Štrajkujúci lekári sa nikdy nezbavili morálnej dilemy. Čo s pacientmi?

Asi prekvapíme mnohých čitateľov, keď napíšeme, že lekári u nás štrajkovali už v apríli 1920, len rok a pol po vzniku Československa. Prvá republika sa považovala za ostrov slobody a demokracie v strednej Európe, nuž prečo by to neskúsili?

Ale o čo vtedy lekárom vlastne išlo? Štrajkovali len tie „biele plášte”, ktoré mali zmluvné vzťahy s nemocenskými pokladnicami, čiže vtedajšími zdravotnými poisťovňami, do ktorých prispievali odvodmi zo mzdy predovšetkým robotníci. V podmienkach povojnovej krízy chýbali týmto poisťovniam finančné prostriedky pre nemocnice a lekárov, s ktorým mali uzavreté zmluvy. Tí potom odmietali ošetriť pacientov, ak nezaplatili okamžite „keš“ – na ruku.

Štrajk sa zopakoval v máji nasledujúceho roku a to sa už lekári a ich odbory vzbúrili proti väčšine poisťovní v republike. O dva mesiace dospeli po rokovaniach s ministerstvom zdravotníctva ku kompromisnej dohode.

„Bolo stanovené, že nemocenské pokladnice budú platiť honorár 13 korún za jedno ošetrenie pacienta,“ informoval Slovenský denník. Bolo to takmer o 30 percent viac ako dovtedy. Zároveň sa zaväzujú ponechať si všetkých lekárov podľa stavu k 30. aprílu t.¤r.”

Čítajte viac Ako dostať mladého lekára na vidiek. Obnovíme umiestenky?

Keď lekári aj pacienti hladovali

Už v prvej, čiže medzivojnovej ČSR boli štrajky v zdravotníctve (podobne ako v iných strategicky dôležitých odvetviach) povolené iba vtedy, ak neohrozovali život a zdravie pacientov. Preto sa rozšírila forma protestu nazývaná “štrajk podľa pravidiel“ alebo “taliansky štrajk“. Prvýkrát ho totiž uplatnili talianski železničiari.

Čo bolo podstatou tohto štrajkovania? Nemocničný personál prácu síce neprerušoval, ale obmedzoval. Pritom postupoval presne podľa inštrukcií odborov. Lekári a sestry nepracovali za dvoch, odmietali pracovať v nadčase, zaoberať sa zbytočnou administratívou a podobne. A neprestali s tým dovtedy, kým im zamestnávatelia nepridali na platoch. Dodnes patrí „taliansky štrajk“ medzi vyhľadávané formy protestu.

Počas veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch sa rozšírili štrajky lekárov z naozajstnej núdze a zúfalstva tohto vtedy len zdanlivo privilegovaného stavu. V odbornej literatúre narazíme v tejto súvislosti dokonca na pojem “proletarizácia medicíny“.

Bez peňazí boli nielen pacienti, ale i poisťovne a lekári. Stali sa z dnešného pohľadu kuriózne prípady. Jeden príklad za všetky z Košíc.

V tamojšej nemocnici, najväčšej na slovenskom východe, prepukol v marci 1936 “hladový štrajk“. Tak ho aspoň nazvali novinári Ľudového denníka. V tom čase veľká kríza už doznievala, napriek tomu všetkých 18 lekárov prerušilo prácu na protest proti nešvárom v nemocničnej jedálni.

„Hoci lekárom strhávajú z platu deväť korún stravného na osobu a deň a štyrmi korunami navyše im prispieva na stravu ešte aj ministerstvo, strava je tam taká zlá a nedostatočná, že lekári majú pokazené žalúdky a doslova hladujú,“ informovali noviny. „Potom však sotva môžu operovať a ošetrovať iných chorých.“

Prípad muselo riešiť pražské ministerstvo.

Pritom pred sto rokmi sa našli na Slovensku lekári, ktorí liečili chudobných pacientov zadarmo. Napríklad Ladislav Nádaši-Jégé v Dolnom Kubíne, Dušan Makovický v Žiline, Ivan Hálek v Čadci, Štefan Králik vo Važci. Pravda, mali aj majetnú klientelu a všetci si okrem toho privyrábali málo výnosnou (ak už nie stratovou) literárnou alebo vydavateľskou činnosťou.

Čítajte viac Veľký návrat k vojenčine. Čo nám dávala a čo brala?

Odbory proti štrajkom lekárov

Mohlo by sa zdať, že odborové a tým aj štrajkové hnutie lekárov má najdlhšie tradície v Spojených štátoch. No pravda je taká, že v Amerike boli masové protesty „bielych plášťov“ s prerušením práce veľmi dlho zakázané.

