Tu mala komunistická elita prežiť jadrový útok. Dve toalety pre 200 ľudí, spleť chodieb a štvoro betónových dverí

Videli ste niekedy protiatómový kryt komunistických papalášov zvnútra? Jeden si môžete prezrieť v Albánsku, postaviť ho dal diktátor Enver Hoxha (Hodža) v 70-tych rokoch minulého storočia, keď sa obával jadrového útoku zo strany Sovietskeho zväzu, s ktorým sa rozkmotril. Dnes je z neho pôsobivé múzeum, ktoré si dokonale zachovalo atmosféru niekdajších totalitných čias.

Diktátorove pracovno-súkromné priestory.

Foto: Patricia Poprocká

Enver Hoxha sa obával o seba i svoj ľud celkom seriózne, napokon, nie nadarmo po celom Albánsku dodnes možno vidieť zvyšky malých protiatómových krytov z hrubého betónu. Buď chátrajú alebo ich ľudia využívajú ako pivnice, z niektorých sú turistické atrakcie. Samozrejme, nie je bunker ako bunker – kým tie pre národ sú len obyčajné betónové kopuly, ten pre diktátora a jeho blízkych celkom iná trieda.

Jedna z chodieb v podzemí.

Foto: Patricia Poprocká

Už miesto, kde ho umiestnili, je vskutku pozoruhodné – horské mestečko Gjirokaster, diktátorovo rodisko, známe aj ako kamenné mesto, zaradené do zoznamu pamiatok UNESCO. Kryt pre komunistických papalášov nechal vládca vybudovať v kopci pod starobylým hradom z čias Osmanskej ríše. Jeho chodby však s hradným podzemím prepojené nie sú.

Pozor Aktualita: Prestaňte strieľať na misiu OSN v Libanone, vyzvali Spojené štáty Izrael

No ale poďme dovnútra. Od okolitého sveta ho delí štvoro hrubých dverí, betónové, prípadne oceľovo-betónové a vnútri je to v podstate podzemný labyrint v kopci. Úzke chodby, vlhkosť, zatuchlina nevytvárajú vôbec príjemné prostredie, a ak si človek domyslí ešte pach dieselového agregátu na výrobu elektriny, ktorý bol v jednej časti podzemia, je to ešte nevľúdnejšie. No, ale napokon nie sme v Grand Hoteli, lež v núdzovom kryte.

Kryt bol naprojektovaný tak, aby v ňom dokázalo prežiť asi 200 ľudí počas troch mesiacov. Je v ňom 59 miestností a chodby sú dlhé dokopy 800 metrov.

Väčšina miestností je prázdna, pretože hoci sa vládnuci činitelia usilovali držať existenciu bunkra v tajnosti, miestni sa to aj tak dozvedeli a po páde režimu si zariadenie rozobrali podľa potrieb. Čo to sa však ešte zachovalo.

Ako prvé návštevníci uvidia spomínaný generátor, československej výroby, ktorý dostali Albánci podľa výkladu sprievodcu od Sovietskeho zväzu, presnejšie torzo, ktoré z neho zostalo. Spolu s potrubím zaberá niekoľko miestností a veru ťažko si predstaviť, ako by to v týchto stiesnených podmienkach mohlo vyzerať za jeho plnej prevádzky.

Dieselový agregát na výrobu elektriny, presnejšie to, čo z neho zostalo.

Pozor Aktualita: Pri útoku Izraela na severe Pásma Gazy zomrelo 73 ľudí, tvrdia Palestínčania

Foto: Patricia Poprocká

Zvyšné miestnosti sú väčšinou holé steny zo železobetónu, podlahy, železné dvere, tu i tam sa zachovalo kus nábytku. Okrem obytných miestností, ktoré sú komplet prázdne, tam boli ešte administratívne priestory, kancelárie, miestnosť na mítingy (schôdze) a toalety. Nie však také, aké si predstavíme dnes, ale tri kabínky so stupačkami a dierou uprostred. Slúžili nielen ako záchody, ale aj na sprchovanie. A aby ich náhodou na 200 ľudí nebolo priveľa, jedna kabínka bola súkromná – len pre diktátora a jeho rodinu. Heslo „Nie sme si všetci rovní“ platilo aj za socializmu.

Toalety i sprchy v jednom. Dve pre 200 ľudí.

Foto: Oleg Varchola

Svedčí o tom aj ďalšia zachovalá miestnosť, diktátorova pracovňa, so stolíkom, posteľou, dobovým telefónom a tlačovinami – straníckymi knihami a časopismi. Stoličky prekrýva červené čalúnenie a na rozdiel od ostatných miestností je táto vymaľovaná na zeleno, aby mal vodca pocit výnimočnosti a vyššieho komfortu.

Miestnosť určená na schôdze a porady.

Foto: Patricia Poprocká

Kryt sa nikdy nevyužil, niekoľko rokov sa v ňom však po troch mesiacoch striedali vojaci, ktorí ho strážili. Dnes je z neho múzeum, nazvané Múzeum studenej vojny, hojne navštevované turistami. Napokon, núdzové útočisko komunistických papalášov sa nevidí len tak.