Slovensku závidia doliny apokalypsy. Sú plné života a nádeje

Život tu prekvitá. Ubehlo 20 rokov, čo pozoruhodný príbeh dvoch tatranských dolín, Tichej a Kôprovej, fascinuje vedcov. Európska komisia ho dokonca kladie za vzor pre celú Európu.

Presne pred dvomi dekádami to bola odpísaná krajina. 19. novembra 2004 Vysoké Tatry spustošila víchrica Alžbeta, dolámala stromy na 12-tisíc hektároch, akoby zrovnala so zemou tretinu Bratislavy. Fotografie boli desivé, novinové titulky nariekali o mesačnej krajine. A mnohí vedci nechápali – prečo sa priväzujú aktivisti k stromom a bránia strojom, aby pozbierali popadané drevo? Čo tu chránia? Smrekové „pole“? Tu nie je žiaden prales hodný ochrany. Veď tieto popadané smreky pred vyše polstoročím vysadil človek.

Málokto aktivistom veril. Málokto tušil, že ochraňujú nádej. Dnes je z pohľadu vedy jednoznačné, že ide o úspešný príbeh. Ktorý by sa neuskutočnil, nebyť ďalšej sily, mohutnejšej ako víchrica – ľudskej odvahy. Aktivistov, ochranárov, odborníkov a úradníkov, ktorí sa nebáli vzdorovať a zabránili ťažbe v Tichej a Kôprovej doline.

Neveria, že sa vráti príroda

Začnime ale v Bratislave. Na workshope venovanom najnovším envirotrendom debatujú ľudia zapálení pre zdravé životné prostredie, milujúci prírodu. Zrazu zaznie výčitka: Ty veríš, že budeme mať znova priezračné potoky s rybami? Lúky s motýľmi? Pralesy? Nebuďme naivní!

Nie je to osamotený názor. Varoval pred ním už pred desaťročím Edward O. Wilson, jeden z najuznávanejších prírodovedcov, v útlej knižke Half – Earth (Polozem). Cituje environmentalistu Erlea C. Ellisa z Univerzity v Marylande v USA: „Prestaňte sa usilovať zachrániť planétu. Príroda je preč. Žijete na použitej planéte. Ak vás to trápi, skúste to prekonať. Žijeme v Antropocéne.“

Sú ďalší vedci, ktorí presviedčajú, že sa treba zmieriť s tým, že človek zničil planétu natoľko, že niet cesty späť. Že sa všetka tá úžasná príroda, všetky jej tvory, už nikdy nevrátia. Vraj je to naivný sen. Ide o jednu z najnebezpeč­nejších myšlienok. Legitimizuje ničenie prírody, ospravedlňuje zaostalé, nedospelé narábanie so svetom. Je to vo svojej podstate rovnako nebezpečná myšlienka ako tá, ktorá hovorí, že celý dnešný svet je zlý, ľudia sú zlí a vraj je naivné venovať úsilie pozitívnym ideám, slušnosti, etike.

Nič z toho nie je naivné. Dôkazy ležia práve v Tichej a Kôprovej doline.

Čítajte viac Zachránili sme pralesy. Zachránia nás?

Rieka, z ktorej sa môžete napiť

Prichádzajú ich študovať vedci z rôznych kútov Európy v rámci projektu pod názvom wildE. A pozor, nie sú to len environmentalisti, ale najmä experti zo sociálnych vied či z ekonómie. V rámci celej Európy sa vytypovalo osem lokalít, na ktorých budú vedci do hĺbky skúmať, ako môžu územia, ktoré sa ponechali divočine, pomôcť Európskej únii dosiahnuť klimatické, ekonomické a sociálne ciele.

Nejde tu o žiadne meditovanie nad divokou prírodou bez ľudí. Práve naopak. Vedci budú analyzovať riešenia, ktoré efektívne pomôžu prírode aj ľuďom, oplatia sa biodiverzite aj ekonomike.

Mám tú česť prejsť sa s týmito vedcami Tichou dolinou. Práve sa zastavujú pri rieke Belá, aby sa dozvedeli, že ide o jednu z posledných divokých riek v strednej Európe. Môžete sa z nej napiť. „Naozaj?“ neveriacky po sebe hodia očkom. Priamo z rieky?

Z Tichej a Kôprovej doliny tečie okrem skvelej vody sloboda a pozitívna energia. Nie je to básnická metafora, ale fakt. Obe doliny sú domovom zvláštneho javu.