Profesor Matthew Mazurek z Yalovej univerzity vo svojom exkurze do histórie uvádza, že prvý väčší organizovaný štrajk lekárov v USA sa datuje až ku koncu roka 1937. Mal však lokálny charakter, vyhlásili ho v jedinej nemocnici v Brooklyne (obvod New Yorku). Nasledoval súdny príkaz, ktorý zakázal odborárom z miestnej pobočky Asociácie pracovníkov nemocníc (HEA) v proteste pokračovať.

Mimochodom, tzv. Wagnerov zákon z roku 1935 o pracovných vzťahoch zaručil zamestnancom – zdravotníckych pracovníkov nevynímajúc – právo zakladať si odbory a právo na kolektívne vyjednávanie. Ale už o dva roky neskôr, práve po akcii v Brooklyne, Americká federácia práce (AFL) – národná centrála odborových zväzov, odmietla schvaľovať štrajky v nemocniciach. Dôvod? „Takéto akcie môžu vážne ohroziť zdravie pacientov, zatiaľ čo lekári a zdravotnícki pracovníci sú viazaní sľubom ho ochraňovať,“ oznámilo vedenie odborovej ústredne.

Zákon z roku 1947 (Taft – Hartley Act) toto stanovisko fakticky potvrdil a v podstate znemožnil štrajky vo väčšine amerických nemocníc. „V tom čase to boli zväčša neziskové a charitatívne zdravotnícke zariadenia, vlastnené a kontrolované mestami či obcami,“ pripomína profesor Mazurek.

Zmenu priniesol až nový zákon v roku 1971 – o právach pacientov i o práve na sťažnosti (protesty) lekárov a zdravotníckeho personálu. V nasledujúcom roku vzniklo Národné združenie lekárov (PNHA), ktoré sa neskôr vyhlásilo za odborovú organizáciu. Medzitým si vlastné združenie – Výbor stážistov a rezidentov (CIR) založili aj mladí lekári a medici na odbornej stáži.

Práve toto združenie ohlásilo 17. marca 1975 štrajk svojich členov v 21 z 23 nemocníc New Yorku. „Nemali sme žiadne mzdové požiadavky,“ spomína významný americký kardiológ Milton Packer, ktorý mal vtedy 22 rokov a praxoval v jednej súkromnej newyorskej nemocnici. „Bojovali sme za menší počet pohotovostných služieb a za zníženie byrokratickej záťaže.“

Pridali sa k nim kolegovia z troch hlavných obvodných nemocníc v Los Angeles a z jednej veľkej nemocnice v Chicagu, kde však štrajkujúci žiadali aj zvýšenie platov a lepšie vybavenie zdravotníckych zariadení. „Pacientov sme nenechali bez starostlivosti, ochotne nás pri nich zastúpili dobrovoľníci z lekárskych fakúlt,“ dodáva profesor Packer.

Po štyroch dňoch štrajku vedenia nemocníc v New Yorku kapitulovali a pristúpili na požiadavky štrajkujúcich. Pravda, v Chicagu sa dohodli až po 18 dňoch protestu, ktorý jeho účastníci neprerušili aj napriek súdnemu príkazu.

Čítajte viac Slovensko malo gastarbeiterov aj za socializmu. Dokonca z exotických krajín – a karibský temperament sa nezaprel

Dosť bolo vyjednávaní – do boja!

Prelomovou protestnou akciou lekárov v Európe bol belgický štrajk v apríli 1964. Reagovali tým na tzv. Leburtonov zákon o zdravotnom poistení.

Belgický lekár dovtedy liečil svojich pacientov podľa vlastného uváženia, pričom ho platil pacient. Mal síce možnosť obrátiť sa na systém poistenia, ktorý však lekár mohol ignorovať. To isté platilo pre nemocnice. Odborný lekár mal vlastné prístroje a z honoráru platil určitú sumu praktickému lekárovi, ktorý pacienta k nemu poslal.

Zákon podľa návrhu Edmonda Leburtona tieto zvyklosti rušil. Vytvoril pravidlá vysoko štruktúrovaného systému s prísnou kontrolou, v ktorom sa lekári stali predĺženými rukami poisťovní.

Podľa slov belgického experta na zdravotnícke právo Henriho Anrysa v roku 1964 bojovali lekári za zachovanie svojej nezávislosti, za slobodnú voľbu lekára pacientom pri výsadnom postavení lekára a proti zasahovaniu štátnej správy do odmeňovania liečebného výkonu. Ktosi to nazval bojom za „lekársky liberalizmus“.

