Sociologička Kusá: Je mýtus, že najohrozenejší chudobou sú seniori

Upozorňuje na to, že najohrozenejšou skupinou obyvateľov sú deti. Práve preto by štát podľa nej mal viac finančne podporovať rodiny s deťmi. Téza, že nízkymi dávkami bude štát motivovať rodičov, aby pracovali, podľa nej nie je správna. „Vyššie detské prídavky ale prispejú k tomu, že deti nebudú hladovať. Rodinný balík Igora Matoviča mal, samozrejme, chyby. Daňový bonus nepomáha ľuďom, ktorí nepracujú alebo pracujú za nízku mzdu. Aj to mal byť motivačný prvok k práci. Faktom ale je, že časť najchudobnejších obyvateľov Slovenska žije v regiónoch, kde nie je práca,“ vysvetľuje v rozhovore. Upozorňuje tiež na veľké rozdiely v podpore rodín medzi Slovenskom a Dánskom, v rozhovore tiež objasňuje, ako vníma životnú úroveň na Slovensku.

Ako je na tom obyvateľstvo z pohľadu životnej úrovne?

Štatistický úrad Eurostat sa v prieskume Eurobarometer pravidelne obyvateľov pýta na to, ako hodnotia svoju finančnú situáciu. Veľká časť, až 35 percent slovenských domácností, hodnotila na jar tohto roku prežívanú situáciu ako zhoršenie oproti roku 2019. Optimisticky sa do budúcnosti dívalo sotva 18 percent respondentov. Viac ako štvrtina očakáva do piatich rokov ďalšie zhoršenie životnej úrovne. Pocit, že situácia je horšia ako pred piatimi rokmi, je rozšírený vo väčšine európskych krajín. Toto sa dá pripísať rastúcim cenám energií a inflácii. Tá u nás v uplynulých rokoch bola zakaždým vyššia ako desať percent. Výdavky domácností na potraviny boli podľa Štatistického úradu v roku 2023 o 38 percent vyššie ako v roku 2020. Náklady na život jednoznačne stúpli.

Čítajte viac Extrémne nízky príjem aj málo peňazí na jedlo. Situácia chudobných ľudí je ťažká, sú ich státisíce

Situáciu zhoršila aj pandémia.

V pandémii množstvo ľudí nemohlo pracovať alebo pracovali na skrátený úväzok. Nejaké peniaze od štátu dostali. Neprepadli sa do štatistiky nezamestnaných, ale mali nižšie príjmy, čo spôsobilo, že narástla chudoba pracujúcich.

Narástlo riziko príjmovej chudoby aj sociálna a ekonomická deprivácia. Opäť rastie podiel tých, ktorí sú vo finančnom strese a nevedia zvládať nečakané mesačné výdavky. V tejto situácii je viac ako štvrtina domácností, celkovo 29,3 percenta. Pred desiatimi rokmi to bolo horšie, celkovo o desať percentuálnych bodov viac, ale aj tak je to vysoký podiel. Medziročne sa prudko zvýšila aj chudoba detí v domácnostiach s vysokou pracovnou intenzitou: zo 6 na 11 percent.

Spomínali ste mi, že v týchto údajoch je paradox. Aký?

Paradoxné je, že v Bratislavskom kraji, kde je najnižšie riziko príjmovej chudoby, je najvyšší podiel domácností, ktoré nedokážu zvládať neočakávané výdavky.

Čítajte viac Rodičovský dôchodok po novom: drvivá väčšina penzistov si pohorší

Keď sa v Bratislave pokazí práčka, je to problém pre jednu zo štyroch domácností?

Ten pomer je horší, je to dokonca jedna z troch domácností, v Bratislavskom kraji je to 39 percent domácností.

Prečo tak veľa?

Problém sa objavuje pri pohľade na schopnosť jeho obyvateľov napĺňať niektoré potreby. Je to tak zrejme preto, že v tomto regióne sú najvyššie životné náklady. Veľké množstvo domácností v ekonomicky aktívnom veku je zaťažených hypotékou a tiež sú tu vyššie sociálne očakávania, ktoré sa týkajú napríklad cestovania na dovolenky.

Ľudia teda nie sú ohrození príjmovou chudobou, ale na pokrytie životných nákladov ich príjem nestačí.

