Stane sa krajina, ktorá dala svetu víno, raz členom EÚ?

Gruzínsko i Arménsko od rozpadu Sovietskeho zväzu v roku 1991 prešli neľahkou cestou. Ich osud bol poznamenaný dominanciou Ruska v kaukazskom regióne ako aj inými silnými hráčmi v oblasti – Tureckom a Iránom.

Hoci obe krajiny s Európou spája kresťanstvo, ktoré prijali o takmer 600 rokov skôr ako Slovensko, obe zostávajú pre nás veľkou neznámou.

Gruzínsko získalo v decembri minulého roka štatút kandidátskej krajiny EÚ a Arménsko s úniou od roku 2018 intenzívne spolupracuje, no ich začlenenie do únie bude ešte tŕnistá cesta – ak sa to v najbližších dekádach vôbec podarí.

Pohnuté dejiny v posledných 30 rokoch

Gruzínsko je politicky veľmi polarizované. Koncom októbra krajinu opäť čakajú osudové voľby. Či vyhrá proruský Gruzínsky sen ovládaný miliardárom Bidzanom Ivanišvilim, alebo proeuróspka opozícia, je vo hviezdach. No ani výhra jednej strany nebude znamenať veľký obrat.

Gruzínsko sa do pamäti ľudí a geopolitického diania zapísalo najmä vojnou s Ruskom v roku 2008. Vtedajší prozápadný, ale aj veľmi dobrodružný a teatrálny prezident Michail Saakašvili sa rozhodol získať kontrolu na Južným Osetskom. To rozhodlo brániť Rusko a výsledkom boli ruské tanky neďaleko Tbilisi. Presnejšie povedané, ani „odtrhnuté“ Abcházsko, ani Južné Osetsko neboli po rozpade ZSSR de facto nikdy autonómnymi súčasťami Gruzínska, iba de iure (podobne ako Kosovo v prípade Srbska). Obe oblasti sa dnes prezentujú ako nezávislé štáty, ale sú úplne závislé od Ruska. Zo štátov OSN Abcházsko a Južné Osetsko uznáva iba Rusko, Venezuela, Nikaragua, Sýria a Nauru. Stačí sa pozrieť na mapu a každý zistí, že Gruzínsko znamená pre Rusko na nestabilnom, etnicky a nábožensky rôznorodom Kaukaze to, čo Ukrajina v Európe.

Arménsko sa do svetového diania dostalo zase vojnami s Azerbajdžanom o Náhorný Karabach, ktorý minulý rok, zdá sa, natrvalo stratilo. V ochrane s trvalým nepriateľmi Azerbajdžanom a Tureckom Arméni stavili na Rusko, lenže to ich bez mihnutia oka zradilo. Pri vojne na Ukrajine Putin potrebuje priateľstvo Erdogana i Alijeva. A pred Arménskom sa nečrtá svetlá budúcnosť ani teraz: s Tureckom po krátkom otvorení má opäť zatvorené hranice, s Azerbajdžanom det­to.

Aspoň s Iránom naštartovali obchodnú výmenu. Ich hranica sa stáva okrem gruzínskej jedinou bránou do sveta a zárukou stability. Pretože akékoľvek úsilie pripojiť Nachičevan aj územne k Azerbajdžanu, by znamenalo zrušenie hranice (spojenia) s Iránom. Iba tento krátky geopolitický náčrt naznačuje, v akých iných podmienkach existujú tieto dve krajiny ašpirujúce o pričlenenie do EÚ, prostredia, s ktorým majú historicky i geopoliticky nie veľa spoločného.

Jedinečné víno, kuchyňa i pamiatky

Slováci cestujú do oboch krajín často. Do Gruzínska k moru (Batumi, Poti a Ureki) alebo lyžovať do Gudauri. Keď človek príde do Sakartvela – tak sa krajina menuje po gruzínsky (Gruzínsko je cudzí názov odvolávajúci sa na vlkov) – má pocit, akoby prišiel do niektorej susednej krajiny: zelené hory, doliny, nížiny. Hoci domy na dedinách majú trochu ruský ráz, sú zvonku neupravené (oveľa viac sú však ošarpané a zanedbané paneláky v mestách), majú tak trochu ruský nádych a popri domoch na povrchu sa tiahne plynovod (kvôli nestabilnej zemi). Krajina sa zdá povedomá, akoby bola európska, nie vzdialená tisíce kilometrov.

No keď sa človek ocitne na ulici v ktoromkoľvek meste, uvedomí si rozdiel: treba si dávať maximálny pozor na cestách. Gruzínci iba s veľkou mierou rozčúlenosti dajú na priechode prednosť chodcovi. Aj doprava naznačuje priepastný rozdiel medzi Európou a obomi ranými kresťanskými krajinami. Aj pre Slováka to môže byť šok.