Už si mysleli, že vyhynul

Tu neubúdajú, ale vracajú sa vzácne druhy. Huby, hmyz, vtáky, rastliny. Vracajú sa v takej miere, že tu prestávajú byť vzácne, sú bežné a šíria sa do okolia. Tatranský národný park je jediné miesto na Slovensku, kde sa darí ikone horských lesov – hlucháňovi hôrnemu. Jedine tu jeho populácia podľa výskumu rastie. Všade inde tento úžasný tvor – hynie.

Čítajte viac S hlucháňom zomiera pravda

Vedci tu len nedávno objavili mimoriadne vzácny druh lišajníka, ktorý desaťročia považovali za vyhynutý na Slovensku – Usnea scabrata. V Kôprovej doline výskumníci zaznamenali vôbec najviac druhov lišajníkov a húb spomedzi všetkých skúmaných smrekových pralesov na Slovensku.

V oboch dolinách skoro vôbec nehorelo, aj keď tým pred 20 rokmi strašili lesohospodári. Ponechané vysušené stromy mali vzbĺknuť ako vatra. Nestalo sa. Drvivá väčšina požiarov v území za uplynulé dve desaťročia bola na plochách, kde sa – ťažilo.

Foto: Andrej Barát

jesen ticha Tichá dolina na jeseň. Pekne vidieť, ako sa pomedzi suché stromy dvíha nový les.

Nezožral to tu lykožrút. Štúdia Slovenskej akadémie vied a Štátnej ochrany prírody jednoznačne ukázala, že tam, kde sa nezasahovalo, bol počet stromov zabitých lykožrútom nižší ako na plochách, kde sa zasahovalo, čiže ťažilo.

Už v úvode Tichej doliny, kúsok za grandhotelom, si každý môže pozrieť zvláštnu líniu tiahnucu sa úbočím Žeruchy. V spodnej časti je les, ktorý sa ešte zachraňoval rúbaním. V hornej časti je les, ktorý sa zachraňoval – nechaním na pokoji. Je zreteľne vidieť, že les v hornej polovici, kde sa nezasahovalo, je po 20 rokoch oveľa mohutnejší, pestrejší. V spodnej polovici jasne vidieť, ako sa z lesa „zachráneného“ pílami (vychovaného sekerami) odvaľuje pôda.

Ale to všetko sú už známe fakty. Pozornosť expertov z projektu wildE pútajú nové súvislosti, ktoré sa len teraz vo vede začínajú brať do úvahy.

Dedičstvo celej Európy

Arndt Hampe, koordinátor projektu, je výskumným riaditeľom francúzskeho inštitútu INRAE (ide o nástupcu najstaršieho výskumného ústavu v Európe – INRA). Má sivú bradu a prenikavé oči vedca, ktorý musel navštíviť veľa inšpiratívnych miest. Zrazu sa odhodlane zadíva.

„To, čo som dnes v Tatrách vnímal, bolo impozantné. Nikdy som nevidel také zachované miesta na takej ohromnej rozlohe. V Karpatoch sú určite aj ďalšie podobné lokality, ale toto je naozaj výnimočné. Viete, toto miesto nemá len národný význam, je dôležité pre celú Európu.“ Moju otázku – prečo – mi odpustí s trpezlivým úsmevom.

Čítajte viac Človek hryzie poslednú divočinu

„Je to predsa dedičstvo! Niečo, čo sme na mnohých miestach stratili. Ale vy ste si to udržali.“ Ale akú má hodnotu? Sú tatranské doliny významné pre rekreáciu? Alebo by mohli mať väčší význam ako zdroj dreva?

Rekreácia sa dá spočítať. Možno zrátať počet hotelov, kempingov, objem služieb, tržieb, počet prenocovaní návštevníkov, množstvo minutých peňazí, zaplateného parkovného a podobne. Ak vlastnia hotely a kempingy domáci, peniaze sa vracajú do regiónu. Ak vlastnia hotely cudzí, peniaze idú z krásneho regiónu krásne preč.

Ale šéf výskumníkov Hampe pridáva namiesto konkrétnych čísel iný postreh. Dnes je podľa neho často vidieť, akoby ochrana prírody stála v rozpore s rozvojom miestnych komunít. „Je ambicióznou výzvou skĺbiť to, ale dá sa to. Existuje veľa príkladov zo sveta, kde to funguje veľmi dobre.“

Foto: Andrej Barát, Pravda

hampe Do ekonomiky musíme začať počítať aj riziká, mieni šéf výskumníkov Arndt Hampe.