Áno, ale nie je to problém iba Bratislavského kraja. Všeobecne platí, že počet ľudí, ktorých domácnosti nezvládajú nečakané výdavky, teda nemajú úspory, je dvakrát až trikrát vyšší ako ľudí, ktorých sa týka príjmová chudoba. Riziko príjmovej chudoby sa v roku 2023 týkalo 14,3 percenta obyvateľov Slovenska, no nečakané výdavky nezvládalo až 29,3 percenta. Napríklad týždennú dovolenku mimo bydliska si nemohlo dovoliť 36,2 percenta obyvateľov.

Indikátor príjmovej chudoby nás radí medzi európske štáty, kde nie je celkové ohrozenie chudobou veľké. Chudobou sú ale mimoriadne ohrozené domácnosti nezamestnaných ľudí. Je to tak preto, že náš sociálny systém nejako neuľahčuje život ľudí bez práce. Vysoké riziko chudoby postihuje aj domácnosti s jedným rodičom a aj rodiny s väčším počtom detí.

Čítajte viac Byty v Bratislave sú drahšie ako v Ríme, predáva sa ich však čoraz viac

Kto sú teda najmenej a najviac ohrození ľudia?

Najmenej ohrození sú pracujúci. Ak sa pozrieme na demografické skupiny, najviac ohrozené sú deti a mladí do 18 rokov. Podiel ohrozených chudobou je v ich prípade až 22,6 percenta. Najmenej ohrození sú seniori. Riziko príjmovej chudoby vo vekovej skupine nad 65 rokov je 9,6 percenta, kým celonárodný priemer je 14,3 percenta.

Jednotlivé vlády sa ale správajú úplne opačne, veľmi silne obhajujú záujmy seniorov. Vlády sa doteraz zaštiťujú záväzkami, ktoré vytvorili voči seniorským organizáciám. Tie považujem za veľmi úspešné lobistické skupiny. Deti podobne silných obhajcov svojich záujmov nemajú – a to sa potom odráža v sociálnej politike.

Je teda mýtus, že k najohrozenejším skupinám obyvateľov patria dôchodcovia?

To je dlhoročný mýtus. Výnimkou sú osamelo žijúce ženy a čiastočne aj muži vo vyššom seniorskom veku. Tento mýtus čiastočne pochádza z predchádzajúceho režimu, kde početní seniori, niekdajší súkromní roľníci a živnostníci, živorili bez akýchkoľvek príjmov až do 70-tky. Až vtedy im vznikol nárok na nízky sociálny dôchodok.

Sledujem meranie EU-SILC od roku 2004 a seniori ako celok k najohrozenejším kategóriám nepatrili, vždy to boli deti. Z tohto problému sa snažil urobiť agendu len Igor Matovič, napokon aj na tom zákone sa mu rozpadla koalícia.

Problém Matovičovho balíka bol najmä v tom, akým spôsobom ho vláda prijala, koľko celkovo stál a aj to, že pomáhal viac majetnejším. Sedí to?

S tým sa čiastočne dá súhlasiť, najmä pri rodičovskom bonuse. No nielen pri ňom. Máme univerzálny systém prídavkov na deti, pričom v minulosti bol adresný. Zmenilo sa to počas Dzurindovej vlády. Matovičov balík je ale veľmi kritizovaný za to, že bol plošný. Faktom však je, že hranica nároku sa dá veľmi ťažko určiť. Príjmy sú u nás celkovo nízke. Kúpyschopnosť pomyselnej domácnosti, ktorá je v strede nášho príjmového rebríčka, je na úrovni domácnosti, ktorá sa podľa rovnakého merania v Rakúsku pokladá za ohrozenú chudobou.

O potrebe adresnosti sa hovorí aj teraz, keď sa debatuje o konsolidácii. Jedným bodom kritiky je to, že štát má šetriť na sebe a prepúšťať úradníkov. Som presvedčená, že ak má existovať adresná sociálna politika, budeme potrebovať viac úradníkov.

Keď sú najohrozenejšie deti, tak to znamená, že rodičia nedokážu vytvoriť dostatočné podmienky pre svoje deti? Čo to znamená?

Zásadnú rolu, pokiaľ ide o životnú úroveň rodín s deťmi, hrá rodinná politika. V tomto smere sme na tom najhoršie v Európe. Rozdiel v podieloch chudobou ohrozených domácností bez detí a s deťmi je u nás najvyšší. Napríklad v Dánsku je riziko chudoby domácností s deťmi výrazne nižšie ako riziko chudoby domácností bez detí.