Na belgickom štrajku sú zaujímavé konšpiračné metódy protestu, prevzaté z protifašistického hnutia odporu v druhej svetovej vojne. Predovšetkým skúsenosti partizánskych oddielov „maquis“. Nie náhodou jedným z iniciátorov protestu bol chirurg André Wynen, ktorý sa už ako 17-ročný študent počas okupácie krajiny hitlerovcami zapojil do odboja a po zatknutí gestapom skončil v koncentračnom tábore Buchenwald.

Tento aspekt belgického štrajku dôkladne skúmala profesorka politických dejín z bruselskej univerzity Kaartje Schrijversová. Z jej zistení vyplýva, že politicky radikálna a militantná časť prevažne mladých lekárov odmietla spolupracovať s oficiálnymi zdravotníckymi odbormi, ktoré boli za kompromisnú dohodu s vládou. „Skončil sa čas vyjednávaní, nastal čas boja,“ hlásali títo odporcovia Leburtonovej reformy.

Na tajných schôdzkach dohodli bunkovú štruktúru novej, fakticky ilegálnej organizácie lekárov. Tvorilo ju päť syndikátnych komôr a každá pozostávala z buniek zhruba po desať lekárov. Každá bunka mala jedného zástupcu, napojeného na koordinačný výbor pre prípravu štrajku. Písomnému styku sa úzkostlivo vyhýbali.

Protestujúci lekári zároveň izolovali kolegov – potenciálnych štrajkokazov. Za necelý rok, do marca 1964 sa podarilo do protestnej akcie zapojiť takmer 90 percent lekárov v celej krajine.

Medzitým vláda naďalej rokovala iba s oficiálnymi organizáciami, o ilegálnych buď nevedela, alebo ich ignorovala. Tie sa legalizovali až počas štrajku. V apríli sa na protestnom zhromaždení v Bruseli zrazu zúčastnilo viac ako osemtisíc lekárov.

Vláda sa spamätala a navrhla komorám vyjednávanie o dohode. Ale 1. apríla 1964 v skorých ranných hodinách protestujúci zbalili kufre a odišli do prihraničných miest s Belgickom vo Francúzsku, Luxembursku a Holandsku. Tam vyčkávali, čo sa bude diať.

Doma v nemocniciach zostali iba skupiny lekárov, ktoré mali zabezpečiť služby na urgente a pohotovosti pre akútne prípady. Všeobecní lekári prestali v svojich ambulanciách ordinovať. Zostali aj tí, ktorí mali za úlohu donútiť lekárov – štrajkokazov, aby odišli na péenku alebo aby si vybrali dovolenku.

Ráno 1. apríla vydal jeden z iniciátorov akcie Dr. Roger Thoné v mene piatich komôr tlačové vyhlásenie, v ktorom oznamoval, že lekári v Belgicku začali „totálny, časovo neobmedzený štrajk“. Väčšina belgických médií sa postavila na stranu vlády, menšina, predovšetkým liberálne noviny, sa zastala štrajkujúcich.

Vláda reagovala aktivovaním špeciálnych vojenských nemocníc, lebo civilné boli po dvoch dňoch štrajku preplnené. Po deviatich dňoch sa ponúkli rektori štyroch belgických univerzít za mediátorov pri vyjednávaniach. Predseda vlády Théo Lefèvre vyhlásil: “Dúfam, že tieto dni a týždne nebudeme musieť raz nazývať obdobím vrahov.“

Keď to počuli v koordinačnom výbore štrajku, pohrozili, že stiahnu lekárov aj z pohotovostných služieb. Na to vláda prijala mimoriadne opatrenie, umožňujúce povolávať do služby vojenských lekárov zo záloh. Predstavitelia piatich komôr vyzvali týchto rezervistov, aby nereagovali na povolávacie rozkazy.

„Zúfalý krok vlády znamenal zlom v štrajku,“ tvrdí profesorka Schrijversová. „Po osemnástich dňoch si vláda sadla za rokovací stôl so zástupcami komôr. Vyjednaná dohoda znamenala ich víťazstvo, lebo akceptovala väčšinu požiadaviek lekárov.“

Štrajkujúci sa vrátili zo zahraničia, z “peéniek“ i dovoleniek a nastúpili do práce.

