Tatarka v SND: Cnostného hriešnika hrá Daniel Žulčák aj Robo Roth, z Maštalíra je Valizlosť Mataj

Fešný chlap

Už úvodná časť hry, ktorá vychádza z Tatarkovej novely Prútené kreslá, diváka vtiahne. Náš jemnocitný autor sa ocitá v Paríži, kde vystupuje ako Bartolomej Slzička (je to Tatrkovo zástupné meno pre literárnu postavu, keď píše o sebe) a divák sleduje, ako ho tam prijali a ako sa pozerali na končiny, z ktorých prichádzal. Publikum vtiahne vrava okolo stola, znásobená filmovou projekciou, ktorá približuje tváre a vyjadruje virvar veľkého sveta.

Mladý študent francúzštiny zo Slovenska je naozaj len takou slzičkou, ale vzbudzuje záujem a sympatie. Debaty obyvateľov penziónu, kde je ubytovaný, sa točia okolo aktuálnych udalostí, na pretras príde aj mníchovská dohoda, meniaca sa predvojnová Európa. Však medzinárodná spoločnosť pri stole nevie najprv uhádnuť, odkiaľ to nový hosť vlastne prišiel.

Bartolomej Slzička (mladého Tatarku hrá Daniel Žulčák, staršieho Robert Roth) je kultivovaný človek a svoj mladý štát dobre reprezentuje. Chlapi sú k nemu priateľskí, Američan ho pozýva do Ameriky (keby niečo), ale reagujú na neho najmä ženy (Barbora Andrešičová ako Daniela, Zuzana Fialová ako Madame, Viktória Šúplatová ako Švédka). Chcú s ním mať dôverné rozhovory a aj viac.

Hneď je naznačené, čo v hre o Tatarkovi nemôže chýbať – a pridáva grády – že to bol fešný chlap. Mal veľa múz a málo komplexov. Bol vždy milovaný a aj to mu pomohlo byť svoj a neprispôsobovať sa. Počas predstavenia myslím na jeho najmladšiu sestru Jozefínu Olejčekovú, ktorá mi o ňom kedysi rozprávala. Tatarka bol totiž z ôsmich detí jediný syn. Mamin miláčik. Sestra sa zmienila, že bol vždy mimoriadne pekný, a to práve po ich mame. Po nej vraj zdedil aj prirodzenú dôstojnosť a talent všetko usporiadať, povzniesť a doviesť k dokonalosti.

„Ako sestry sme boli na neho pyšné. Išiel z neho taký rozum. Ja som sa ho niekedy až bála, keď sa na mňa obrátil. Vzbudzoval ohromnú autoritu,“ povedala sestra a som rada, že to cítiť aj v tejto hre. O Tatarku sa ľudia uchádzali. Aj režimy. Tatarkov otec bol tiež fešák, ale veľký temperament, čo Dominik tiež zdedil, no prevládla túžba po vzdelaní. Rodina pre neho nastrádala peniaze, aby mohol ísť študovať do Prahy a do Paríža, kde práve je, keď sa hra začína.

Sladké áno

Ďalej sa dej odvíja v súlade so spisovateľovým osudom a vychádza z jeho textov. Tatarka písal aj v päťdesiatych rokoch a patril medzi uznávaných autorov. No sotva sa nadýchol, aby svoju vlastnú tvorbu reflektoval, spoločnosť sa začala dusiť pod tlakom kultu osobnosti. Tatarka však prezrel a prestal súhlasiť. A to sme už zasa na javisku SND v inscenácii Dávida Pašku o spisovateľovi. Zasa je doba šikovne vyjadrená aj výtvarne.