V roku 2023 sa riziko chudoby v Dánsku týkalo 7,9 percenta domácností s deťmi a 14,9 percenta domácností bez detí. U nás je to naopak. Riziko chudoby domácností s deťmi je 18,3 percenta, domácností bez detí 9,3 percenta. Nie je to tak, že dánski rodičia by pracovali viac ako občania bez detí, je to dôkaz toho, že kľúčovú rolu hrá rodinná politika.

Čítajte viac Juraj Valachy: Vláda nebude môcť šetriť ako doteraz. Na rad budú musieť prísť nepopulárne opatrenia

Prečo?

Už Mikuláš Dzurinda a Ľudovít Kaník hovorili o tom, že vysoká ochrana rodín s deťmi demotivuje ľudí pracovať. Rôzne sociálne programy výrazne obmedzovali, aby si ľudia hľadali prácu. V čase ich reforiem malo Slovensko obrovský problém s vysokou mierou nezamestnanosti a v niektorých regiónoch boli stovky nezamestnaných na jedno pracovné miesto.

Túto filozofiu, že deti by nemali „živiť“ svojich rodičov, zdieľajú politici dodnes. Je pritom viacero európskych štátov, ktoré toto videnie sveta neuznávajú. V sociálnej politike berú ohľad na fakt, že deti sú veľmi zraniteľné a strádanie v detstve môže negatívne poznačiť rozvoj ich schopností a potom aj ich dospelý život. U nás to tak nie je. Starosť o ochranu detí pred chudobou ponechávame na rodičov. Toto vysvetľuje, prečo boli vlády vždy pomerne opatrné pri zvyšovaní prídavkov na deti, azda s výnimkou vlády Igora Matoviča.

Je riešením dvesto, tristo, päťsto eur pre rodiny s deťmi navyše? Nie je systémovým krokom skôr dobrá dostupnosť škôlok, prípadne zdieľané pracovné miesta?

Súhlasím. Vaša otázka naznačuje, že riešenie chudoby rodín s deťmi nevisí len na jednej dávke. Vyššie detské prídavky ale prispejú k tomu, že deti nebudú hladovať. Matovičov balík mal, samozrejme, chyby. Daňový bonus nepomáha ľuďom, ktorí nepracujú alebo pracujú za nízku mzdu. Aj to mal byť motivačný prvok k práci. Faktom ale je, že časť najchudobnejších obyvateľov Slovenska žije v regiónoch, kde nie je práca. Žijú v otrasných podmienkach, je nepredstaviteľné, aby sa tam deti mohli pripravovať do školy. V biednych obydliach sa ľudia nemôžu ani poriadne vyspať. Ak sa majú deti sústrediť v škole a ich rodičia pracovať, musia byť oddýchnutí.

Paradoxom je, že na západnom Slovensku sú pracovné miesta pre ľudí s nízkou kvalifikáciou, no najchudobnejší obyvatelia, napríklad z východného Slovenska, nemajú podmienky na to, aby sa za prácou presunuli. Čaká ich tu ďalšia bariéra – cenovo nedostupné bývanie.

Čítajte viac Šéf Woltu: Nižšia DPH potraviny nezlacní. Vznikajú nové dane a iné rastú, ceny pôjdu hore

Problém neobsadených pozícií vyžadujúcich nízku kvalifikáciu chce riešiť Erik Tomáš tým, že štát by mohol siahať na dávky ľuďom, ktorí odmietnu pracovať.

Zatiaľ je to nerozpracovaný nekonkrétny návrh. Inštitúcie sú len vyzvané, aby k nemu posielali pripomienky. Voľné pracovné miesta sú ale naozaj predovšetkým na západe krajiny. Tam si jeden nezamestnaný môže vybrať odhadom zo štyroch pracovných ponúk, ktoré sú pre neho vhodné. V Prešovskom kraji je to úplne opačne.

Kľúčové je teda umožniť ľuďom cestovať za prácou.