Napríklad na hlavnej tepne do Ruska, kadiaľ chodia denne stovky kamiónov (ich doprava je časovo riadená), sú neraz kvôli rôznym prekážkam zápchy. Gruzínci, ktorí vedia, že sa nedá prejsť ani osobnými autami, drzo a bez akejkoľvek tolerancie sa pchajú v protismere do zákrut, len aby ušetrili minútu. Nedajú si povedať, radšej ešte viac zablokujú premávku. Tým sa nástrahy na cestách nekončia. Po krajine sa túlajú tisíce psov. Sú síce zaočkované, vykastrované a krotké, no pobehujú kade-tade. To by bolo ešte znesiteľné, lenže na ceste sa vyskytujú aj kravy a kone, ktoré vám kedykoľvek môžu vkročiť pred vozidlo, a neprejavujú pritom ochotu uhnúť sa. (Treba dodať, že Gruzínsko dalo Číňanom postaviť zhruba 60 km ciest s tunelmi – na spomínanej tepne do Ruska a hlavnej diaľnici z Tbilisi do Batumi. Aj tam je zem veľmi nestabilná… )

V Gruzínsku sú krásne pamiatky i príroda. V Kutaisi je katedrála Bagrati z 11. storočia. Bola však vyradená zo zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. Exprezident Saakašvili dal na jej boku postaviť pred zhruba 15 rokmi moderný výťah, ktorý nikam nevedie. Starobylé jaskynné mestečko Uplisciche zase bolo vyradené zo zoznamu UNESCO preto, že previsy skál, ktoré hrozili prepadnutím, boli spevnené betónovými podperami.

Kostolík Najsvätejšej Trojice v Gergeti síce nie je zapísaný v UNESCO, ale určite stojí za návštevu. Nachádza sa vo vyše dvojtisícovej výške nad morom a je od neho skvelý výhľad na vyhasnutú sopku Kazbek (5 054 m n. m.). Podľa legendy práve na tejto hore bol prikovaný Prometeus.

Foto: Igor Daniš

Kazbek, Gruzínsko Kazbek, 5 054 m.n.m, Gruzínsko

K pamiatkam UNESCO sa radí katedrála Svetiskoveli z 11. storočia (pôvodný kostol tam bol zo 4. storočia). Nachádza sa v meste Mccheta neďaleko Tbilisi. Toto mesto bolo spolu s Kutaisi a Tbilisi v minulosti hlavnou metropolou. Hoci katedrála Svetiskoveli bola dlho najväčšou v krajine, po roku 1989 bola v metropole vybudovaná ešte väčšia – Sameba (Katedrála Najsvätejšej Trojice), ktorá sa stala dominantou mesta.

Samotné Tbilisi má svoj názor odvodený od teplého siričitého vodného zdroja. Kúpele fungujú aj dnes. Nad mestom sa vyníma pevnosť Narikala, na ktorú sa dá dostať lanovkou. Celé mesto vystavané na kopcoch pozdĺž rieky Kura (Mtkvari) máte ako na dlani. Zaujmú novodobé výdobytky architektúry: klientske centrum pripomínajúce operu v Sydney, prázdne futuristické rúry, ktoré nakoniec nenaplnili svoj cieľ, nad mestom sa týčiaci monštruózny prezidentský palác s prístavbou (väčší ako Biely dom) či peší Most mieru. V centre zaujme hlavný bulvár, kde sa nachádzajú všetky dôležité inštitúcie a kde sa odohrávajú demonštrácie, ako aj pešia turistická zóna s reštauráciami a aj s modernými gýčovými atrakciami.

Rozhodne treba ochutnať gruzínske vína. V Gruzínsku sa začalo dorábať víno ako v prvej krajine na svete zhruba pred 8-tisíc rokmi. Na území sa pestovalo až 500 autochtónnych odrôd viniča, dnes sa vyrába víno asi zo 40. Osobitá výroba vína v hlinených nádobách kvevri je zapísaná do zoznamu UNESCO. Za ochutnávku stojí aj obľúbené Stalinovo víno (netreba si dať ujsť ani jeho múzeum v rodnom Gori majúce ruský ráz).

Dve Arménska a európsky Jerevan

Jerevan je úplne iné mesto ako Tbilisi. Centru dominuje priestranné Námestie republiky s veľkolepou fontánou (v metropole je ich skutočne mnoho), ale v meste sa nenachádza nejaké výhradne turistické centrum, iba krátka pešia zóna. Metropolu lemujú nespočetné ulice a bulváre plné reštaurácií a obchodov.

Netreba asi pripomínať, že gruzínska a arménska kuchyňa sú výnimočne chutné. Ako rarita v tomto ohľade stojí za zmienku samoobslužný motorest pri jazere Sevan. Je to gurmánsky skvost.

Ale späť k Jerevanu. Ďalšou dominanciou je gigantické schodisko Jerevanská kaskáda. Na vrchu s prekrásnou vyhliadkou na mesto. No tá je aj od Pamätníka arménskej genocídy, a najmä z Parku víťazstva, nad ktorým sa týči Matka Arménska. Tu treba poznamenať, že rovnako ako v prípade Gruzínska názov Arménsko je cudzí, po arménsky sa krajina menuje Hajastani.

Foto: Igor Daniš

Jerevan Jerevan

Keď má človek šťastie, biblický päťtisícový Ararat sa pred ním vyníma ako na dlani (a netreba prehliadať ani „menšieho brata“ – susediaci takmer štvortisícový Malý Ararat).

