Slovenské bravčové sa stáva vzácnym artiklom. Náš patriotizmus končí pri cene, skôr tu postavíme automobilku ako farmu

Na hemingwayovskú otázku komu zvonia do hrobu, by slovenskí chovatelia ošípaných, ale aj mäsiari, predovšetkým tí, ktorí prevádzkujú posledných 32 bitúnkov, bez váhania odpovedali, že oným odsúdencom je slovenské prasa. V priebehu posledných 35 rokov družstvá až na výnimky postupne pozatvárali farmy ošípaných a takmer vymizol kedysi rozšírený samozásobiteľský chov prasiat. Slovenské bravčové sa stáva vzácnym artiklom.

Ešte v roku 1990 sa 30 percent bravčoviny vyrobilo v domáckych chovoch. Chovateľmi boli prevažne družstevníci, ktorí dostávali okolo 12 metrákov obilia ako naturálnu odmenu a vychovali z nich aj štyri ošípané. Ošipárne malo každé družstvo aj štátny majetok. V časoch federácie Slovensko zásobovalo bravčovým mäso Českú republiku, dnes dováža bravčové mäsa zo Španielska, dokonca z Portugalska, ale najmä z Nemecka a tiež z Poľska.

Čítajte viac Cena masla láme historické rekordy. Kupujeme ho drahšie ako Nemci, na problém upozorňujú aj mliekari

Úpadok výroby bravčového mäsa je do oči bijúci a vari najvýstižnejšie dokumentuje všetky zmeny, ktorými prešla ponovembrová slovenská spoločnosť, poľnohospodárstvo a vidiek.

Bravčovina pritom zostala najpopulárnejším a najviac konzumovaným mäsom na Slovensku. Z celkovej ročnej spotreby 72,5 kilogramu mäsa, ktoré sa ročne zje priemerne na obyvateľa, pripadá na bravčové mäso 40,6 kilogramu. Napospol ide však o mäso z dovozu a hoci ho kamióny privezú až z Pyrenejského polostrova, obchodné reťazce ho dokážu predávať v akciách.

Aká je budúcnosť chovu ošípaných a má ju vôbec domáca produkcia bravčového mäsa a s ňou spojený mäsospracovateľský priemysel? Na túto otázku sa pokúšali nedávno dať odpovedať chovatelia, mäsiari, obchodníci a výskumníci. Nech už rozoberali problém z ktoréhokoľvek konca, napokon všetci skončili pri peniazoch.

Mäso chcú, ošípané nie

Stručne povedané, bola to ekonomika, ktorá položila chov v réžii slovenských malých či veľkých chovateľov na lopatky. Ešte v 90. rokoch minulého storočia bolo na slovenských farmách 180-tisíc prasníc, ktoré sú základom každého chovu, v roku 2024 ich narátali už len necelých 28-tisíc. Z pôvodného stavu matiek zostalo 15 percent. Gro prasníc – dve tretiny – však dnes chovajú farmy s dánskym kapitálom.

Dáni patria k k svetovej chovateľskej špičke a dokazujú to aj na Slovensku. Mali by záujem rásť, ale v krajine, ktoré má rada bravčové mäso, ani im ruže nekvitnú.

Čítajte viac Šéf ÚRSO: Kto kúri a varí s plynom, ročne zaplatí o 400 eur viac

Po roku 2000 sa sformoval nový slovenský vidiek. Podľa jednej z analýz, ktorú publikoval Peter Baco, bývalý minister pôdohospodárstva, pri storočnici Slovenskej akadémie pôdohospodárskych vied, sa na vidiek presťahovalo vyše 200-tisíc ľudí a súčasne sa narodila nová generácia vidiečanov. Táto nová vidiecka komunita začala viesť mestský spôsob života, v ktorom je síce miesto pre psov a mačky, ale čoraz menej pre hospodárske zvieratá.

Je to kruté konštatovanie, ale súčasná slovenská dedina nemá v láske ošípané. Získať povolenie na rekonštrukciu farmy ošípaných trvá priemerne 6,5 roka, uviedol to na konferencii o budúcnosti výroby bravčového mäsa Martin Nevoľný, riaditeľ Slovenskej asociácie chovu ošípaných. O akej budúcnosti to vlastne hovoríme, keď za posledných 20 rokov sa nepostavila ani jedna nová farma?

„Skôr na Slovensku postavíme automobilku, ako otvoríme novú farmu,“ skonštatoval realitu František Valášek, jeden z posledných ani nie 20 profesionálnych chovateľov ošípaných na Slovensku.

Po roku 1990 zaniklo množstvo veľkých priemyselných bitúnkov. Bratislava už nemá ani jeden. Nové Zámky, kedysi bašta potravinárstva, sú tiež bez mäsokombinátu a rýchlo sa porúčal po revolúcii aj relatívne nový závod v Ružomberku. Zázemím rozsiahlej živočíšnej výroby (všetkých ošípaných bolo v roku 1990 vyše 2,5 milióna), boli aj kafilérie. Okrem jednej neďaleko Žiliny všetky zanikli, pretože sa ocitli v intraviláne miest či dedín.

Nová slovenská spoločnosť, samozrejme, potrebuje jesť, ale s farmami a tobôž už kafilériami nechce mať nič spoločné.

O päť minút dvanásť

S akými chovateľskými a spracovateľskými kapacitami dnes na Slovensku vlastne možno rátať? Celkový počet komerčných fariem je síce na pohľad vysoký, 2 607, ale skutočne produktívnych je minimum, ledva 20. Báza tzv. D fariem, teda klasický samozásobiteľských chovov, je podľa najnovších údajov 4 457.