Áno, aj to. Z európskych fondov napríklad vznikol príspevok na presťahovanie. Fakticky sa z neho môže zaplatiť auto, ktoré presťahuje nábytok, no pre mnohých je nemysliteľné, že by dokázali zaplatiť trojmesačnú kauciu za nájom v obecnom byte. Úplne nemysliteľné pre nich je, že by napríklad platili komerčné ceny prenájmu v Bratislave. Podľa môjho názoru je problém v tom, že pre prakticky všetky obce bola bytová politika desaťročia príťažou. Mestá nečerpali štátne prostriedky na nájomné byty. Navyše, ak nejaké byty sú, v prevažnej miere sa neposkytujú ľuďom, ktorí za prácou migrujú, ale miestnym.

To všetko, o čom hovoríte, vytvára predpoklad pre generačnú, respektíve zdedenú chudobu, je to tak?

Je to tak, deti dosahujú horšie výsledky v škole, dospelí v práci. Napríklad ak dospelý zmešká jediný ranný autobus, ktorý ide z jeho obce, hneď získa nálepku, že je nespoľahlivý.

Čítajte viac Ekonómovia prepočítali, kto môže za zadlženú krajinu. Vyvrátili Ficove slová, ukázali na vinníkov

Kde treba začať, aby sa darilo s chudobou bojovať?

Je to viacfaktorový problém. Všetky opatrenia by ale mali smerovať k tomu, aby sa podarilo zastaviť odliv kvalifikovaných ľudí z chudobou postihnutých regiónov. Práve títo ľudia by vedeli hľadať a vytvárať miestne riešenia. Potrebná je miestna znalosť, poznanie regionálnych aktérov a ich získanie pre spoluprácu.

Investovať je však nutné aj do sociálnych dávok, no politici sú takmer naprieč politickým spektrom proti. Používajú práve argument o tom, že ľudia musia byť motivovaní k práci a že práca je hlavným riešením chudoby. Žiaľ, aj nárast chudoby pracujúcich a nárast položiek sociálnej a materiálnej deprivácie v posledných rokoch ukazuje, že to tak nie je.

Rodičia by potrebovali uľahčiť mobilitu za prácou a zároveň zabezpečiť starostlivosť o deti. A ideálne príležitosti v miestnej sociálnej ekonomike. Rôzne daňovo zvýhodnené drobné výroby či služby na mieru danému regiónu môžu rozvíjať predovšetkým miestni ľudia. To nebude robiť veľký zahraničný investor. Veľmi nepriaznivé je, že ľudia, ktorí by to mohli uskutočniť, už z najviac postihnutých regiónov odišli. V niektorých obciach s veľkým počtom ľudí bez práce je sociálny podnik, ktorý zamestnáva päť ľudí a zametajú ulice. Taký sociálny podnik ponecháva väčšinu obyvateľov bez šance na lepší život.

Upozorňujete, že životné minimum neplní svoju rolu. Prečo ho treba meniť?

Problém je v tom, že životné minimum má byť nastavené tak, aby ľuďom zabezpečilo minimálny štandard, ktorý sa v konkrétnej spoločnosti považuje za dôstojný život. To dnes na Slovensku neplatí. Veľmi záleží na tom, ako sa životné minimum vypočítava. Tí, pre ktorých je dôležitá kondícia verejných financií, o životnom minime hovoriť nebudú. Zvýšenie životného minima by totiž mohlo znamenať veľký tlak na verejné financie.

Narážate na to, že na životné minimum je naviazaných veľa dávok.

Áno. Je to častý argument, keď niekto v súvislosti so životným minimom začne hovoriť o ľudských právach a dôstojnom živote. Veľmi veľa dávok by sa muselo reformovať. Najzákladnejšia dávka, teda dávka v hmotnej núdzi, je však viac ako dve desaťročia od životného minima odpojená. Znamená to, že poberateľ dávky v hmotnej núdzi sa na úroveň životného minima nedostane.

Výška životného minima sa v minulosti stanovovala aj na základe normatívnej predstavy, čo všetko by sa malo nachádzať v spotrebnom koši, ktorý je potrebný pre dosiahnutie najskromnejšieho, ale stále slušného života. Tento kôš sa ocenil, a tak sa vytvorilo životné minimum.

Naposledy sa na základe takejto analýzy vytváral v druhej polovici deväťdesiatych rokov. Odvtedy sa veľa zmenilo, no spotrebný kôš sa neprehodnocoval. Životné minimum sa len zvyšuje podľa miery inflácie, respektíve rastu výdavkov nízkopríjmových skupín.