Čítajte viac Študenti si voľno odmakali výpomocou na vidieku, alebo žobraním pre školy

Železná lady dala doktorov do laty

Štrajky však boli naďalej pre väčšinu lekárov na svete morálnou dilemou. Zakaždým stáli pred otázkou, nakoľko je to v súlade s ich profesionálnym sľubom poskytnúť potrebnú starostlivosť pacientom za každých okolností. Preto prerušenie práce dlho považovali za krajný nátlakový prostriedok. A tak v prehľade Wikipédie nachádzame len 11 veľkých štrajkov v celom 20. storočí.

Väčšinou sa k nim uchyľovali mladí lekári. Starší kolegovia ich spravidla od štrajku odhovárali: „Odísť a nechať ľudí umierať, to sa jednoducho nerobí,“ hovorili.

Významný americký endokrinológ Seymour Glick považoval za neetickú už hrozbu štrajkom. „To máte tak, ako keby sa piloti poškodeného lietadla vyhrážali, že vyskočia za letu s padákmi a cestujúcich nechajú na palube napospas osudu,“ povedal v roku 1986 pre jeden medicínsky časopis.

Vo Veľkej Británii sa na prvý veľký štrajk odhodlávali mladí lekári v roku 1975. Žiadali menej nočných služieb a vyššie platy. Nakoniec sa to zaobišlo bez prerušenia práce, vláda niektoré požiadavky protestujúcich akceptovala.

Ostrý štrajk potom Londýn zažil až začiatkom roku 1982. Považujeme za vhodné sa pri ňom pristaviť, lebo niečo z jeho „technológie“ využili o tri desaťročia neskôr české i slovenskí lekárske odbory. Ale poďme po poriadku. Stalo sa to za vlády Margaret Thatcherovej. Lekári a sestry z Národnej zdravotníckej služby (NHS) združení v odborovej konfederácii vtedy využili v boji za zvýšenie platov všetko možné. Okrem protestných zhromaždení a krátkodobého prerušenia práce aj hromadné výpovede. Tie najmä v regiónoch, kde bol nedostatok lekárov i zdravotných sestier. Ale na rozdiel od českej akcie „Ďakujeme, odchádzame“, na Britských ostrovoch vtedy nešlo o celoštátny protest „bielych plášťov“.

Navyše Železná lady zostala neoblomná. „Zvýšili sme im platy o šesť percent, presne o toľko, ako učiteľom a príslušníkom ozbrojených síl,“ vyhlásila. „Viac si daňoví poplatníci jednoducho nemôžu dovoliť,“ Premiérka necúvla ani pred vystupňovaným nátlakom. Ustúpiť museli lekárske odbory.

Čítajte viac Ako znižovať počty úradníkov, keď ich nikdy nie je dosť?

Zabudnite na starého Hippokrata

V tomto storočí už internetová encyklopédia zaznamenala 42 veľkých protestov zdravotníkov na všetkých kontinentoch. Čiže za 24 rokov takmer štyrikrát viac ako za celé predchádzajúce storočie. Ako si vysvetliť takéto prudké zvýšenie?

Štrajkovú zbraň začali využívať pri presadzovaní svojich mzdových požiadaviek najmä lekári v chudobnejších krajinách Afriky, Ázie a Južnej Ameriky. V priemyselne vyspelejších štátoch protestujúci lekári zmenili taktiku. Do balíka požiadaviek voči vládam pridali tie, ktoré by mali prospieť pacientom a zlepšiť zdravotnú starostlivosť (lepšie vybavenie nemocníc, lieky zadarmo alebo s nižším doplácaním atď.) A – čo je nemenej dôležité – lekárske odbory ich začali označovať za prioritné. Tým si niekde naklonili médiá, verejnú mienku a zvýšili šance na úspech protestnej akcie.

Zlé jazyky však hovoria, že platy zdravotníkov sa v tomto pestrejšom zozname požiadaviek dostali tak či tak “až na prvé miesto“. Potvrdzujú to vraj rokovania lekárskych odborárov so zástupcami vlád. Dohoda bola možná jedine pri akceptovaní mzdových nárokov lekárov.

Medzitým sa však zmenila aj takpovediac mentálna výbava nových generácií lekárov, ich vzťah k pacientom. Čoraz viac sa ich prikláňa k názoru amerického neurológa Rona Brechera spred niekoľkých desaťročí:

„Lekári a zdravotníci nenesú voči svojim pacientom žiadnu zvláštnu zodpovednosť, preto ich štrajk je povolenou formou konania. Naopak, najväčšiu zodpovednosť za utrpenie a prípadne i smrť pacienta počas takéhoto štrajku majú tí, čo odmietajú splniť lekárom ich oprávnené požiadavky.“

Skrátka, zabudnite na starého dobrého Hippokrata s jeho prísahou, na dvore je predsa 21. storočie.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….