Netreba sa vydať ďaleko, na iné kontinenty. Stačí rakúsky Národný park Donau Auen, kúsok za Devínom. Národný park Šumava v Česku. Alebo Národný park Bavorský les v Nemecku, región, ktorý bol odpísaný, lebo bol hraničný. Po dekádach existencie národného parku je to región, ktorý sa práve vďaka obnove divočiny ekonomicky vzchopil. Sú to aj lokality, ktoré skúma projekt wildE – Coillte (Írsko), Antarr, Sabor (obe Portugalsko), Ruhrgebiet (Nemecko) či Sveaskog (Švédsko).

Pozrime sa však aj na hodnotu dreva, dosiaľ predstavuje dôležitý argument a obhajovala sa ňou aj pred 20 rokmi nutnosť ťažiť v Tichej a Kôprovej doline.

Podcenili sme silu pralesa

Drevom sa šermuje ako niečím udržateľným, bio, eko, niečím, čo viaže uhlík a pomôže klíme. Lyžice, hračky, stoličky, podlahy, domy z dreva sú krásna vec. Ale ich význam pre bezpečnú budúcnosť sa zveličuje.

Český lesnícky profesor Miroslav Svoboda to vysvetlí počas krátkeho, no strmého stúpania úbočím Tichej doliny, ani sa pritom nezadýcha. „Ak les premeníme na drevené produkty, vôbec efektívne neviažeme uhlík, ako si veľká časť ľudí myslí. Väčšina drevených produktov má obmedzenú životnosť, ide o papier alebo palivo. Iba malé percento vyrúbaného dreva skončí v nábytku, podlahách alebo v domoch.“ Štúdia z magazínu Ecosphere to vyrátala presne. Iba štyri percentá (uhlíka) skončia v produktoch, ktoré sa používajú 30 až 90 rokov. Zhruba 66 percent ide na produkty, ktoré neprežijú ani tri roky – palivo a toaletný papier.

Výrobky z dreva sa preceňovali, staré lesy podceňovali. Až do tohto roku.

V lete vydala Česká poľnohospodárska univerzita v Prahe tlačovú správu s odvážnym titulkom – Prevrat v európskych lesoch? Informuje o štúdii, ktorá vyšla vo vedeckom časopise Communications Earth & Environment (patrí pod rešpektované portfólio Nature). Zozbierala robustné dáta – údaje z asi 8 000 výskumných lokalít z 27 krajín. Výsledky sú jednoznačné – všetky doterajšie odhady významu prirodzených lesov z pohľadu viazania uhlíka boli výrazne podhodnotené. Staré lesy nie sú slabé, sú mocné. A môžu Európanom pomôcť. Ochrana pralesov, pôvodných aj divočiacich lesov vie významne prispieť k dosiahnutiu klimatických cieľov.

Ide o dôležité zistenie. Pretože veľa lesov a ich majiteľov dnes stojí pred rozhodnutím – rúbať? Oplatí sa to?

Polovicu dreva spálime. Treba to zastaviť!

Profesor Svoboda, spoluautor štúdie, to vysvetľuje na príklade. Predstavme si 100-ročný bukový les. Máme dve možnosti. Stromy vyrúbeme, vyťažíme, spracujeme, nasadíme nový les. Alebo – necháme les rásť ďalšie dekády.

Ak les necháme rásť, bude to mať podľa Svobodu dva benefity. Po prvé, neuvoľníme uhlík, ktorý je v lese už viazaný (ak by sme ťažili, uvoľnili by sme značné množstvo uhlíka, pripomeňme si palivo a toaletný papier). A po druhé, o ďalších 30 rokov bude celkové zadržané množstvo uhlíka v takomto lese oveľa vyššie.

Podľa profesora je dôležité sa na súčasné lesy pozerať v horizonte 30 rokov. Pretože toľko, vlastne už len 25 rokov, nám zostáva do prelomového roku 2050, keď by mala naša civilizácia stlačiť emisie na nulu.

Práve staré lesy, ale aj odpisované miesta, ktoré môžu zdivočieť podobne ako Tichá dolina, nám môžu získať drahocenný čas, kým prejdeme na bezemisné technológie.

Má to ale háčik. „Biznis a priemysel majú rady lacné riešenia,“ naznačuje lesnícky profesor. „EÚ dnes spáli polovicu spotreby dreva! Spaľuje sa v obrovských spaľovniach, obzvlášť v západnej Európe. Napríklad Dánsko, Belgicko, Holandsko sa vystatujú tým, koľko majú zelenej energie z biomasy. Lenže táto biomasa sa dováža z lesov mimo EÚ. Rúbu sa tropické pralesy, ktoré sa celé štiepkujú, naložia na tanker a – spália sa u nás! Je navyše obrovskou chybou, že EÚ to dotuje. Malo by to okamžite prestať. Peniaze by sa mali používať na podporu čistých technológií. Pálenie dreva nie je uhlíkovo neutrálne!“

Ale čo máme potom z lesov, ktoré necháme tak?