Oveľa lepšie je vidieť impozantný Ararat od kláštora Chor Virap (Hlboká kobka), ktorý je spätý s prijatím kresťanstva. Neďaleko areálu stálo staroveké mesto Artašat založené v roku 189 pred naším letopočtom. Dokonca na jeho výstavbe sa mal podieľať aj vodca Kartágincov známy Hannibal. Mesto v najväčšom rozmachu malo až 150-tisíc obyvateľov. Hneď pod kláštorom sa nachádza hranica s Tureckom. Bájna hora Ararat, neodmysliteľne spätá s dejinami a osudom Arménska, sa dostala ešte pred vyše sto rokmi do rúk Turkov – darovali im ju boľševici. Pritom všade na okolí žili Arméni, až do genocídy. Ani dnes v okolí hory nežijú Turci, ktorí tam ani nikdy nežili, ale boli tam premiestnení Kurdi.

Osud Arménov možno dôkladne spoznať v Pamätníku genocídy. Hoci svetové denníky „zdobili“ palcové titulky o vysídľovaní a zabíjaní Arménov Turkami, medzinárodné spoločenstvo zostalo hluché a nečinné. Európske elity sledovali vtedy iba výlučne svoje sebecké ekonomické záujmy a posielali európske národy, obyčajných ľudí, na istú smrť v nezmyslenej krvavej prvej svetovej vojne.

Na Araratskej nížine sa nachádza raj viniča. Darí sa tu viacerým odrodám. Nečudo, veď tristo dní v roku je tu slnečných. To, že menej prší a páli slnko, si človek uvedomí, keď sa vydá pozdĺž Nachičevanu na východ ku kláštoru Noravank, založenom už v 12. storočí a nachádzajúcemu sa uprostred červených útesov v nadmorskej výške 1 500 metrov. Zaujímavý je tým, že na jednom priečelí je zobrazený samotný boh. To odradilo Mongolov, aby kláštor vyplienili.

Západné Arménsko vôbec nie je vyprahnuté, ale zelené. Rozdiel je hmatateľný, keď človek prejde od Dilidžanu tunelom k druhému najvyššie položenému jazeru na svete (po peruánskom jazere Titicaca) Sevan. Jeho plocha je už menšia, lebo komunisti v 30. rokoch 20. storočia umelo znížili hladinu. Zelené sú regióny Lori, Širak a Tavuš, kde sa nachádza ani nie 20-tisícové kúpeľné mesto Dilidžan. Mesto je centrom turistického ruchu a východiskom do rovnomenného národného parku. V Gruzínsku stojí za návštevu svetoznáme kúpeľné mesto Bordžomi (známa je i rovnomenná minerálka), ktoré spolu Bakuriani kandidovalo na usporiadanie zimnej olympiády v roku 2014.

Nuž a gruzínski futbalisti zaujali na majstrovstvách Európy. Ich najlepší hráči sa presadzujú v špičkových svetových kluboch.

Ale čo vlastne vieme o oboch národoch? Sú to európske, kaukazské či ázijské krajiny? Kto zavíta do Tbilisi alebo do Jerevanu, ani si neuvedomí, že by sa nachádza mimo Európy. Obe metropoly sa ničím nelíšia od ktoréhokoľvek európskeho mesta. Vidiek je už odlišný, zaostalejší. No v Tbilisi žije necelá jedna tretina štvormiliónového Gruzínska a v Jerevane viac ako jedna tretina obyvateľov trojmiliónového Arménska.

Gruzínsko okrem toho, že sa stalo kandidátskou krajinou, intenzívne zosúlaďuje právne predpisy s normami EÚ. Takmer štvrtina obchodu pripadá na úniu (existuje zóna voľného obchodu), no veľká časť aj na Rusko. V rokoch 2021–2024 dorazila do Tbilisi z Bruselu pomoc vo výške 340 miliónov eur. Obchodná výmena medzi Arménskom a EÚ nie je taká čulá, v kaukazskej krajine predstavuje iba 15 %. Do Arménska v posledných troch rokoch dorazilo z únie 180 miliónov eur, v nasledujúcich troch rokoch by to malo byť o stovku viac. Brusel chce mobilizovať verejné i súkromné investície v krajine až do výšky 2,6 miliardy eur. To sú všetko povzbudivé fakty, ale realita môže byť odlišná.

Jazyky i písmo sú úplne odlišné, dejiny sa prelínajú minimálne, krajiny sú obkľúčené Ruskom, Tureckom a Iránom. Európania o Gruzínsku a Arménsku toho veľa nevedia. Čo vieme o kultúre a umení týchto kaukazských národov? Jednoznačne si pri návšteve netreba dať ujsť spoznanie miestneho folklóru – hudby i tanca. Sú fascinujúce. Možno práve cez ne by sme mali začať spoznávať tieto dve jedinečné krajiny a národy s bohatou i pohnutou históriou. Bez bližšieho spoznania ich nikdy autenticky neprijmeme do európskeho klubu a neposkytneme im šancu na šťastnejšiu budúcnosť, ktorú potrebujú ako soľ.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….