Tatiana Dyková: Nesledujem správy, bolo o mne napísaných množstvo lží. Nemám ani sociálne siete, je to pre mňa oslobodzujúce

V snímke Výnimočný stav sa nachádza viacero absurdných scén, spojených najmä s dezinformáciami, na ktorých sa divák pobaví, no zároveň môžu pôsobiť aj desivo, pretože majú dosť blízko k realite. Čo si o tom myslíte?

Som rada, že ste ich označili za absurdné – je dobré, že vám tak ešte stále pripadajú. (smiech) Keď nám to bude pripadať normálne, potom už budeme v koncoch.

S Ondřejom Vetchým tvoríte vo filme pár, ktorý má dosť špecifický vzťah. Ako sa vám podarilo docieliť takú dobrú chémiu?

S Ondrom Vetchým sa poznáme už dlho, párkrát sme spolu natáčali, bývame na jednej ulici. Na množstvo vecí v osobnom živote, ako je napríklad výchova detí, máme rovnaké názory. Sú to dosť zásadné veci. V politických témach sa môžeme rozchádzať, ale to je jedno. Čo sa však týka ľudských otázok či lásky k profesii a divákovi, tam sa zhodujeme. Sú to silné pramene, na ktoré sa s hereckým kolegom môžete napojiť, a potom to určite funguje.

Ako sa vám spolupracovalo s Janom Hřebejkom?

Skvelo. S Honzom som naposledy točila asi pred 15 rokmi, každý z nás medzitým urobil množstvo práce v divadle i vo filme. Zrazu prišiel niekto, kto je neuveriteľne skúsený, je pevný vo vedení, no zároveň dáva veľkú slobodu všetkým tvorcovským zložkám. Bolo to úžasné natáčanie, za ktoré som bola veľmi vďačná.

Mohli ste na pľaci zapojiť aj trochu improvizácie?

Určite, je tam množstvo vecí, ktoré sú improvizované, čo mám veľmi rada. Honza je tomu naklonený, a keď k tomu máte aj spoluhráčov, je to vždy fajn.

Jednou z hlavných tém filmu sú médiá a to, nakoľko sa im dá dôverovať, ako sa dajú zneužiť. Máte vytvorený nejaký systém, na základe ktorého posudzujete informácie?

Žiadny systém v tom nemám, pretože nie som človek, ktorý by sledoval správy. Nemám vo zvyku otvoriť si pri raňajkách noviny. Vôbec nemám takúto potrebu. O tých najzásadnejších udalostiach v spoločnosti sa rozprávame, niečo potom pochytím. Keď ma to naozaj zaujíma alebo v tom nemám úplne jasno, tak si tú informáciu nájdem. Bavíte sa s herečkou, o ktorej bolo napísaných množstvo lží, takže sa naozaj držím zásady „jedným uchom dnu, druhým von“.

Nemáte ani sociálne siete. Keď sa porovnáte s ľuďmi okolo seba, ktorí ich majú, necítite sa možno o čosi slobodnejšie?

Ide o uhol pohľadu. Pre mňa je to oslobodzujúce, niekomu sa zdá, že som hlúpa – veď je predsa dôležité mať dennodenný prehľad. Ja mám ale prehľad o tom, ako sa má môj sused, o tom, ako sa cítim ja, ako to vyzerá vonku, že začali kvitnúť snežienky… Množstvo ľudí tento prehľad nemá, ale presne vedia, čo sa deje kdesi na bojisku. Pre mňa je internet niečo, čo ma úplne vysáva, nič mi to nedáva, iba berie. Som takto nastavený človek, a to, že ma niekto má za „hlúpeho Janka“, je mi vlastne úplne jedno.

Nedesí vás, ako sa do celého tohto kolobehu zapája umelá inteligencia? Vedú sa napríklad debaty o tom, že jedného dňa nahradia živých hercov, bude im stačiť ich podoba.

Viete čo, mám 46 rokov a myslím si, že to tu s tou svojou skutočnou tvárou nejako doklepem. (smiech) A mám aj divadlo, kde to ešte chvíľku potrvá. Ale možno sa dostaneme do situácie, keď budeme zahnaní do kúta, a práve ľudskosť a človečenstvo sa stanú najväčším bohatstvom. Všetko, čo bude vytvorené našimi rukami a srdcom, bude to najkrajšie. Teraz sme v kríze, ktorá sa však môže zmeniť na to najlepšie. Ale možno aj nie. (smiech) No ja som optimistka.