Čítajte viac Ak nie teplo z plynu, tak z dreva? Za akú cenu?

Učiteľ rozmanitosti

Borovice limby sa v jemnom vetre ohýbajú. Arndt Hampe ich sleduje, vdychuje plnými dúškami silice a rozrozpráva sa o inom „vánku“. Spoločenskom. Možno aj z neho bude čochvíľa víchrica.

Aj v Tichej doline rástlo pred niekoľkými desaťročiami podľa neho takmer dokonalé „pole na drevo“. Smreková monokultúra. „Ak všetko dobre funguje, je to vysoko efektívne. Lenže takéto systémy sú mimoriadne náchylné na riziko. A práve toto sa dlho vôbec nebralo do úvahy.“

Podľa šéfa výskumníkov pribúdajú nové a nové štúdie, ktoré potvrdzujú, že potrebujeme rozmanitejšie systémy. Aké rozmanité? To môžeme zistiť jedine na takýchto miestach, ktoré spravuje príroda. Niečo už vieme, ale stále sú mnohé väzby záhadou. Arndt Hampe práve vstúpi do hornej hranice lesa, odkryje sa výhľad na dolinu a jej neuveriteľne pestrý les.

„Pribúdajú štúdie, ktoré hovoria, že lesný systém s čo najväčšou rozmanitosťou je oveľa odolnejší, ale aj húževnatejší,“ pokračuje a použije pritom dva anglické výrazy. Resistent a resilient. Oba sa často prekladajú do slovenčiny zhodným slovom – odolný. Ale vedec zdôrazňuje kľúčový význam slova resilient. Preložme ho v tomto kontexte ako húževnatý. „Odolnosť znamená, že niečomu odoláte, zvládnete to. Ale húževnatosť ukazuje, že sa dokážete vzchopiť, obnoviť.“ A toto Tichá dolina dokázala. Vzchopila sa, aj keď jej takmer nikto neveril. Ako? Práve to je predmetom vedeckého záujmu.

Ak sa vedcom podarí tieto procesy pochopiť, pokúsia sa ich preniesť do človekom spravovaných území. Je to náročné, pretože je to zložité. A vedúci projektu priznáva, že to môže spôsobiť zníženie produktivity. Lenže rozvíjanie ekologických procesov môže vo výsledku výrazne pomôcť. Aj finančne. „Ak ponecháme prírode priestor na tých správnych miestach, bez toho, aby sme exploatovali aj posledný štvorcový meter, môže to znamenať významný ekonomický prínos.“ Ale aký?

Kultúra, ktorá ignoruje škody, sa musí skončiť

Arndt Hampe rozpráva o Holandsku, kde ponechanie aj malých častí riek prírode šetrí obyvateľstvo od škôd na povodniach. To isté zaznamenávajú v Česku, Rakúsku, ale takisto aj v hornej časti povodia rieky Belá, ktorá pramení vo dvoch skúmaných dolinách.

Škody a riziká. Obe veličiny podľa Hampeho až dnes a len veľmi pomaly vstupujú do spoločenských úvah. „Máme v spoločnosti zakorenený taký zvyk, je to vlastne kultúra. Že riziko je vec verejná,“ mieni. Ak sa udeje katastrofa, kalamita, povodeň, je tu štát, aby pomáhal. „Ide však o obrovské škody.“ Podľa Arndta si ich do celkovej bilancie musia zarátať – výrobcovia.

Snaha súkromníkov o zisk je podľa neho v poriadku. Ale my dnes vieme identifikovať, čo konkrétna snaha o zisk môže priniesť. Vyrúbaný starý les môže viesť k povodniam. Rieka zničená malými vodnými elektrárňami, ktoré sa vyhlasujú za ekologické zdroje energie, môže krajinu vysúšať. Firmy zarábajúce na fosílnych palivách historicky prispeli k otepleniu, k smrtiacim horúčavám, ktoré zabíjajú desaťtisíce ľudí (písal o tom napríklad Jeff Goodell v knihe The Heat Will Kill You First, v slovenčine vyšla tento rok pod názvom Horúčava).