Čítajte viac Mikloš o Ficovej konsolidácii: Je to veľmi zlé a ekonomika na tom bude ešte horšie

V krajine máme 32 bitúnkov a 130 rozrábok. Najslabším článkom celého spracovateľského reťazca sú bitúnky, ekonomika im nevychádza, lebo pri stenčujúcom sa počte zvierat idú iba na 50 percent využiteľných kapacít. Nemuselo by to tak byť, keby k ním prúdili všetky zvieratá, ktoré sa odchovajú na slovenských farmách. Ako však konštatovala riaditeľka Slovenského zväzu spracovateľov mäsa Eva Forrai, až 60 percent ošípaných sa vyvezie . Dôvodom podľa chovateľov je splatnosť faktúr. Poľské a maďarské bitúnky majú platiť rýchlejšie a viac ako domáce.

Keby mal tento trend pokračovať, môže sa podľa Forrai stať, že bitúnky časom zaniknú. Zostanú rozrábky a spracovatelia, ktorí budú pracovať už len so zahraničnou surovinou. V takom prípade sa sebestačnosť v bravčovom mäse bude rovnať nule. Slovensko dospelo do situácie, keď hodiny odmeriavajúce čas na záchranu domácej bravčoviny ukazujú o päť minút dvanásť.

Patriotizmus sa končí a začína cenou

Ako sa správajú spotrebitelia? Rozkazujú im peniaze, celkom jednoznačne to vyplýva z prieskumu, ktorý si urobila Slovenská aliancia moderného obchodu. Vyšlo z neho, že v roku 2023 sa až 43 percent opýtaných priznalo k tomu, že majú problém vyjsť s peniazmi, len 14 percent slovenských spotrebiteľov nerobí pri nákupoch potravín cenové kompromisy.

Mäso bolo vždy prejavom blahobytného spôsobu života. Celkove vysoká spotreba presahujúca 40 kilogramov na hlavu je možná len zásluhou akcií. Tie sú okrem iného nielen výsledkom vysokej produktivity na španielskych farmách, ale aj dôsledkom globálneho obchodu. Martin Krajčovič, predseda SAMO, uviedol, že Španieli dnes najväčší exportéri bravčoviny do Číny, tam vyvážajú za dobrú cenu také partie z ošípanej, ktoré v Európe nejdú, čo umožňuje predávať u nás cenenú panenku či karé za prijateľné ceny.

Z trojuholníka cena, kvalita, pôvod ľudia podľa Krajčoviča celkom jednoznačne preferujú cenu. Reťazce sa síce hlásia k predaju slovenského bravčového mäsa, ale najlepšia zo všetkých sietí SAMO má podiel na tržbách zo slovenského mäsa 18 percent, priemer všetkých ostatných reťazcov je 10 percent, čiže podiel mäsa z dovozu na pultoch dosahuje 90 percent! Slovenský potravinový patriotizmus jednoducho visí na cene.

A ešte jedna poznámka Krajčoviča – najsolventnejší obyvatelia Bratislavy pravidelne nakupujú potraviny vrátane mäsa v Rakúsku, hoci je tam drahšie ako na Slovensku. Je vari lepšie?

Koľko stojí zdravie

Pozrime sa teda na to, aké je slovenské bravčové mäso v konkurencii zahraničného. Krajčovič v tejto súvislosti okrem iného podotkol, že je predovšetkým kuchynsky lepšie opracované, okrem toho rakúski obchodníci ponúkajú aj biomäso. Ak uvedú, že zviera kŕmili bylinkami, majú vyznávačov biomäsa vo vrecku – aj slovenských. Mimochodom, nie malá časť býčkov, ktoré sa pasú na slovenských lúkach, sa vyváža práve do Rakúska. Je to solventnejší trh a podporujú ho aj bohatí Slováci.

Akú bravčovinu je však ostatné Slovensko? VÚ živočíšnej výroby, ktorý je súčasťou Národného poľnohospodárskeho a potravinárskeho centra v Nitre, už šiesty rok testuje slovenské a zahraničné mäsá. Analýzy robí výskumníčka Martina Gondeková. Z porovnania vyšlo, že slovenská bravčovina je najčerstvejšie, pretože prichádza do obchodu z najkratšej vzdialenosti, má preto aj najnižšie hmotnostné straty a v konečnom dôsledku, aj keď je relatívne drahšia, je jej nákup ekonomicky najvýhodnejší.

Z hľadiska ceny v konkurencii nemeckého, španielskeho a poľského mäsa bolo síce slovenské bravčové karé najdrahšie, vychádzalo na 6,50 eura za kilogram oproti najlacnejšiemu nemeckému 5,91 eura (priemer za roky 2019 až 2024), ale malo napríklad najnižšie hmotnostné straty 2,9 percenta oproti šiestim percentám poľského mäsa.

Gondekovej záver je jednoznačný: „Výber slovenského bravčového mäsa je nielen otázkou kvality a chuti, ale aj nášho zodpovedného prístupu k nášmu zdraviu, zdraviu našich detí, našej peňaženke, celkovej ekonomike krajiny a ku klíme.“

Zvýšiť podiel slovenského bravčového mäsa na pultoch obchodov nebude jednoduché. Do chovu ošípaných by bolo žiaduce naliať takmer 100 miliónov eur a do spracovateľského priemyslu 86 miliónov eur, povedal riaditeľ SACHO Martin Nevoľný. Kde však vziať peniaze, keď treba konsolidovať štátne financie? Štátny tajomník rezortu pôdohospodárstva Jozef Smatana priznal, že slovenská ekonomika nemá také zdroje ako nemecká. Na podporu chovu sa pripravujú cielené podporné schémy, ale už teraz je vari jasné, že uspokojiť potreby chovateľov a spracovateľov nebude možné v tom rozsahu, ako by bolo žiaduce.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….