V jednom rozhovore ste uviedli, že už nevyhľadávate v postavách blízkosť, aby ste nestratili samu seba. Ako sa od nich zvládate odosobniť? Nie je náročné zabrániť tomu, aby sa na vás niečo z tých intenzívnych úloh nenalepilo?

Je to veľmi náročné. Buď sa niekde začne vyučovať duševná hygiena, čo sa zatiaľ veľmi nerobí – a za nás sa to nerobilo vôbec – alebo na to človek musí prísť sám. Začať robiť cvičenia, ktoré vám niekto poradí, alebo si ich upravíte podľa seba a toho, čo vám vyhovuje. Je dobré mať nejaké rituály. Odídem z pľacu, dám si dole kostým, predýcham to, otvorím dvere od domu a už som Táňa. Deti sú na to úplne najlepšie. Keď ste herečka a máte rodinu, je to jednoduchšie, pretože deti vás neustále vťahujú do prítomného okamihu. Preto som si zaobstarala tri. (smiech) Nie, žartujem. Pre mňa to takto vždy fungovalo, človek to však musí robiť vedome, musí na to myslieť. Keď veľa natáčate, robí to galimatiáš.

Čítajte viac Ako najlepšie informovať o politickom prevrate? Z pohodlia vlastnej kuchyne

Máte aj nejaké konkrétne rituály?

Keď dotočím film, tak si na chalupe alebo doma v kozube zapálim oheň a spálim scenár. Kým to celé zhorí, vidím, čo všetko sa natočilo, aká tam bola zábava, čo všetko som tam zažila, a s tým ohňom to ukončím. Čo sa týka divadla, tak si väčšinou po predstavení dám dole kostým. Môžete tomu pokojne venovať aj dve hodiny, ja to robím celkom rýchlo, pretože potom hneď bežím domov. Odlíčim sa, nikdy nezostávam v maske, hoci potom občas idem ešte na nejakú akciu. Najprv sa celá odlíčim a potom si dám svoj civilný mejkap. Predtým som to tak nerobila. No a potom je derniéra, po ktorej opäť pálim scenár, dobre to zapijeme a oslávime. Je to rovnako dôležité ako rozlúčka s niekým, kto vám zomrel.

Nestalo sa vám niekedy, že ste hrali postavu, ktorá vám o vás povedala niečo, čo ste dovtedy nevedeli?

Určite áno. Myslím si, že jedným z dôvodov, prečo toto robím, je, že to vo mne otvára nové otázky, vnútorne skryté problémy či vlastnosti. Je to pre mňa obohacujúce. Niekto napríklad musí chodiť na terapie, čo vôbec nie je zlé, naopak. Pre mňa je hranie svojím spôsobom terapiou.

Raz ste spomínali, že nemáte problém s radikálnejšími zmenami vizáže v rámci hereckých úloh. Išli by ste niekedy napríklad aj do hororu?

Jasné. Pred asi dvoma rokmi som účinkovala v snímke Grand Prix, kde som hrala feťáčku Jindru. Bola som tak zamaskovaná, že ma množstvo ľudí ani nespoznalo, čo bolo aj naším cieľom. Nebola to vôbec pekná maska, naopak, išla som do tej úlohy s tým, že sa idem totálne znetvoriť a znemožniť. To je na tom zábavné a na tejto profesii ma to baví.

Vraj sa túžite zúčastniť púte po púšti. Ešte ste to neuskutočnili?

Ešte nie, na jar som absolvovala jednu veľkú púť do Santiaga a tento nápad vznikol práve počas nej. Milujem púšť, dvakrát som ju už aj navštívila. Je to neuveriteľné miesto. Trochu sa vo mne mení túžba po samote, no túžba po chodení stále narastá, je to úžasné, veľmi ma to baví a má to pozitívny vplyv na psychiku. V samote a jednoduchosti púšte sa prebúdza fantázia. Neviem, či som na to momentálne naladená, ale jedného dňa to určite chcem zažiť. Púte, ktoré vedú starými mestami, majú svoje čaro, prechádzate dedinkami, stretávate sa s ľuďmi a spoznávate danú krajinu úplne iným spôsobom. Je to veľmi pekné.

Na hory nechodievate?

Doteraz som si myslela, že na to nemám fyzičku. Pochopila som ale, že človek „dá“ úplne všetko. (smiech) Počas prvého júnového víkendu chodievame pravidelne už dvanásť rokov na výšľap na Sněžku. Už v apríli sa teším, že sa to blíži. Začali ma lákať aj väčšie treky, už som sa totiž uistila v tom, že batoh unesiem. Doteraz som si totiž myslela, že to nezvládnem.