Čítajte rozhovor Zisky ťažiarov sú obrovské, ide im len o vlastné blaho. Príroda a verejnosť sú vedľajšie

Na všetky z týchto katastrof sa nakoniec vždy poskladáme všetci. „Musíme to pomenovať veľmi jasne. Tieto škody predstavujú miliardy eur. Je to veľmi veľa peňazí. Preto, ak máme systémy, ktorým dovolíme, aby ich obnovila príroda a ktoré následne dokážu znižovať riziká a škody, je to skvelá príležitosť!“ zvolá Hampe.

Ale napokon takáto debata stále zabúda na najväčší balík peňazí. Nie je to hodnota rekreácie, dreva, vedeckých poznatkov ani hodnota ušetreného majetku. Podľa environmentálneho ekonóma Tima de Kruiffa z Kodanskej univerzity v Dánsku prehliadame čosi oveľa cennejšie.

Stačí, že si

Všetci zataja dych. Medzi koláčmi kosodreviny sa na tráve pasie medvedica s tromi medvieďatami, poskakujú v bielych golieroch. Až teraz je zážitok z tatranskej divočiny kompletný.

Tim de Kruiff je v úžase. A ja sa priznám, že tiež, ale skôr z toho, ako mi tesne pred týmto okamihom odpovedal na otázku – čím je divočina pre nás dôležitá?

„Príroda nám dáva veľa hodnôt, ktoré nie sú a ani nemôžu byť súčasťou trhu. Ale musíte s nimi kalkulovať. Inak celá spoločnosť tieto hodnoty stratí. Ak sa budeme zhovárať o zárobkoch z turizmu, z ťažby alebo o uhlíku, či o ušetrených škodách pri povodniach, ide o slušné sumy peňazí. Sú dobré. Ale stále nám bude chýbať veľký diel. V skutočnosti je oveľa významnejšou hodnota, ktorú ľudia prisudzujú tomu, že takéto územie vôbec existuje – že Tatry sú, a že tu budú aj pre ich deti.“

Čítajte viac Ako zarobiť na krajine? Dať jej pokoj

Toto ekonómovia nazývajú pojmom non-use values, neúžitkové hodnoty prírody. Dá sa vyskúmať, aká je ochota ľudí za ne zaplatiť. „Ukazuje sa, že neúžitková hodnota môže byť dva- až trikrát vyššia ako napríklad rekreácia. Toto jednoducho musíme započítať do úvah. Tatry sú nielen národným, ale aj medzinárodným symbolom divočiny.“ Ľudia sú podľa Kruiffa ochotní platiť za to, že Tatry budú existovať v divokej podobe aj naďalej. Ako?

Foto: Andrej Barát

kruiff Pri výpočtoch zabúdame na to najcennejšie, hovorí ekonóm Tim de Kruiff.

Ekonóm odkáže na dažďové pralesy. „Nikdy som ich nenavštívil. Ani mnoho iných ľudí dažďové pralesy nikdy nenavštívilo a aj napriek tomu sú títo ľudia ochotní každý rok prispieť organizáciám, ktoré ich ochraňujú. Prečo? Pretože považujú za dôležité, hodnotné, že dažďové pralesy existujú. A rovnako je to aj s Tatrami.“

Ešte sa však vynorí jedno nečakané porovnanie.

Mimikry divočiny a kultúry

Amazónia je etalónom večnej divočiny. Aj vedci boli presvedčení, že tu nejaká civilizácia nikdy nemohla existovať. Nanajvýš malé kmene.

Začiatkom tohto roka napísala reportérka BBC Georgina Rannard správu o fantastickom archeologickom objave. Vedci v Amazónii objavili mesto postavené asi pred 2 500 rokmi. Podľa odhadov žili na rozlohe 300 km2 desaťtisíce, ak nie státisíce (!) ľudí. Pre približnú predstavu, aké obrovské územie zabrali a pozmenili, sa treba pozrieť z výšky na Bratislavu alebo Košice.

Zhruba pred 1 500 rokmi mesto zaniklo. Malo to byť „odpísané“ miesto poznačené človekom, už to nebol predsa prales. Lenže znova prerástlo pralesom. Natoľko, že dlho „klamalo“ vedcov, ktorí neverili, že by v amazonskej divočine mohla byť kultúra. Podobne ako pred 20 rokmi len málokto veril, že by sa z tatranskej smrekovej monokultúry mohla vzchopiť divočina.

Za ten čas sa pohľad zmenil. Naozaj je možné vrátiť divočinu do území, ktoré poznačil človek. Oplatí sa to. Nič nie je stratené.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….