V roku 2007 aj vznikla pracovná skupina pre rekonštrukciu životného minima, bola som jej súčasťou. Lenže prišla hospodárska kríza a pracovná skupina sa prestala stretávať. Teraz sa téza o rekonštrukcii životného minima opäť objavila v programovom vyhlásení vlády. V týchto dokumentoch sa ale píše všeličo.

Čítajte viac Škola života nestačí. Tí, čo majú lepšie výsledky v škole, majú vyššie platy. Analytici zrátali, o koľko

Čo tým chcete povedať?

V tejto súvislosti zvyknem spomínať príspevok na bývanie. Zámer ustanoviť príspevok na bývanie ako štátnu sociálnu dávku sa už objavil v programových vyhláseniach troch vlád. Tretia vláda Roberta Fica ho mala dokonca v legislatívnom pláne na rok 2017. V Programovom vyhlásení vlády ho mal aj Igor Matovič a hovorí o ňom aj aktuálna vláda.

Navyše o príspevku na bývanie hovorí strana Progresívne Slovensko ako o svojej iniciatíve na riešenie viacerých problémov. Je to však finančne nákladný projekt a aj preto ho zatiaľ nikto nezrealizoval. Pritom práve príspevok na bývanie by podporil pracovnú mobilitu a riešil aj finančné ťažkosti jednorodičovských domácností a osamelých seniorov.

Je teda riešenie to, že by sa zmenil výpočet dávok naviazaných na životné minimum?

Môže to byť cesta, na druhej strane práve takýto systém podporuje adresnosť sociálneho systému. Na životné minimum je naviazaná napríklad výška nezdaniteľnej časti základu dane. Pri ľuďoch s nižším príjmom tvorí relatívne väčšiu časť príjmu, pri ľuďoch s vyšším príjmom menšiu. Môj názor ale je, že dávky je potrebné určite zvýšiť.

Tu sa dostávame k dlhotrvajúcemu sporu, že vzniká obava, aby dávky v konkrétnych prípadoch neboli vyššie ako minimálne zárobky. Ako sa na to dívate?

Legislatíva je nastavená tak, že to dnes nie je možné. Navyše, keď sa pozriete na vývoj minimálnej mzdy, tak na začiatku tohto storočia bola skutočne veľmi nízka. Zisťovanie EU-SILC sa u nás robí od roku 2005 a boli roky, keď čistá minimálna mzda bola nižšia ako vypočítaná hranica rizika chudoby. Pre odborárov sa to stalo silným argumentom, keď žiadali zvyšovanie minimálnej mzdy.

Postupne, aj zásluhou sociálno-demokratických vlád a tlaku odborov, skutočne rýchlo rástla. To sa o životnom minime povedať nedá. Tým pádom rastie minimálna mzda rýchlejšie ako nezdaniteľná časť základu dane. Aj preto by bolo potrebné životné minimum dvíhať rýchlejšie. Ak by to fungovalo, nebol by možno potrebný daňový bonus.

Aký je teda váš pohľad na súčasnú minimálnu mzdu? Je tento problém nízkych minimálnych zárobkov vyriešený?

Napríklad pre jednotlivca, ktorý žije sám a má nízke výdavky spojené s bývaním, môže minimálna mzda byť dostačujúca na krytie životných nákladov. Ak je ale domácnosť s troma deťmi, pričom jeden rodič pracuje za minimálnu mzdu a druhý je s deťmi doma, tak to, samozrejme, nestačí a tá rodina trpí. Vtedy by mal vstupovať do hry sociálny systém, osobitne dávky pre rodinu.

Ako bude vývoj chudoby vyzerať v ďalších rokoch? Dáta ukazujú nárast počtu chudobných ľudí, no je to spôsobené posunom v čase a tieto údaje nezohľadňujú štedrejšiu sociálnu politiku od roku 2023.

Očakávam, že údaje EU SILC za rok 2024 – referujúce k príjmovej situácii v roku 2023 – ukážu mierny pokles domácností s deťmi v príjmovej chudobe. K poklesu ich príjmovej chudoby by mal prispieť rodinný balík Igora Matoviča. Nie je to paradox, ak sa porovnávajú iba príjmy, tak nevidno vplyv inflácie. Tá sa zrejme odrazí na ďalšom raste neuspokojených základných potrieb, teda na raste materiálnej a sociálnej deprivácie. Ak ide ale o životné podmienky, teda o sociálnu depriváciu, môže pokračovať negatívny trend.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….