Nad javiskom sa vznáša veľká guča, akýsi XL mozog, pripomínajúci aj črevá či oblaky, ktorý je stále niečím zatemňovaný. V päťdesiatych rokoch mimoriadne. Panuje démon súhlasu a tento nemilý jav sa v SND hrá ako groteska či bábkové divadlo. Mechanické svorné prikyvovanie, chorál súhlasu znie ako kakafonická hudba. Dobre sa vyníma tiež dekorácia známa z histórie – optimistická dvojica robotníka a roľníčky, ktorí sa opájajú neexistujúcou vôňou kytičky psích fialek a v jednej chvíli aj roboticky prehovoria. Výborný trik vystihuje vtedajšie odľudštenie.

Priamočiary a talentom dobre vybavený Tatarka to nemôže prijať. Ľudia sa pridávali k väčšine v nádeji, že ľahšie prežijú, on to nepotreboval. Inscenácia približuje spisovateľské prostredie, ktoré sa Tatarku nevzdávalo ľahko. Bol atraktívny, v kolektíve obľúbený, chýbal by. Režisér stvárňuje tieto delikátne udalosti metaforicky – napríklad motívom straty pôdy pod nohami (parašutisti) alebo chôdzou na bežiacom páse. Darmo Bartolomeja naháňa a prehovára jeho súdruh, kamarát, zväzový funkcionár (Tomáš Maštalír ako Valizlosť Mataj), on už fičí preč. Ohrdnutí sa však mstia a inscenácia rozpráva aj o tomto jave, ktorý poznačil ďalšie roky života spisovateľa a celej spoločnosti.

Vyhnaný a milovaný

Hra Tatarka však nechce byť ani školením, ani didaktickou literárnou pomôckou, hoci môže podnietiť k čítaniu Tatarkových diel. Tí, čo sa na to dajú, budú asi prekvapení kontroverznosťou jeho tvorby a ešte lepšie všetko pochopia. Zatiaľ však stačí aj ten emotívny signál, čo inscenácia vysiela. Napríklad o jeho existovaní v čase, keď už bol počas normalizácie vyobcovaný. Vzdali sa ho a potom – ako keby mu závideli jeho hrdosť. Šírili o ňom klebety – ženy, pijatika, psychika.

Všetkých zmiatol, keď sám napísal smelo bláznivé Písačky o telesnej láske a intímnych pocitoch. Tieto texty sa počas normalizácie šírili u nás v rukopisoch či zahraničnom vydaní. Boli nabité sexom, nežné a výsmešné. O Tatarkovi sa stále hovorilo (to skôr teraz sa na neho zabúda), nebol umlčaný. Mladí spisovatelia ho navštevovali doma a prinášali správy. Bol zvláštne vymodelovaný osudom, ale milovaný a obklopený, ako to vidíme v záverečných scénach hry. Sedí na posteli obklopený ženami, ktoré ho stále chránia – ako tie jeho sestry kedysi.

Sestry Jozefky som sa kedysi opýtala aj na to, ako sa v rodine pozerali na Písačky, na odvážne a šťavnaté texty o sexe, také vzdialené ich výchove a tak lezúce na nervy vtedajším funkcionárom. „Ja som bola veľmi cudná,“ povedala mi Jozefka. „Pôvodne som sa ani nechcela vydať. Dominik bol trocha po otcovi, viete, taký náruživý. Tá erotika v jeho tvorbe – chápeme to. Ženám sa vždy páčil. Bol krásny a podmanivý. Keď mamu videli susedia robiť na poli, prihovárali sa jej a ironicky sa pýtali – a čože jej syn nepomôže? Mama však chápala Dominikovo poslanie. Ja som tie jeho veci čítala, ale mnohému som nerozumela, hoci dušou áno.“

Toľko teda hlas rodiny a ja rada konštatujem, že podobné – príbuzensky dôverné a uchopené dušou – je aj toto nové predstavenie v SND. Nie je to rýchlokurz Tatarkovej tvorby, ani prierez jeho životom. Je to skôr impulz, aby sme o ňom aspoň vedeli, lebo dnešná doba všetko prekrikuje a číta sa už málo. Predstavenie zurčí ako potôčik, možno sa osviežiť aj sa z neho napiť.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….