V Tatrách ste neboli?

Boli sme tam veľakrát, či už na lyžovačke, alebo len tak na prechádzkach. Milujem Tatry.

Foto: Continental Film

Darren Timby Tatiana Dyková na premiére filmu Výnimočný stav.

Keď máte takýto rešpekt voči horám, neobávate sa aj púšte?

Rešpektu mám veľa, ale jeho úlohou je, aby sa stal mojím parťákom. Už som skúsila všelijaké veci. Sama by som tam, samozrejme, nešla, treba ísť ako súčasť výpravy. Som dôverčivá, verím, že každý vie, čo má robiť. Mám to tak aj na natáčaní. Raz som išla kydať hnoj ku krave v domnienke, že ide o vycvičené zviera, a štáb mi neskôr prezradil, že niekoho ukecali, aby im ju požičal. (smiech). Vždy verím, že každému ide o to, aby som bola v bezpečí.

Máte ešte nejaké dobrodružné koníčky?

Počas pandémie sme sa pustili do otužovania. Sme takí extrémisti – na Šumave máme svoj vlastný rybník, ktorý bol počas zimy zamrznutý, tak sme tam hneď vysekali dieru a išli sme do toho. Absolvovala som tiež týždenný pobyt v tme, bolo to neuveriteľne obohacujúce. Bola som tiež na pôstovom pobyte, počas ktorého som týždeň nejedla. Zaplatila som šesť a pol tisíca za to, že som sedem dní pila vodu. (smiech) Ale to stretnutie sám so sebou, so svojimi hranicami a psychikou, vystúpenie zo svojej komfortnej zóny, je perfektné. Aj stretnutie s úplne inými ľuďmi, ktorým je jedno, kto je kto – hlavnou úlohou je prežiť. To ma baví. Môžem vtedy odhodiť tú verejne známu Táňu.

Mali ste počas toho pobytu v tme aj nejakú krízu alebo sa to dalo vydržať bez problémov?

Má to celkom jasnú mapu toho, kam sa vaše vedomie dostáva. Väčšinou si mozog na piaty deň začne sám vytvárať svetlo, čo znamená, že začnete mať halucinácie. Bolo to nepríjemných, asi osem až dvanásť hodín. Váš mozog si spomína na všetky možné svetlá, ktoré kedy zažilo – keď ste si svietili baterkou alebo keď ste boli niekde na diskotéke. Máte z toho dosť unavenú hlavu, pretože viete, že v skutočnosti ste v tme. Vtedy som si hovorila, že by som aj išla von, že už ma to otravuje. Ale ono je to ako v rozprávkach: keď prekonáte skúšku, otvoria sa vám ďalšie dvere, za ktorými vás čaká odmena. V tomto prípade to bolo uvedomenie si samého seba.

Aké pocity ste mali, keď ste odtiaľ vyšli?

Fantastické. Okno vám odtemnia s východom slnka, žmúrite a pomaly si zvykáte na svetlo. Hovorila som si, že takto to asi majú bábätká, keď sa narodia – len my hlúpi ľudia im okamžite svietime reflektorom do tváre, aby hneď zo začiatku dostali dobrú nálož. (smiech) Vyšla som do takého starého sadu, pribehol ku mne pes a bolo to nádherné, prepojenie s prírodou a dušou. Potom som išla vlakom, bála som sa nárazu reality, že to bude nepríjemné. Ale vôbec. Bola som úplne očarovaná ľudstvom. Prišla pani sprievodkyňa a spýtala sa ma, či nechcem čaj alebo kávu, a ja som si povedala, že ľudstvo je úplne neskutočné. Vymyslelo domček na kolesách, ktorý ma odvezie 300 kilometrov, a ešte pri tom môžem piť čaj alebo kávu. Premkla ma láska k životu, bolo to naozaj krásne. Začala som si vážiť veci, hovorila som svojim deťom: „Aha, stlačíte vypínač, a máte svetlo! Nie je to úžasné?“ A ony že: „Ty vole, mami, ako dlho to bude trvať?“ (smiech) Boli to euforické chvíle. Neskôr sa, samozrejme, vrátite do predchádzajúceho stavu, začnete nadávať. Také je ľudstvo. Ale bola to veľmi pekná skúsenosť.

Celý článok tu: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ Môžete tu mať napríklad vo forme spätného odkazu viac :Ceny reklamy
….