodvorcový tenis. Nakoniec však všetkých ovplyvnil najmä Djokovič.
Ako?
Úplne jednoducho – nielen Federera s Nadalom, ale aj Andyho Murrayho poslal na operáciu. Brit bol na nej štyrikrát, Španiel trikrát, Švajčiar dvakrát, nikto z nich nedokázal hrať s Novakom zozadu tie jeho neuveriteľné výmeny. S jeho rozsahom pohybu sa mu síce chceli vyrovnať, ale ich telá boli proti. Na Murrayho dolnej časti už hádam nenájdete jedinú „súčiastku“, ktorá by ešte nebola vymenená.
Djokovič všetkých uštval…
Z tohto vzájomného predbiehania sa čerpal práve on najviac, čo je priam neuveriteľné, lebo v Srbsku – na rozdiel od Chorvátska – nemajú poriadnu tenisovú tradíciu. Novak Federera s Nadalom nielenže dobehol, ale aj predbehol.
Federer bol najväčší talent, Nadal zasa na kurte najviac zo seba vydal, Djokovič je superatlét, askét, ktorý úspechu podriadil doslova všetko. Nikto nikdy nemal taký return ako on, nikto nikdy nehral tak dobre v najdôležitejších chvíľach zápasov. Je to „Mr. Big point“.
Federer a Nadal už skončili. Povedzte, kedy podľa vás odíde aj Djokovič, lebo podľa vašej teórie už ho nemá čo motivovať…
(smiech) To je zvláštne, však? Má 37 a stále sa mu nechce odísť. V histórii to dokázal Jimmy Connors, poctivo si však vyberal turnaje, na ktorých bude štartovať. Niečo podobné už robí aj Novak a som presvedčený, že pár mladých hráčov ešte „zničí“.
Mimochodom, má vydarenú rodinku, krásnu dcérku, vôbec neviem, ako sa mu od nej odchádza na turnaje. Jediné vysvetlenie je, že Djokovič pre tenis žije. Pokiaľ mu telo dovolí, pôjde ďalej. Zatiaľ ho postihli len drobné zranenia, uvidíme, čo bude ďalej.
Je to šialená drina, keď sa na Novaka pozerá nejaký bývalý tenista, nohy ho musia bolieť už len keď ho sleduje pri televízore.
Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….